Ko Lipe opúštame ako správni imigranti – cez imigračné. Zoberú vám pas a vy dúfate, že na lodi vám ho znovu vrátia. Vrátili. Na Langkawi sme sa, ako obvykle prvýkrát v novej destinácii, nechali osrať na taxíku, namiesto 30-40 MYR nás to stálo 80 MYR (a ešte sme mu dobráci nechali 100 MYR). Orientačne 2 EUR = 10 MYR = 50 CZK. “Vilu” sme mali booknutú cez villas.com, takže nijaké problémy sme neočakávali, ale keď sme vystúpili z taxíku a zbadali garáž, v akej sme mali spať, moc nám do smiechu nebolo. Telefón zo začiatku nikto nedvíhal a keď už týpek nakoniec prišiel, tak sme zistili, že “vila” vôbec nie je uprataná a že sa máme vrátiť o 3 hodiny. Po celkom hnusnom obede, aby sme skrátili čakanie na izbu, sa slečny rozhodli, že proste nájdu iné ubytovanie a tak bývame cez ulicu v 2+2+2+4 izbách. S bazénom a priamo na pláži. A wifinkou. A dúfam, že si vyhádam, že storno poplatok proste platiť nebudem.

Opäť ďalší pekný západ slnka   |   Hollywood-style názov

Zvyšok hektického dňa sa nikomu nič moc robiť nechcelo, takže sme vbehli do prvého obchoďáku neďaleko a ocitli sa v cenovom raji. Alkohol tak za polovicu ako u nás. Takže prvá noc bola slovenská, pilo sa.

—

Po nie úplne plnohodnotnom spánku sme však naplno rozbehli spoznávanie Langkawi. Taxíkom, tentoraz za fixné, menšie ceny sme sa vydali k lanovke, ktorá nás vyviezla na vrchol druhej najvyššej hory s nádherným výhľadom na Langkawi a okolité ostrovy. A s mostom, ktorého jediná funkcia je prilákať turistov a vyhrávať architektonické ocenenia. Z jedného vrcholu na druhý. Tak ako tak, mali sme zamračené, takže moc krásny výhľad sme si neužili.

Najstrmšia lanovka na svete   |   Architektonický skvost

Nasledovala jazda na slonovi, ale bohužiaľ mali len najkratšiu trasu dostupnú (50 MYR na 5 minút), lebo sa minulý rok presťahovali a prerábajú celý areál. V rámci vstupného bolo aj jedlo pre slona, ktorého sme na konci jazdý mohli nakŕmiť.

Sloník

Avšak vrchol dňa bolo aj tak kúpanie nad a pod vodopádom Seven Wells. Sladká voda, krásnych 28 stupňov, prírodné tobogány, no na parádu. Takú parádu, že ani neviem ako rýchlo celý deň ubehol.

Vodopád a zevlenie nad ním

Prírodné tobogány a zevlenie pod vodopádom

—

V blízkej vzdialenosti od nášho ubytovania nič prírodné už nebolo, takže tretí, a posledný, celý deň sme sa venovali aktivitám športovým. Na začiatok sme si dali dve desaťminútovky na miestnej motokárovej dráhe (37 MYR za 10 minút), nasledoval obed v bazéne, po ktorom sme pokračovali pol hodinou na vodnom skútri. Motokáry mega, vonkajší, asi kilometer dlhý okruh, na dráhe sme boli sami, takže nahánačky a predbiehačky boli. Skútre ešte väčšia parádička. V 80km/h na miernych vlnách, vietor vo vlasoch, strach v očiach, adrenalín vysoko. Odporúčam veľmi. Za 120 MYR.

Obed v bazéniku, aka pivo   |   Jašenie sa na skútroch

Deň, keďže posledný, sme zakončili nakupovaním suvenírov a hovadín a míňaním posledných peňazí. Ráno o 9 letíme do Singapúru.

Langkawi know-how

• Ostrov – nielenže je Langkawi dosť veľké na to, aby malo vlastné medzinárodné letisko, ono to je vlastne zoskupenie ostrovov. Tak ľahko ho celý neprejdete.
• Taxi – kúsok od nás, ako sme bývali je miestna taxi služba s fixnými cenami, ktoré sú dosť prijateľné. Napr. k vodopádom vzdialeným 20 km je to pre skupinu 10 ľudí za 50 MYR. Príp. keď chcete ísť len kúsok, tak sa vám može stať, že na otázku “How much?” dostanete odpoveď “I don’t know” 😀 to potom dajte, koľko uznáte za vhodné.
• Opice – tých sme stretli pomerne veľa. Len tak voľne na ceste, popri ceste, otvárajúc si svoje Mountain Dew. Ale nič nám teda neukradli.

Opica s Mountain Dew, fľašku síce otvorí, ale namieto napitia sa si ju vyleje na zem a líže. Zatiaľ by sme vojnu s opicami vyhrali.

• Ceny – Langkawi je bezcolná zóna a na cenách je to fakt veľmi poznať. Obzvlášť na cenách alkoholu, ktoré sú kľudne o polovicu nižšie ako u nás.
• Medúza – rada do života, ak začne pršať a je moc teplá voda, nebuďte v mori. Traja z nás to schytali od medúzky. Za 1-2 dni to pichanie ale prejde samo. Ináč podľa domácich piesok a moč naozaj pomáha.

Poobedná pauzička tigrice Zana   |   Nejaké to pozadie

• Pochutinka – kokosová zmrzlina, v polke kokosu so stenami z čerstvého kokosu a k tomu kokosové mlieko, sladké fazule a kukurica. Vynikajúca vec.
• Pláže – aspoň tá, kde sme boli my (južne od letiska) bola nič moc. Síce dlhá, super piesok, ale voda bola špinavá, že si ani na nohy nebolo vidieť. Ale na vyjašenie sa na skútroch je výborná. A teplota vody nádherných 32 stupňov. To už aj náš bazén mal “len” 31 stupňov.

Nejaké tie pozadia   |   Nádherný výhľad

Ko Phi Phi opúšťame ráno o 9 s plánovaným príchodom o 15. Najskôr je to hodina rýchloloďou na Ko Lantu, odtiaľ 5 hodín na Ko Lipe obyčajnou utečeneckou loďou, s niekoľkými zastávkami. Alebo to sme si aspoň mysleli. Vo výsledku sme išli nie 5 ale 6 a pol hodiny a ešte k tomu od polky cesty prestala fungovať elektrika a tým pádom aj klíma, takže v uzavretej lodi bolo krásnych 35 stupňov celzia. Proste 3 hodiny v pekle, kompletne mokrí celú dobu. A aby toho nebolo málo, s istou pravideľnosťou sme boli omámovaní voňou benzínu. Jediné pozitivum bolo v polke cesty, keď sme mali zastávku na pevnine, kde dovnútra nabehla hromada predavačov a také dobré kuracie stripsy som veru ešte nemal.

Náš rezort aj s plážou

Na Ko Lipe sme teda prišli s 1 a pol hodinovým meškaním. Prístav je v strede zátoky, takže na našu pláž nás zobrala loďka. Bývame priamo na pláži v chatkách, ktoré vyzerajú dosť autenticky, až do momentu, kým sa chcete vybaliť. Zistíte, že vlastne nie je kde. Ale keďže väčšinu času sme v nich aj tak neboli, nejako sme to prežili.

Naše chatky

Ko Lipe know-how

Toto bude stručný príspevok, však tu dokopy nič nie je.

• Ostrov – ostrov je to vskutku malý, takže dva celé dni je možno aj veľa. Za deň sa dá celý prejsť.
• Taxi – fixná cena 50 THB na osobu, hocikam na ostrove. Majú tu fajnové motorky s bočnou kabínkou pre 3-4 ľudí. Skoro ako nacisti v Indiana Jonesovi.

Synchronizované fotenie

• Zverinec – stretli sme tu naozaj pekných papagájov, ale domáce, nie voľne v prírode. Mimo nich je tu hrozne veľa psov, ktoré celý deň len spia (uprostred ulice) a mačiek tu tiež nie je najmenej. Ťažko povedať, či ich majú na jedenie, alebo len tak.

Papoušci

—

Poučený z minulosti, pred cestou som si kúpil vodotesný obal na iPhone. Čo myslíte, prečo píšem túto vetu? Už len čakám na Singapore, aby som mohol navštíviť Apple Store. A pevne dúfam, že iPhone 7 už bude naozaj vodotesný. A schytala to aj GoPro kamerka, našli sme len držiak na ňu. A moje plavky. No, na to ako je Ko Lipe malé je vo výsledku najdrahšie.

Pohľad z našej pláže

Skupinovka, nejaká tá práca v pyžame a kto by to nepoznal, tak Bratislavský hrad

Z DiCapriovho filmu znelo Ko Phi Phi ako raj na Zemi, niekoľko rokov neskôr je z neho turistická destinácia.

Narvať 16 ľudí do malej dodávky? Bez problémov

—

Na Ko Phi Phi priplávavame akurát pri západe slnka, takže pohľad je to vskutku pekný. Už z diaľky vidno hromadu lodičiek, ktoré určite poznáte z marketingových fotiek z Thajska. Ostatne, veľa tých fotiek je fotených práve na Ko Phi Phi. Zvyknutí na kľud z Ko Tao sa nám po zaplatení ostrovnej dane 20 THB naskytá trochu iný pohľad – turisticky rozvinutá destinácia s hromadou obchodov, reštaurácii a barov. Skoro ako Ibiza.

Krásny západ slnka   |   Typické thajské loďky

Ubytovali sme sa, rovno aj vybavili cestu na Ko Lipe o dva dni a vyrážame do ulíc. Večera ako obvykle výborná (rezancové polievky proste vedia robiť hocikde) a s nulovým plánom sme nakoniec skončili na jednej veľkej párty v Dojo a Stockholm baroch. Ľudia sa tu vedia zabávať. A praktická vec, čo by mohli zaviesť aj u nás, drinky podávajú v litrových kýblikoch so slamkami.

Ešte nejaké to zapadanie

—

Po prebdenej noci máme vybavenú taxi loďku na 4 hodiny, ktorá nás prevezie na menší z dvoch Ko Phi Phi ostrovov, Ko Phi Phi Ley. Na ňom sa mimo iné nachádza Maya Bay, známa pláž z filmu The Beach. Pri väčšej skupine sa oplatí zobrať taxi loďku, než platiť spoločnú tour. Nás celý taxík na 4 hodiny vyšiel 3500 THB, vrátane vody a ananásu a sami sme si určili koľko kde strávime času.

Náš taxík   |   Náš taxikár

Ko Phi Phi know-how

• Pivo – asi som to ešte nespomenul – majú tu dobré pivo. Volá sa Chang, je drahšie ako u nás (50+THB v obchode, 80+THB v reštaurácii), v 620ml fľašiach, ale ležák je to vskutku dobrý. Palec hore.
• Chili – v jednom podniku som objavil ešte lepšiu vec ako nadrobno sekané sušené chili – na kolieska nakrájané chili papričky v niečom ako sójovom náleve. Krásne to štípe a ešte to aj dobre dochucuje jedlo.

Skupinovky po prvé

• Párty – ak plánujete ísť na Ko Phi Phi kvôli kľudu, ste na zlom ostrove. Ale ak ste si prišli užívať nočný život, ste tu správne. Je tu hádam viacej turistov ako domácich.
• WiFi – majú tu prekvapivo rýchly internet, miestami išiel aj 20Mbit/10Mbit. Takže na nejaké to digitálne nomádstvo by Phi Phi mohlo celkom postačovať.
• Nosiči batožiny – lenivší ľudia (ako sme napr. my) si môžu za 50THB/batožinu prenajať týpka, ktorý vám ju hocikam prinesie. Majú také fajnové káričky a vždy keď im niekto zavadzia, tak kričia “Phi Phi”.

