Plážička   |   Také tie kriedou písané hipster kaviarničky, podstatná je však tá ľavá spodná časť 😉

Cancún je od Playa del Carmen len hodina cesty, ale kým sa budeme môcť ubytovať, máme štyri hodiny času, takže na pol ceste sme sa zastavili v mini dedinke s plážou. Celkom málo ľudí, pekné počasie, ideálka ako zabiť pár hodín. A obed v malom hipster podniku, kde konečne niekto vedel perfektne anglicky.

—

Hotové Miami Beach   |   Infinity bazén #1

Cancún samotný nemá moc čo ponúknuť a tak sme ani neuvažovali, že by sme v ňom bývali. Niekoľko kilometrov od neho sa však nachádza vyše 10 kilometrov dlhá línia hotelov, od lacnejších až po Ritz-Carlton, či Hard Rock hotel. A každý z nich smeruje na východ a má vlastnú pláž. Proste Miami Beach ☀️??. V Ritze však nebývame ?

Infinity bazén #2   |   Kvôli tomuto sme vstávali extra skoro!

Celé poobedie, aj celý nasledujúci deň sme strávili ako sa na Miami Beach patrí – na pláži, v infinity bazéne, opaľovaním, čítaním kníh, popíjaním a sem tam sme aj niečo zjedli. Proste maximálné nič nerobenie. Akurát raz sme sa odhodlali a išli sa do Cancúnu najesť. Aby sa nepovedalo.

Každoranný pohľad 🙂   |   Náhodná umeleckejšia

Po 10 dňoch sme objavili nové servírovanie tequily   |   Pojašené slečny   |   Konečne to “skutočné” Mexiko 😀

Ďalší deň už sa ale trošku viac hýbeme – trajektom si to špacírujeme na neďaleký ostrov Isla Mujeres, kde nás už čaká golfový vozík, s ktorým ideme na obhliadku ostrova. Povráva sa, že na Isla Mujeres je veľa rôznych aktivít (šnorchlovanie, potápanie, sochy pod vodou), ale všetko to zahŕňa peniaze a plavenie sa niekam, tak sme proste skrz na skrz prešli celý ostrov a zalomili to na najkrajšej pláži, čo sme našli. A opäť sa na pár hodín vylemrili chytať rakovinu.

Síce ten vozík nebol v top stave, ale aj tak strašná pohodička na obhliadku ostrova

Nejaký ten útes   |   Nejaká ta selfie s leguánom

Večera ešte na ostrove v lokálnej mexickej reštauračke, lebo keď tam sedia len domáci, nemôže to byť zlé. Týmto sa uzatvára americkejšia časť nášho výletu a celkovo aj samotný výlet.

Naše zázemie na niekoľko hodín   |   Trochu horšie zázemie pre ostatných   |   Šťastná to skupinka #1

Eeeehm, krásna, čistá voda, že?   |   Och, táto mi vyšla!   |   Šťastná to skupinka #2

—

Ráno o deviatej opúšťame Cancún s tým, že máme 84 hodín, kým odletíme z Mexico City a asi 1700 kilometrov, aby sme sa tam dostali. Cestovať v noci je o držku, takže jednu noc strávime v Meride, druhú v Minatitláne a poslednú už v Mexico City, aby sme mali čas ešte pokúpiť chytače prachu 😉

Miláčik môj   |   The Pyramid

Prvý deň je z celej tejto záverečnej časti najzaujímavejší, lebo v Yucatáne máme po ceste dve celkom pekné zastávky. Prvou je Chichen Itza, majské mesto, s asi najznámejšou mexickou pyramídou. A strašne veľa predajcami suvenírov, ktorí vás lákajú tým, že ich veci sú “Almost free” 😀 S takouto logikou ťažko bojovať.

Nejaké náhodné stavby

Kvôli počasiu sme sa skoro vykašľali na druhú zastávku, Ik Kil, prírodné prepadlisko s extrémne veľa turistami. A to napriek tomu, že v čase, keď sme prišli pršalo, čo vlastne bolo prvý a jediný krát, kedy nám nevyšlo počasie počas celého výletu. Našťastie sa teda onedlho vyčasilo.

Il Kil s do mrte veľa turistami

Ik Kil bol posledná pamätihodná zastávka, odtiaľto už sa proste musíme dostať do Mexico City. A tak sa aj stalo a o dva dni neskôr sme naozaj prišli do mexického hlavného mesta, nakúpili suveníry a dovi dopo. Už len prežiť 14 hodín v lietadle. Mexiko, bolo si krásne.

Naše Airbnb ubytovanie v Meride, vrátane mačičky, teda 6 mačiek a 5 psov 😀

Nie úplne šťastne sme cestu do Palenque zvolili cez hory, namiesto dlhšej cesty po diaľnici (ale zase o 200km dlhšej) a tak nás čakali 4 hodiny nonstop serpentín v kopcoch. Cesta to bolo krásna, ale ideálna na zgrcanie sa (prežili sme to, len len 😀 ).

Hory krásne, ale odtiaľ potiaľ s tým, ako dlho sa cez ne ide   |   Z troch výškových kilometrov až k moru

Raňajky víťazov!   |   Náš eskort, like a boss

Diaľnica a hlavné spoje sú relatívne udržiavané, ale stačí z nich zísť (alebo proste zrazu pekná cesta skončí) a už to je pokus omyl, či netrafíte dieru, v ktorej necháte nápravu. Počas dažďa alebo šera je to o to adrenalínovejšie. A aby toho nebolo málo, mimo hlavných spojov je toľko spomaľovačov (a takých intenzívnych), že väčšia rýchlosť vás poriadne vytrestá.

—

Nočné Palenque   |   Netuším či Miss, alebo nominantka na starostku mesta, ale ľudia povzbudzovali jak diví

V Palenque sme len jednu noc a aj to len na prespatie, lebo v samotnom meste dokopy nič nie je. Akurát už je o dosť turistickejšie než Oaxaca. Kúsok za mestom sa ale schované v džungli nachádza starobylé Mayské mesto. Tam sme si to namierili hneď ráno a po dvoch hodinách vandrovania sa opäť vydávame na dlhšiu, skoro 9 hodinovú cestu do Playa del Carmen.

Palenque

—

Celé východné pobrežie je magnet na turistov, obzvlášť Američanov, takže všetko čo mohlo ísť hore, išlo hore – ceny, kvalita ciest, znalosť angličtiny, počet medzinárodných reťazcov (každá značka tu má predajňu, čo vás len napadne, Haagen-Dazs hneď štyri).

Raňajky v posteli (áno, spal som na gauči)   |   Raňajky na streche (áno, máme aj terasu na streche)

V Playa del Carmen bývame hneď pri 5th Avenue, ktorú jeden známy popísal ako ulica pre vyfetovaných turistov, a nebol úplne ďaleko od pravdy. S Mexikom to nemá moc spoločné. Drahé obchody, reštaurácie, milión turistov, pouliční zabávači, taká Amerika. Ale máme to kúsok na pláž a máme celý apartmán pre seba a ešte aj celkom lacno, takže si úplne nemôžeme sťažovať.

—

Grand Cenote

Hneď ráno (rozumej o 11 pred obedom) sa vyberáme na juh od Playa del Carmen, niekoľko desiatok kilometrov do mestečka Tulum. Cestu lemujú obrovské vstupné brány do rezortov a rôznych zábavných parkov, pripravené vás ošklbať o peniaze. Ale my sme sa zastavili až v Grand Cenote, relatívne malom areáli so sladkovodnou jaskyňou, na také to chillové kúpanie a potápanie (samozrejme sme ale nemali okuliare a šnorchel, takže žiadne potápanie) a vlastne nič nerobenie.

Zvieratká v Grand Cenote

Lásočky, ktoré by som mohol jesť od rána do večera

Po výbornom obede, s obsluhou lepšou ako v drahom Criollo, sa konečne dostávame do ruin mesta Tulum, tesne pred zatváračkou. Len sme to tak z rýchlika prebehli, ale na peknú pláž, ktorá je súčasťou ruin, už sme sa nedostali 🙁 . Našťastie tu žijú strašne zlaté zvieratká (Coati), takže výlet spoko.

Coati – ultra zlaté zvieratko, ktoré u nás nenájdete

Ruiny mayského mesta Tulum

Selfie time

—

Celý druhý deň v Playa del Carmen by sa dal označiť ako typické plážové dovolenkovanie. Zaplatíte za lehátko, kúpite si Margaritu a chytáte rakovinu. A tak sme sa držali tohto plánu, ale aspoň sa konečne blížim ku koncu rozčítanej knihy! V tomto meste sa aj tak nič moc iné nedá robiť.

Margarita!

Na pláži v Playa del Carmen

Koriander na kilá tu fičí   |   Pivo robí ľudí šťastnými

Señorita   |   Úplne bežné bozkávanie koňa   |   Señor

Vidíte tam tú Titanic pózu? A žiarlivú Evitu?   |   Silno pekná pláž, kam sme sa už ale kvôli pokročilému času nedostali 🙁

Holky sa nám zaľubili

V Mexico City už nás ráno na letisku čaká Subaru XV, dvojlitrová štvorkolka, o ktorej by ste si mysleli, že by mohla mať nejaký výkon. Ale už na prvom kopci sme zistili ako strašne lenivé auto sme dostali. Ešteže Mexikánci sú zvyknutí chodiť po odstavnom pruhu a tak sa dá obiehať aj keď ide auto oproti. A roadtrip sa predsa dá ísť aj na Trabante, so Subaru sme to vyhrali ?

Náš lenivý tátoš   |   Tá vpravo, z ktorej sa trochu dymí, je Popocatépetl 🙂

—

Mini poznámečka ku kradnutiu kariet – keď Vám niekto skopíruje údaje k platobnej karte, stále máte šancu, že vám nič moc bez PINu nevyberie. Mexikánci toto vyriešili bravúrne, na diaľničnom mýte, keď platíte kartou, PIN nezadávate, ale ho proste nadiktujete týpkovi a on si ho sám zadá 😀 Kradnutie kariet nikdy nebolo jednoduchšie.

Selfie tak niekde na ceste   |   Do Oaxaca s trochu prevýšením

—

Cesta do Oaxaca trvala nejakých 6 hodín, ale väčšinu po diaľnici, takže celkom pohodička. Dokonca sme išli okolo stále aktívnej sopky Popocatépetl, ale na tú sa bližšie pozrieme až po ceste naspäť. Ubytovaní sme cez Airbnb, kúsok od centra u tety, ktorá nevie ani slovíčko anglicky (ostatne ako väčšina ľudí v Mexiku, tu sa fakt oplatí vedieť španielsky, ináč ruky nohy), ale za to je asi alchymistka, lebo má záhradu plnú všemožných rastlín a neváhala sa nám s nimi pochváliť.

Kostolík a streedfoodík

Keďže sa nachádzame v oblasti, kde viacmenej vznikol a vyrába sa mezcal, precestovaný deň končíme pri fľaške cervezy, poháriku mezcalu a všemožných jedlách. A vandrovaním po nočnej Oaxace.

Ďalší kostolík a poriadna nálož žrádla

—

Ráno nás pred ubytkom čaká Nacho, náš sprievodca na najbližších sedem hodín, s ktorým opúšťame Oaxacu zopár desiatok kilometrov na východ.

Mr. Nacho   |   Miestna príroda, agáve included

Prvá zastávka je výrobňa (?) kobercov, ktorá sa pýši tým, že ako jedny z mála používajú výhradne prírodné farbivá na farbenie merino vlny, z ktorej potom vyrábajú koberce. Týpek, čo nám hovoril o procese výroby počas toho aj naozaj ten koberec vyrábal a teda nečudo, že taký veľký koberec trvá vyrobiť 3-4 mesiace. Silno pracné.

Poctivá ručná práca

Z kaktusu, limetky a niečoho bieleho spravil takéto farby   |   Šťastná Evita s novým kobercom

Pokračujeme ďaleko a vysoko do hôr, ku Hierve el Agua. Nacho, ako silno skúsený sprievodca, nás zobral aj na kratšiu túru, kam ostatní sprievodcovia nechodia a ešte k tomu aj v čase, keď je Hierve relatívne bez turistov, takže ideálne na pekné fotky. Po minitúre máme hoďku na kúpanie v termálnych jazierkách. Problém je, že napriek tomu, že sú termálne, ich teplota je skoro totožná s teplotou okolia. Čo pri 24 stupňov vonku znamenalo, že voda mala 23. Ale čo kvôli fotke nespravíme, že 🙂

Hierve el Agua

Selfie time s Hierve a Mr. Nacho 😀

Tvárime sa spoko, ale úplna pohodička to nebola   |   Na slnku už pohodička ale bola

Na záver sme sa zastavili v mezcalárni, kde nám až prekvapivo rýchlo dokázali povedať, ako sa mezcal vyrába, kým nás postavili pred otvorený bar a vyskúšali sme sedem rôznych mezcalov. A nejaký si aj kúpili.

