Archive | Middle-East trip RSS feed for this section
9.2.2014

Posledný deň na Blízkom východe

Po úspešnom zabití 5 hodín na ceste z Ammanu do Jeruzalema som už veľa na pláne nemal. Dostať sa na hostel, prespať, ráno na letisko a návrat do reality.

Minulý rok som Jeruzalem opustil po niekoľkých hodinách celkom sklamaný. Tento rok dostal druhú šancu, a že sa jej veru chopil. Ubytovanie som mal v Abraham Hosteli na 4-lôžkovej izbe. Neskôr som zistil, že dvaja z mojich spolubývajúcich sú Češi. Katka s Kryštofom, ktorí sú v Izraeli už niekoľký krát a zajtra sa chystajú do Nazarethu. Tak som im dal pár tipov.

Abraham Hostel je na viacerých weboch hodnotený ako TOP hostel a oprávnene. Každá izba má vlastnú kuchyňku s chladničkou, kúpeľku, záchod a zamykateľné skrinky. Na prvom poschodí sa nachádza veľká spoločenská miestnosť s barom a množstvom pív, či už čapovaných alebo flaškových. Samozrejme robia aj koktaily a drobné jedlá. Ďalej je tu biliard, stolný futbal, tuli vaky či húpačky. Pravidelne poriadajú rôzne eventy, pričom dnes boli v pláne backpacker stories, kde batôžkári z rôznych kútov sveta rozprávajú o svojich zážitkoch na cestách. Viacmenej dokonalý hostel pre hociakého batôžkára. Aby toho nebolo málo, organizujú hromadné výlety nielen po Jeruzaleme ale aj zvyšku Izraela, Palestíny, do Petry v Jordánsku či do Egypta. A keď si poviete, zarezervujú vám odvoz na letisko. Ako píše Lonely Planet, “The Mecca of budget travelers”.

A to je vlastne dôvod, prečo sa do Jeruzalema chcem ešte vrátiť. Taký dobrý je ten hostel.

Ráno, nekresťansky skoro o 5:30 som mal budíček, aby som stihol taxík na letisko, ktorý pre mňa príde kúsok pred 6. No hrozne skoro, hlavne po 6 hodinách spánku a 4 pivách pred ním. Na letisku ma stihli dva krát vyspovedať podrobnejšie ako na palestínskych hraniciach a kompletne, predmet po predmete preveriť celú batožinu. Radosť títo Izraelčania. O 11:00 už sedím v lietadle, a ako sa ukázalo, ďalšiu 1 a pol hodinu sme v ňom stále sedeli, bohužiaľ stále na zemi, lebo Cyperčania sa rozhodli nikoho nepúšťať cez ich vzdušný priestor. S niečo vyše hodinovým meškaním sme pristáli v Budapešti, do škaredého, zamračeného počasia. Aká pekná paralela na realitu. Sadám na vlak a hurá domov.

Celá táto zábavka ma tentoraz vyšla necelých 1000 eur. Vrátane leteniek. V priemere teda okolo 90 eur na deň. Aspoň viem, aký potrebujem pasívny príjem, keď chcem celý život len cestovať. Neznie to úplne nereálne.

settleup

8.2.2014

Z Ammanu do Jeruzalema

…za 4.5 hodiny. A predsa to bol jeden z rýchlejších prechodov podľa skúseností iných cestovateľov.

Amman opúšťam kúsok po 16. hodine, v taxíku, za 20 JOD. Z Ammanu sa dá na hranice, na King Hussein Bridge dostať aj autobusom alebo zdieľaným taxíkom za 5 JOD, ale ja už som nemal moc času trepať sa na druhú stranu Ammanu, odkiaľ autobusy odchádzajú.

Cesta z Ammanu na King Hussein Bridge trvá asi 45 minút, počas ktorých klesnete o 1.2 km a rozhodne to je poznať na ušných bubienkoch. Intenzívnejšie než pri pristávaní či vzlietaní lietadla. Asi v dvoch tretinách cesty pôjdete okolo tabule so značením hladiny mora a ešte ďalších 400m klesnete.

Taxi vás vysadí pri bráne, ktorú stráži niekoľko ozbrojených policajtov. Od tohto momentu ste odkázaní na znalosť arabčiny, hebrejčiny alebo dobrotu ľudí, ktorých tam náhodou stretnete. Na jordánskej strane totižto nemajú žiadne navigačné tabule kam máte ísť, anglicky sú maximálne pomenované niektoré prepážky, ale to vám moc nepomôže, lebo aj tak neviete v akom poradí ich máte navštíviť.

Polopate to funguje asi takto:

  • po vstupe do areálu zabočíte doľava, potom zase doľava a o 20m do dverí napravo
  • ak tam bude policajt, prejdete cez detektor, ináč proste pôjdete ďalej (ako som šiel ja)
  • ak máte batožinu, tuším sa za ňu platí, ale to len tipujem
  • podstatné sú teraz okienka 2×2 oproti sebe
  • potrebujete zaplatiť výstupnú daň 10 JOD, hneď prvom okienku napravo
  • potom podľa nálady coľníkov pri jednom z okienok napíšete na papierik svoje meno, národnosť a číslo pasu
  • pas a papierik vám zoberú a pošlú vás čakať na autobus

Nie je úplne príjemné, byť mimo Schengenu bez pasu, ale tak to tam chodí. Keď sa nazbiera dostatok ľudí, aby zaplnili autobus (pešo sa nedá prejsť), pošlú vás kúpiť lístok za 5 JOD a v autobuse potom každému pas vrátia. Mal som šťastie a od vstupu cez bránu až po nástup do autobusu mi to zabralo len 30 minút, lebo autobus už čakal, keď som prišiel.