Uvítanie   |   Imigranti v Thajsku

• Pláž – počas prílivu môže byť, počas odlivu je to hrozná smradlavá diera. A ešte k tomu nie je neobvyklé nachádzať rozbité sklo na pláži. To nechcete.
• The Beach – tak tá je úplne prefláknutá. Turistov ako mravcov na pláži, lodí v zátoke, že ani peknú fotku nespravíte a ešte aj poplatok 400 THB za vstup na ňu. Takže tú sme vynechali. 

The Beach   |   “Krásny” pohľad na odliv

—

Dnes len takto kratšie, však sme tu boli len dve noci. Ráno odchádzame na zatiaľ najmenší ostrov Ko Lipe.

Hlavne teda nekrmiť opice

Opäť ten západ   |   Ko Phi Phi Ley

Skupinovky po druhé

Skupinovky po tretie, nemožno však povedať, že úspešné

Skupinovky po štvrté

Keď už sme sa vrátili z The Beach, tak sme si The Beach aj pozreli   |   Neslušní chlapci

Bangkok opúšťame o krásnej siedmej hodine rannej, čo prakticky znamená, že sme sa nevyspali. Na Ko Tao sa dostávame o 15 poobede, po hodinovom lete, 1.5 hodine v autobuse a 4 hodinách na lodi. To s vašim žalúdkom celkom zamáva.

Synchronizované užívanie si

—

Bývame v nádhernej vile, s výhľadom, na ktorý si viem predstaviť pozerať sa do konca života. Za 15 eur / noc / osobu máme k dispozícii tri izby, každú s vlastnou kúpeľkou, obrovskú obývačku s kuchyňou, terasu a dva bazény. A ešte domácu, ktorá nám každý deň upratuje a holku z Fínska, customer managerku, ktorej stačí zavolať a vybaví čokoľvek potrebujeme. Veľmi rýchlo sa na takýto luxus zvyká.

Výhľad z terasy

Ko Tao je pomerne malý, hornatý ostrov, na dĺžku možno 10 kilometrov. Jazdí sa tu buď na motorke alebo na Toyote Hilux. Prišlo mi, že nič iné by tu ani nemalo šancu. Super ale je, že na Hilux sa v kľude zmestíme všetci desiati (bez batožiny), takže nám stačí zavolať jeden taxík ak niekam potrebujeme ísť.

Taxi na korbe   |   Krásy Thajska

Ko Tao know-how

• Repelenty – ťažko povedať, či je to výsada Ko Tao, ale vôbec ma neštípu komáre. Už som dokonca aj prestal používať repelent, lebo ho ani nepotrebujem. A smrdí ako chlast.
• Našinci – mám pocit, že hocikam, kam cestujem, vždy stretnem Čecha alebo Slováka. Samozrejme aj na Ko Tao sme ich pár stretli. Ale poteší to, pokecáte si, vymeníte tipy a každý si pokračujete opäť svojou cestou.
• Medziostrovné presuny – vôbec sa neoplatí kupovať lístky cez internet. V Thajsku operuje niekoľko lodných spoločností, ktoré dennodenne chodia z ostrova na ostrov, takže naozaj stačí len prísť pol hodinu pred odchodom, kúpiť si lístok a nastúpiť. Dokonca majú aj zabezpečenú dopravu po pevnine, takže ak pôjdete napr. z Ko Tao na Ko Phi Phi ako my, kúpite si jeden lístok a v cene je loď z Ko Taa, bus cez pevninu a loď na Ko Phi Phi. Praktické.

Selfiečka

• Jedlo – to, že streetfood je všade v Ázii super už sme si povedali. Ale ďalšiu vychytávku, ktorú som objavil je, že aj keď si objednávate stále to isté jedlo (rezancovú hovädziu polievku v mojom prípade), v každom podniku chutí ináč. Viacmenej nekonečná studnica nových chutí.
• Potápanie – ak náhodou pôjdete na Ko Tao, bežte na celodennú plavbu loďou okolo ostrova (750 THB + 100 THB poplatok za vstup do národného parku). Zastaví v každej peknej zátoke, kde sa dá dobre potápať. Takto sme videli nádherné korále a dokonca som si aj zaplával s korytnačkou 🙂

Celodenný výlet a potápanie

• Cestovanie v skupine – odhliadnúc od organizovania a dohadovania, čo sa bude robiť, najväčšia príťaž cestovania v skupine väčšej ako 1 je keď nastane problém. A on nastal. Z Ko Taa ochádzajú ráno dve lode, o 6:00 a 6:30. Naša bola skoršia, ale nedopatrením sme mali taxík objednaný na neskoršiu. Takže keď sme prišli do prístavu, naša loď už bola preč. Cestovať sám, proste kúpim lístok na neskoršiu a nasadnem na ňu. Pri cestovaní v skupine je postup úplne presne taký istý, ale nezaobíde sa to bez poznámok a stresu. A kto má náladu počúvať niečo také hneď po ránu? Not this guy.

Kompletka

Skúter

Moja nová láska. Za 200 THB na deň sme si požičali skútrik aby sme mohli prejsť celý ostrov. V požičovni po nás chceli len pas ako zálohu, Vodičák nikoho nezaujímal. Prilbu tu nikto nenosí a mám pocit, že v požičovni aj keby chceme, tak žiadne nemajú. A určite chcete kolesá s drapákmi, ináč sa na mnohé miesta dostanete s problémami.

Skútrový gang

Ak máte radi jazdenie, minimálne Ko Tao je úplne super na vybláznenie. Stačí ísť trochu ďalej od civilizácie a cesta sa zmení na hlinenú. Až by vás prekvapilo ako živý je taký najslabší skúter, úplna radosť lietať džunglou.

Najväčšia výhoda je samozrejme, že sa dostanete veľmi rýchlo hocikam na ostrove. Mimo jednej pláže sa nám tak podarilo prejsť všetky ostatné a dostať sa na dve super výhliadky na vrcholku hôr.

Pre väčšinu ľudí je cena 200 THB konečná, lebo nádrž býva tak do polky pri požičaní, čo by malo na bežné vozenie stačiť, my sme sa ale bežne nevozili, takže za 100 THB sme ešte dotankovali. A keby neprší a nemajú popri cestách járky, tak som ani nemusel doplácať 1000 THB pokutu za nejaké tie škrabance. Možno bol skútrik až moc živý.

—

Ko Tao (bohužiaľ) opúšťame, o pol hodinu neskôr a 1300 THB ľahší ako sme plánovali, smer Ko Phi Phi – kedysi DiCapriov raj na Zemi.

Není nám tu zle

Možno aj nejaké video bude z výletu

Zas si niekto zanadával

Krásy Thajska #2

To mi ta angličtina dlho nevydržala, že?

—

Všetky skupinové výlety sa začínajú už po ceste do destinácie a nebolo tomu ináč ani teraz. Do Dubaia sme leteli v krásnom novom Boeingu 777-300ER a keďže som letenky kupoval ďaleko v minulosti, podarilo sa nám obsadiť miesta úplne na chvoste lietadla, kde je konfigurácia sedačiek 2-4-2, namiesto 3-4-3 ako vo zvyšku lietadla. Takže naozaj pohodička. A mali sme hneď za sebou bar, kde sa nám počas 6 hodinového letu podarilo vypiť všetok gin, tonic a bacardi. Asi nie sú zásobovaní na slovenských turistov.

Museli z nás mať radosť

V Dubaii sme mali relatívne krátky prestup a väčšina z nás pokračovala o 2 hodiny do Bangkoku, tentoraz na palube najväcšieho dopravného lietadla na svete, Airbusu A380. Som rád, že naspäť letíme opäť Boeingom, sú modernejšie a pohodlnšie. Ale ako zážitok bola A380 dobrá. Zvyšok tlupy sa k nám pripojil o 12 hodín neskôr.

—

Menová vsuvka – ceny budem písať v thajských bahtoch. 100 bahtov (THB) je 70 Kč alebo 2,5 EUR.

—

Do Bangkoku prilietame okolo obeda a náznaky nechutného tepla pociťujeme už pri výstupe z lietadla. To pravé peklo nás ale prefackalo hneď ako sme vyšli z klimatizovaného terminálu. Nonstop potenie included. Neznalí zjednávania sme si zobrali mikrobus na ubytko (cez AirBnb) za 1300 THB. Teraz už vieme, že na 800-900 by sme to ukecali.

Hurá ubytovať sa…  |   …a hľadanie kľúča

Bangkok know-how

Ťažko písať poznatky z inej kultúry formou odstavcov, takže ako obvykle, know-how bude v odrážkach.

• Doprava – neviem ako mi to mohlo újsť, ale v Thajsku sa jazdí vľavo. Čo sa človek nedozvie, keď vytiahne päty z domu. Mimo semaforov tu dopravné značenie nič neznamená. Na trojprúdovke nájdete aspoň štyri pruhy, blinkre sú zbytočnosť, jazdí sa tu, ako vám práve vyhovuje. No napriek tomu tu nikto na nikoho netrúbi, všetci počítajú s touto formou dopravy. Len ma mrzí, že sme si nepožičali auto, toto by ma určite bavilo.
• MHD – Bangkok síce má metro, ale len jednu linku. A ňou sa nedostanete ani do centra. Na to slúži BTS Skytrain, viacmenej metro, ale nad zemou. BTS má dve linky, ktoré sa pretínajú v jednom bode (Central station), z ktorého idú na všetky svetové strany a prakticky sú číslované podľa svetovej strany a poradia od centrálnej stanice. Takže veľmi ľahko zistíte, kde sa nachádzate vzhľadom na centrum. Platí sa za počet prejdených staníc, začínajúc na 16 THB. Za 6 staníc to bolo tuším 34 THB.

Dosť dobrá zábavka

• Taxi – asi najpraktickejší spôsob dopravy na dlhšie trasy. Určite sa v hociktorú hodinu, na hociktorom mieste mesta nachádza vo vašej blízkosti aspoň jeden taxík. Vodiči sa vám budú snažiť vnútiť odvoz za vopred dohodnutú cenu, ale vždy by to bolo drahšie, ako keby platíte klasicky cez taximeter. Takže ani nemá význam zjednávať cenu. Ceny sú jednotné pre všetky taxíky. Nástupná je 35 THB, za kilometer, resp. minútu čakania sú 2 THB. Naozaj lacná doprava.
• Tuk-tuk – na rozdiel od taxíkov, trojkolky sa oplatia na krátke vzdialenosti. Ako sme zistili, cenu treba vyjednať hneď na začiatku a ani ich moc nezaujíma kam idete. Niekedy je to celkom zážitok, na trojkolke pomedzi hustú dopravu.

Rally v tuk-tukoch

• Jedlo – ázijská kuchyňa je proste vynikajúca. Podobne ako v Seoule, aj v Bangkoku je streetfood veľmi rozšírený. Ale hlavne, pikantné jedlo je naozaj pikantné. Keď nič iné, kvôli jedlu sa oplatí navštíviť juhovýchodnú Áziu.
• Ovocie – tropická krajina, tropické ovocie. Čerstvé, exotické, chutné, vždy po ruke.

Nejaké to streetfood…

…aj kúsok pred popravou

• Mesto – podľa toho, kde sa nachádzate zažijete buď krásné, moderné mesto, s obchodmi západných značiek, alebo mesto na pohľad zanedbané, staré. Nič medzi tu asi nie je. Ale práve v tej druhej časti sú najlepšie streetfoody a celková atmosféra mesta. Každopádne, je jedno kde ste, určite vás zarazí celkom odporný smrad. Bangkok proste celý smrdí. Ale nič na čo by sa nedalo za pár dní zvyknúť. Napriek smradu je to však relatívne čisté mesto.