El Rey de Matatlán   |   Selfie musí byť   |   Hafo agáve, z ktorých vzniká tento super mok

La Degu   |   Tie lepšie fľašky 🙂

A tak sme sa pobrali domov, spokojní, unavení, ale stále s dostatočnou energiou na klasickú večernú návštevu podniku so skúškou nejakého nového mezcalu. A tentokrát sme dokonca aj našli celkom zlý, že máte pocit, ako keby pijete lacnejšiu vodku 🙁

—

Deň druhý sa niesol v znamení gastronómie – pol dňový kurz varenia a večer návšteva jednej z najlepších reštaurácii v Oaxaca.

Tetule na miestnom trhu v Oaxace

Kurz varenia máme u Pilar, šéfkuchárky reštaurácie La Olla, kde sme sa všetci stretli (my, dvaja Američania, dvaja Kanaďania a dvaja Nemci). Nakoľko sa ani nejdem snažiť popisovať čo sme naozaj varili, poviem vám len, že sme začali návštevou miestneho trhu, kde sme nakúpili suroviny. Potom sme sa presunuli k Pilar domov, kde prvá polovica ukuchtila dezert, druhá salsu z mravcov, a potom spoločne hlavné jedlo a nakoniec polievku. Následovala krátka degustácia mezcalu a na záver sme zjedli, čo sme si navarili (a veru celkom to aj ušlo). Ale vzhľadom na suroviny, ktoré sa v každom recepte nachádzajú, dosť možno nič nebudeme schopní doma ukuchtiť 😀 Ale ako zážitkové cestovanie na výbornú.

Tu sme čarovali…   |   …takto krásne oblečení 😀

Výsledky kurzu

Večer končíme v Criollo, reštaurácii s fixným 7-chodovým menu. Také to povyhodenie z kopýtka, ktoré vačšinou praktikujeme až na konci tripu, keď nevieme čo s peniazmi 😀 S pitím to vyšlo na nejakých $1000 (pesos, nie dolárov), ale že by som bol úplne unesený sa nedá povedať. Väčšina chodov bola výborná, ale proste za tú cenu som čakal niečo lepšie, než len prinesenie chodov s popisom, čo vlastne ideme jesť. Ale vyskúšať to bolo treba, nabudúce mi bude stačiť behnúť do Čestru.

Tým sa končí naša návšteva Oaxaca, zajtra nás čaká 12 hodinová cesta na východ do Palenque.

Krásy nočnej Oaxaca (naschvál to neskloňujem, lebo netuším či i alebo y ?)

Miestny makači

Selfie s mega psom a pifkáma

S týmto sme čarovali

Takto sa robí nadymená salsa – zapálite tortilu s chilli zrniečkami a keď zhorí, zmixujete so všetkým ostatným

Náhodné fotečky z kurzu

Degustácia mezcalu   |   Spoločný obed

Pivo a internet – čo viac treba   |   Banda v rýchlom rýchliku

Vyše jedenásť hodín v lietadle ubehlo prekvapivo rýchlo, ale teda letieť v 747 až taká výhra nie je. Väčšina z nich je vyrobená ešte v minulom storočí (naše v 1989, teda je staršie ako ktokoľvek z nás), takže štandard je trochu niekde inde. A hlavne na zábavnom systéme to bolo poznať. Ale stále lepšie ako hocijaké lowcosty.

Náš mierne starý tátoš, ale stále krásny   |   Let prežitý na víne

Týmto by sa mali ľudia riadiť aj mimo lietadla!   |   Prudko informačná obrazovka, kde sa práve nachádza lietadlo

V Mexico City nás privítala krásna, jeden a pol hodinová fronta na imigračnom, čím by som rád pozdravil všetkých zamestnancov letiska, ktorí práve neboli v práci a všetkých cestujúcich vybavovali štyri prepážky. Naopak, možno by som niektorých zamestnancov polície poslal domov, lebo už z taxíku do hostela sme ich stretli asi milión, pri hosteli, ktorý je kúsok od hlavného námestia sme stretli ďalší milión a podla všetkého ich najbližšie dva týždne stretneme aspoň raz toľko.

—

Tacos, tacos a ešte raz tacos

Celý prvý deň venujeme spoznávaniu mexickej kultúry, a tým myslím jedla a miestnych trhov. Plus sme prvé dve hodiny strávili hľadaním použiteľnej SIM karty, lebo bez nej je proste všetko ťažšie – hľadanie dobrých podnikov, navigovanie, nasieranie ľudí na Facebooku, ale aj také praktické veci ako riešiť pohyb a limity na karte (lebo nie je úplne bezpečné mať všetky prachy dostupné z bežného účtu, by som vám o tom vedel hovoriť).

Krásne mesto, krásne ulice, krásne autá

Tož sme pochodili trhy, pojedli tacos (veľmi lacné to tu je, zopár desiatok korún), kúpili si “RayBany” za 50 Kč, pojedli tacos, pozreli hromadu nahnutých budov (lebo zemetrasenie), pojedli… tacos, a zakončili to pri pivku a mezcale.

Štýlové RayBany   |   Najmenší McDonalds aký som videl   |   Naša prvá pivná selfie

Na hlavnom námestí sa celý víkend koná nejaký festival, takže sem tam sme započuli mexické vypaľovačky a keď sa zotmelo, celé námestie bolo obkľúčené policajtmi, ako keby tu mali Olympiádu. Dostať sa naň znamenalo prejsť tak 50 metrovou uličkou, ktorú lemovali desiatky policajtov. Ale keďže by som si rád užil ďalšie dva týždne inde ako vo väzení, nemám pre vás žiadnu fotku oných policajtov 🙁

Normálne už štandardy tohoto výletu – tacos, pivo, selfie a mexická vlajka

Po prvom dni som s jedlom nad mieru spokojný aj keby to malo znamenať jesť tacos na raňajky, obed aj večeru. A guacamole ako predjedlo 🙂

—

Druhý deň v Mexico City opúšťame Mexico City a busom ideme 50 kilometrov na sever do Teotihuacánu. Mimochodom, metro po Mexico City stojí neuveriteľných 6 Kč, hociaký počet zastávok. S takou cenou by som aj po Brne bol ochotný chodiť šalinou.

Pyramída Slnka, a milión turistov na nej

Halooo   |   Selfie time, už si nepočítam koľký   |   Aaa raz, aaa dva

Keďže si na históriu moc nepotrpím, som rád, že ani historici sa nevedia zhodnúť kto a kedy vlastne toto mesto postavil. Ale majú tu dve pekné pyramídy (Slnka a Mesiaca), vyzerá extrémne zachovalo (aj keď už teda bolo renovované) a tak si dávam check za moju prvú navštívenú pyramídu. Len sme teda úplne neodhadli deň návštevy, lebo zrovna dnes mali Mexičania vstup zadarmo a že ich tam bolo! Až tak moc, že sme sa ani nepokúsili ísť na vrchol pyramídy, ale len na prvú plošinu, ináč by sme museli čakať vyše hodiny, a spálil by som sa ešte viac 😀

Pyramída Mesiaca

Po prehliadke sme si, samozrejme, neodpustili tacos s pivkom 🙂 Jediné negatívum, na ktoré som narazil je, že sa začíname pohybovať v miestach, kde je nulový signál. A takých vzhľadom na našu trasu bude asi ešte dosť. Začínam pociťovať život bez internetu, a poviem vám, nie je to pekné 😐

To keby ste nevedeli, s čím si robíme selfie   |   Modelingová kráľovna…   |   …ktorá sa trochu zvrhla

—

Naspäť v meste nás čaká ešte posledná zastávka – výhliadka na jednej z najvyšších budov v Mexiku. Len len že sme stihli západ slnka, lebo slečna na pokladni nebola z najrýchlejších, ale výhľad na nekonečné Mexico City stál za to.

Zááápad slnka   |   Spoko, že sme ten západ stihli   |   S vetrom o selfie

Deň výnimočné nekončíme s tacos ale s pizzou, na ktorú vám dajú viacmenej čokoľvek – a tak nám dali vyprážané kuracie kúsky s buffalo omáčkou a mleté hovädzie, a bolo to výborné. A vyskúšali sme ďalší mezcal a tequilu a decká, to je úplne niečo iné než v Európe. Chutný, piteľný alkohol, len teda nie na kopanie ale vychutnávanie. Budem musieť rozšíriť zbierku fľašiek doma.

Mezcal, margarita, tequila, doradu to skúšame a všetko tu chutí nádherne, nie jak u nás 🙁

Nočný život v Mexico City

Mexico City, si pekné, chutné a lacné, asi sa niekedy ešte uvidíme 🙂

Nebol by to Flákač, bez týchto miláčikov

Ranná káva == spokojné slečny   |   Nič na tomto obrázku nie je v poriadku   |   Miestne indiánske (?) tance

Architektonické krásy

This is how it’s done   |   Kilo avokáda za 14 Kč, to chceš

Selfie time – pri náhodnej bráne a ešte náhodnejších garážových dverách

Väzeňský Mimoň   |   Trošku plnka, a bolo ešte horšie neskôr   |   Námestičko

Jesenná cestovateľská sezóna v plnom prúde. Po dvoch týždňoch vo Vietname sa na dva a pol týždňa presúvame opäť do teplých krajín – tentoraz na západ do Mexika. A v menšej a úplne inej zostave 😀

Plán ísť do Mexika vznikol ešte minulý rok, čakali sme len na nejaké výhodné letenky. Tie sa objavili v marci a tak za necelých deväť tisíc korún letíme Brusel – Amsterdam – Mexico City – Amsterdam. Do Bruselu a z Amsterdamu sa za pár stovák dostaneme cez Prahu. A ešte chuťovečka, spoj Brusel – Amsterdam ideme vlakom (takým tým 300km/hod vlakom), a keďže je to súčasťou jedného e-ticketu tak naň musíme nastúpiť, ináč by nám prepadli všetky nasledujúce letenky.

—

Na moje potešenie výlet vymyslel aj organizuje Marek, ktorý už v Mexiku bol, takže máme sprievodcu, plán aj vybavovača väčšiny vecí naokolo. Možno konečne dovolenka, kde si odpočiniem 🙂

Na rozdiel od väčšiny mojich dovoleniek, kde sa presúvam(e) letecky, vlakom či busom, v Mexiku si požičiavame auto a čaká nás roadtrip až na ďaleký východ. Spolu vyše štyri tisíc kilometrov, cez Oaxaca, Palenque, Tulum, Cancún, Meridu a Tabasco. Vnútrozemie, veľké mestá, kurz varenia, pláže, pyramídy a niekoľko veľmi dlhých presunov v aute. Mraky tacos a burritos, litre mezcalu a tequila, plán je jasný.

Cakom prásk 19 dní na cestách, dva skoro 12 hodinové lety v najväčšom Boeingu 747 (Jumbo Jet) a keďže som zabudol spomenúť svoj 100. let (z Prahy do Dubaju na ceste do Vietnamu), tak spomeniem aspoň 111. let z Amstru do Prahy 😉

Ďalší plne cestovný deň. Đà Lạt opúšťame skoro ráno, lebo nás čaká cesta 30 kilometrov na najbližšie letisko. Ale musím pochváliť Vietnamcov, postavili tam aj diaľnicu! Do Ho Chi Minha je to síce relatívne blízko, ale prečo ísť autobusom šesť hodín, keď za dvojnásobnú cenu môžeme ísť pohodlne letecky? Samotný let bol asi najkratší aký som kedy letel, trval len pol hodinu a nedostali sme sa ani do piatich kilometrov (pričom bežne sa lieta v jedenástich). Ale o to viacej to hrkotalo, keďže sme stále boli na úrovni oblakov.

Nejaké je to tu pod vodou   |   Kambodžské formalitky   |   Konečne cedulka s mojim menom 😀

V Ho Chi Minhe máme na prestup vyše päť hodín, ale horko a batožina vyhrávajú nad túžbou nájsť skutočné Bún Bò Nam Bộ. Pokorne sme teda zašli do Burger Kingu, kde sme za menu nechali viacej ako za dve noci v Đà Lạte (ale pochvalovali sme si). O niekoľko hodín sa už ocitáme nad zatopenou Kambodžou (teda aspoň podľa mapy by tam žiadna voda nemala byť) a pristávame na medzinárodnom letisku Siem Reap.