Následuje asi 15 minútová jazda cez No Man’s Land, kde ešte na jordánskej strane policajt všetkým skontroluje, či zaplatili výstupnú daň.

Autobus zastaví na druhej strane rieky (je mi záhadou, ako sme mohli ísť až 15 minút), kde nejakí týpci vyhádžu (doslova vyhádžu, ak tam máte sklo, tak máte po skle) všetkú batožinu z autobusu a až potom vám dovolia vystúpiť.

Keď sme vystúpili, bolo predomnou asi 30 ľudí. Behom následujúcej hodiny prišlo ďalších 8 autobusov. Naozaj nezávidím nikomu, kto prišiel po mne, lebo ja som sa dostal na radu až po hodine a 10 minútach. A to len preto, lebo 8 týpkov starajúcich sa o batožinu malo pohodičku a pozeralo sa na nás, ako trpezlivo čakáme, kým prestanú mať pohodičku.


To pracovné nasadenie

Postup na Palestínskej strane bol asi takýto

  • po vystúpení z autobusu sa ako prvé zbavíte batožiny (príručná sa neráta, ale aj tak potrebujete nálepku s počtom batožín 0 a čiarovým kódom)
  • následuje pomerne detailný rozhovor s coľníčkou, ktorá sa bude pýtať na všetko možné – meno, priezvisko, národnosť, čo tu robím, odkiaľ som priletel, či tu niekoho poznám, kam cestujem…
  • …nehovorte, že chcete ísť do pásma Gazy, asi by vás ďalej nepustili. Niektoré mestá v Palestíne sú tiež podozrivé, ale už sa to dá obkecať. Najlepšie, keď im poviete, že idete do Izraela, Jeruzalem alebo Tel Aviv. Za hranicami je beztak úplne jedno kam pôjdete, trébars aj do Gazy
  • po rozhovore prichádza na radu kontrola batožiny spojená s ďalšou kontrolou pasu. Týpkovi sa nepáčilo, že som mal pečiatku z Turecka
  • po batožine a kontrole pasu následuje ďalšia kontrola pasu so sériou otázok, ktoré ste už niekoľko krát odpovedali. Ak odpoviete správne, dostanete vstupné víza 😉
  • ak ste mali batožinu, tak až teraz si ju môžete vyzdvihnúť, ináč len pokračujete ďalej, kde podľa batožinovej nálepky skontrolujú, či môžete ísť ďalej. Ak ste žiadnu nemali, len prejdete. Ak ste nejakú mali, dúfajte, že vo vašej batožine nenašli nič podozrivé
  • nečakane následuje ďalšia kontrola pasu a víz
  • hooray, vitajte v Palestíne

Batožinová nálepka

Od momentu, kedy som sa dostal k prvému okienku s kontrolou pasu, po privítanie v Palestíne prešlo asi 20 minút. Keď sa dostanete na radu ide to pomerne rýchlo a priamočiaro.

Pred budovou čakajú taxíky a busy. Ja som zobral zdieľaný taxík za 43 NIS, ktorý nás vysadil v starom meste pred Damašskou bránou. Cesta trvá asi 40 minút. Od hraníc do Jeruzalema je prevýšenie tiež 1.2 km, takže si opäť pripravte ušné bubienky.

Na okraji Jeruzalema následuje ďalšia kontrola – tentoraz medzi Palestínou a Izraelom. Podstatné sú hlavne izraelske vstupné víza, bez ktorých vás nepustia. Do nášho malého, 12 miestneho mikrobusu sa nasáčkovali 3 policajti (jedna z nich žena) so samopalmi. Pevne som veril v neporuchovosť izraelských zbraní (alebo bohvie kto im ich dodáva), lebo počas kontroly sa mi celú dobu opierala hlaveň jedného z nich o stehno.


Vstupné víza do Izraela

Po 4 a pol hodinách sa mi podarilo prejsť aj tretím z troch hraničných prechodov medzi Izraelom a Jordánskom. Niekedy nie je úplne jasne, kam treba ísť a čo treba urobiť, ale pokiaľ práve nič nepašujete, na druhú stranu sa dostanete.

 

7.2.2014

Rande vo Philadelphii

Ešte v Haife som volal Nazarene tours, ktoré 3x do týždňa posielajú bus Nazareth – Amman. Na TripAdvisore písali, že je potreba dopredu zavolať a rezervovať si miesto, tak pre istotu som volal a povedal im meno. To stačí. Odchod je 8:30 z ulice, ktorú mi napísali v Haife v ich kancli, hebrejsky. Nech som sa snažil akokoľvek, na mape som to nenašiel. Až slečna v turistických informáciach mi na mape ukázala, kam mám ísť.