Centrum Bangkoku

• SIM karta – Happy Tourist SIM, operátor dtac, na 14 dní, 4GB, 100 minút, 600 THB. Kúpiť sa dá priamo na letisku, s pokrytím som zatiaľ nemal problém.
• Ladyboys – samozrejme, že sme išli pozrieť do Soi Cowboy štvrte. Ulica, ktorá sa vzhľadom na svoje vysvietenie a zameranie môže kľudne volať Red Light District, je lákadlom nejedného západného turistu. Vo väčšine klubov sa neplatí za vstup, takže za striptíz platíte len asi dvojnásobnou cenou alkoholu. No a potom je tu na konci ulice jedna špecialitka – ladyboys-only klub. Po jeho návšteve sa cítim trochu dotknutý, doslova. A smutné je, že sú krajší ako väčšina normálnych žien.

—

Toľko skromne z Bangkoku, taká medzizastávka a spoznanie thajskej kultúry, ale náš cieľ sú aj tak ostrovy. Porúčam sa, o pár dní sa hádam ozvem z Ko Taa.

Soi Cowboy   |   Selfie s mestom a miestnymi

Jedna selfie nikdy nestačí

Fajnovú hru sme vymysleli. Vždy keď sa povie jedna konkrétna nadávka, šup ho 10 klikov. Je jedno, kde momentálne sme

Miestny zverinec

Asi nič, čo by ste potrebovali vidieť, ale keď už je to odfotené…

Majsterská elektrikárska práca   |   Nejaký ten chrám

Our plane, Boeing 777-300ER

Finally, summer is over and I’m starting to travel seriously again. I always wanted to write this blog in english, so I finally decided to actually write in english. We’ll see how it goes.

Anyways, we started planning this trip years ago. Maybe even at high school. We always wanted to go to Thailand as a group of friends, have a good time, attend parties and all the silly things we were thinking about at that time. This spring we revisited the idea and started to seriously think about it. And by the end of the March, we bought tickets. For real. It was 7 of us, but by the end of summer, we (I) persuaded 4 more people and 1 cancelled the ticket. And that was it – trip to South Asia, in a group of ten people.

I love solo traveling. I kind of like traveling in small group (from time to time), but traveling in this large groups? This might be the first and the last time.

—

My experience of wanting to go somewhere as a group is, that what you won’t do, nobody will. So I’m basically buying all tickets, and accommodation, and communicating with all the people at those places… and it’s kind of tiring. That’s basically the main reason for not wanting to go to this kind of trip again, unless someone else will do all the hard work.

—

About the actual trip. We are flying from Prague to Bangkok and back from Singapore to Prague, with a 27 hours stopover in Dubai. From 6th to 24th November. The plan is to get from Bangkok to Singapore and visit at least 2 islands. We already booked flight from Bangkok to Ko Tao, and boat + bus from Ko Tao to Krabi, but nothing further. We might visit Malaysia (Langkawi or Kuala Lumpur) but we just don’t know yet. AirAsia has cheap flights even few days before flying, so we’ll figure it out on the way. Lean thinking 😉

Even though this is the longest trip I’m attending, I think I packed myself the least. Including notebook and 1l of slivovica (for healthy reasons of course), I’m still under 10kg. Lots of place for souvenirs and gifts 😉

Packed for 3 weeks

That’s all for now. Next post will be from Bangkok, I hope.

Cliché

Sedíme v buse Student Agency na Schwechate vo Viedni, keď som sa dozvedel, že cesta trvá až dve a pol hodiny do Brna. Ideálny čas na zhrnutie výletu.

—

Pôvodne to mal byť príspevok čisto o jedle, ale ešte na pár zaujímavosti som si spomenul:

• Semafory – červená na malých križovatkách a obzvlášť na rovnej ceste, kde je semafor len kvôli prechodu, moc neznamená. Taxíky na červenú chodia pravidelne, ostatné autá, ak nikde nikto, tiež.
• Motorkári – ešte väčší flegmatici, 2 metre široká ulička plná ľudí nie je pre nich žiaden problém. Napriek tomu však chodcov nijak neohrozujú, ani nenáhlia, žiadne trúbenie (asi za celú návštevu som nepočul jediné auto/motorku zatrúbiť). Proste idú s davom a keď sa urobí štrbinka, poposunú sa dopredu.

Na kúpanie to veru nebolo   |   McDelivery, to som v Európe veru nevidel

• Internet – určite som to už spomínal, ale on je taký dobrý, že to napíšem ešte raz. Olleh je asi najväčší kórejský operátor, signál ma viacmenej všade a po celom meste sú dostupné aj Olleh wi-fi, platené aj zadarmo. Ak máte SIM kartu od nich, automaticky máte aj prístup na platené wi-fi.
• Automat na vodu – poznáte to, teplá a studená voda, väčšinou v kancli, sem tam v obchoďákoch. Tak tu ju majú tiež, ale namiesto plastových kelímkov majú papierové vrecúško. Dáva to zmysel, voda za takú krátku dobu nepresiakne a je z toho menej bordelu.

Teraz k tomu najpodstatnejšiemu z celého výletu a hlavnému dôvodu, prečo určite ešte chcem ísť do Kórei.

Pražský Orloj v Seoule   |   Look ma, no hands!

Jedlo

Raj pre foodistov a viacmenej pre hocikoho, kto má rád jedlo, aj keď nie vždy je jasné, čo vlastne jete, obzvlášť keď neviete kórejsky.

• Štiplavosť – začnem od zložky, ktorá ovplyvňuje skoro každé jedlo. Keď sa v Kórei povie, že polievka bude štiplavá (Hot Beef Soup), tak si môžete byť istí, že možno budete mať problém ju dojesť. Štiplavosť je voči Európe o niekoľko levelov vyššie.
• Polievky – keď som bol malý, prišlo mi divné, že Ázijčania jedia polievku paličkami. Ale pritom je to vec, ktorá mi bude najviac chýbať. Väčšinou nájdete v polievke nudle, väčšie kúsky zeleniny, mäso, proste tak, aby sa dala paličkami naozaj jesť. A zvyšok buď lyžicou, alebo vypijete, čo ale môže byť problém, lebo na stôl vám donesú ešte vriacu polievku v kamennej miske, ktorá si teplotu drží ešte veľmi dlho.

Na pravo možno pozorovať miláčika

• Domáci miláčikovia – neviem si predstaviť jesť zlatého retrívera, ale ku psom chovaných špeciálne pre ich mäso si nejaký emotívny vzťah asi nevypestujete. Pripomína to hovädzie, ale zo začiatku len myšlienka na to, že jete psa vyvoláva divné stavy vo vás.
• BBQ – kórejská kuchyňa, a obzvlášť barbeque, je robená tak, aby sa jedlo zdieľalo s každým pri stole. Takže nedostanete tanier s flákom mäsa, ale hromadu malých mištičiek s rôznou zeleninou a kimchi a surové mäso, ktoré si buď spravíte sami, alebo vám ho spraví obsluha priamo pred vami. Stoly majú v strede varnú plochu (plyn alebo rozžhavené uhlíky), kde si sledujete, čo sa s mäsom deje. Pekný pohľad 🙂

Barbeque…

…od nevidím…

…do nevidím.

• Nožničky na mäso – výborná vec, mäso chytíte a nastriháte na malé kúsky, aby sa dalo jesť paličkami. Nožničky sú extrémne ostré, takže všetko je rýchle a praktické.
• Paličky – neviem, či som si to len doteraz neuvedomil, ale v Kórei majú skoro výhradné kovové paličky, kdežto čo mi pamäť slúži, tak všade som doteraz jedol drevenými. A kovové sa sakra dobre držia a výborne sa s nimi manipuluje.
• Obsluha – obsluha vás sama od seba obslúži len keď prídete do reštaurácie (a niekedy je aj to otázne), ináč musíte dať o sebe jasne vedieť. Ale minimálne v každej BBQ reštaurácii majú zvončeky na stole, takže si ju môžete hocikedy privolať.

Vždy keď si niečo objednáte, dostane túto vec, ktorá keď začne bzučať, máte si prísť pre objednávku   |   Stále menu

• Platenie – ešte skôr, ako príde čokoľvek čo ste si objednali, príde účet. Vždy ho máte po ruke, keď si niečo doobjednáte, len ho prekryjú novým účtom. Platí sa pri východe, k stolu by za vami asi nikto neprišiel. Všetko majú optimalizované tak, aby obslúžili čo najviac ľudí. Platby kartou boli tuším výhradne na podpis, PIN som myslím nikde okrem bankomatu nezadával. A dýška tu nefungujú, platíte koľko vám povedia.
• Bibimbap – ak nerátam BBQ, kde si v prípade potreby môžem objednať hory mäsa, čo neprebije žiadna pochúťka, tak bibimbap bolo asi najlepšie jedlo, aké sme mali. Veľká miska s ryžou, hromada malých s rôznou zeleninou a kimchi a mäso podľa výberu , ktoré určuje cenu (s tatarákom je to mega). Všetko to zmiešate spolu, pridáte množstvo pikantnej omáčky a výsledok je nebíčko v papuľke.

Bibimbap – tataráková delikatesa   |   Patbingsu – nasekaný ľad, mlieko a sladké fazuľky

• Prejedanie – skoro nemožné. Predposledný večer sme išli na BBQ, po ceste domov som si dal na ulici nejakú drobnosť a potom sme išli ešte na druhú večeru, opäť plnohodnotné BBQ. A aj po tomto všetkom som nebol prejedený. Mäso a zeleninu asi automaticky premieňam na endorfíny.
• Streetfood – na záver mi tu ostala moja obľúbená položka, jedlo z ulice. Cena tak ₩1000-5000, v ponuke mäso na paličke so zeleninou ale i bez, vajíčková placka na paličke, waffle, gulička z cesta plnená nudlami príp. orechami a medom, rybacie guličky, chobotnice na tisíc spôsobov, pikantná placka so zeleninou, párok v ceste a hromada ďalších vecí, ktoré som zabudol vyskúšať a pre ktoré sa budem musieť vrátiť.

Chobotnica s čímsi   |   Plný výber

Vajíčka na paličke   |   Smažená chobotnica

Ešte plnší výber

Výdaje a zhrnutie

Celkovo ma vyšla Kórea na niečo vyše ₩1.25 milióna (22 tisíc Kč, necelých 950 €), vrátane letenky. Opäť teda priemerne okolo 95 €/deň (nazvime to Janova konštanta, okej? Výsledná cena výletu proste vychádza ~(100 * počet dní) €). Napriek tomu, že jedlo je v Kórei pomerne lacné, bolo vo výdajoch najväčšou položkou (ale moc sa tomu nečudujem, keď už bola taká lacná letenka).

Cakom prásk som s výletom nadmieru spokojný. Jedlo v Kórei je proste božské a je to aj hlavný dôvod, prečo sa tam chcem určite vrátiť. Ďalším dôvodom sú ľudia. Veľmi milí, radi pomôžu a keď 24 rokov žijete na západe, zmena je viac než vítaná 😉

Vpravo vidieť, ako by sa správne malo servírovať bravčové plece

Vnútornosti s vnútornosťami   |   Totálne fajnové hovädzie

Z Busanu do Seoulu sa vezieme najlepším pracoviskom na svete – tichým vlakom, ktorý miestami presahuje 300 km/h, pokrytý internetom a pravidelnou obsluhou s nápojmi, či snackmi. Ak náhodou v budúcnosti spoja Berlín a Seoul železnicou, budem pravidelne cestovať na pracovné cesty do Kórei.