—

Posledná destinácia, tak sme si trochu vyhodili z kopýtka

Ťažšie sa míňa veľa peňazí na začiatku výletu a tak všetky predošlé ubytovania museli spĺňať len dve podmienky – dostupná wifi a čo najnižšia cena. Siem Reap je ale posledná zastávka a tak sme trochu povolili limity, aby sme si aj naozaj trochu oddýchli. Ubytovaní sme v štvorhviezde s bazénom, lebo po chrámových prechádzkach v tropickom počasí a celodennom cestovaní je bazén presne to, čo je potreba. A dobrá večera. A Macallan whisky.

—

Náš pôvodný plán vidieť východ slnka v Angkor Wat nám prekazilo počasie a tak po zbytočnom budíku o štvrtej ráno sme ku chrámom vyrazili až po deviatej. Vedel som, že Siem Reap je veľmi turistická oblasť, ale že predajňa lístkov do chrámov je niekoľko kilometrov od chrámov, je nadimenzovaná na stovky až tisíce ľudí súčasne a ešte aj vyžadujú fotku na lístok, to ma trochu prekvapilo. O toto zistenie plnší, 37 dolárov ľahší (platí sa tu ináč úplne všade dolármi) a hodinu starší sme konečne prišli k prvému, hlavnému chrámu – Angkor Wat.

Angkor Wat po prvé…

…Angkor Wat po druhé…

…Angkor Wat po tretie a … ešte sme neskončili

Tuk-tuk nás vysadil na samom kraji Angkor Watu (dovnútra sa na žiadnom prostriedku nedá dostať) s tým, že sa stretneme o dve hodiny. Skoro ma ovalilo, keď som si predstavil, že máme vidieť tri veľké chrámy a zopár malých a na každý treba venovať toľko času. Ale poslušne sme ho celý pochodili, pofotili, nakúpili nejaké suveníry a čuduj sa svetu, naozaj nám to trvalo dve hodiny. O histórii chrámu si ale budete musieť naštudovať sami, v tom som veľmi zlý 🙁

Na to, ako neskoro sme išli a že je mimo sezóny, stále veľa turistov   |   Miestny mini sprievodca   |   Pavúk s drápami

Opičie kráľovstvo v Angkor Wat, vôbec sa neostýchajú

Pokračovali sme do chrámu Bayon, na ktorého vežičkách sa kedysi týčilo vyše 200 obrovských usmiatych tvári. Dnes už ich je menej, ale stále sa usmievajú 😉 Bayon sme prešli podstatne rýchlejšie, hlavne preto, že nás tuk-tuky vyhodili až priamo pri chráme, na rozdiel od Angkor Wat, kde sme museli šlapať od samého okraja. Pred poslednou zastávkou, chrámom Ta Prohm, kde sa natáčal prvý Tomb Raider, nás (a hromadu ďalších ľudí) vyhodili na obed, kde už sa teda ceny pohybovali viac západnejšie, alebo teda skôr s chrámovou prirážkou – 47 dolárov za obed pre piatich. To aj Burger King na letisku je lacnejší.

Tu sa Angelina Jolie naháňala v roku 2001

Samozrejme nechýba selfie time – Angkor Wat zpredu, zozadu a Bayon

—

Nie, že by to nebolo pekné, ale po Angeline Jolie už sme tuk-tuky stopli, že žiaden ďalší chrám nie je potreba. Čo ale potreba je, je vylemriť sa na bazéne, objednať si drinky a chytať slnko. Večera tiež nezaškodí a následný bazén už len krásne uzavrie deň.

Len taká vsuvka, predstavte si, že predávajú 1-dňový, 3-dňový a 7-dňový lístok. Ja viem, že na pamiatky nie som, ale sedem dní je podľa mňa extrém tu stráviť.

Keď už aj chrámy omrzia, bazén neomrzí

Prší, neprší – našťastie keď už pršalo, tak prevažne v noci

—

Či to bolo tým, že som sa vôbec nenatieral, alebo pil málo vody, alebo nebodaj tým, že som nemal ani okuliare ani nič na hlave a slnko pieklo ostošesť, celú noc som nespal a akurát mal úplne odveci položivé sny a potil sa. Všetci okrem mňa si poctivo nabalili lieky (štatisticky som ich nemal potrebovať), takže som počkal, kým sa Peki zobudí, nech do seba hodím aspoň brufen na bolesť hlavy.

Raňajky do postele pre maróda   |   Extra mini banány

Cením telo, že ochorelo na prijateľnom ubytovaní – raňajky do postele, mega dobrá dažďová sprcha a čisté prostredie. Zvyšok skupiny solidárne zrušil náš doobedný plán a ja som teda pokračoval v spaní. Alebo možno len boli leniví a chceli sa ísť zas vylemriť na bazén ?

Obedu som moc nedal a tak som rezignoval aj na poobedný plán, ale to už skupinka išla aj bezomňa (pozreť vojnové múzeum a miestne markety). Do rána som zhltal tri paraleny, čo mi síce zrazilo teplotu pod 37, ale zobudil som sa vo vlastnej šťave. No nevyspal som sa úplne do ružova, ale rozhodne som sa cítil lepšie (aj keď podľa ostatných som tak úplne nevyzeral). Krásne ukončenie kambodžskej návštevy 🙂

Vojnové múzeum, ktoré som, podobne ako vy, videl len z fotiek

—

V Bangkoku sa poobede stretávame so zvyškom skupiny a tak nejak vyplynulo, že náš jediný plán sú nákupy. Prvý večer sme ešte pozreli nočné trhy a street food a na pripomenutie výletu pred dvoma rokmi sme nakúpili Changov (prekvapivo dobré pivo, ktoré ma definitívne vyliečilo). Po výdatnom spánku skoro až do obeda si to už hrnieme do obrovského obchoďáku MBK, kde myslím ako jediný som nekúpil naozaj nič, čo ale bol môj plán.

Po niekoľkých hodinách nákupov (alebo následovania svojho pána) priama linka na letisko, preorganizovať celú batožinu, aby bolo kam strčiť nákupy, vyvaliť sa v lounge a trochu sa zcivilizovať. Po polnoci letíme domenka.

Nočné trhy   |   Po dvoch rokoch opäť stretávka s pánom Changom   |   V noci poprší, ráno zmizne ulica

Že 2000 obchodov, tu sme strávili prevažnú časť soboty v Bangkoku

—

Aj napriek gastro sklamaniu som s Vietnamom veľmi spokojný. Veľmi lacná krajina a na rozdiel od Thajska ešte stále relatívne nepoškvrnená turizmom. A stále som nezanevrel na nájdenie skutočného Bún Bò Nam Bộ, teraz už som ale múdrejší, že treba hľadať na juhu. Veľmi na juhu.

S Kambodžou mám taký neutrálny vzťah. Siem Reap určite odporúčam navštíviť každému, ale mimo neho ma sem už nič moc neláka. Pripomienky na nedávnu občianskú vojnu? Jedlo, ktoré je taká zmeska thajskej, francúzskej a vietnamskej kuchyne? Možno ako tranzitné miesto na pár dní, ale to sa zase kvôli $37 vízam a drahším letenkám úplne neoplatí.

Samotná juhovýchodná Ázia je ale stále môj miláčik. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, opäť v nejakej vyspelejšej podobe.

Kočičky v chráme Bayon, skoro na yin-yang   |   Domáca Lulu u nás na hoteli

Dalatské letisko, také niečo mini ako brnenské Tuřany   |   Trochu surovejšie páročky   |   Výmena stráži

Urob si vlastnú večeru…   |   …viete čo, radšej nám ju spravte vy

Naši tuk-tukári na dva dni, bystrému oku neunikne občasný zhoršený stav ciest

Umelecké cítenie

Ninh Bình opúšťame o siedmej ráno, vraciame sa naspäť na hanoiské letisko, odkiaľ s krásnym dvojhodinovým meškaním letíme do Nha Trangu – prímorského letoviska s plážou dlhou ako je mesto dlhé.

Rozostavané letisko v Cam Ranh, podobne ako všetky rezorty v jeho okolí   |   Typická doprava v meste   |   Synchronizovaná klikovačka

Nha Trang sám o sebe letisko nemá, takže pristávame v Cam Ranh, asi 40 kilometrov na juh. Od letiska sa lemuje dlhá pláž, na ktorej sú rozostavané desiatky obrovských rezortov. Neskôr v Nha Trangu zisťujem, že väčšinu rezortov asi musia stavať Rusi, lebo v celom Nha Trangu je všetko písané vietnamsky, rusky a sem tam anglicky. A podaktorí predajcovia dokonca aj vedia po rusky lepšie ako anglicky, ináč je dorozumievanie skôr rukami a nohami.

Bún thịt nướng – najbližšia varianta Bún Bò Nam Bộ, ktorú sme našli   |   Morské príšerky

Popularita Nha Trangu u Rusov asi začala koncom sedemdesiatych rokov, kedy tu založili svoju najväčšiu námornú základňu (mimo svojho územia). Plus je to tu fakt lacné.

Ubytovaní sme v severnej časti Nha Trangu u dvoch Ukrajiniek, mimo hlavnej pláže, čo sa neskôr ukázalo ako výborná voľba, lebo naša pláž je krajšia aj čistejšia a hlavne je to tu lacnejšie. Tak napr. Bánh Mì za 10 Kć, Bún thịt nướng za 25 Kč a sedmička vodky za 60 Kč. Práve cena vodky tak nejak určila, čo tu vlastne jeden a pol dňa budeme robiť – nonstop lemriť na pláži a popíjať. A tak sa aj stalo, čím by som radšej ukončil našu Nha Trang návštevu.

Pláže Nha Trangu, s milým dovolením Peťky Fujaszovej

—

Nha Trang je posledná spoločná destinácia pre celú skupinu (mimo Bangkoku, odkiaľ odlietame), takže ráno sa delíme na dve polovice. Prvá večer odlieta na ostrov Phú Quốc užívať pláže ďalšie štyri dni, druhá, v ktorej som aj ja, ráno sadá na bus smer Đà Lạt. Síce je to len necelých 150 kilometrov, ale položené vysoko v horách a vietnamské cesty nepatria medzi najudržiavanejšie, takže sme išli vyše štyroch hodín.

Lôžkové busy…   |   …a zadná päťka len pre mňa 🙂   |   Cesta do Đà Lạt

Bus sme bookli online ešte v Česku a to dokonca lôžkový. Našťastie nebol úplne plný, takže som obsadil zadnú päťku, čím vznikla celkom veľká posteľ. Đà Lạt sa nachádza 1500 metrov nad morom, čo je veľmi príjemná zmena z 30+ stupňov na max 24. Vďaka chladnejšiemu podnebiu tu dokonca majú aj ihličnaté stromy, pestujú tu jahody, majú tu čajové plantáže a vinice.

More skleníkov kam sa len pozreš   |   Dalatská Eiffelovka   |   Gucci postel, to chceš!

Na Đà Lạte je asi najviac poznať, že Vietnam bol francúzskou kolóniou. Sám je prezývaný “Malým Parížom” a dokonca tu aj majú repliku Eiffelovky. Teda keď trochu prižmúrite oko, ináč to vyzerá ako vysielač, čo sme si teda aj prvý deň mysleli 😀 . V centre kaviarničky, reštaurácie, kvetiny a aj celá kvetinová záhrada a celkovo taká západnejšia architektúra.

Miestny market   |   Ovocíčko   |   Tento musel slúžiť vo vietnamskej vojne

Spoločensky unavení po Nha Trangu, prvé poobedie sme sa v Đà Lạte zmohli len na návštevu miestnych trhov a Bláznivého Domu. Nechápem, ako niektoré stánky dokážu zarábať, lebo mimo pár unikátných vecí všetci predávajú to isté – sušené ovocie od výmyslu sveta, kávu, čaj a víno. A sem tam oblečenie a len tak voľné položené mäso.

Crazy House

Druhou a poslednou zastávkou bol Bláznivý Dom, navrhnutý a postavený bláznivejším vietnamským architektom, ktorý sa inšpiroval u Gaudího. Ani neviem ako to popísať – proste schody a mostíky medzi budovami idú hocikade, hociaký tvar, hociaká výška, rôzne prepletené. Budovy tiež nevyzerajú úplne klasicky, náhodné tvary a výška miestností, miestami mi dokonca prišlo celkom nebezpečné sa pohybovať medzi nimi, lebo všetko je uzučké a “zábradlie” pozostávalo z vlniaceho a prepleteného konára (z betónu). Ale keby ste chceli, dá sa tam aj ubytovať. Ak teda túžite po turistoch neustále chodiacich okolo vaších izieb.