Budíček opäť veľmi skorý, ani raňajky ešte neboli (popravde som musel zobudiť majiteľa, aby mi odomkol bránu). Dostať sa k bodu odchodu je asi polhodina pešo zo starého mesta a ako som pozeral, tak v rannej špičke by to aj MHDčkou trvalo pol hodinu. 80 NIS lístok na bus, 107 NIS izraelská exit daň a 20 JOD víza do Jordánska. Spolu teda okolo 60 eur cesta z Nazarethu do Ammanu.

Hraničný prechod bol v pohode, autobus nás vysadil na izraelskej strane, tam sme prešli pasovou kontrolou, naspäť do busu, kúsok na jordánsku časť, vybavenie víz (20 JOD), pasová kontrola (aj si ma odfotili), kontrola batožiny a toť vše. Dva krát nám do autobusu naskočil coľník, aby všetkým skontroloval pasy ale celý prechod trval možno hodinu. Úspešne som prešiel druhým z troch prechodov Izrael – Jordánsko.

Jordánsko

Minule som bol na juhu v Aqabe, čo je pomerne moderné mesto. Minimálne tak pôsobilo. Na severe, hneď po prechode to vyzerá hrozne zaostalo. Viacmenej úplne všetky domy v celom Jordánsku sú stavané z bieleho kameňa, takže vyzerajú presne ako z biblických príbehov (len majú sklenené okna, niektoré). To je v poriadku, miestna architektúra.

V okrajových štvrtiach je minimum chodnikov, cesty sú však velmi široké, takže to je tiež relatívne v pohode. Ale všade sú odpadky. Úplne všade. Dokonca aj na diaľnici do Ammanu je v deliacom pruhu hromada smetí. Oni to snáď nosia z domu a po ceste postupne vyhadzujú. A v meste to malé deti pália.

Amman

Žije tu asi polovica Jordánčanov a je to poznať. Amman je obrovský. Miliarda áut. Asi ako v každom hlavnom meste. Všetci trúbia na všetkých. Na cestách väčšinou nie sú pruhy, takže každý si ide ako mu to práve vyhovuje. Išiel som taxíkom cez celé mesto a poviem vám, jediné cestné pravidlo, ktoré sme dodržali, bola červená na semafore. Niektorí ani to nedodržovali.

Bývam v štvrti Jabal Amman, jednom zo siedmych kopcov, ktoré pôvodne tvorili Amman. Je to blízko väčšiny pamiatok a downtownu, takže sa moc ani nenachodím. Čo ma prekvapilo, je 9 kruháčov, ktoré sú pomenované 1st – 9th Circle a slúžia ako názov ulice pre okolité ulice, ktoré sú bez názvu. Ja som býval pri 2nd Circle, kúsok od predajne najlepšej shawarmy podľa NYTimes. A fakt, že bola mega dobrá. Dokonca až tak dobrá, že sa tam tvorí zástup ľudí, ktorí niekedy zablokujú dopravu na kruháči. Týpek predomnou si objednal 30 kúskov.

Aby som nezabudol, bývam v Corner House, kde mám viacmenej malý byt celý pre seba. Úplne mega. Izba, obývačka, kúpeľňa a kuchyňa. Veľké skoro ako môj brnenský byt. A majordom mi raňajky nosí priamo do obývačky. Ten luxus!


Ak ma bloček neklame, tak 10l vody stojí v prepočte 3kč

Dnes som si len zbežne prešiel okolie, kúpil si miestnu špeciálnu pochutinu – kukuricu napučanú vo vode s korením a soľou a zvyšok dňa strávil na byte.

Nový deň, čas na pamiatky. Nechcelo sa mi ísť nikam ďaleko, takže som si vyhliadol len okolité pamiatky, čo v princípe znamená skoro všetky najznámejšie v Ammane. Mešitu kráľa Abdullah I., Ammánsku Citadelu a rímske divadlo. A atmosféru arabského veľkomesta a lokálnych trhov medzi nimi.

Parkuj ako blbec
 

V Citadele aj rímskom divadle sa platí vstupné, 2 a 1 JOD. Citadela sa nachádza na kopci, kolomdokola opevnená a slúžila ako také malé sídlo pár tisíc rokov dozadu. Za 25 JOD mi sprievodca, postarší pán zo severozápadu Jordánska, porozprával históriu nielen Citadely, ale aj Ammanu a celého Jordánska. Vedeli ste, že Amman sa pred ~1400 rokmi volal Philadelphia? Veľmi poučné, len keď spustil názvy rôznych miest, kráľov a civilizácií, trochu som sa strácal. A dostal som domácu úlohu – prečo byzantské kostoly smerujú na východ?

Hardcore dvere
Herkulova päsť a chrám, je to frajer

Z Citadely je pekný výhľad na Amman, aj keď moc ho zase nie je vidieť, lebo sú to samé kopce. Na sever sa pýši ešte donedávna najvyššie stojaca vlajka, dnes už piata najvyššia. Na východe je malé letisko, kde sa dnes už robia len skúšobné lety a pravdepodobne slúži aj armáde, lebo nad hlavami každú chvíľu vidieť armádne lietadlá. Na juhu je vidieť rímske divadlo, ktoré sa stále využíva na rôzne podujatia a pohltí 6 tisíc divákov. A má extrémne strmé schody. No a na západe je modernejšia časť Ammanu s luxusnými hotelmi. Kde som býval (ale nie v tých hoteloch 😉 ).