—

Dnes to bude skôr foto report, lebo o pamiatkách sa mi moc nechce písať a jedlo si nechám až na ďalší príspevok. Ale pár poznámok sa nájde 😉

• Metro – najväčšie na svete, pomerne high-tech, wi-fi a signál v mobile je samozrejmosť. Seoul je síce obrovský, ale dostať sa hocikam je bez problémov. V metre sa vám potom naskytne pohľad na mraky ľudí so sklonenou hlavou a zrakom upretým do telefónu. Ale ja tiež prechádzam Twitter/Facebook/RSS keď sa niekam presúvam.

Fakt veľké metro

• Cestovné – môžete si kupovať lístky po jednom, ale oveľa jednoduchšie je si kúpiť za pár drobných nabíjateľnú kartu, ktorá platí na všetkú dopravu po celom Seoule. A keby sa vám karta nepáči, kúpiť sa dajú aj rôzne prívesky. Jedna cesta vychádza na ₩1200 (26 Kč, 1 EUR), prestup je za ₩200.

Vlaky metra sú naozaj dlhé a aj tak na niektorých linkách sú úplne preplnené   |   Technologičnosť sa nezaprie

• Paláce – pár storočí dozadu dala dynastia Čoson postaviť “Five Grand Palaces”, jedny z hlavných pamiatok Seoulu. Všetky sme nenavštívili, predsa len sú si značne podobné, ale ako vyhrali sa na nich páni architekti.

• Alkohol – veľmi populárne je tu Soju. Voltáž je od 14-45 % (podľa ochutenia), pije sa všade a vo veľkom. V obchode sa dá fľaša (375 ml) kúpiť od ₩1000 (22 Kč, 0.8 EUR), čo je asi aj dôvod, prečo ho toľko pijú. V 2002 bolo soju najviac predávaný alkohol na svete. Citrusové je naozaj chutné (ale má len 14 %), klasické, najpredávanejšie (20 %) chutí ako zriedená vodka s vodou – takže je nechutné 😀

Nekonečná podzemná ulička   |   Špeciálne prúdy pre autobusy

Pee-vo, pro-seem!

• Etiketa – milé drobnosti
  • Peniaze – na znak úcty podávajú bankovky dvoma rukami. Pri malých transakciách, napr. keď si kupujete streetfood to ale striktne nedodržujú.
  • Alkohol – sami sebe si nenalievajú. Sledujú ostatných pri stole a keď niekto dopije, hneď mu dolejú. Pár krát som tiež videl, ako sa pri pití otočia chrbtom k tomu, kto im nalieval (ak je spoločensky vyššie postavený).
  • Pri nalievaní, alebo aj podávaní predmetu často pokladajú druhú ruku na predlaktie opačnej ruky.

Moderné umenie

• Ubytovanie – bývame priamo pri jednom z palácov v hosteli, kde ale máme viacmenej malý byt. Izba, obývačka a krytá terasa. Dosť slušné ubytovanie. Ale to, ako umiestnili sprchu, to mi hlava nebere.

Náš bytík s nie úplne praktickou sprchou

• Upozornenia – klasické európske pípanie či už pri cúvaní dodávky alebo keď sa zatvárajú dvere v metre je tu nahradené peknou melódiou. To vám ani na nervy nemôže ísť.
• Angličtina – pri atrakciach a väčších obchodoch sme nemali problém, ale keď sme sa dostali do malých uličiek a lokálnych reštaurácii, sem tam sme sa dorozumievali rukami nohami. A najhoršie je, keď pred vás postavia menu v kórejčine. To sme potom len ukázali, že chceme prvé 3 položky a ani sa nesnažili zistiť čo si vlastne objednávame.

War Memorial of Korea

• Nočný život – tak ako každé veľkomesto, aj Seoul v noci ožíva. Mladí sa zhromažďujú popri rieke, uličky s reštauráciami sú preplnené, Soju tečie prúdom, bannery oslepujú a streetfood sa dopredáva. Brno je super, ale takúto atmosféru nikdy mať nebude.

Nočný život a riečka stredom Seoulu

• Mesto – moderné i tradičné, tiché aj rušné, čisté aj špinavé a po niekoľkých dňoch, za mňa aj bezpečné.

Bukchon Hanok Village – tradičná kórejská dedina

Moderná biznis štvrť Gangnam (doslova “Južne od rieky (Han)”)

N Seoul Tower   |   World Trace Center Seoul

Naše miestne sprievodkyne

Poctivá práca elektrikátrov   |   Čo by kameňom dohodiť

Najnočnejšia noc, fotené o 1 ráno severne od Novosibirsku

Najťažšia vec na cestovaní je nájsť si 2-3 hodiny na napísanie príspevku. Už včera to skoro vyšlo, ale šli sme na pivo. Pivo > blog. Tak to chodí.

—

Napriek tomu, že sme Rím opustili o 16 a v Seoule sme pristáli o 10 ráno ďalší deň, noc sme nezažili. Trasa letu išla skoro až k polárnemu kruhu a tak slnko nikdy poriadne nezapadlo.

Po pristátí sme si išli vyzdvihnúť SIM karty, ale jediné, čoho sme docielili, bolo, že sme prefutrovali letisko hore dole, lebo vždy keď sme sa niekoho opýtali na smer, tak ukázal trochu inam ako predchádzajúci. Nakoniec sme si predobjednané SIM karty vybrali v inej pobočke.

Seoul na teraz vynechávamé, a berieme vlak na opačnú stranu republiky, do druhého najväčšieho mesta, Busanu.

Nekonečný market   |   Jasne definované pravidlá

Kórea má krapet iné zvyklosti od nášho západného sveta, takže pekne v odrážkach, čo mi utkvelo v pamäti.

Kórejské poprvé

• MERS – ako by som mohol nezačať tak (už ne)aktuálnou témou. V reále sa nie je čoho báť. Opatrenia sú viditeľné, ale maximálne na letiskách a vlakových staniciach, kde pri každom vstupe sú stánky s termálnymi kamerami a pozerajú, kto asi má zvýšenú teplotu. A tým to viacmenej hasne. Sem tam sa nájde plagát s hromadou kórejských znakov a nápisom MERS.

Tmavý kozel so škoricou, skoro som až rád, že v ČR sa nedá zohnať   |   Jediný Apple Store, na ktorý sme narazili

• Vlaky – hneď niekoľko vecí sa mi zapáčilo.
  • Bezpečnostné videá – u nás jednak nič také nemáme, ale tu, ako sa na ázijskú krajinu patrí, bolo animované so zvieracími postavičkami. Zlaté.
  • Sprievodkyňa – vlaky sú povinne miestenkové. Sprievodkyňa (pekná, mladá Kórejka) len prechádza vlakom, a pokiaľ jej obsadené sedadlá sedia s rezerváciami, nikoho neotravuje. Ja som si omylom sadol inde ako som mal a tak si vypýtala lístok a slušne mi oznámila, že sedím blbo.
  • Internet – najlepšia vec na svete, wifi vo vlakoch a dokonca aj v tuneloch. Európa, prosím, ber si od Kórei príklad

Strážcovia Busanu

• Ľudia – veľmi milí, ochotní. Jeden starší pán mi dokonca v metre uvoľnil miesto, aby som si sadol. Asi som vyzeral dosť zle. V metrách je prekvapivo málo eskalátorov, čo je možno dôvod, prečo sa priemerne dožívajú vyše 81 rokov. A vôbec, je naozaj pekné byť v krajine, kde všetci ostatní sú iní.
• Peniaze – nikdy si neberiem miestnu hotovosť keď cestujem, vždy spolieham na možnosť platenia kartou a výber z miestneho bankomatu. V Incheone na letisku mi ale peniaze vybrať nešli. V Busane mi dovolil maximálne ₩100 000 (okolo 2200kč, 80eur). V Seoule už nebol žiaden problém. Väčšinou sa kartou platiť dá, ale street food a rýchle snacky, či vodu v supermarkete platiť kartou je zdĺhavé. Takže hotovosť sa každopádne hodí.

• Obsluha – toto bol trochu oriešok. Sadli sme si v podniku a sedeli. Nikde nikto, obsluha stála vo dverách, sem tam na nás pozrela a nič. Tak sme si presadli bližšie k nim a … nič. Stále tam len tak stáli a žiadne obsluhovanie. Až hypnóza pomohla. Neskôr sme si vygooglili, že pokiaľ nedáte jasne vedieť, že niečo chcete, sami od seba neprídu. Hodí sa, ak chcete súkromie.
• Internet – no shitting, internet je skoro všade dostupný. Vo vlaku, na ulici, v obchoďákoch a to najpodstatnejšie, v metre. A nielen v staniciach, v celom metre, plný telefónny signál a dostupná, fungujúca wifi. Praha, uč sa od majstrov.

Parížania by sa mali inšpirovať, namiesto likvidácie stačí jeden zákaz

• Telefóny – rodná krajina velikánov ako Samsung a LG. Veľmi málo iPhonov som spozoroval a keď už, tak iba nové 6 a 6 Plus. Ináč všetko obrovské Androidy, 5 a viac palcov a úplne každý – starí, mladí, ženy i muži. A hneď ako vyšlo slnko som pochopil – oni ich používajú ako kryt pred slnkom. Praktické?
• Zvyšok – žiadne odpadkové koše v meste. Neviem si to nijako vysvetliť. Možno na ulici nič nejedia, nepijú, nenosia? Na druhú stranu jedno obrovské pozitívum – školská rovnošata. Neverili by ste, ako dokážu byť Kórejky pekné v bielej košeli a tmavomodrej sukni.

Najbližšie sa ozvem zo Seoulu, v ktorom už nejakú hodinu užívame miestne pivká.

Smažená chobotnica, ktorú úplne neodporúčam

Najväčší obchoďák na svete   |   Grandma and Grandpa Trees

Selfie time!

WALL-E, si to ty?   |   Busanský Golden Gate

Treba vyčnievať

Miestne pochutiny

Štvrť Haeundau, kde sme bývali

Počas tripu sa mi podarí prekonať pekný letecký miľník,
100 000 nalietaných kilometerov 🙂

Ďalšia pecka v podobe letenky Budapešť => Seoul => Viedeň (s prestupmi v Ríme) za 5200kč ma zastihla počas obeda. Alitalia opäť otvorila linku Rím <=> Seoul, preto také pekné uvádzacie ceny. Ešteže bola obsluha na obede natoľko pomalá, že som stihol brúzdať po internete, ináč by som asi práve sedel doma.

Asi o 15 minút po mne si letenku kúpili aj dvaja kamoši, ale už o pár tisíc korún drahšie. Takže s kúpou lacných leteniek naozaj netreba čakať. Brať hneď ako sa objavia, všetko ostatné sa dá doriešiť neskôr. Aj tak sú väčšinou na niekoľko mesiacov dopredu.

—

Vďaka tomu, že necestujem sám máme dokonca aj ako taký plán cesty 🙂 Rím ma vôbec neláka a tak 19 hodinový prestup (ak nerátam spánok) strávim prevažne na letisku (čas na blog a prácu). Po prílete na letisko Incheon ale nastupujeme rovno na vlak do druhého najväčšieho mesta Busan na juhu Kórei, ktoré sa pýši najkrajšími plážami v krajine. Škoda, že som nechal neoprén doma, voda má len 21 stupňov. V Busane pobudneme dva dni a zvyšných päť strávime v Seoule.