Školáci počúvajú príhovor, zatiaľ čo rodičia zaplnili celú ulicu, čakajúc na svoje ratolesti

—

Po skorých vstávaniach a prebdených nociach konečne poriadny spánok. Teda ako sa to vezme, lebo extra tvrdá Gucci madrac je leda tak dobrá, že sa na ňu dajú položiť poháre od vína, ale na spánok to nie je žiadna sláva. Na našej ulici je hromada street-foodu a tak mimo klasického Bánh Mì volíme aj nejaké náhodné jedlo, ktoré obsahuje chobotnicu.

Linh Phuoc Pagoda

Sadáme do taxíku, smer Linh Phuoc Pagoda. Viac turistické miesto sme zatiaľ v celom Vietname nevideli. Pre niekoho asi architektonicky zaujímavé miesto, pre mňa skor celkom gýčové budovy. A hromada predajcov selfie tyčiek, fidget spinnerov a prachchytajúcich hovadín. A samozrejme nechýba autobus plný aziatov. Vedieť do čoho ideme, asi by sme to aj vynechali.

Nádrž plná, ideme na to   |   Príprava na dážď, ktorý nikdy neprišiel   |   Panorama selfie

Naspať pri ubytovaní už nás čakajú skútre a tak sa vyberáme na juh od mesta k jazeru. Mimo fakt pekného budhistického komplexu tam síce nič moc nie je, ale premávať sa po skoro prázdnych cestách vo vietnamských pohoriach má tiež svoje čaro. A podobne ako v Nha Trangu, aj tu je hromada obrovských rezortov. Niektoré fungujúce, niektoré rozostavané, niektoré zabudnuté. Francúzi a Švajčiari si tu postavili golfové ihrisko, tak sem asi chodia lemriť, ale nejak sa mi nechce veriť, že sú tie rezorty v zisku. Na večeru street food, dalatské vínko, sušené mäso a ovocie a chill. Posledný večer v znesiteľnom podnebí.

Povinné zahalenie u buddhistov   |   Chrámik   |   Nasávanie pokoja preč od rušného mesta

Panoramatický obed

—

Ak nerátam prestup v Ho Chi Minhe, kde ale neopustíme letisko, Đà Lạt bola naša posledná vietnamská destinácia. Som pomerne sklamaný z reálnej vietnamskej kuchyne. Česko ma naučilo na Bún Bò Nam Bộ, ktoré sme viacmenej nedokázali nikde zohnať. Na severe, v strede, a popravde aj na juhu (Nha Trang, Đà Lạt aj letisko v Ho Chi Minhe) je Bún Bò polievka. Už neviem ako južne musíme ísť.

Ďalšia vec je Sriracha. Ja viem, že je to produkt z Kalifornie (ktorý vymyslel Vietnamec), ale fakt, že Sriracha sa do Vietnamu (konkrétne Ho Chi Minhu) dostala až na jar tohto roku ma celkom zarazila. V princípe to znamená, že za celý pobyt sme na ňu nenarazili. A keď celá moja vietnamská gastro skúsenosť je založená práve na Srirachi, bez nej je to také iné.

Bánh Mì – na raňajky, obed aj večeru   |   Ryžová placka, vajíčko, bylinky, syr, šunka…   |   …a výsledok

Čo to trochu zachránilo, ostatne ako hocikde v juhovýchodnej Ázii, je street food. Na ulici, keď sa zotmie vybehnú domáci a začnú kuchtiť šmakotinky za veľmi ľudové ceny. A viacmenej doradu sú vynikajúce.

A taktiež som rád, že ma Vietnam naučil jesť Bánh mì – vietnamské bagetky. Konečne viem, prečo máme v Brne podnik Vietnamské bagety a kam si to po návrate nasmerujem. Skutočné vietnamské jedlo pre mňa teda za B-.

Netuším čo, ale vnútri každej gule bola chobotnica   |   Asi najlepšie Bánh Mì   |   Výrobňa Bánh Mì bagetiek

—

Makači, kanále okolo cesty čistili tak nejak všade…   |   …a aj odpad vyhadzovali tak nejak všade   |   Rozostavané a zabudnuté

Človek odvážny   |   Odpadkový kôš 😀 netuším, čo za paralelu to má byť

Welcome to Đà Lạt   |   Vešiak a manikúra – základná výbava, keď nikto na celej ulici nemá vývrtku na víno

Master chef   |   Budúci master chefs   |   Dámske toalety, možno trochu moc zdieľané

Máme pred sebou celodennú cestovačku. Ostrov Cát Bà opúšťame ráno o 8 a do Tam Cốc prídeme až okolo 18. Dve hodiny na jednej lodi, potom sa prelodíme na druhú loď, kde pre nás pripravili “kurz varenia” jarných závitkov (ktoré sme potom museli zjesť), potom čakáme hodinu v prístave a aby toho nebolo málo, pred 5 hodinovou cestou nás rozdelili do dvoch autobusov. Pošťastilo sa mi miesto hneď za vodičom, takže z prvej rady som mohol sledovať jazdu po vietnamsky. A následnú pokutu a podplatenie policajtov 😀 Ale všetci sme skoro naraz prišli do Tam Cốc, takže všetko v poriadku.

Prvá večera v Tam Cốc   |   Miestna pálenka   |   Velice podrobný plán – 20 km národným parkom, potom kolečko pešo 😀

Mimo otravných kohútov, ktorí spustili okolo tretej ráno sme ubytovanie celkom vychytali – raňajky aj večera priamo na záhrade a veľké terasy na popíjanie. Slečna domáca nám vybavila skútre, povedala čo by sme mali vidieť (vrátane velice podrobného plánu) a aj zabezpečila odvoz na hanoiské letisko. A cakom prásk za tri noci to celé vyšlo 1300 Kč na osobu.

Selfie time

Viacmenej celé dva dni v Ninh Binhe sme strávili na skútroch. Prvý výlet je do Cúc Phương, 45km vzdialenej najväčšej prírodnej rezervácie vo Vietname, v ktorej sme pokračovali 20km dovnútra (preto ten velice podrobný plán, aby sme na tej jedinej ceste nezablúdili). Pragmatický názor bol, že to do troch hodín musíme stihnúť, takže nám ostanú 1-2 hodinky na prechádzku po parku aby sme sa vrátili pred zotmením. Po štyri a pol hodinách, kompletne zmoknutý sme tam konečne prišli. Aby sa nepovedalo, tak sme si dali 15 minútovú prechádzku, počas ktorej sme nevideli nič okrem džungle.

Trochu mokneme   |   Silnejší dážď a cesta sa premení na rieku   |   Menšia blatová nehoda

Aby toho nebolo málo, keď sme sa vrátili z prechádzky, zistili sme, že jedna motorka má defekt. A najbližšia dedina je 20km mimo park. A znova začalo pršať. Maroš sa teda obetoval, sadol na ňu a dúfali sme, že nerozsekáme pneumatiku. Asi v polke parku sme narazili na chatku, týpek nám požičal pumpu, ale duša už rozsekaná bola, takže nám to aj tak nič nepomohlo. Po vyše hodine sme konečne prišli na začiatok parku a motorečka dostala servis, ktorý si zaslúžila. Ešteže tu vie každý druhý opravovať motorky. Po hodinách nejedenia sme sa pár kilometrov od domova zastavili najesť, aj za cenu, že prídeme domov za tmy. Hlad je mocný.

Po 4 hodinách, konečne v cieli   |   20km s defektom…   |   …nič, čo by domáci za pár korun neopravili

Druhý deň nám počasie vyšlo oveľa lepšie, takže sme celkovo mokli asi len pol hodinu. A hlavne som si namiesto rifiel zobral plavky, takže domov som aj tak prišiel suchý. Už žiadne dlhé jazdy, ale len kratšie tak desať kilometrové úseky, od pamiatky k pamiatke.

Kohútie zápasy   |   Náhodná cesta   |   Autá celkom rešpektujú motorkárov

Po krásnej širokej ceste a následne trochu offroad blata sa dostávame do najväčšieho budhistického komplexu vo Vietname – Bái Đính. Teda tri kilometre od neho, kde sme si museli kúpiť lístok na bus, ktorý nás k nemu zaviezol. Po mrte veľa schodoch sa dostávame až k pagode a soche Buddhu, fotečky, selfiečka, instastories a zase naspäť. Toľko chodenia by hádam na jeden deň aj stačilo a tak sa poberáme na obed.

Zvonica…   |   …chrám…   |   …a pagoda

Odkedy sme vo Vietname sme mali len jedno Bún bò Nam Bộ, čo je žalostne málo na to, že to je jeden z hlavných dôvodov, prečo som tu. To aj v Brne ho mávame častejšie. Po chvíli pátrania sme našli garáž, kde podľa všetkého Bún bò majú, tak teda deväť krát a jedno Phở bò. Na naše prekvapenie nám doniesla desať rovnakých jedál, z ktorých jedno malo iné nudle. Až vtedy som si teda vygooglil, čo to vlastne Bún bò Nam Bộ znamená. Tá podstatná časť je Nam Bộ – južné. Bún bò na severe je iné jedlo ako Bún bò na juhu – to, na ktoré sme zvyknutý z Česka. Ale ako bolo výborné, aj nám pani dala hromadu byliniek, čerstvé papričky a nožničky (nastrihaj si sám) a cesnak s bambusom naložených v chili a nejakej omáčke.

V obklopení buddhu

Ďalšia zastávka je hlavné mesto Vietnamu v 10. a 11. storočí – Hoa Lư. Úplne sme neodhadli čo by nás tam malo čakať a tak nejak sme to celé prešli dokolečka na skútroch, až sme sa ocitli kde sme začali. Ale jazda to bola pekná 😉 Po chvíli bezcieľneho jazdenia sme objavili obrovský tunel, ktorý nás doviedol k jazeru s chrámom (Tuyệt Tình Cốc), takže ďalšie šlapanie a opäť aj do schodov.

Krásy Vietnamu

V pláne sme ešte mali jaskyne Múa, ale už bol pokročilý čas, tak kúsok od nich sme sa zastavili na jedlo. Horšiu ryžu som ešte nejedol. A ani nudle a závitky neboli nejaká výhra. A ešte aj obsluha bola extrémne pomalá. A ešte sme aj zistili, že vstup do jaskýň je za 100 Kč, čo je na vietnamské pomery veľa. A ešte by sme aj museli vyšľapať 500 schodov. Tak sme teda sadli na skútre a dovi dopo jaskyne s pekným výhľadom.

Chvílu po ďalšej menšej nehode   |   Šľapeme, šľapeme

So slnkom blízko k horizontu a poloplnou nádržou sme sa išli maximálne bezcieľne voziť. Rýžové polia, západ slnka, slepé uličky, bahničko, väzenie kam nás nepustili, to všetko sme mali. Zakotvili sme kúsok od ubytka na Poslednú večeru a pekne po tme sme následne zablúdili v uličkách Tam Cốc (díky Google Maps). Ale bolo tu pekne, taký skutočnejší vietnamský zážitok.

Krásy Vietnamu #2

Na záver teda ešte spomeniem, anonymne, že počas dvoch dní v Ninh Binh sme stihli tri krát spadnúť z motorky (blato included), nabúrať do steny pri parkovaní a nabúrať do brány starovekého hlavného mesta. To už ale tak chodí, keď väčšina je prvý krát na skútri 😀

A na druhý záver, veľmi nenápadne sem vložím odkaz na Lenkin Instagram.

Selfie time   |   “Posledná večera” v Ninh Binh

Veľmi lokálna reštaurácia   |   Tu sme, pre niekoho bohužiaľ, zistili rozdiel medzi “Bún bò” a “Bún bò Nam Bộ”   |   Večera pre prasiatka

Klikovať sa musí, nezávisle na aktuálnej situácii

Po hodinách dažďa ruky ako keby sme vyliezli z bazéna

Peťa tak zvískla, že prišiel majiteľ reštaurácie, že čo sa deje 😀   |   Keep rollin’   |   Na takúto pohodičku by som si vedel zvyknúť

Kool & The Gang!

Ešte sme ani neodleteli z Prahy a už nastali prvé problémy – nepustili ma s 10×100ml slivovice cez letiskovú kontrolu 🙁 Keď som pani povedal, že to teda radšej vypijeme (mali sme ešte dosť času), úplne nadšená z toho nebola 😀 V Prahe na nás čakal nový Airbus A380, s hádam 13 palcovou obrazovkou a ako obvykle nedostatočnými zásobami ginu.