Prehliadka rímskeho divadla bola moja posledná pamiatka a tak som sa pobral na byt, skrz lokálne trhy, kde sa ako obvykle dá kúpiť hádam všetko. Na byte som sa zbytok dňa venoval klasicky už len internetu a čítaniu.

Vľavo môžete pozorovať stroj na výrobu olivového oleja, über machine
 

Rande

Predposledný deň dovolenky. Dnes sa určite musím dostať do Izraela, lebo hranice otvárajú o 8 ráno a zajtra by som nestihol let. Trochu škrt v plánovaní mi spôsobila kamarátka, ktorú som stretol minulý rok v Petre a chcela sa so mnou stretnúť. Ale môže až o 14. Chvíľka googlenia a zistil som, že na hranice by som sa mal dostať pred 18 ináč by ma u nemuseli pustiť. Z Ammanu je to hodina cesty, takže mám celé 3 hodiny na to, čo je podľa arabských zvyklostí zakázané. Na to, že Jordánsko je asi najliberálnejšia arabská krajina, páry držiace sa za ruku na ulici nenájdete. Tínedžeri sa stretávajú potajomky, rodičia by ich maximálne ztĺkli keby sa o tom dozvedeli.

Anwar a jej kamarátku Rawand som čakal v kaviarni Tche Tche. Keď prišli, tak sme museli odísť. A pritom to bola obyčajná kaviareň. Chvíľu som nechápal, prečo sme odišli a prečo hľadáme a pýtame sa ľudí kam pôjdeme, neskôr mi to vysvetlili – ževraj sú moc mladé, aby tam boli (a to majú 19 rokov). Iný kraj, iný mrav.

Boli ste niekedy na rande s dvoma holkami, kroré po anglicky vedia nie úplne dorozumiteľne a často skončíte pri tom, že sa dorozumievate cez Translator? Srandovná skúsenosť 😀 . Po niečo vyše ako dvoch hodinách bolo čas sa rozlúčiť. Nie, objatie na rozlúčku v Jordánsku nie je prípustné. Ešte aj taxikár sa smial, keď som sa opýtal “No hug?”. Nabudúce budem múdrejší. Nástupom do taxíku končí moja jordánska cesta. Nevypínajte svoje monitory, ešte dva príspevky budú pokračovať.


Amman je hádam hornatejší ako Istanbul, mrte moc schodov

 

4.2.2014

Naspäť v Izraeli

Napravujem neresti z minula, hneď dve mačičky.

Stráviť 17 hodín na BUD letisku sa ukázalo ako nie až také problémové, ako som si predstavoval. Vedľa SkyCourt lounge (a detského kútiku) sú kruhové sedačky usporiadané tak, že v strede tvoria jednu veľkú plochu a ako bonus sú tam 4 zástrčky. Tož som sa tam zvalil, zpočiatku dospať noc, neskôr viacmenej hociakú internetovú činnosť a čítanie. Fakt pohodlné.

Tretí let s WizzAirom a tretí typ lietadla. Som myslel, že majú jeden typ. Letuška ma veľmi potešila, lebo pri každom únikovom východe (kde sú sedačky s väčším priestorom pre nohy, za ktoré sa pripláca) musí niekto sedieť a jeden bol voľný, tak sa ma opýtala, či mi nebude vadiť, ak si tam presadnem. No úplne mi bude trhať žily, že budem sedieť na lepšom mieste. Jediné, čo som musel splniť, bolo naštudovať otváranie núdzových dverí a neotvoriť ich skôr, ako padneme. Job well done!

Tel Aviv

Chvíľu pred nami pristálo iné lietadlo a tak sa na kontrole nahromadilo pomerne dosť ľudí. Kontroly sú tu dôkladnejšie, v ideálnom prípade len zisťujú, čo robíte v Izraeli a pustia vás. Dodatočne sa ma ešte pýtal, či už som tu bol (hlavne, že to videl na monitore) a či mám v Izraeli nejakých známych. Kontroly každopádne zabrali dosť času na to, aby som o pár minút zmeškal vlak do Haifi a musel hodinu a pol čakať na ďalší, s tým, že na hotel prídem po polnoci.

iPhone aj iPad sa automaticky pripojili na wi-fi a až keď prišiel vlak som si spomenul, že Izrael je natoľko super krajina, že vlaky aj busy majú vlastné wi-fi. Radosť cestovať po krajine.

Haifa

Do guest house, kde som ubytovaný som prišiel samozrejme po polnoci a nech pozerám ako pozerám, nikde som nevidel žiadnu recepciu. Zvoním na dvere, ktoré vyzerali, že patrili k domu (nepatrili), nikto neotvára. Vonku celkom zima. Vošiel som do ďalších dverí, kde už boli izby a rozospatý týpek v trenkách na mňa pozerá, “You are very late. Here is key, room 1. You pay me tomorrow.” A pobral sa spať. Aj ja.

Kruháč na rovine

V Haife som sa zdržal len doobeda, akurát aby som stihol prejsť Svetové centrum Bahá'í, administratívne centrum náboženstva Bahá'í. Celé centrum patrí pod UNESCO. Súčasťou sú obrovské záhrady, ktoré siahajú až po vrchol pohoria. Je skoro až neuveriteľné, že sa o ne starajú len dobrovoľníci z celého sveta.