Vo Februári som v Dubline na hosteli spoznal jednu Juhokórejčanku, takže jeden zo seoulských dní budem mať aj sprievodcu po zákutiach druhej najväčsej metropolitnej oblasti na svete.

—

Si tak uvedomujem, ako píšem už po niekoľkýkrát takýto úvodný príspevok skôr, ako sa výlet vôbec začal, že vlastne ešte nemám o čom písať 😀 Tož sa porúčam a o pár dní sa opäť ozvem, hádam už aj s nejakou hodnotnou informáciou.

Na hostel v Tbilisi prichádzame okolo 1 ráno a slečna na recepcii už evidentne čakala len na nás. Ale sťažovať sa nemohla, písal som jej, že prídeme po polnoci. Obrovská výhoda mať lokálnu SIM kartu s mobilným internetom, hostel sme si rezervovali počas cesty do Tbilisi.

—

Počasie nás ráno naozaj nesklamalo, pršalo presne ako predpovedali. Hneď prvá naplánovana vec bola Mother of Georgia, Kartlis Deda, ale keby viem, že musíme vyšlapať hafo schodov, asi by sme sa na ňu pozreli zo spodu.

Mother of Georgia

Všehovšudy sa v Tbilisi nedá moc na čo pozerať, kostoly, uličky, muzeá a typické “atrakcie”, ktoré upodozrievam, že z celého sveta skutočne nikoho nezaujímajú. Zvolili sme cestu najkratšieho odporu a okolo 14 už sme nemali čo robiť. Vyhladnutí sme našli prvý podnik, ktorý bol otvorený. Veľmi priemerný, takže sme dojedli a presunuli sa do MacLaren’s na írsku kuchyňu a pitku.

Už tam sedíme istú dobu, keď si Johny odbehol a zachvílu vidím Facebook správu, že ostal vymknutý na ženskom záchode 😀 S čašníčkou a ďalšími troma zamestnancami sme ho asi 10 minút odtiaľ dostávali 😀

Gruzínske know-how

Úplne najhlavnejšia vec, pri cestovaní do Gruzínska – prechody pre chodcov tu neznamenajú absolútne nič. Nikto sám od seba nezastaví auto a keď vás náhodou uvidí, ako čakáte na prechode, radšej zatrúbi, aby si bol istý, že ho vidíte a neskočíte mu pod kolesá.

Cenu je dobré si vyjednať dopredu. V našom prípade to bola len cena taxíkov, ale počuli sme o prípadoch, kedy si cenu vyjednávali aj v podniku. Po anglicky tu väčšina ľudí nevie, ale rukami/nohami už sa nejako dorozumiete. Príp. vy po slovensky, oni po rusky.

Moja tradícia fotiť mačky všade. Vpravo je pes, ktorý nás hodnú chvíľu sprevádzal po Tbilisi

Mimo Tbilisi, kde funguje aj normálna MHD, je doprava v Gruzínsku založená na mikrobusoch. Chodia odvšadiaľ všade. V každom meste je 1-2 stanoviská odkiaľ odchádzajú medzimestské linky, po meste si proste zamávate a zastaví vám. Ťažko ale na pohľad povedať kam sa v rámci mesta dostanete a na internete som to nenašiel. V prípade medzimestských spojov sa pripravte na riadnu dávku adrenalínu, lebo šoféri jazdia ako šialení. Ale za výbornú cenu. Cesta z Batumi do Tbilisi, okolo 370km, nás vyšla na 20 GEL (8,5 EUR).

Gruzínsky Orloj, zrovna sme trafili čas, keď to spievalo

Na záver ešte jeden poznatok – Gruzínsko je asi silno veriaca krajina, bo vždy keď Gruzínec prešiel okolo kostola, dva krát sa prežehnal. Či na ulici, alebo na ceste v mikrobuse, ruka mu lietala na všetky smery. Čo by tak robil, keby chodíme stále dokolečka okolo jedného kostola?

A už naozaj posledný poznatok – citrónové chacha. To je to, čo chcete piť, keď Gruzínsko navštívite. Chacha sa dá popísať ako hroznová vodka, ale samotné je to také nijaké. Ale citrónová verzia je naozaj chutná, možno až nebezpečne. Treba skúsiť (a neprehnať to po ceste na letisko) 😉

Miestny “tuning”

Fajnový obed a naša veľkoizba v Tbilisi

Do Batumi prichádzame okolo 11, smer rovno hotel. Má 22 poschodí no na výťahu je len 1 a 2 – tak stlačíme 2 a výťah nás vyvezie na 22. poschodie. Z fotiek to vyzeralo, že má viac ako 6 izieb.

—

Vôbec netušíme, čo je v Batumi k videniu a tak sa po rýchlom prejdení WikiTravel vydávame do mesta. Trochu jet lagnutí.

McDonald’s – futuristický a úplne mimo miestnu architektúru

Batumi vyzerá z pobrežia veľmi pekne, aj keď niektoré budovy majú najlepšie časy za sebou a niektoré naopak ešte len pred sebou. Po niekoľko kilometrovej (romantickej) prechádzke po pobreží sa konečne dostávame k prvým pamiatkám. Samozrejme mimo sezóny je všetko zavreté a na pohľad trochu zaostalé. Ale keďže tu Hilton práve dokončuje nádherný dvojvežový hotel, v sezóne to tu asi naozaj žije.

Na námestí sme objavili (čumením druhým do taniera) príjemnú reštauráciu, kde sme si napriek tomu, že som bol najedený, objednali jedlo pre troch. Ale domáce a podľa foursquare aj výborné 😉 O dve hodiny a 35 GELov menej sme sa nejako dokotúlali na izbu a jetlagnutí na 15 hodín zaspali.

Ráno nás privítalo krásne upršané počasie. Našťastie bolo Kutaisi hrozné a Batumi sme stihli skoro celé prejsť včera. Hlavná disciplína dňa je lanovka na neďalekú 250m vysokú horu. Hore samozrejme hmla hustá ako mlieko, tak sme aspoň posedeli na kávičku a miestne predražené víno, až sa nám vyčasilo.

Alphabet tower s 33 znakmi gruzínskej abecedy

Cestou na hotel sme prešli aj zvyšok pamiatok a pohrávali sa s myšlienkou zobrať nočný vlak do Tbilisi (aj za cenu noci na hoteli, ktorú už sme platili). Na webe gruzínskych železníc sme síce ten spoj nenašli ale veríme TripAdvisoru a za 15 GEL berieme taxík do 5km vzdialeného mestečka Makhinjauri, odkiaľ vlak odchádza.

Hafo veží #1

Na stanici nám tety povedli, že žiaden vlak až do zajtrajšieho rána nejazdí (takže web gruzínskych železníc má predsa len aktuálne informácie o svojich vlakoch). Mierne sklamaní sme vyšli pred stanicu, kde o dve minúty zastavuje mikrobus, týpek sa vykloní z dverí a kričí “Tbilisi!”. Nasadáme do discobusu a máme pred sebou vyše 5 hodinovú cestu.

Hafo veží #2

Miestna kuchyňa a hromada českých pív

Kópia Wall Street býka? Vpravo skoro dokončené Hilton veže

Palác zašlej slávy

“Kvalitné” cesty a nie je to trochu nepraktické?

Wall-E, takto sa neťahá plyn na rozhliadňu

Freedom (to park) square a astrologické hodiny

Viem, že majú iné písmo, ale tie šípky nemôže ani domáci pochopiť

Z dvojhodinového meškania v Brne, kedy už naša veľká rezerva nevyzerala tak veľko, sme nakoniec došli s meškaním 80 minútovým. Žiadne nahánačky, ešte sme skoro 2 hodiny strávili na letisku.

Z nejakého nepodloženého dôvodu som si stále myslel, že dostať sa MHDčkou v Budapešti na letisko je fakt opruz, ale ako sa ukázalo, je to rovnako jednoduché ako v Prahe. Metrom na konečnú a odtiaľ shuttle priamo k terminálu, za 530 HUF. Budapešť sa mi začína veľmi páčit, vzhľadom na to, kam všade sa dá odtiaľto dostať.

—

Nočné lety majú jeden obrovský problém, pokiaľ nie ste ten problém – pripití a hluční Češi a Slováci. My sme narazili na skupinku hneď šiestich, ale keď sa ozvali už štyria cestujúci, z toho jeden im pohrozil, že s jeho kontaktami ich nepustia cez pasovú kontrolu, razom sa ukľudnili. Aj som si pospal.

—

V Kutaisi nás privítalo milión taxikárov, policajtov a SBSka so samopalom. A túlavé psy. Prvé znamenie, že sme neprileteli do turistického raja. Vyberám 400 GEL (~175 EUR, necelých 5 tisíc Kč), čo by mohlo na zvyšok výletu stačiť a rovno berieme za 5 GEL mikrobus do Kutaisi, vzdialenej asi 25km. A nabitú SIM kartu za 11 GEL, čo stačí na 4GB dát (vidíš to T-Mobile? Toto sú data za rozumnú cenu). Vonku bola taká hmla, že šofér mikrobusu si radšej hodil štamprla – asi by bol odvážnejší na ceste.

Tu sa maká 24 hodín denne, 24 dní v týždni

Bus nás vysadil na hlavnom námestí okolo 6 ráno. Po 5 minútach sme mali prejdené celé centrum, po ďalších 10 sme neúspešne ukončili hľadanie ubytovania a tak sme si sadli v parku a čakali kým začne svitať. Keď sa nad tým zamýšľam, tma Kutaisi prospieva, lebo so stúpajúcím slnkom je len vidieť ako moc zle to tam v skutočnosti vyzerá.

Z hlavného námestia väčšina ulíc vyzerá po prvú križovatku celkom obstojne, ale potom je to proste iný svet. Nepopísateľné. V utorok tu ešte strávime deň, takže Kutaisi dostane druhú šancu ukázať svoju krásu ale na teraz odtiaľto prcháme.

—

Za 0,4 GEL berieme miestnu MHD, ktorá funguje asi len vďaka súkromníkom, k jedinému miestu, ktoré aspoň čiastočne pripomína západnú civilizáciu – k McDonaldu. Imaginárny most z tohto bohom zabudnutého mesta na všetky smery Gruzínska, kde to je hádam lepšie. Aj tak nechápem, kto do toho McDonaldu chodí.

Nasadáme do mikrobusu, ktorý nás za 10 GEL zavezie až do Batumi a ja pomaly zaspávam…

Miestne trhy

Poslednú dobu nejak flákam Flákača. Ani z Alghera, ani z Dublinu sa mi písať nechcelo, ale je sobota, 10 hodín ráno a do odchodu autobusu mi ostávajú 3 hodiny. Ideálny čas sa zaviazať na aspoň 3 príspevky z Gruzínska.

—

Letenky ako obvykle boli v akcii a tak ma spiatočný let Budapešť <=> Kutaisi vyšiel na 12 180 HUF, čo je okolo 40 EUR. Už niekoľko krát som si hovoril, že lety z Budapešti nebudem kupovať, lebo je opruz dostať sa na ich letisko, ale vždy podľahnem dobrej cene či destinácii. Moja závislosť.

Prvý krát volím na cestu Brno <=> Budapešť nie vlak, ale autobus so Student Agency, čo vzhľadom na dĺžku asi budem ľutovať. 5+ hodín v autobuse je proste dlho. Na druhú stranu, spiatočný lístok stojí len 22 EUR a SA majú pomerne dobre vybavené busy. Uvidíme.