A380-800 – našťastie novšia verzia   |   Možno to krásne usporiadanie bolo podozrivé   |   Klasická objednávka v Emirates

V Dubaii máme nejaké 4 hodiny na prestup, takže McDonald’s (nič lacnejšie tu asi nie je) a nájsť si miesto na chill, čo v našom prípade bola proste zem. Do Hanoiu nám pristavili celkom starý Boeing 777, ktorý nemal ani len USB porty, ale beztak bolo potreba aspoň trochu spánku, takže nejak sme to prežili.

Keď fakt musíš čítať   |   Chillík v Dubaii   |   Bez Billa tašiek ani na krok

—

V Hanoii sa celkom rýchlo dostávame cez imigračné (dokonca aj všetkú batožinu máme) a prišiel čas na získanie hotovosti a vyriešiť cestu na ubytovanie. Po pol hodine skúšania rôznych bankomatov a súm na výber sme skončili len s 2 miliónmi dongov, čo je asi 2000 Kč. Vietnam je síce lacný, ale hotovosť 200 Kč na osobu je aj tu málo 😀

Čo sme úplne neplánovali, ale nakoniec celkom dobre dopadlo bolo, že ešte na letisku sme minuli 1500 dolárov za odvoz do Hanoiu, trojdňový výlet do Hạ Long Bay a ostrov Cát Bà a následný odvoz do Tam Cốc v Ninh Bình provincii. Čo v konečnom dôsledku je celkom slušná cena.

Bún chả   |   Jarné závitky   |   Mỳ xào bò   |   Čerstvo vyšťavená cukrová trstina

V Hanoii sme len jeden a pol dňa, lebo ono tu aj tak nie je moc čo robiť. Väčšina je nabudená na skutočné vietnamské jedlo, takže sadáme do viacmenej prvého pohostinstva a objednáme si niečo, čo najviac pripomína Bún bò Nam Bộ a rôzne náhodné jedlá, ktoré netušíme čo sú – no, povedzme, že to nebol úplne najlepší úvodný zážitok 😀 Všetky následné pohostinstvá už sme vyberali s trochou opatrnosti a podľa počtu domácich vnútri.

Najstarší budhistický chrám v Hanoii   |   Trochu elegancie   |   Záhrady pri Chráme literatúry

Mimo jedla sme pozreli všetky pamiatky v pešom okruhu od nášho ubytka, ale teda asi nič o čom by bolo treba písať. Ale doprava! Mimo fakt veľkých križovatiek tu semafory, prechody a vôbec nejaké pravidlá neplatia. Leda tak pravidlo silnejšieho alebo odvážnejšieho. Na druhú stranu prechod cez cestu je celkom v pohode ak veríte, že sa vám ostatní vyhnú – stačí len pomaly ísť a doprava sa prispôsobí dočasnej prekážke na ceste. V Európe by to nefungovalo, kvôli množstvu áut. Ale tu skoro každý jazdí na skútroch, a tie sa bez problémov vyhnú.

Plynulý prechod cez cestu   |   Týpek na mňa, že “Čau” 😀 Tak sme si pokecali s čechovietnamcom   |   Ňáke to mauzoleum

—

Hanoi opúšťame ráno o ôsmej, štyri hodiny v buse smer Hạ Long Bay. Úplne ani nevieme čo nás čaká. Keď sme výlet na letisku zjednávali, asi jediná vec, čím sme si boli ístí bolo Free beer (čo sa samozrejme ukázalo ako nie úplne pravdivé). Okolo dvanástej sa naloďujeme, rovno obed a pivko a začína “dobrodružstvo nášho života”, ako by to definovali Američania. Ale ináč je to klasická tour, po presne stanovenej trase, podobne ako ďalšie desiatky lodí okolo nás. Nie, že by to bolo zlé, len to je až príliš komerčné.

Plťka móre   |   Po Hanoii konečne nejaký chill

Výhľad na komerčnosť v Hạ Long Bay z Ti Top ostrova

Po obedíku a asi dvoch hodinách plavby sme zakotvili pri ostrove Ti Top. Prelodili sme sa do menšej plťky, prvá zastávka kanoing cez jaskyňu Luồn. Odtiaľ sme sa presunuli do jaskyne Sung Sot, čo ale pre čechoslovákov nie je úplne niečo nezvyčajné, keďže máme oveľa krajšie jaskyne u nás. Na záver nás vylodili na Ti Top ostrove, kde sme si vyšľapali skoro 400 schodov na vrchol ostrova s výhľadom na zátoku a západ slnka. Po chvíli kúpania sme sa vrátili na ľod, večera a chill na palube.

Plťka selfie   |   Plťka neselfie   |   Týpci si prehadzovali niečo z lodi na loď, až na to, že to nedali

Pozostatky z vojny   |   Jaskyňka…   |   …a cesta z nej

Budíček nekresťansky skoro, raňajky o 7 a zas nás posielajú na mini plťku, tenrokrát ideme pozrieť plávajúcu perlovú farmu. Po prehliadke, možnosti si kúpiť nejaké šperky (top tam mali náhrdelník za 12 tisíc eur) a niekoľkých desiatkách klikov sa presúvame na predposlednú zastávku – Opičí ostrov. Prehliadkovania sme už mali dosť, takže opice tak nejak ignorujeme a proste sme sa vylemrili v mori. S pivom. Voda 32 stupňov, pivo zo začiatku pod 10 stupňov, konečne chillík, ktorý sme tak potrebovali.

Podobne ako v Thajsku pred dvoma rokmi, aj tu si ideme klikovaciu hru – za každú nadávku (zo svätej trojice) je desať klikov.
Ľudia nechápu, keď len tak niekto z nás začne klikovať 😀

Posledná zastávka, kde aj prespávame je ostrov Cát Bà. Na hotel sme prišli až poobede, takže nemáme moc času na veľa aktivít. Za almužnu požičiavame skútre a ideme na kratšiu prehliadku ostrovom. Klamal by som, keby som povedal, že do štvrť hodiny neskončil niekto v džungli. Trošku nervičky, ale všetko dobre dopadlo 😉 Do zotmenia sme jazdili po ostrove a poslednú noc na mori sme ukončili s Happy Hour v bare vedľa nášho hotela (pifko za 10 Kč). Zajtra sa vraciame do vnútrozemia do Tam Cốc.

Motorkový gang   |   Motorková neskúsenosť   |   Motorkové šťastíčko

—

Bún bò Nam Bộ   |   Phở Gà   |   Netuším názov

Zatiaľ najlepšie Bún chả   |   Toť keby nám je ľuto za domovinou   |   Prvé nie úplne top pohostinstvo

Príroda Vietnamu

Selfie time, ale píšem si do denníčku, že proti slnku to nie je žiadna sláva

Nejaké tie cliché fotečky

Zátoka kam sa pozreš

Po roku opäť Flákač! Tento rok bol na cestovanie slabší – na jar Srbsko a v lete Škótsko. Mimo to som zrušil tri výlety – do Číny (kvôli vízam) a do Kosova a Macedónska (deň dva pred odletom sa mi tam proste nechcelo ísť, ale sú tam lacné letenky, takže to tak nemrzí).

Výlet do juhovýchodnej Ázie je teda veľká tešenica a o to väčšia, že ideme do Vietnamu na miestnu kuchyňu – po nespočte brnenských Bún bò Nam Bộ konečne originálna verzia.

—

Sedíme vo vlaku smer Praha, popíjame burčák a víno a tešíme sa. Ideme partia 10 ľudí, čo som si po Thajsku pred dvoma rokmi myslel, že už nikdy nenastane 😀 Opäť s Emirates, Praha => Dubai => Hanoi a naspäť Bangkok => Dubai => Praha.

Dokonca už aj plán a presuny máme poriešené, z Hanoiu výletík do Ha Long Bay, odtiaľ Ninh Binh na pár dní a potom sa vyvaliť na pláž v Nha Trang. V Nha Trangu sa delíme na dve skupiny – polovica pokračuje chill na ostrov Phú Quốc, druhá do hôr v Da Late a do Siem Reap v Kambodži. No a stretávame sa v Bangkoku dva dni pred odletom. Hádam.

—

Internet by mal byť všade, tak Flákača budem hádam pravidelne písať. Tož na zdravie o pár dní.

Po 17 hodinách prevažne spánku v preklimatizovanej lóži, kde som sa musel prikryť všetkým, čo mi dali, sme len s niekoľko minútovým meškaním prišli do Kalyanu. Na 1500km vzdialenosť to nie je zlé, Slovenské dráhy by sa mohli učiť. Kalyan je taká vstupná brána do Mumbaiu, čoho následky som pochopil hneď ako som vystúpil. Vlak s nápisom Mumbai CST, z ktorého ľudia išli povypadať. Na ten sa musím dostať aj ja 🙁

Moje prvé stretnutie s vlakom   |   Ešte som sa mohol hýbať   |   Vzhľadom na to, že som šiel posledný, tak som trčal z vlaku

Za 15 INR som si kúpil lístok, a vzápätí mi doplo, že to vlastne bolo úplne zbytočné, lebo nie je šanca, aby to niekto niekedy kontroloval. Nastúpil som na prvý vlak čo prišiel (chodia celkom často) a stále sa dokázal hýbať. A potom prišla nasledujúca zastávka a to vám ešte len bolo peklo. Ten vlak na niektorých zastávkach vôbec nezastavuje, len spomalí, na niektorých zastane na max. 10 sekúnd. Tzn. výmena ľudí prebieha krute rýchlo. Ľudia dovnútra doslova utekajú, aby dokázali potlačiť všetkých, čo už tam sú ale súčasne aby na druhej strane polka nevypadla. Takto na jednej zastávke nastúpil ďalší zhluk ľudí, že som sa nemohol pohnúť ani len o centimeter a nadýchnuť sa dalo len veľmi povrchne. Som rád, že odtiaľto letím a nejdem vlakom (tým vlakom som ale musel ísť aj tak ešte dvakrát).

Česko kam sa pozreš

—

Po šiestich dňoch hlavne indickej stravy to začína na mne zanechávať následky, takže od príchodu do Mumbaiu sa už vyhýbam indickej kuchyni a radšej si dám Colu a ovocné freshe. Moja tráviaca sústava mi určite časom poďakuje. A, aj keď to nerád hovorím, Indie mi už celkom stačilo. Už nie som taký optimistický, že sa sem ešte niekedy vrátim.

Na jeden a pol dňa najobľúbenejší obchod, hneď pri hosteli   |   Neprišiel som na to, prečo je English lacnejšie. Lokálna diskriminácia?

—

Na hosteli som sa stretol s Chrisom a dohodli sa na prehliadke Dharavi slumu – jedného z najväčších slumov na svete, kde sa mimo iné natáčal aj Milionár z chatrče. Náš sprievodca je lokálny obyvateľ, takže nás previedol všetkými zákutiami tohto mesta v meste. Fotenie na väčšine miest bolo zakázané (obyvatelia si to neprajú), ale sem tam nám fotku dovolil.

Vstupná brána do Dharavi   |   Plast na pretriedenie…   |   …a pretrieďovanie

Väčšina obyvateľov normálne platí za energie a nájom, chodí do práce (vrámci slumu) a vedie normálny život. Na rozlohe okolo 2 km² tu žije skoro milión obyvateľov a je to naozaj poznať. Uličky v obývateľnej časti sú úzke tak akurát na šírku človeka a väčšinu musíte byť zohnutí, aby ste si nebuchli hlavu alebo sa nezamotali do elektrických káblov.

Náš sprievodca   |   Chris, ja a drtiči plastov   |   Z veľkých kusov robia malé, s ktorými sa potom lepšie pracuje

V priemyselnej časti sa maká o 106, recyklujú plasty, kovy, vyrábajú oblečenie, kabelky, kufre, často aj také ktoré bežne nájdete na letiskách. A je to tu úplne bezpečné, ľudia sú milí, zvedaví – žijú si tu svoj vlastný svet.

Farbenie oblečenia…   |   …a následné susšenie   |   Vysušovanie kože (ovčej a kozej prevažne)

—

Chris o pár hodín odlieta, takže sme ešte “narýchlo” (pol hodina vlakom, Mumbai je obrovský) skočili ku Gateway of India, fotka sem, fotka tam a vrátili sa naspäť na hostel. Tým sa končí moje spoznávanie Mumbaiu (resp. Bombaiu, ako mu miestni stále hovoria), videl som, čo som chcel, aj čo som neplánoval.