Záhrady sú v noci nádherne osvietené a pre verejnosť uzavreté, aby sa nedalo prejisť naskrz. Má minimálne dva vchody – spodný, kde sa dá dostať len na prvú z 19 terás a stredný, kde sa dostanete do obrovskej záhrady a k Svätyni Bába. Celá plocha je “svätá zem”, takže ticho, žiadne jedlo, fajčenie a zbrane (pri vstupe sú prehliadky).

Nad chrámom sú ďalšie, ešte väčšie záhrady (a budovy, kde asi aj niekto o niečom rozhoduje), ale už som nemal čas, takže neviem, či to je aj pre verejnosť otvorené. Na fotkách vyzerajú úžasne. Dostať zdola do stredu sa dá MHDčkou, alebo keď si veríte tak niekoľko stoviek schodov a telo vám poďakuje.

Nazareth

Do Nazarethu chodia každú chvíľu busy. Neviem, či v Nazarethe nie je autobusová stanica, ale zastali sme uprostred ulice pri starom meste a slečna vedľa mi, potom ako vidí, že v kľude sedím, povedala, že to je konečná. Hneď som si kúpil falafel – joj, dobrý fast food je to. A na zapitie fresh z granátových jabĺk. S takouto dvojicou by som vydržal veľmi dlho.

Aj v Nazarethe bývam v Guest house, dokonca v strede Starého mesta. Ale čo to dalo ho nájsť v spleti tých uličiek. Odložil som si batožinu a vydal sa na prehliadku Starého mesta. Na prvý pohľad vyzerá presne ako v Jeruzaleme. Samé trhy. A niekoľko mešít a chrámov. A putovných miest, keby som na rovnakej náboženskej vlne.

Pozrel som len Bielu mešitu a Baziliku Zvestovania, kde (ževraj) Gabriel oznámil Márii, že porodí Ježiša. Mimo tej legendy je tu ale veľa obrazov z rôznych krajín sveta, pričom ten zo Slovenska patrí medzi najväčšie 😉

Slovenskooo
 

Odbila 16. hodina a trhy ako keby sa prepadli pod zem. Staré mesto sa vyľudnilo. Na poslednú chvíľu som ešte stihol predajcu jahôd. Po polročnom absťáku sú na nezaplatenie, zlatíčka moje. A pri knihe bodnú.

Srandovné MHD v Haife a ultra veľká prístavná budova

 

2.2.2014

Posledné cyperské dni

Smutná správa na začiatok – nenašiel som žiadnu fotogenickú mačku (iba tlsté, vypasené, ktoré sa moc fotiť nechceli) takže tento príspevok nebude obsahovať fotku žiadnej mačky.

Drobná cestovateľská príručka. Cestovanie po Cypre je veľmi jednoduché (pokiaľ sa teda nechcete dostať do hôr, vtedy je to pokus omyl). Majú dva rôzne autobusy – modrý a zelený. Modré sú mestská doprava, tie som skoro vôbec nevyužíval. Zelené sú medzimestská doprava (majú veľký nápis IntercityBuses), pričom jazdia z každého mesta do skoro každého (je ich tu len 5), väčšinou častejšie ako každé 2 hodiny. Ak máte ISIC, zoberte si ho, je naň 50% zľava. Na každej hlavnej stanici je relatívne velká tabuľa s časovým harmonogramom, príp. majú výbornú stránku Cyprus by Bus, kde sú všetky potrebné informácie.

Limassol – ZOO

Koncom minulého roku kompletne renovovali malinké ZOO v Limassole. Je to po ceste do Paphosu, kde mám ďalší hotel, a už dlho som nevidel nic exotickejšie ako mačky, tak že zastavím sa.

Aj citróny tu rastú hocikde

Asi je zvykom, že autobusy zastavujú kde si poviete. Platí to aj pre medzimestské a tak mi pán vodič zastavil kúsok od ZOO. Privítalo ma príjemných 19 stupňov a TGI Friday's, kde som sa zastavil na obed. To viete, potreba ísť na internet a dať si dobré pivo je silná. A celkom slušne aj varia.

Vstup do ZOO je €5, príp. €3 keď viete dokázať, že ste študent. Dostane sa vám za to asi pol hodinová prehliadka zvierat, od bežných labutí, papagájov či opíc až po exotickejšie lemury, klokany a niečo, čo nepoznám. ZOO je to ale veľmi pekné a podarilo sa mi tiež nadviazať spojenie s vodcom lemurov.

Ten hrošík neustále prenásledoval srnky a čuchal im zadky
Vľavo je niečo ako zajac, ale nohy to má, a aj to chodí, ako pes

Paphos

Podobne ako v iných cyperských mestách, ani v Limassole nie je moc čo vidieť, tak som nasadol na prvý intercity do Paphosu, dúfajuc, že to stihnem do zotmenia. A stihol som 🙂 Akurát na západ slnka (taká klišé fotka). Ubytovaný som v hoteli Pyramos, ktorý ma mimo iné aj vlastný Sky Bar, kde čapujú hneď dve lokálne pivá – Keo a Leon. Asi tušíte kde som strávil zvyšok večera.