—

Pri kúpe letenky som plánoval ísť sám (kto už sa nechá nahovoriť na Gruzínsko?), ale jedného večera, pri pivku, som spomínal kamošovi (volajme ho Johny) kam sa chystám a bez váhania si lístok kúpil tiež. Pokročilá nočná hodina v tom možno tiež hrala rolu 🙂

Bežne sa na výlet pripravujem v deň odletu (ak sa vôbec pripravujem) a po pristátí väčšinou ani neviem kam presne idem (pokiaľ nemám rezervovaný hotel, vtedy idem na hotel), ale Johny to mal naplánované už tak týždeň dopredu. O starosť menej.

Z Budapešti do Kutaisi letíme dnes v noci a prilietame kúsok po 4 ráno, takže jet lag nás asi neminie. Z Kutaisi pokračujeme na juhozápad do mesta Batumi, kde máme rezervovaný hotel. Dve noci v Batumi a ideme naspäť do Kutaisi, kde ešte máme v pláne turistiku po horách. A večer presun na letisko, odkiaľ o 5 ráno letíme naspäť do Budapešti. Už sa teším na ďalšiu noc na letisku.

—

Mimo samotného cestovania, ktoré samo o sebe milujem, nezávisle kam idem, sa do Gruzínska teším ešte kvôli jednej veci – konečne môžem vyskúšať Tortuga Travel Backpack. Batoh vytvorený cestovateľmi pre cestovateľov. Praktický pre potreby urban cestovateľov (nie na turistiku po horách) a spĺňa limity pre príručnú batožinu. V prípade Wizz Air ale musíte doplatiť za veľkú príručnú batožinu, alebo byť členom Wizz Privilege Pass (ktorý sa pri pravidelnom cestovaní aj tak oplatí kúpiť).

O dva dni hádam nový článok už z Gruzínska.

Po úspešnom zabití 5 hodín na ceste z Ammanu do Jeruzalema som už veľa na pláne nemal. Dostať sa na hostel, prespať, ráno na letisko a návrat do reality.

—

Minulý rok som Jeruzalem opustil po niekoľkých hodinách celkom sklamaný. Tento rok dostal druhú šancu, a že sa jej veru chopil. Ubytovanie som mal v Abraham Hosteli na 4-lôžkovej izbe. Neskôr som zistil, že dvaja z mojich spolubývajúcich sú Češi. Katka s Kryštofom, ktorí sú v Izraeli už niekoľký krát a zajtra sa chystajú do Nazarethu. Tak som im dal pár tipov.

Abraham Hostel je na viacerých weboch hodnotený ako TOP hostel a oprávnene. Každá izba má vlastnú kuchyňku s chladničkou, kúpeľku, záchod a zamykateľné skrinky. Na prvom poschodí sa nachádza veľká spoločenská miestnosť s barom a množstvom pív, či už čapovaných alebo flaškových. Samozrejme robia aj koktaily a drobné jedlá. Ďalej je tu biliard, stolný futbal, tuli vaky či húpačky. Pravidelne poriadajú rôzne eventy, pričom dnes boli v pláne backpacker stories, kde batôžkári z rôznych kútov sveta rozprávajú o svojich zážitkoch na cestách. Viacmenej dokonalý hostel pre hociakého batôžkára. Aby toho nebolo málo, organizujú hromadné výlety nielen po Jeruzaleme ale aj zvyšku Izraela, Palestíny, do Petry v Jordánsku či do Egypta. A keď si poviete, zarezervujú vám odvoz na letisko. Ako píše Lonely Planet, “The Mecca of budget travelers”.

A to je vlastne dôvod, prečo sa do Jeruzalema chcem ešte vrátiť. Taký dobrý je ten hostel.

—

Ráno, nekresťansky skoro o 5:30 som mal budíček, aby som stihol taxík na letisko, ktorý pre mňa príde kúsok pred 6. No hrozne skoro, hlavne po 6 hodinách spánku a 4 pivách pred ním. Na letisku ma stihli dva krát vyspovedať podrobnejšie ako na palestínskych hraniciach a kompletne, predmet po predmete preveriť celú batožinu. Radosť títo Izraelčania. O 11:00 už sedím v lietadle, a ako sa ukázalo, ďalšiu 1 a pol hodinu sme v ňom stále sedeli, bohužiaľ stále na zemi, lebo Cyperčania sa rozhodli nikoho nepúšťať cez ich vzdušný priestor. S niečo vyše hodinovým meškaním sme pristáli v Budapešti, do škaredého, zamračeného počasia. Aká pekná paralela na realitu. Sadám na vlak a hurá domov.

—

Celá táto zábavka ma tentoraz vyšla necelých 1000 eur. Vrátane leteniek. V priemere teda okolo 90 eur na deň. Aspoň viem, aký potrebujem pasívny príjem, keď chcem celý život len cestovať. Neznie to úplne nereálne.

…za 4.5 hodiny. A predsa to bol jeden z rýchlejších prechodov podľa skúseností iných cestovateľov.

—

Amman opúšťam kúsok po 16. hodine, v taxíku, za 20 JOD. Z Ammanu sa dá na hranice, na King Hussein Bridge dostať aj autobusom alebo zdieľaným taxíkom za 5 JOD, ale ja už som nemal moc času trepať sa na druhú stranu Ammanu, odkiaľ autobusy odchádzajú.

Cesta z Ammanu na King Hussein Bridge trvá asi 45 minút, počas ktorých klesnete o 1.2 km a rozhodne to je poznať na ušných bubienkoch. Intenzívnejšie než pri pristávaní či vzlietaní lietadla. Asi v dvoch tretinách cesty pôjdete okolo tabule so značením hladiny mora a ešte ďalších 400m klesnete.

Taxi vás vysadí pri bráne, ktorú stráži niekoľko ozbrojených policajtov. Od tohto momentu ste odkázaní na znalosť arabčiny, hebrejčiny alebo dobrotu ľudí, ktorých tam náhodou stretnete. Na jordánskej strane totižto nemajú žiadne navigačné tabule kam máte ísť, anglicky sú maximálne pomenované niektoré prepážky, ale to vám moc nepomôže, lebo aj tak neviete v akom poradí ich máte navštíviť.

Polopate to funguje asi takto:

• po vstupe do areálu zabočíte doľava, potom zase doľava a o 20m do dverí napravo
• ak tam bude policajt, prejdete cez detektor, ináč proste pôjdete ďalej (ako som šiel ja)
• ak máte batožinu, tuším sa za ňu platí, ale to len tipujem
• podstatné sú teraz okienka 2×2 oproti sebe
• potrebujete zaplatiť výstupnú daň 10 JOD, hneď prvom okienku napravo
• potom podľa nálady coľníkov pri jednom z okienok napíšete na papierik svoje meno, národnosť a číslo pasu
• pas a papierik vám zoberú a pošlú vás čakať na autobus

Nie je úplne príjemné, byť mimo Schengenu bez pasu, ale tak to tam chodí. Keď sa nazbiera dostatok ľudí, aby zaplnili autobus (pešo sa nedá prejsť), pošlú vás kúpiť lístok za 5 JOD a v autobuse potom každému pas vrátia. Mal som šťastie a od vstupu cez bránu až po nástup do autobusu mi to zabralo len 30 minút, lebo autobus už čakal, keď som prišiel.

—

Následuje asi 15 minútová jazda cez No Man’s Land, kde ešte na jordánskej strane policajt všetkým skontroluje, či zaplatili výstupnú daň.

—

Autobus zastaví na druhej strane rieky (je mi záhadou, ako sme mohli ísť až 15 minút), kde nejakí týpci vyhádžu (doslova vyhádžu, ak tam máte sklo, tak máte po skle) všetkú batožinu z autobusu a až potom vám dovolia vystúpiť.

Keď sme vystúpili, bolo predomnou asi 30 ľudí. Behom následujúcej hodiny prišlo ďalších 8 autobusov. Naozaj nezávidím nikomu, kto prišiel po mne, lebo ja som sa dostal na radu až po hodine a 10 minútach. A to len preto, lebo 8 týpkov starajúcich sa o batožinu malo pohodičku a pozeralo sa na nás, ako trpezlivo čakáme, kým prestanú mať pohodičku.

To pracovné nasadenie

Postup na Palestínskej strane bol asi takýto

• po vystúpení z autobusu sa ako prvé zbavíte batožiny (príručná sa neráta, ale aj tak potrebujete nálepku s počtom batožín 0 a čiarovým kódom)
• následuje pomerne detailný rozhovor s coľníčkou, ktorá sa bude pýtať na všetko možné – meno, priezvisko, národnosť, čo tu robím, odkiaľ som priletel, či tu niekoho poznám, kam cestujem…
• …nehovorte, že chcete ísť do pásma Gazy, asi by vás ďalej nepustili. Niektoré mestá v Palestíne sú tiež podozrivé, ale už sa to dá obkecať. Najlepšie, keď im poviete, že idete do Izraela, Jeruzalem alebo Tel Aviv. Za hranicami je beztak úplne jedno kam pôjdete, trébars aj do Gazy
• po rozhovore prichádza na radu kontrola batožiny spojená s ďalšou kontrolou pasu. Týpkovi sa nepáčilo, že som mal pečiatku z Turecka
• po batožine a kontrole pasu následuje ďalšia kontrola pasu so sériou otázok, ktoré ste už niekoľko krát odpovedali. Ak odpoviete správne, dostanete vstupné víza 😉
• ak ste mali batožinu, tak až teraz si ju môžete vyzdvihnúť, ináč len pokračujete ďalej, kde podľa batožinovej nálepky skontrolujú, či môžete ísť ďalej. Ak ste žiadnu nemali, len prejdete. Ak ste nejakú mali, dúfajte, že vo vašej batožine nenašli nič podozrivé
• nečakane následuje ďalšia kontrola pasu a víz
• hooray, vitajte v Palestíne

Batožinová nálepka

Od momentu, kedy som sa dostal k prvému okienku s kontrolou pasu, po privítanie v Palestíne prešlo asi 20 minút. Keď sa dostanete na radu ide to pomerne rýchlo a priamočiaro.

Pred budovou čakajú taxíky a busy. Ja som zobral zdieľaný taxík za 43 NIS, ktorý nás vysadil v starom meste pred Damašskou bránou. Cesta trvá asi 40 minút. Od hraníc do Jeruzalema je prevýšenie tiež 1.2 km, takže si opäť pripravte ušné bubienky.

Na okraji Jeruzalema následuje ďalšia kontrola – tentoraz medzi Palestínou a Izraelom. Podstatné sú hlavne izraelske vstupné víza, bez ktorých vás nepustia. Do nášho malého, 12 miestneho mikrobusu sa nasáčkovali 3 policajti (jedna z nich žena) so samopalmi. Pevne som veril v neporuchovosť izraelských zbraní (alebo bohvie kto im ich dodáva), lebo počas kontroly sa mi celú dobu opierala hlaveň jedného z nich o stehno.

Vstupné víza do Izraela

Po 4 a pol hodinách sa mi podarilo prejsť aj tretím z troch hraničných prechodov medzi Izraelom a Jordánskom. Niekedy nie je úplne jasne, kam treba ísť a čo treba urobiť, ale pokiaľ práve nič nepašujete, na druhú stranu sa dostanete.

Ešte v Haife som volal Nazarene tours, ktoré 3x do týždňa posielajú bus Nazareth – Amman. Na TripAdvisore písali, že je potreba dopredu zavolať a rezervovať si miesto, tak pre istotu som volal a povedal im meno. To stačí. Odchod je 8:30 z ulice, ktorú mi napísali v Haife v ich kancli, hebrejsky. Nech som sa snažil akokoľvek, na mape som to nenašiel. Až slečna v turistických informáciach mi na mape ukázala, kam mám ísť.