Gateway of India   |   Náhodná budova #1   |   Náhodná budova #2

—

Ráno beriem tuk-tuk na letisko dúfajúc, že moju jedálnu preferenciu, surovú zeleninu, budú v lietadle rešpektovať. Indické jedlo v lietadle by som už nemusel prežiť. So long India, dúfam, že sa tak skoro neuvidíme. A Viedeň, ani nevieš ako moc sa teším na McFlurry a dobre vychladené pivo. Nesklam ma.

Pekné letisko tu majú   |   Hustá premávka na runwayi   |   Tuna súdruh je asi na zlej strane okna

—

Keďže sme mali hodinové meškanie a len pol hodinu na prestup, nestihol som v Delhi pridať tento príspevok, takže sa ešte pochválim, že let do Viedne bol najviac super, aký som zatiaľ mal. Lietadlo bolo poloprázdne, takže všetky tri sedačky som mal pre seba. Za mnou nikto, takže vyvalený nonstop, Dreamliner má elektrické zásuvky, takže Macbook stále zapnutý a dokonca aj dodržali moje jedálne preferencie. A gin tonic na spravenie žalúdku 😉 Už len dúfam, že ma niekedy zadarmo posunú do business triedy.

Toľko z návštevy Indie, o mesiac Filipíny 🙂

Hlavná stanica v Mumbaii, kde sa odohrávalo La Grande Finale Milionára z chatrče

Kitty-kitty 🙂   |   Najlepšia zastávku akú môžete chcieť

Napriek tomu, že mám klimatizovanú izbu, v takomto horku som extrémne lenivý. Stačí len myšlienka na to, že by som mal výjsť z izby a radšej spím ďalšie dve hodiny. Takže po solídnych 11 hodinách spánku som sa konečne z tej izby vytrepal. A keďže som zvyšného jeden a pol dňa nič moc nerobil, bude to taký kratší príspevok, ale aspoň nejaké fotky.

Vyjdem z hotel, zase krava 🙁   |   Mrcha jedna, už kradne

—

Za neuveriteľných 6 korún som si na dve hodiny požičal bicykel, ktorý pravdepodobne zažil aj Ghándího. Smer malý ostrov na juhovýchod od Orchhi, kde by som pri troche šťastia mohol vidieť nejakú tu divočinu. Ale teda okrem mrte opíc, ktoré lemovali celú cestu som nestretol nič 🙁 Ale aspoň viem, že nabudúce je potreba si požičiať motorku, lebo šľapať na takom prvotriednom bicykli do kopca, to nechcete.

Miestne kúpalisko, práčovňa, ihrisko, tobogán…

Že wildlife…   |   …nič okrem týchto som nevidel 🙁   |   Môj tátoš

—

Na obed sa stretávam so skupinkou 9 ľudí z celého sveta (dokonca Poľka, tak sme skúsili, že ako moc si rozumieme po slovansky – celkom to šlo) a ideme na kurz varenia po indicky. Trochu atypický kurz, kde väčšinu jedál pripravovala šéfová a my sme sa postupne striedali a pomáhali tak rôzne s prípravou. Celkovo nám ukázala 8 jedál, zapísal som štyri strany receptami, tak hádam ich niekedy aj prepíšem do digitálnej podoby 😉 Ale ináč výborné vecičky, hlavne nakouřená raita.

Suroviny na začiatok

The Smasher!   |   Stará mama pomáha   |   Guľaté placky :facepalm:

—

Nový deň, nová úroveň lenivosti. Vlak do Mumbaiu odchádza o pol štvrtej poobede, takže nemá význam predsa niečo začínať robiť. Čas na seriály 🙂

Lebo čakať v jednom rade je moc západňárske   |   Týchto kamiónov sú tu úplne mraky, často pekne vyzdobené

Na stanicu do Jhansi prichádzam ešte s pol hodinovým predstihom, len aby som zistil, že vlak hodinu mešká. Pekne po indicky sa zložiť na zem a čakať. Zrazu všímam, po koľajách ide krava. Chvíľku na to krava vedľa mňa. Jesus. Tie zvieratá sú možno až moc sväté. Ale vlak našťastie prišiel, uložil som sa tentoraz v o stupeň lepšej triede, takže len 2 lehátka sú nad sebou a pripravil sa na 17 hodinovú cestu smer Mumbai. Dobrú noc.

Krava sem, krava tam

Takto sa umýva stanica, sem tam sa ľudia aj uhnú   |   Kvalitné oplotenie

Welcome balíček vo vlaku – uterák a dve plachty   |   Na toto si holt treba zvyknúť

Vo vlaku do Agri sedím vedľa mladého (asi) Japonca. Za celú dobu sme neprehovorili (nie, že by mi to vadilo), ale toho týpka som v Agre náhodne stretol na štyroch rôznych miestach. Svet sa mi snaží asi niečo povedať.

—

Vlaky sú podľa mňa všetky povinne miestenkové. By ma zaujímalo, ako sa dajú preplniť, ale pri pohľade na niektoré im to ide. Každopádne, vo vlaku do Agri, na to, že trval len necelé dve hodiny, nám páni z Meals on Wheels rozdávali raňajky 🙂 Žiadna sláva, čaj, toasty, niečo vege a citronáda, ale poteší. Prvá skúsenosť s indickým vlakom výborná.

Top-notch raňajky   |   Pohľad z vlaku, keďže dvere sa tu nezatvárajú

V Agre už ma čakal môj kontakt, s tabuľkou s mojím menom. Cítil som sa veľmi dôležito, keďže ma ešte nikto, nikdy, nikde nečakal s tabuľkou 😀 . Normálne, keď napr. pristanem na letisku, tak vidím hafo ľudí s tabuľkami, ale ja vždy len pokračujem ďalej na zastávku MHD 🙁

Selfie s Taj Mahalom   |   Budova na západ od Taj Mahalu   |   Pohľad na juh z Taj Mahalu
Vidíte, ako krásne, organicky budujem klúčové slová? SEO master!

V Agre som len 6 hodín, lebo okrem dvoch pamiatok, Taj Mahal a Agra Fort, tu beztak nič nie je. A 6 hodín bohato stačí. Priznám sa, idem do krajiny s bohatou históriou, mrte chrámami, náboženstvami od výmyslu sveta, ale vo výsledku ma nič z toho až tak nezaujíma. Skôr sledovať ľudí naokolo, podmienky v akých žijú a tak celkovo úplne iný svet. Lenže to nezachytím ani na fotkách, ani na papieri, takže vám ukážem aspoň fotky pamiatok 🙂

Agra Fort – ževraj len 30% celej pevnosti je prístupných verejnosti, ale ako mne to bohato stačilo. Je to obrovské.

—

Agru, konečne, opúštam o dvoch poobede, smer Jhansi. Tentoraz v typickejšom vlaku, s lehátkami. V jednom kupé je celkovo 8 postelí, 3+3+2 poschodové. Našťastie mi Vicky (majiteľ hotela v Delhi) rezervoval hornú posteľ, takže sa nemusím účastniť rozhovorov dole. Cestovanie po Indii takýmito vlakmi je fakt pohodlné a lacné. Ak zoberiete najnižšiu triedu, bez klimatizácie, tak napr. Delhi => Mumbai, čo trvá skoro celý deň stojí menej ako 10 eur. A každú chvíľu ide okolo predavač s jedlom a nápojmi.

Som si lebedil na vrchu   |   Chill v podaní miestnych kozičiek

V Jhansi ma (opäť 🙂 ) čaká pán s tabuľkou. A bol som jediný, ktorý mal tabuľku! Možno preto, lebo je to koniec sveta. Takže sadáme do taxíku, ktorý ma zoberie ešte tak 20km za koniec sveta, kde už to prestáva akokoľvek pripomínať západný svet. Sem tam máme problém vôbec pokračovať v ceste, lebo stádo kráv si zmyslelo, že najlepšie sa leží cez celú cestu. Ale pán taxikár je zručný trúbič (nekecám, on musel trúbiť polovicu cesty), takže kravy sa po chvíli presunuli.

Ochráncovia Taj Mahalu

Mať všetko dopredu vybavené má svoje výhody. Nikomu som nemusel nič platiť, v hoteli ma očakávali, takže som len prišiel a rovno na izbu. Internet je síce na hrane dialupu (7MB fotiek som uploadoval 2 hodiny), ale ináč zvyšok v pohode. Hlavne, že mám klímu na izbe. Dopísať Flákača a dovi dopo spať.

—

Nejak som neprišiel na to, čo sú typické indické raňajky, tak som si na trhu proste kúpil dva banány a jablko. Na skúšku som im dal 10 INR, že či stačí a týpek vyzeral, že mi nebodaj chce ešte aj vydať. Na to, ako je to strašne lacná krajina, som tu ale už nechal veľa peňazí 🙁

Oslíky vracajúce sa pre cement   |   Tento fešák sa zrazu pri mne objavil odneviemkiaľ   |   Lady Koza

Taxikár trúbič mi dnes bude robiť osobného šoféra, na čo si teda vôbec nesťažujem. Jeho angličtina je síce natoľko zlá, že keď som potreboval, aby ma hodil k bankomatu, musel som zavolať Vickymu, aby mu to preložil 😀 Pozitívna strana je, že som sa s ním viacmenej celú cestu nemusel rozprávať.

Sonagiri, numero uno

Prvá zastávka je Sonagiri, sväté miesto pre vyznávačov džinizmu (obávam sa, že to nemá nič spoločné s džinom z fľaše). Ale ináč je to zoskupenie 77 prevažne bielych chrámov, pri väčšine ktorých sa skupinka Indov vždy zastavila a spievala dovnútra. A vnútri boli sošky, takže usudzujem, že to budú nejakí svätí. Zaujímave ale je, že napriek tomu, ako je to rozlahlé, do celého komplexu vás pustia len na boso. A majú tu oslíkov, ktorí nosia cement na stavbu jedného chrámu 🙂

Sonagiri, numero neviem-ako-sa-povie-dva

Ďalšia zastávka je dedinka Datia, kde sa nachádza obr palác. Pri vstupe som normálne musel vypĺňať meno, národnosť, adresu a dátum, ale neviem si teda predstaviť, že tam chodí veľa cudzincov. Ta dedina je totálny koniec sveta. V celom paláci som bol sám a teda miestami som celkom blúdil, lebo schody medzi jednotlivými poschodiami sú rozmiestnené úplne náhodne. Ale výhľad odtiaľ je pekný.

Ešte k doprave – dá sa vytušiť, že Indovia nie sú úplne sporiadaní šoféri. Ale na to, ako majú dobrú železničnú sieť, cesty ako keby úplne odignorovali. Každú chvíľu obrovská diera na ceste, “diaľnica” je v štýle, že síce tam je oddelená cesta pre každý smer, ale väčšinu funguje len jedna, takže každú chvíľu chodíte zo strany na stranu a diaľnica vlastne prestáva mať zmysel. Nehovoriac o tom, že z času na čas sa proste ide po kameňoch a hline. Ale moje auto to nie je, zaviezlo ma kam bolo treba, takže si vlastne nemám čo sťažovať.

Také normálne prostredie v týchto končinách

A samozrejme všetko je o trúbení. Napr. môj šofér trúbil vždy, keď zbadal auto, keď sme sa k nemu priblížili a keď bolo na našej úrovni. Keď chce obiehať, tak začne trúbiť, aby bolo jasné, že ide a nezastavuje. Kto skôr začne trúbiť, vyhráva, zvyšok sa musí prispôsobiť. Ale hej, funguje to.

—

Dnes tu bol asi nejaký festival, lebo všetko je zavreté a vo všetkých “dedinách” (zhlukoch domov) od Jhansi až do Orchhi chodil traktor s vlečkou, na ktorej boli naložené repráky a hrala silno ľúbozvučná indická hudba. Chlapi tancovali priamo za ňou, ženy stáli na kraji cesty a pozerali sa (rovnoprávnosť!) a všetci sa ohadzovali farebným bordelom. Pre nás to znamenalo, že sme asi pol hodinu museli ísť za nimi, lebo sa nedali obehnúť. Vtedy som dostal top nápad, že vystúpim a pôjdem si to odfotiť. Čo ale znamenalo hromadu selfies (ani som nevedel, že tie telefóny, čo majú vedia fotiť) a nakoniec som bol podobne farebný ako oni. No, selfies s Jordánčankami boli lepšie 🙁

The Festival

Na záver dňa ešte samotná návšteva chrámu v Orchha, keď už tu bývam, na večeru niečo indické a porúčam sa pozreť zas nejaký seriál.

Orchha poprvé

Orchha podruhé

Orchha potretie a predané!