Hneď ako som sa zobudil som ucítil, ako sa mi v hrdle rozplynul môj dnešný plán ísť do hôr. Chytila ma rýmička, zrovna v deň, ktorý budem musieť prespať na letisku. Síce ma to mrzí, lebo na hory som sa naozaj tešil, ale aspoň mám dôvod ísť na Cyprus znova. Po raňajkách som si išiel zabehnuť po pobreží (zdravím Karle 😉 ), kde je krásne vidieť ako sa pripravujú na sezónu. Na plážach obrovské kopy dovezeného piesku (teraz pláže vyzerajú hrozne a kamenisto), záhradníci trhajú burinu z ináč krásnej trávičky, nové hotely sa dostavujú.

S neplánovane veľa časom som ostal na hoteli až do 12, kedy by ma už boli aj tak vyhodili. Smer archeologický park, čo je v mojich “bohatých” cyperských skúsenostiach jediná pamiatka na tomto ostrove. ISIC trik sa tentoraz tiež oplatil, vstup zadarmo :-). Prechádzať sa vyše hodiny na priamom slnku (muselo byť cez 20 stupňov) ale nie je žiadna sláva, obzlášť s ruksakom na chrbte, takže som ukončil všetky pokusy vidieť hocičo ďalšie okrem jedla a piva.

Je sobota a podniky na pobreží sa pomaly začali plniť (to tak neskoro obedujú Cyperčania?). Dal som na domácich a sadol si do najobsadenejšieho, Theo's restaurant, aj keď na úkor rýchlej obsluhy. Nebudem jesť stále len steaky a tak som si objednal morský tanier – krevety, mušle, chobotnicu a nejakú rybu. Ej veru, bolo to výborné.

Z Paphosu som si to namieril rovno na letisko v Larnace, kde nás privítala pomerne veľká hádka a možno aj čiastočne bitka a následne odvedenie 2 týpkov v putách, taká výbušná grécka nátura. Do odletu mi ostávali necelé 3 hodiny, ktoré som strávil čítaním novej knihy. Letisko je tu ale pomerne mizerné. V noci sa tu nedá spať kvôli pevným opierkam na každej sedačke a už keď som prišiel o 18 večer bola zavretá väčšina reštaurácií.

Letušky a letušiak tentoraz neboli úplne príjemní (som to zakríkol) ale potešilo, keď mi po zaplatení €2 čaju namiesto €18 vydala €28. Kto po prijatí jednej bankovky vráti tú istú bankovku a ešte niečo naviac? Ani som sa neunúval ju opraviť.

Prílet sme mali okolo 23 v noci. Viete, čo je naozaj neprijemná vec? Mať nádchu počas letu. S plnými dutinami neviete vyrovnať tlak v ušiach a pristávanie si teda náležite užijete. Bezpečnostná kontrola je na pár hodín zavretá, takže budem musieť počkať v hlavnej hale, so železnými sedačkami, kde je relatívne zima, lebo furt niekto musí chodiť von a naspäť dnu. Blbci. O 2 ráno si zase upratovačka povedala, že je ideálny čas vytiahnúť najhlučnejší prístroj na upratovanie a ísť upratať priestory, kde sa najviac ľudí snaží spať. Bravo, pani upratovačka. Dolámaný a nevyspatý som o 4 ráno išiel pozrieť, či už púšťajú cez kontrolu – a oni áno. V detskom kútiku, v teplučku, som sa zložil na pohodlných kožených sedačkách, dal nabíjať zariadenia a na niekoľko hodín zaspal ako malé bábo.

Koniec cyperskej časti.

Tak takto sa loď neparkuje

 

31.1.2014

Vo vnútrozemí u Turkov

Cesta z Larnaci ubehla veľmi rýchlo, je to len 50km na sever. Hotel mám 2km z hlavnej stanice, ktorá je v centre mesta, takže trochu sa nachodím nasledujúce 2 dni. Ubytovaný som v hoteli Asty, ktorý, napriek tomu, že má len 2 hviezdičky môže smelo súperiť s niektorými 4 hviezdičkovými hotelmi. Raňajky, celodenný snack a nápoje, posilovňa, knižnica, veľké izby s terasou a bar (ten už v cene nie je 🙂 ). Ak mi nevyjde zajtrajší plán, tak tu strávim asi celý deň.

Nicosia / Lefkosa

Podľa rôznych cestovateľských príručiek tu viacmenej nič nie je. A naozaj. Z hotela som sa vybral naspäť do opevneného, hviezdicovo tvarovaného centra, kde som sa len tak bezcieľne prechádzal, až kým som nenarazil na hranice zo Severocyperskou tureckou republikou, ktorú ale okrem Turecka nikto neuznáva (teoreticky to však je moja 39. krajina). Žiadne blokády, len kontrola pasov a vybavenie víz na 24 hodín, ktoré som si musel sám vypísať (preto ten škrabopis). Keby ich stratím, naspäť by ma už nemuseli pustiť (takže som ten zdrap papiera strážil ako oko v hlave).

Info okienko – Nicosia je posledné rozdelené hlavné mesto na svete. Po turecky sa Nicosia povie Lefkosa, čo by nejednému cestovateľovi ušetrilo hromadu času, kým by si uvedomil, že sa jedná o to isté mesto a nie len nejakú štvrť. Rozdelené je Zelenou Líniou, ktorá ale vôbec nie je zelená. Popravde tam žiadna línia na zemi nebola, akurát výstražné tabule OSN.