Budíček opäť veľmi skorý, ani raňajky ešte neboli (popravde som musel zobudiť majiteľa, aby mi odomkol bránu). Dostať sa k bodu odchodu je asi polhodina pešo zo starého mesta a ako som pozeral, tak v rannej špičke by to aj MHDčkou trvalo pol hodinu. 80 NIS lístok na bus, 107 NIS izraelská exit daň a 20 JOD víza do Jordánska. Spolu teda okolo 60 eur cesta z Nazarethu do Ammanu.

Hraničný prechod bol v pohode, autobus nás vysadil na izraelskej strane, tam sme prešli pasovou kontrolou, naspäť do busu, kúsok na jordánsku časť, vybavenie víz (20 JOD), pasová kontrola (aj si ma odfotili), kontrola batožiny a toť vše. Dva krát nám do autobusu naskočil coľník, aby všetkým skontroloval pasy ale celý prechod trval možno hodinu. Úspešne som prešiel druhým z troch prechodov Izrael – Jordánsko.

Jordánsko

Minule som bol na juhu v Aqabe, čo je pomerne moderné mesto. Minimálne tak pôsobilo. Na severe, hneď po prechode to vyzerá hrozne zaostalo. Viacmenej úplne všetky domy v celom Jordánsku sú stavané z bieleho kameňa, takže vyzerajú presne ako z biblických príbehov (len majú sklenené okna, niektoré). To je v poriadku, miestna architektúra.

V okrajových štvrtiach je minimum chodnikov, cesty sú však velmi široké, takže to je tiež relatívne v pohode. Ale všade sú odpadky. Úplne všade. Dokonca aj na diaľnici do Ammanu je v deliacom pruhu hromada smetí. Oni to snáď nosia z domu a po ceste postupne vyhadzujú. A v meste to malé deti pália.

Amman

Žije tu asi polovica Jordánčanov a je to poznať. Amman je obrovský. Miliarda áut. Asi ako v každom hlavnom meste. Všetci trúbia na všetkých. Na cestách väčšinou nie sú pruhy, takže každý si ide ako mu to práve vyhovuje. Išiel som taxíkom cez celé mesto a poviem vám, jediné cestné pravidlo, ktoré sme dodržali, bola červená na semafore. Niektorí ani to nedodržovali.

Bývam v štvrti Jabal Amman, jednom zo siedmych kopcov, ktoré pôvodne tvorili Amman. Je to blízko väčšiny pamiatok a downtownu, takže sa moc ani nenachodím. Čo ma prekvapilo, je 9 kruháčov, ktoré sú pomenované 1st – 9th Circle a slúžia ako názov ulice pre okolité ulice, ktoré sú bez názvu. Ja som býval pri 2nd Circle, kúsok od predajne najlepšej shawarmy podľa NYTimes. A fakt, že bola mega dobrá. Dokonca až tak dobrá, že sa tam tvorí zástup ľudí, ktorí niekedy zablokujú dopravu na kruháči. Týpek predomnou si objednal 30 kúskov.

Aby som nezabudol, bývam v Corner House, kde mám viacmenej malý byt celý pre seba. Úplne mega. Izba, obývačka, kúpeľňa a kuchyňa. Veľké skoro ako môj brnenský byt. A majordom mi raňajky nosí priamo do obývačky. Ten luxus!

Ak ma bloček neklame, tak 10l vody stojí v prepočte 3kč

Dnes som si len zbežne prešiel okolie, kúpil si miestnu špeciálnu pochutinu – kukuricu napučanú vo vode s korením a soľou a zvyšok dňa strávil na byte.

—

Nový deň, čas na pamiatky. Nechcelo sa mi ísť nikam ďaleko, takže som si vyhliadol len okolité pamiatky, čo v princípe znamená skoro všetky najznámejšie v Ammane. Mešitu kráľa Abdullah I., Ammánsku Citadelu a rímske divadlo. A atmosféru arabského veľkomesta a lokálnych trhov medzi nimi.

V Citadele aj rímskom divadle sa platí vstupné, 2 a 1 JOD. Citadela sa nachádza na kopci, kolomdokola opevnená a slúžila ako také malé sídlo pár tisíc rokov dozadu. Za 25 JOD mi sprievodca, postarší pán zo severozápadu Jordánska, porozprával históriu nielen Citadely, ale aj Ammanu a celého Jordánska. Vedeli ste, že Amman sa pred ~1400 rokmi volal Philadelphia? Veľmi poučné, len keď spustil názvy rôznych miest, kráľov a civilizácií, trochu som sa strácal. A dostal som domácu úlohu – prečo byzantské kostoly smerujú na východ?

Z Citadely je pekný výhľad na Amman, aj keď moc ho zase nie je vidieť, lebo sú to samé kopce. Na sever sa pýši ešte donedávna najvyššie stojaca vlajka, dnes už piata najvyššia. Na východe je malé letisko, kde sa dnes už robia len skúšobné lety a pravdepodobne slúži aj armáde, lebo nad hlavami každú chvíľu vidieť armádne lietadlá. Na juhu je vidieť rímske divadlo, ktoré sa stále využíva na rôzne podujatia a pohltí 6 tisíc divákov. A má extrémne strmé schody. No a na západe je modernejšia časť Ammanu s luxusnými hotelmi. Kde som býval (ale nie v tých hoteloch 😉 ).

Prehliadka rímskeho divadla bola moja posledná pamiatka a tak som sa pobral na byt, skrz lokálne trhy, kde sa ako obvykle dá kúpiť hádam všetko. Na byte som sa zbytok dňa venoval klasicky už len internetu a čítaniu.

Rande

Predposledný deň dovolenky. Dnes sa určite musím dostať do Izraela, lebo hranice otvárajú o 8 ráno a zajtra by som nestihol let. Trochu škrt v plánovaní mi spôsobila kamarátka, ktorú som stretol minulý rok v Petre a chcela sa so mnou stretnúť. Ale môže až o 14. Chvíľka googlenia a zistil som, že na hranice by som sa mal dostať pred 18 ináč by ma u nemuseli pustiť. Z Ammanu je to hodina cesty, takže mám celé 3 hodiny na to, čo je podľa arabských zvyklostí zakázané. Na to, že Jordánsko je asi najliberálnejšia arabská krajina, páry držiace sa za ruku na ulici nenájdete. Tínedžeri sa stretávajú potajomky, rodičia by ich maximálne ztĺkli keby sa o tom dozvedeli.

Anwar a jej kamarátku Rawand som čakal v kaviarni Tche Tche. Keď prišli, tak sme museli odísť. A pritom to bola obyčajná kaviareň. Chvíľu som nechápal, prečo sme odišli a prečo hľadáme a pýtame sa ľudí kam pôjdeme, neskôr mi to vysvetlili – ževraj sú moc mladé, aby tam boli (a to majú 19 rokov). Iný kraj, iný mrav.

Boli ste niekedy na rande s dvoma holkami, kroré po anglicky vedia nie úplne dorozumiteľne a často skončíte pri tom, že sa dorozumievate cez Translator? Srandovná skúsenosť 😀 . Po niečo vyše ako dvoch hodinách bolo čas sa rozlúčiť. Nie, objatie na rozlúčku v Jordánsku nie je prípustné. Ešte aj taxikár sa smial, keď som sa opýtal “No hug?”. Nabudúce budem múdrejší. Nástupom do taxíku končí moja jordánska cesta. Nevypínajte svoje monitory, ešte dva príspevky budú pokračovať.

Amman je hádam hornatejší ako Istanbul, mrte moc schodov

Napravujem neresti z minula, hneď dve mačičky.

Stráviť 17 hodín na BUD letisku sa ukázalo ako nie až také problémové, ako som si predstavoval. Vedľa SkyCourt lounge (a detského kútiku) sú kruhové sedačky usporiadané tak, že v strede tvoria jednu veľkú plochu a ako bonus sú tam 4 zástrčky. Tož som sa tam zvalil, zpočiatku dospať noc, neskôr viacmenej hociakú internetovú činnosť a čítanie. Fakt pohodlné.

Tretí let s WizzAirom a tretí typ lietadla. Som myslel, že majú jeden typ. Letuška ma veľmi potešila, lebo pri každom únikovom východe (kde sú sedačky s väčším priestorom pre nohy, za ktoré sa pripláca) musí niekto sedieť a jeden bol voľný, tak sa ma opýtala, či mi nebude vadiť, ak si tam presadnem. No úplne mi bude trhať žily, že budem sedieť na lepšom mieste. Jediné, čo som musel splniť, bolo naštudovať otváranie núdzových dverí a neotvoriť ich skôr, ako padneme. Job well done!

Tel Aviv

Chvíľu pred nami pristálo iné lietadlo a tak sa na kontrole nahromadilo pomerne dosť ľudí. Kontroly sú tu dôkladnejšie, v ideálnom prípade len zisťujú, čo robíte v Izraeli a pustia vás. Dodatočne sa ma ešte pýtal, či už som tu bol (hlavne, že to videl na monitore) a či mám v Izraeli nejakých známych. Kontroly každopádne zabrali dosť času na to, aby som o pár minút zmeškal vlak do Haifi a musel hodinu a pol čakať na ďalší, s tým, že na hotel prídem po polnoci.

iPhone aj iPad sa automaticky pripojili na wi-fi a až keď prišiel vlak som si spomenul, že Izrael je natoľko super krajina, že vlaky aj busy majú vlastné wi-fi. Radosť cestovať po krajine.

Haifa

Do guest house, kde som ubytovaný som prišiel samozrejme po polnoci a nech pozerám ako pozerám, nikde som nevidel žiadnu recepciu. Zvoním na dvere, ktoré vyzerali, že patrili k domu (nepatrili), nikto neotvára. Vonku celkom zima. Vošiel som do ďalších dverí, kde už boli izby a rozospatý týpek v trenkách na mňa pozerá, “You are very late. Here is key, room 1. You pay me tomorrow.” A pobral sa spať. Aj ja.

V Haife som sa zdržal len doobeda, akurát aby som stihol prejsť Svetové centrum Bahá'í, administratívne centrum náboženstva Bahá'í. Celé centrum patrí pod UNESCO. Súčasťou sú obrovské záhrady, ktoré siahajú až po vrchol pohoria. Je skoro až neuveriteľné, že sa o ne starajú len dobrovoľníci z celého sveta.

Záhrady sú v noci nádherne osvietené a pre verejnosť uzavreté, aby sa nedalo prejisť naskrz. Má minimálne dva vchody – spodný, kde sa dá dostať len na prvú z 19 terás a stredný, kde sa dostanete do obrovskej záhrady a k Svätyni Bába. Celá plocha je “svätá zem”, takže ticho, žiadne jedlo, fajčenie a zbrane (pri vstupe sú prehliadky).

Nad chrámom sú ďalšie, ešte väčšie záhrady (a budovy, kde asi aj niekto o niečom rozhoduje), ale už som nemal čas, takže neviem, či to je aj pre verejnosť otvorené. Na fotkách vyzerajú úžasne. Dostať zdola do stredu sa dá MHDčkou, alebo keď si veríte tak niekoľko stoviek schodov a telo vám poďakuje.

Nazareth

Do Nazarethu chodia každú chvíľu busy. Neviem, či v Nazarethe nie je autobusová stanica, ale zastali sme uprostred ulice pri starom meste a slečna vedľa mi, potom ako vidí, že v kľude sedím, povedala, že to je konečná. Hneď som si kúpil falafel – joj, dobrý fast food je to. A na zapitie fresh z granátových jabĺk. S takouto dvojicou by som vydržal veľmi dlho.