Ujo od Sonagiri   |   Ako moc rozumné je dať si jogurt a nie-úplne-prepečené-mäso? PS: bolo to výborné

Extrémne fotogenický holub, ktorý premýšľa nad ovládnutím sveta   |   Toto je asi dôvod, prečo všetci trúbia, všade to píšu

Pohľad na oázu uprostred kamennej púšte (možno trochu prehnané, však tam je zeleň všade)

Nejaká pani mi obsadila sedadlo pri okne 🙁 To mi pekne začína výlet. Ale nechcelo sa mi to riešiť a ulička tiež nie je najhoršia.

—

Do Delhi prilietame s ale hodinovým meškaním, ktoré sme stihli nabrať ešte skôr, ako sme sa odlepili od betónu vo Viedni. Po podľa mňa aspoň niekoľkých kilometroch, kým som sa dostal z lietadla k imigračnému som sa oficiálne dostal do Indie prekvapivo rýchlo. Proste si oskenovali otlačky prstov a That’s all folks! Welcome to India. Ani som sa nesnažil o vybavenie SIMky, takže rovno preč z letiska, kde ma prefackalo 37 stupňov a hneď na Airport Express do centra Delhi. Vlaky zatiaľ fajné 😉

Privítanie   |   Imigračné, ktoré by som asi nemal fotiť   |   Celkom moderný express do centra

—

Keď som po 10 minútach blúdenia konečne vystúpil z metra na správnej strane, privítala ma skutočnejšia India, než naleštené sklenené letisko. Každý sa vám bude snažiť predať všetko a budú vás chcieť všade zaviesť. Samozrejme cudzinecký poplatok included. Takže treba nahodiť poker face a ignorovať úplne všetko doradu. Hociaký očný kontakt pre nich automaticky znamená, že máte záujem o čokoľvek, čo práve ponúkajú.

Bežný život po zotmení   |   Nie je to úplne ako vo filmoch, ale je tam asi viacej ľudí, ako by malo byť

Po pár minútach, hrdý, že som všetkých odignoroval, som sa dostal na hotel a ubytoval. Bolo chvíľu poobede. Ale ak nerátam večeru, na ktorú som vybehol na ulicu, to bolo všetko, čo som pre objavovanie Delhi v ten deň spravil. Je to podobné ako s indickým jedlom – treba na to ísť postupne. Takže som si hodil šlofíka, pozrel nejaký seriál a spravil si plán na zvyšok výletu (zbytočne, lebo o deň neskôr sa všetko zmenilo). Deň 1 v Delhi – úspešne ukončený.

Chicken Curry za 160 INR a Masala Dosa za 60 INR – na michelina to nebude, ale fakt to bolo chuťovo dobré a mega lacné

—

Finančné okienko – platí sa tu v rupiách, pre zjednodušenie je to tak 1 EUR = 75 INR, resp. 1 Kč = 3 INR.

—

Zimu v Indii moc nepoznajú, takže nezávisle na dátume je tu nechutne. Také to počasie, kedy sa vám vôbec nič nechce, ani len vyliezť z postele po 10 hodinách. Ale že som to nejaký cestovateľ, nahodil som oblečenie hodné do nechutného horka (dlhé turistcké nohavice, funkčné tričko, ponožky a Vans), vytrepal sa do toho chaosu, stopol prvú rikšu a pustil sa do zjednávania. Za 600 INR ma týpek vozil nasledujúce 4 hodiny, ani neviem úplne kade, len som mu povedal, že chcem vidieť nejaké pamiatky. Som si istý, že aj tak tú cenu prestrelil, ale na brnenské pomery je to taxík viacmenej zadarmo a nemusel som riešiť, čo chcem vlastne vidieť. Dokonalé.

Bežné zverstvo v meste, psi ležia bárde, kravy sa pohybujú5 bárde, len tie opice sa aspoň držia mimo cesty

Tož som teda videl chrámy, pamiatky, opice, kravy, psov a sporiadanú indickú dopravu (rád by som tu šoféroval – úplne krásne tu funguje, že kto viac trúbi a je prebojný tak sa proste cez tú križovatku dostane prvý). Trikrát týpek zastavil tak náhodne a priniesol mi neidentifikovateľné jedlo. Ani som sa nepýtal, čo to vlastne je a radšej rovno zjedol. A vždy to bolo super, aj keď na pohľad to bolo tak na hrane.

Nejaké tie pamiatky

Port Charlotte

Po ukončení prehliadky nastal čas opäť skúsiť lokálnu kuchyňu. Metódou sedí-tam-nejaký-západňar som vošiel do silno lokálneho podniku a tak nenápadne sa pýtam vedúceho, že kde si môžem sadnúť. Úplne seriózne, na indický spôsob, aj keď mal väčšinu stolov voľných ma posadil k Charlotte, holke, čo prišla hneď predomnou. Tož takto sa pozývajú ženy na večeru 😀 Mega náhoda, Charlotte je zo Škótska z dedinky, cez ktorú sme prechádzali, keď sme šli minulý mesiac na Islay a je pomenovaná podľa dedinky Port Charlotte na Islay. Malý svet.

Nejaké tie staršie pamiatky

Charlotte je v Indii už štvrtýkrát a cestuje ďaleko viac než ja, takže zvyšok večera sme strávili zdieľaním cestovateľského know-how. Nechcel by som teda byť sólo cestovateľkou v krajinách ako je India či Nicaragua. Chlapi sú prasata. Ale poradila mi dobré jedlá, čaje a tak všeobecne tipy na Indiu, takže výborný večer. Ale asi sa sem budem musieť vrátiť, lebo India je obrovská a doslova tu platí iný kraj iný mrav.

—

Ísť do Indie a necestovať vlakom je ako keby ste tu vôbec neboli. Lenže väčšina vlakov je vypredaná dni/týždne dopredu, čo sa úplne nestotožnuje s mojím hurá systémom. A ďalší problém je, že na kúpu lístku na nete je potreba indické telefónne číslo. Dali by sa kúpiť priamo na stanici, ale tam je veľká šanca, že sa na ten vlak proste nedostanem. A toľko času na rozdávanie nemám, hlavne keď vlak Delhi => Mumbai ide skoro celý deň a ja potrebujem po ceste pár zastávok.

Čo ulica dala – nezisťovať a jesť

Je pokročilá nočná hodina, popíjam indickú whisky s majiteľom hotela a riešime, čo budem robiť následujúce dni. Tak mu vravím môj plán (Delhi => Agra => Jaipur => Ahmedabad => Mumbai) ale jeho džob je mimo starania sa o hostí aj organizovanie výletov. A tak mi dal ponuku, že za 25 000 INR (okolo 9000 Kč) mi vybaví komplet všetko (vlaky, taxi, hotely) a budem vidieť lepšiu Indiu, než turistické atrakcie a 14. budem v Mumbaii. A keďže aj tak nič lepšie naplánované asi nemám, tak som na to kývol, dal mu 10 000 INR na ruku, zvyšných 15 000 keď prídem do Orchhi. Zaspávam mierne neistý, na necelé štyri hodiny a o 6 ráno sadám na vlak smer Agra.

Posledná cesta Gándhího

Gándhího biely dom

Opice tu vládnu   |   Chip a Dale   |   Labute mi nejak nesedia do tejto krajiny, ale očividne tu sú

Som ho zobudil 🙁   |   To takto na kruháči niekto nasype mrte pečiva a holuby tam majú potom hostinu   |   Môj šofér

Sväté to zvieratká

Nejaké tie pamiatky u Gándího

Hádam neodídem bez selfie   |   Krásne jazierko

Tam v pozadí vidno India Gate, medzi len parky

Už to je nejaký čas, kedy som naposledy písal Flákača. Nie, že by som odvtedy nikde nebol, len sa mi nechcelo písať. Takže po vyše siedmych mesiacoch konečne článok 🙂

—

Opäť do Ázie, tentoraz však do turisticky nie úplne príťažlivej Indie. Aspoň teda keď som sa pýtal ľudí, čo tam boli, tak padali slová ako smetisko, smrad, preľudnené… ale keď ja skutočnú indickú kuchyňu proste musím vyskúšať. Jesť dokola tie brnenské nie je ono.

Letím do New Delhi, odlietam z Mumbaia a medzitým, v asi 1500km pásme sa nachádza Taj Mahal a Jaipur. To sú také štyri záchytné body, ktoré mám v pláne navštíviť, ale mimo toho zatiaľ netuším. Na isto mám vlastne len hotel na dve noci v New Delhi, lebo som kvôli vízam potreboval nejakú indickú adresu.

—

Letenky som kupoval už v Marci za 7800 Kč, resp. okolo 290 EUR. Mám pocit, že Air India vtedy predstavila novú linku Viedeň <=> New Delhi, preto taká dobrá cena. Čo ma ale najviac teší, že letíme s novým Boeing 787 Dreamliner. Už som s ním letel štyrikrát a to lietadlo je proste boží. A ako obvykle som si naklikal hinduistické jedlo tam a košer naspäť, hlavne teda preto, aby mi ho priviezli ako prvému. A bývajú aj celkom dobré.

Let trvá nejakých 7-8 hodín a je tak nejak ideálne v noci (odlet o 23 z Viedne a prílet po 9 ráno miestneho času), takže je tu potenciál na nulový jetlag a relatívne svieže pristátie v 36 stupňových horúčavach. Na ktoré sa teda teším najmenej.

—

Letím sám (nič v zlom mojim spolucestovateľom posledné výlety, ale konečne 🙂 sólo cestovanie FTW), takže celá dovolenka je prevážne o jedle, dopozeraniu zameškaných seriálov, dopočúvaniu podcastov, dočítaniu uložených článkov a aspoň jednu knihu by som rád stihol. A keď tam bude použiteľný internet, hádam aj na prácu sa dostane. Proste dovolenka, ako to mám rád. Možno vo výsledku žiadnu pamiatku ani neuvidím 😀

—

Minulú nedeľu, keď som si klikal jedlo na jednotlivé lety, som si všimol, že je možnosť zadať číslo víz. Až vtedy mi doplo, že do Indie je potreba víza 😀 . Tak som teda hodil “india visa” do Googlu, prvý odkaz na stránku indickej vlády, asi hodinu som to vypĺňal (a ešte som musel booknuť nejaký hotel v New Delhi), zaplatil $50 a dúfal, že som stihol “at least 4 days before your flight” 😀 Ale našťastie hneď druhý deň prišiel email, že mám víza. Čím mám všetko potrebné na vycestovanie – pas, víza a platobnú kartu. Všetko ostatné je postradateľné/kúpiteľné.

Datovú SIMku si tentoraz nebudem kupovať, lebo proces získania je celkom tragický (milión vecí je potreba priniesť, hádam aj rodný list). Takže ak ma internet klamal a SIMku získam ľahko, alebo tam budú použiteľné wifiny, budem sa snažiť Flákača písať. So long.

Pôvodne som plánoval dva príspevky, ale internet je tu nechutne pomalý, že som sa ani nesnažil uploadovať fotky. Preto tento príspevok vzniká až na ceste domov. A asi bude trochu dlhší.

—

V Ushuaii pristávame kúsok pred 17. Veľkosť letiska je porovnateľná s našim brnenským, čiže je pomerne malinké, ale na rozdiel od modernej brnenskej architektúry je celé z dreva. A fakt, že je z vnútra pekné. Počasie je vcelku na hovno, trochu poprchá ale fúka ako zmyslov zbavené. Temer tajfún. Našťastie mám hostel “hneď” pri letisku (30 minút chôdze) a nie až v centre, lebo bankomat na letisku so mnou odmietol spolupracovať, takže som úplne bez hotovosti a musím ísť pešo.

Najjužnejšie letisko na svete

—

Po vyše 36 hodinách, čo som opustil Prahu, ma nič nelákalo viac, ako dlhá, teplá sprcha. A keďže som si zabudol skoro veškerú kozmetiku, šup do najbližšieho obchodu (ktorý je našťastie len tri domy vedľa).

Zvyšok dňa už je viacmenej zabitý, tak si idem aspoň do mesta vybrať nejakú hotovosť (ale keď sa spätne pozerám, skoro vždy sa dalo platiť kartou). A ako sa tak blížim k bankomatu a vyberám kreditku, zisťujem, že nevyberám kreditku. Moja krásna, zelená MasterCard sa nenachádza na svojom obvyklom mieste. A moja Quicksilver Visa Electron je k hovnu, lebo je to Electron a bankomat mi z nej žiadne peniaze nedal. Malinko znepokojený, vymýšľajúc stratégiu prežitia v krajine bez hotovosti s kreditkou, ktorá je k hovnu sa vraciam na hostel, kde som všetko, neúspešne, prevrátil hore nohami. Nič no, vyspím sa na to, možno sa ráno objaví v peňaženke.