Dve veci mi hneď udreli do očí – ľudia sú znateľne iní. Hneď sa vo vás aktivuje pud sebazáchovy, všímate si ako si všímajú vás, držíte sa hlavných ulíc a každú chvíľu kontrolujete, či tam ten čím ďalej, tým cennejší papierik stále je. Druhá vec je, že na každom kroku je vidieť veľké, modré, vysvietené logo Efes. Znalý z minuloročnej návštevy Istanbulu som dlho neváhal a na jedného ležáka sa zastavil. Priemerne dobré pivo, čo sa o českom Zlatoprameni, ktorý pod Efes patrí, rozhodne nedá povedat. Oficiálne sa tu platí tureckými lírami, ale v kľude zoberú aj eurá. Aspoň som si nemusel nič zamienať.

Obr. vpravo – jedna z pamiatok, ktorá ani nejde poriadne odfotiť, nejaká mešita

Strávil som tu asi 2 hodiny, zbežne sa poprechádzal po centre, našiel o 2 pamiatky viacej ako v južnej Nicosii (kde ich je približne 0) a pred zotmením sa radšej vrátil na priateľskejšiu časť. Keďže tu nieje čo vidieť, tak som sa vrátil na hotel nič nerobiť.

Touto cestou som sa veru nevydal

“Zajtrajší plán”

Hotel v Nicosii mám na dve noci, takže celý deň môžem stráviť niekde bez ruksaku. To som chcel využiť a ísť na túru do Troodos – najväčšie cyperské pohorie s niekoľkými turistickými cestami. Vyhliadnutú som mal Kalidónsku cestičku, ktorá je zakončená krásnym vodopádom a odkiaľ je to kúsok na najvyššiu horu Olympus.

Problém je sa tam dostať. Autobus do hôr ide iba z Limassolu a Nicosie a iba raz denne. Žiaden autobusový web tieto spoje nepozná, na TripAdvisore síce píšu, že existujú, ale časy sa líšia a miesto odchodu nie je spomenuté a na oficiálnom webe pohoria Troodos je spomenutý čas aj miesto (hlavná stanica), ktoré sa ale nezhoduje s nikoho skúsenosťami. Ale veď risknem to a budem veriť oficialitám.

Budíček pred 6 na dovolenke je ako za trest. Ani raňajky ešte nie sú. Prídem na stanicu s miernym predstihom a čakám do 6:45. Autobus nikde. Čakám, čakám, 7:00, autobus stále nikde. Hladný a nevyspatý sa vraciam do hotela. Najesť sa a ísť spať. Dnešný deň strávim presne tak, ako som plánoval celú dovolenku – čítaním a pozeraním videí v posteli, vo vani a na terase. Vonku je príjemne, slnečno, bezoblačne, v bare robia koktaily, takže až také zlé to zase nie je. A do hôr sa pokúsim dostať o dva dni, keď budem v Limassole.

Poobede som si dal ešte 10 km prechádzku mestom, kde ako sa potvrdilo, tiež nič k videniu nie je (ani len k prezidentskému palácu sa nedá dostať), takže som si kúpil pol litrovú, jahodovú zmrzlinu Häagen-Dazs, v ktorej budem utápať žiaľ nad týmto mestom (jk).

Susedská hliadka nie je len americká vec
Cyperská univerzita a burza, skoro ako Wall Street

 

29.1.2014

Zbohom zima, vitaj príjemných 18°C

20140129-141424.jpg

Prvý krát, ako sa na správneho občana patrí, som sa zaregistroval na Ministerstve zahraničných vecí, aby vedeli, kde ma prípadne hľadať. Bankám to prestalo vadiť, takže som sa neunúval im to oznámiť. Keď som cestoval niekam prvý krát, z TatraBanky mi volali ohľadom podozrivého výberu v zahraničí. Naposledy ani ťuk a to som vyberal niekoľko krát z bankomatov.

Ako to už býva, keď sa potrebujem vyspať tak sa mi najviac nechce a tak som spal sotva 5 hodín. Ráno, ešte doma som si uvedomil, že som zabudol 2 veci v Brne – čítačku SD kariet pre iPad (ktorú, som si minule v Tel Avive musel kúpiť) a adaptér z európskych zástrčiek na britské, lebo Cyperčania sú divní. Budem musieť poriešiť časom. Zbaliť sa mi podarilo pod 7kg, vrátane foťáku a všetkej elektroniky.

Blížil sa odchod z domu a čas sa rozhodnúť – zoberiem si trigovicu a kabát nechám v Budapešti na letisku alebo budem kabát vláčiť pri 20 stupňoch ale len s tričkom pod ním? Druhá možnosť zvíťazila aj keď možno budem vyzerať divno. V kabáte na púšti.

Do Budapešti to bola pohodička, spiatočný lístok z Piešťan za 21 eur a skoro celú cestu som bol sám v kupé. Asi prvý krát v živote prišiel tento vlak o 5 minút skôr a nie hodinu neskôr ako má vo zvyku. S veľkou časovou rezervou som si to namieril do Apple Store vyriešiť prvý problém – kúpiť iPad Camera Connection Kit, ktorý ma v Tel Avive stál tretinu a mal viacej funkcí (a zabudol som ho zobrať).

WizzAir ponúka na väčšine letovísk transfer z mesta na letisko a v prípade Budapešti sa to za 5 eur mega oplatí, lebo taxík stojí 20 eur a MHDčkou je to na 1-2 prestupy. A kto sa má vyznať v tých ich zastávkach. Šofér bol asi pro racer, lebo celý čas telefonoval ale ultra úzkymi uličkami (kde by nejeden začiatočník išiel na dvojke bez plynu) točil úplne bez problémov.