Aj v Nazarethe bývam v Guest house, dokonca v strede Starého mesta. Ale čo to dalo ho nájsť v spleti tých uličiek. Odložil som si batožinu a vydal sa na prehliadku Starého mesta. Na prvý pohľad vyzerá presne ako v Jeruzaleme. Samé trhy. A niekoľko mešít a chrámov. A putovných miest, keby som na rovnakej náboženskej vlne.

Pozrel som len Bielu mešitu a Baziliku Zvestovania, kde (ževraj) Gabriel oznámil Márii, že porodí Ježiša. Mimo tej legendy je tu ale veľa obrazov z rôznych krajín sveta, pričom ten zo Slovenska patrí medzi najväčšie 😉

Odbila 16. hodina a trhy ako keby sa prepadli pod zem. Staré mesto sa vyľudnilo. Na poslednú chvíľu som ešte stihol predajcu jahôd. Po polročnom absťáku sú na nezaplatenie, zlatíčka moje. A pri knihe bodnú.

Smutná správa na začiatok – nenašiel som žiadnu fotogenickú mačku (iba tlsté, vypasené, ktoré sa moc fotiť nechceli) takže tento príspevok nebude obsahovať fotku žiadnej mačky.

—

Drobná cestovateľská príručka. Cestovanie po Cypre je veľmi jednoduché (pokiaľ sa teda nechcete dostať do hôr, vtedy je to pokus omyl). Majú dva rôzne autobusy – modrý a zelený. Modré sú mestská doprava, tie som skoro vôbec nevyužíval. Zelené sú medzimestská doprava (majú veľký nápis IntercityBuses), pričom jazdia z každého mesta do skoro každého (je ich tu len 5), väčšinou častejšie ako každé 2 hodiny. Ak máte ISIC, zoberte si ho, je naň 50% zľava. Na každej hlavnej stanici je relatívne velká tabuľa s časovým harmonogramom, príp. majú výbornú stránku Cyprus by Bus, kde sú všetky potrebné informácie.

Limassol – ZOO

Koncom minulého roku kompletne renovovali malinké ZOO v Limassole. Je to po ceste do Paphosu, kde mám ďalší hotel, a už dlho som nevidel nic exotickejšie ako mačky, tak že zastavím sa.

Asi je zvykom, že autobusy zastavujú kde si poviete. Platí to aj pre medzimestské a tak mi pán vodič zastavil kúsok od ZOO. Privítalo ma príjemných 19 stupňov a TGI Friday's, kde som sa zastavil na obed. To viete, potreba ísť na internet a dať si dobré pivo je silná. A celkom slušne aj varia.

Vstup do ZOO je €5, príp. €3 keď viete dokázať, že ste študent. Dostane sa vám za to asi pol hodinová prehliadka zvierat, od bežných labutí, papagájov či opíc až po exotickejšie lemury, klokany a niečo, čo nepoznám. ZOO je to ale veľmi pekné a podarilo sa mi tiež nadviazať spojenie s vodcom lemurov.

Paphos

Podobne ako v iných cyperských mestách, ani v Limassole nie je moc čo vidieť, tak som nasadol na prvý intercity do Paphosu, dúfajuc, že to stihnem do zotmenia. A stihol som 🙂 Akurát na západ slnka (taká klišé fotka). Ubytovaný som v hoteli Pyramos, ktorý ma mimo iné aj vlastný Sky Bar, kde čapujú hneď dve lokálne pivá – Keo a Leon. Asi tušíte kde som strávil zvyšok večera.

Hneď ako som sa zobudil som ucítil, ako sa mi v hrdle rozplynul môj dnešný plán ísť do hôr. Chytila ma rýmička, zrovna v deň, ktorý budem musieť prespať na letisku. Síce ma to mrzí, lebo na hory som sa naozaj tešil, ale aspoň mám dôvod ísť na Cyprus znova. Po raňajkách som si išiel zabehnuť po pobreží (zdravím Karle 😉 ), kde je krásne vidieť ako sa pripravujú na sezónu. Na plážach obrovské kopy dovezeného piesku (teraz pláže vyzerajú hrozne a kamenisto), záhradníci trhajú burinu z ináč krásnej trávičky, nové hotely sa dostavujú.

S neplánovane veľa časom som ostal na hoteli až do 12, kedy by ma už boli aj tak vyhodili. Smer archeologický park, čo je v mojich “bohatých” cyperských skúsenostiach jediná pamiatka na tomto ostrove. ISIC trik sa tentoraz tiež oplatil, vstup zadarmo :-). Prechádzať sa vyše hodiny na priamom slnku (muselo byť cez 20 stupňov) ale nie je žiadna sláva, obzlášť s ruksakom na chrbte, takže som ukončil všetky pokusy vidieť hocičo ďalšie okrem jedla a piva.

Je sobota a podniky na pobreží sa pomaly začali plniť (to tak neskoro obedujú Cyperčania?). Dal som na domácich a sadol si do najobsadenejšieho, Theo's restaurant, aj keď na úkor rýchlej obsluhy. Nebudem jesť stále len steaky a tak som si objednal morský tanier – krevety, mušle, chobotnicu a nejakú rybu. Ej veru, bolo to výborné.

—

Z Paphosu som si to namieril rovno na letisko v Larnace, kde nás privítala pomerne veľká hádka a možno aj čiastočne bitka a následne odvedenie 2 týpkov v putách, taká výbušná grécka nátura. Do odletu mi ostávali necelé 3 hodiny, ktoré som strávil čítaním novej knihy. Letisko je tu ale pomerne mizerné. V noci sa tu nedá spať kvôli pevným opierkam na každej sedačke a už keď som prišiel o 18 večer bola zavretá väčšina reštaurácií.

Letušky a letušiak tentoraz neboli úplne príjemní (som to zakríkol) ale potešilo, keď mi po zaplatení €2 čaju namiesto €18 vydala €28. Kto po prijatí jednej bankovky vráti tú istú bankovku a ešte niečo naviac? Ani som sa neunúval ju opraviť.

Prílet sme mali okolo 23 v noci. Viete, čo je naozaj neprijemná vec? Mať nádchu počas letu. S plnými dutinami neviete vyrovnať tlak v ušiach a pristávanie si teda náležite užijete. Bezpečnostná kontrola je na pár hodín zavretá, takže budem musieť počkať v hlavnej hale, so železnými sedačkami, kde je relatívne zima, lebo furt niekto musí chodiť von a naspäť dnu. Blbci. O 2 ráno si zase upratovačka povedala, že je ideálny čas vytiahnúť najhlučnejší prístroj na upratovanie a ísť upratať priestory, kde sa najviac ľudí snaží spať. Bravo, pani upratovačka. Dolámaný a nevyspatý som o 4 ráno išiel pozrieť, či už púšťajú cez kontrolu – a oni áno. V detskom kútiku, v teplučku, som sa zložil na pohodlných kožených sedačkách, dal nabíjať zariadenia a na niekoľko hodín zaspal ako malé bábo.

Koniec cyperskej časti.

Cesta z Larnaci ubehla veľmi rýchlo, je to len 50km na sever. Hotel mám 2km z hlavnej stanice, ktorá je v centre mesta, takže trochu sa nachodím nasledujúce 2 dni. Ubytovaný som v hoteli Asty, ktorý, napriek tomu, že má len 2 hviezdičky môže smelo súperiť s niektorými 4 hviezdičkovými hotelmi. Raňajky, celodenný snack a nápoje, posilovňa, knižnica, veľké izby s terasou a bar (ten už v cene nie je 🙂 ). Ak mi nevyjde zajtrajší plán, tak tu strávim asi celý deň.

Nicosia / Lefkosa

Podľa rôznych cestovateľských príručiek tu viacmenej nič nie je. A naozaj. Z hotela som sa vybral naspäť do opevneného, hviezdicovo tvarovaného centra, kde som sa len tak bezcieľne prechádzal, až kým som nenarazil na hranice zo Severocyperskou tureckou republikou, ktorú ale okrem Turecka nikto neuznáva (teoreticky to však je moja 39. krajina). Žiadne blokády, len kontrola pasov a vybavenie víz na 24 hodín, ktoré som si musel sám vypísať (preto ten škrabopis). Keby ich stratím, naspäť by ma už nemuseli pustiť (takže som ten zdrap papiera strážil ako oko v hlave).

Info okienko – Nicosia je posledné rozdelené hlavné mesto na svete. Po turecky sa Nicosia povie Lefkosa, čo by nejednému cestovateľovi ušetrilo hromadu času, kým by si uvedomil, že sa jedná o to isté mesto a nie len nejakú štvrť. Rozdelené je Zelenou Líniou, ktorá ale vôbec nie je zelená. Popravde tam žiadna línia na zemi nebola, akurát výstražné tabule OSN.

Dve veci mi hneď udreli do očí – ľudia sú znateľne iní. Hneď sa vo vás aktivuje pud sebazáchovy, všímate si ako si všímajú vás, držíte sa hlavných ulíc a každú chvíľu kontrolujete, či tam ten čím ďalej, tým cennejší papierik stále je. Druhá vec je, že na každom kroku je vidieť veľké, modré, vysvietené logo Efes. Znalý z minuloročnej návštevy Istanbulu som dlho neváhal a na jedného ležáka sa zastavil. Priemerne dobré pivo, čo sa o českom Zlatoprameni, ktorý pod Efes patrí, rozhodne nedá povedat. Oficiálne sa tu platí tureckými lírami, ale v kľude zoberú aj eurá. Aspoň som si nemusel nič zamienať.

Strávil som tu asi 2 hodiny, zbežne sa poprechádzal po centre, našiel o 2 pamiatky viacej ako v južnej Nicosii (kde ich je približne 0) a pred zotmením sa radšej vrátil na priateľskejšiu časť. Keďže tu nieje čo vidieť, tak som sa vrátil na hotel nič nerobiť.

“Zajtrajší plán”

Hotel v Nicosii mám na dve noci, takže celý deň môžem stráviť niekde bez ruksaku. To som chcel využiť a ísť na túru do Troodos – najväčšie cyperské pohorie s niekoľkými turistickými cestami. Vyhliadnutú som mal Kalidónsku cestičku, ktorá je zakončená krásnym vodopádom a odkiaľ je to kúsok na najvyššiu horu Olympus.

Problém je sa tam dostať. Autobus do hôr ide iba z Limassolu a Nicosie a iba raz denne. Žiaden autobusový web tieto spoje nepozná, na TripAdvisore síce píšu, že existujú, ale časy sa líšia a miesto odchodu nie je spomenuté a na oficiálnom webe pohoria Troodos je spomenutý čas aj miesto (hlavná stanica), ktoré sa ale nezhoduje s nikoho skúsenosťami. Ale veď risknem to a budem veriť oficialitám.

Budíček pred 6 na dovolenke je ako za trest. Ani raňajky ešte nie sú. Prídem na stanicu s miernym predstihom a čakám do 6:45. Autobus nikde. Čakám, čakám, 7:00, autobus stále nikde. Hladný a nevyspatý sa vraciam do hotela. Najesť sa a ísť spať. Dnešný deň strávim presne tak, ako som plánoval celú dovolenku – čítaním a pozeraním videí v posteli, vo vani a na terase. Vonku je príjemne, slnečno, bezoblačne, v bare robia koktaily, takže až také zlé to zase nie je. A do hôr sa pokúsim dostať o dva dni, keď budem v Limassole.

Poobede som si dal ešte 10 km prechádzku mestom, kde ako sa potvrdilo, tiež nič k videniu nie je (ani len k prezidentskému palácu sa nedá dostať), takže som si kúpil pol litrovú, jahodovú zmrzlinu Häagen-Dazs, v ktorej budem utápať žiaľ nad týmto mestom (jk).