Protip – wi-fi na BUD letisku je len na 2 hodiny, čo väčšine síce stačí, ale majú zablokovaných veľa portov takže napr. maily si neprečítate. Je tam však SkyCourt lounge, ktorá ma tiež verejnú wi-fi a bez obmedzení. A oveľa rýchlejšiu. Stačí si sadnúť do detského kútika, ktorý je hneď vedľa a môžete sa pripojiť.

Na WizzAir sa mi páči, že napriek tomu, že je to low-cost majú veľmi príjemné ceny občerstvenia v lietadle a hlavne dá sa platiť kartou (aj počas letu). Námatkovo 2×0,33 Heineken za 5 eur, 2dc vína za 4 eurá, bagety za 4 eurá. A napr. aj také veci ako adaptér z hociakej na hociakú zástrčku za 15 eur. Druhý problém vyriešený.

Dve rady do kríža sedeli 2 mladé (~25 ročné, podľa mluvy Slovenky, samozrejme veľmi pekné) mamičky aj s deťmi vo vrieskajúcom veku, čo znelo ako predzvesť nie úplne príjemného 2,5 hodinového letu, ale nič s čím by si pivko a štuple v ušiach nedokázali poradiť.

A vôbec, letušky boli fakt nádherné. Ryanair môže len závidieť.

Larnaca

Tak ako som sa v Budapešti drkotal od zimy, tu je v kabáte pomerne teplo. Cez deň to bude pekielko. Do centra najrýchlejšie MHDčkou za 1,5 eura. Vodič zastavuje kde si poviete, takže mi zastal skoro priamo pred hotelom. Napriek tomu, že som nešoféroval mi prišla jazda vľavo fakt divná. Obzvlášť kruháče. Ešte večer som v rámci trénovania na stávku s kolegom išiel obehnúť pobrežie – väčšina trasy bola úplne rozkopaná. A nevyzeralo, že by na tom niekto pracoval. Ale veď do sezóny času dosť.

Hotel síce nemá raňajky, ale hneď oproti na námestí pred kostolom Agios Lazaros je príjemná, malá kaviarnička Da Vinci, kde robia anglické raňajky. Vonku na terase, v tričku, s pekným výhľadom – na to si rýchlo zvyknem. A ceny majú tiež veľmi príjemné – anglické raňajky, čaj a mrkvový fresh za 8,20 eur. Ani neviem ako a ubehli 2 hodiny. Dopadla na mňa grécka nátura.

Už tradične som si musel íst kúpiť fejkové Ray Bany. S čierno-žltým matným rámom, fakt pekné. Za 8 eur. A keď už mám okuliare, neodpustím si jednu selfie 😉

V Larnace ešte pobudnem ale až posledný deň. Cyprus je pomerne malý (tak 130x70km) takže žiadne vlaky. Všetká medzimestská doprava pozostáva z busov a tak sa poberám na autobusovú stanicu (pozostávajúcu z jednej zastávky) a hurá smer Nicosia. Za 2 eurá.

 

27.1.2014

Middle-East trip

middle-east-trip

Dlho doma neposedím. Deň pred mojimi narodeninami mal Wizz Air opäť lacné letenky do Tel Avivu a keďže sever Izraela som minule nemal čas precestovať, prečo si nedopriať drobný darček za 45 eur. Od nedele do piatku, tak akurát.

Mesiac na to bola ďalšia akcia, na Cyprus, a termíny mi presne sedeli s už kúpenými letenkami do Tel Avivu. Od utorka do soboty, tiež za 45 eur, akurát budem musieť v Budapešti stráviť noc na letisku. Nebude to prvý krát. A môžem si škrtnúť 38. navštívenú krajinu.

Takýto je plán: Budapešt => Larnaca => Nicosia => Paphos => Limassol => Larnaca => Budapešť => Tel Aviv => Haifa => Nazareth => Amman => Jerusalem => Tel Aviv => Budapešť.

Idem na istotu a na každú jednu noc (mimo noci strávenej na letisku) už mám rezervovaný hotel (cez booking.com). Filter bol pomerne jednoduchý – musí mať wi-fi, hodnotenie aspoň 8/10, ideálne 9/10. Prekvapivo v každom meste sa mi to podarilo splniť, mimo jedného všetky pod 30 eur na noc.

Nemám naplánované žiadne pamiatky, ale mám rozčítané 2 knihy, v Pockete uložených asi 50 článkov a v iPade skoro 20 hodín videí z rôznych konferencií. Čiastočne idem vlastne dobehnúť zameškané, niekam bez notebooku a bez práce. A hlavne niekam, kde v dobe písania článku je o 30 stupňov viacej.

Zbalený klasicky do ruksaku, iPad, iPhone, Kindle, Canon EOS 1000D a nejaké to oblečenie, dokonca kraťasy! Jediný problém je, že odlietam z krajiny, kde je pod nulou a prilietam do krajiny, kde je 20 stupňov. A neviem, čo so zimným kabátom. Trezor na letisku?

Internet by tentoraz nemal byť problém, takže sa budem snažiť písať aspoň každý druhý deň. Ak bude o čom 🙂