Neobjavila.

Panoráma Ushuaii #1

Aby toho nebolo málo, po sto rokoch ma zase dobehla nádcha (a sviňa sa držala až do posledného dňa), ale za to môže určite počasie, resp. to, že som nepočítal, že bude také zlé. Zo všetkého, čo som si zbalil som dokázal na seba dostať tričko, dva tenké svetre a nepremokavú tenkú bundu. Čo nie je bohvie čo, keď sa teploty blížia k nule a fúka šialeno. Takže na tomto som prežil celý pobyt – štyroch nedostatočných vrstvách oblečenia.

Mimochodom, svoju krásnu, zelenú MasterCard som našiel o dva dni neskôr v obchode vedľa hostelu, kde som ju hneď po príchode zabudol. A až o dva dni preto, lebo prvý deň tam bola veľmi milá, mladá argentínčanka, a keď som tam išiel druhý deň, tak tam bol nejaký starší týpek, ktorý mi na otázku “Found green MasterCard?” odpovedal “No, no, no.” A na tretí deň tam našťastie bola opäť mladá slečna, ktorá mi ju vrátila keď ma zbadala.

Panoráma Ushuaii #2

—

Finančné okienko – pesos, amigos! Neviem, čo to majú štáty za zlozvyk zneužívať znak dolára, ale aj pesos majú skratku $, príp. ARS. Takže 100 ARS = 6 EUR, resp. 6 ARS = 10 Kč.

—

Ushuaia

Odrážky, okej?

• Mesto – s okolo 60 tisíc obyvateľmi je Ushuaia pomerne veľké mesto a asi majú v pláne sa rozrastať, lebo celkom sa tu stavia. A majú tu vojenskú námornú základňu. A do mesta sa dá dostať jedinou cestou zo severu, cez kontrolu podobnej colnici. Čo sa nakupovania týka, tak je to celkom jednoduché – v centre je jedna dlhá ulica, na ktorej je všetko. Všade inde je nič. Easy.

Obchodná ulica – všetko tu nájdete

Neaktuálne aj aktuálne lode

• Cesty – centrum mesta sa nachádza na kopci a čo ma najviac zaujalo je asi nepísané pravidlo, že autá, ktoré idú do/z kopca majú prednosť. Tie čo idú po vrstevnici vždy dávali prednosť a pritom žiadne dopravné značky tam neboli a ani prednosť z prava neplatila. Zaujímavé. Možno je to kvôli zimným obdobiam, kedy zastavenie v kopci môže byť to posledné, čo po ceste na vrchol spravia. Resp. môže byť problém zastaviť.
• Bankomaty – majú tu ňáku lokálnu banku, ktorá mi ani bohovi nechcela dať peniaze, nech som robil čo som robil. Ale našťastie tu majú HSBC a ešte jednu (si nepamätám) svetovú banku, ktorej nerobilo žiaden problém si zobrať poplatok za výber.

Správne zaparkovaná loď   |   Nesprávne zaparkovaná loď

• Angličtina – ako, nič moc. Ak viete aspoň trochu španielsky, určite sa lepšie dorozumiete. Ja som to miestami dával doslova rukami nohami, inokedy som tupo prikivoval na čokoľvek, čo mi povedali. Keď som platil a neukázali mi, koľko mám platiť, tak som vytiahol najvyššiu bankovku a sledoval, ako sa budú tváriť, či náhodou ešte neprihodím. Proste angličtina tu nemá moc miesto.
• SIM karta – zohnať SIM kartu je pôrod. Ani v Buenos Aires (tobôž v Ushuaii) na letisku SIM karty nepredávali. Prešiel som všetkých mobilných operátorov v Ushuaii (Claro, Movistar, Personal) ale nikto z nich nemal Prepaid SIM card. Až som natrafil na nejakého Claro retailera, ktorý mi za $40 predal SIM kartu a potom som sa mohol vrátiť do oficálnej Claro predajne, aby mi dobili kredit za $50. Ale naozaj netuším, koľko stojí internet. Týpek mi vravel, že na päť dní bude $50 stačiť, ale z SMS čo mi prišla som pochopil, že to je 50MB na deň (za neviem akú sumu). To som samozrejme bez problémov preťahal, takže mi prišla SMS, že si to môžem za $5 rozšíriť o ďalších 50MB. A toto som urobil rozhodne viac krát, ako som mal kreditu a popravde aj keď som vyčerpal všetky dáta, internet stále ďalej fungoval. Tak neviem. Možno je nekonečný. Ale rýchlosť možno tak 1Mbit/s.

Miestna architektúra

• Internet – tragédia. Obrovská. Anti krajina pre digitálnych nomádov. Raz som sa ocitol asi sám na hosteli, tak som skúsil speedtest.net a dostal som sa na download 8Mbit a upload 1Mbit. Ale strašne nestabilný. Napr. keď som nahrával fotky tučniakov na Facebook, tak som si dal budík na 4 hodinu ráno, keď všetci spia a internet ako tak ide a dal som ich nahrávať. O 15 minút sa zobudím aby som zistil, že polovica neprešla, tak som ich dal znova a zase išiel spať. A keď už boli všetky nahrané, tak ďalších 15 minút zabrala editácia popiskov k jednotlivým fotkám. Proste úkon, ktorý v Brne zabere minútu tu trval hodinu.
• Najjužnejšie mesto – záleží od definície mesta. Trochu južnejšie, na chilskej strane sa totižto nachádza dedinka Puerto Williams s necelými tri tisíc obyvateľmi (a ďalšou vojenskou základňou), ktorá by titul rada prebrala. Ale sami si asi uvedomujú, že na to nemajú populáciu, lebo vo svojich turistických brožúrkach sa častujú ako “the southernmost town in the world”. Nešiel som 14 000 kilometrov, aby som zistil, že Ushuaia nie je najjužnejšie mesto na svete, takže Puerto Williams pre mňa neexistuje.
• Slnko – toto ma trochu vyviedlo z rovnováhy, lebo slnko tu zapadá skoro až o 21 hodine. Nie, že by to bola celoročná výsada Ushuaie, ale keď sa zotmelo, nečakal som, že už by som mal mať v sebe aspoň jedno pivo (970ml, dobre to tu robia) a pomaly sa ukladať spať.

Východ slnka a ešte aj s dúhou? Môže to byť viac klišé?

Cestovateľské know-how

Každým výletom vylepšujem svoje cestovateľské know-how. Tož tu sú nové prítastky do encyklopédie (ktorá fyzicky neexistuje):

• Skinners – ideálne botičky do lietadla a na prestupy. V Prahe obuť a v Ushuaii o vyše 30 hodín vyzuť. Pohodlné v lietadle, pohodlné na letisku, skladné. A ešte aj podporujem českú ekonomiku.
• Tortuga Travel Backpack – stále ma prekvapuje, koľko sa do tohto ruksaku zmestí vecí. Na letisko v Ushuaii som išiel s úplne plným ruksakom a taškou k tomu, ale keď som sa na letisku hodil do pyžamka a obul Skinners, stále som dokázal narvať tenisky a rifle do ruksaku. Dokonalý, keby nie je taký drahý.
• Smart Battery Case – doteraz som nosil externú baterku, ktorá dokáže nabíjať iPhone hádam aj po celú dobu tripu ale je mrte nepraktická (a váži pol kila). Zato obal s baterkou je presne to, čo som potreboval. A ako správna Apple ovca som musel počkať až kým ho začne predávať Apple a nie Mophie. Na konci dňa baterka vybitá, ale iPhone má stále okolo 20-30%. Výtečne.
• Airbus A320 – klasiky, ktorými lieta aj Wizz Air, sedadlá 3+3. Ale až na tomto výlete som zažil, že keď som sedel pri okne vpravo, mal som raz sedadlo F a raz sedadlo L. Tá konzistencia.
• Boeing 787 Dreamliner – dosť pohodlne sa v ňom pracuje na Macbooku a dokonca aj majú zásuvky. A fakt som sa kvalitne vyspal. A úplne najviac sa mi páčia dymové sklá. Až do chvíle pred pristátim máte pocit, že je stále noc, ale to len všetky okná automaticky (dajú sa aj manuálne samozrejme) stmavili, aby navodili pocit noci. Palec hore.

Večera a raňajky, celkom chutné

Národný park Tierra del Fuego

Nejakých 20 kilometrov na západ od Ushuaie sa nachádza národný park Tierra del Fuego, cez ktorý sa (ak máte správne papiere) môžete dostať až do Chile. Má nádherné treky, dlhšie, kratšie, kľudne aj na niekoľko dní. Spiatočný bus stojí $300 a vstup do parku ďalších $170 (platí 48 hodín, ale popravde nikde nás nekontrolovali). Normálna asfaltová cesta skončí ešte v Ushuaii, takže ak by ste sa vybrali pešo do parku, pripravte sa na hromadu prachu od okoloidúcich áut (zažil som po ceste naspäť, lebo som zmeškal svoj bus). Neviem čo za zvery sa tu bežne nachádzajú, ale stretol som líšku (2x tú istú), voľne pasúce sa kone a hromadu vtáctva. A Aziatov. A teplota tu voči Ushuaii ešte trochu klesla, takže namiesto drobného dáždiku padali vločky. Naozaj som podcenil počasie.

Bobria priehrada a bordel, čo po sebe zanechali

Fešanda…

…a fešáci

Tučnáci

Ako najjužnejšie miesto na Zemi, najbližšie k Antarktíde, by sa patrilo, aby mali nejakých tučniakov. A že aj majú. Sami sa k nim nedostanete, ale z Ushuaie vyplaváva niekoľko cestoviek k tučniakom a tuleňom, ale len jedna vás dostane priamo na ostrov, aby ste sa mohli poprechádzať medzi nimi. Cena je $1500, za ktoré sa 2 hodiny veziete busom na východ na ranč El Harberton, kde presadnete na loď a o 10-15 minút už stojíte na ostrove Martillo vedľa malých, zvedavých stvorení. Odporúčam zažiť 😉

Mr. Curious (jeden aj druhý 😉 )

Strážcovia lode   |   Tu sa rodia mladé

Zhrnutie

Päť dní je pomerne dosť na jedno miesto ale nenudil som sa tu. Dokonca som ani nemal čas ísť na trek k ľadovcu. Takže Ushuaiu odporúčam, ak máte radi prírodu, lebo mimo nej tu nie je moc čo robiť (majú veľké kasíno, keby neviete čo z peniazmi). Jediné, čo by vás mohlo odradiť je čas, za ktorý sa sem dostanete. Od príchodu na letisko v Prahe po vystúpenie v Ushuaii ubehlo nejakých 36 hodín. Ale ak budete v Južnej Amerike, odskočte si 😉

Výdaje vyšli na 99.8 EUR na deň (8 a pol dňa), ale výnimočne veľa som minul na vstupné (tučniaci sú drahí) a darčeky.

Povedali All you can eat, tak som jedel, čo to dalo

Mačička musí byť, ale bolo ich tu dosť málo

Skôr to tu ovládali psi, len tak voľne na ulici sa túlali, príp. spali uprostred rušnej ulici

Adekvátna dávka prílohy   |   Regál plný Yerba Mate, pijú to tu non-stop

Železnica na koniec sveta   |   Nádejný fotograf, hneď ako bude vládať tú zrkadlovku vôbec zdvihnúť 😉

Originálne značenie   |   Netrhá vám oči tá typografia?

Končí sa víkend a mňa čaká zatiaľ najdlhší súvislý let, 9 500 km z Milána do São Paula (a vyzerá to, že novým 787 Dreamlinerom 🙂 ), a taktiež najdlhší celkový let, vyše 14 000 km z Prahy až na samý koniec sveta, do Ushuaie (s prestupom v Miláne, São Paule a Buenos Aires). Ale o 24 hodín by som už hádam mal byť na mieste.

—

Letenky som prvý krát kupoval cez nie anglickú mutáciu predajcu (eDreams.it), čo sa ukázalo ako nie najlepší nápad. Pred Vianocami mi prišiel talianský email, že mi zmenili jeden z letov a tým pádom nestíham jeden z prestupov. Tak som im (anglicky) písal, že nestíham spoj a nech s tým niečo spravia. Odpísali zase taliansky, takže sme viedli takúto taliansko-anglickú konverzáciu, počas ktorej mi postupne chodili maily, ako sa mi menia lety, raz k dobrému, neskôr opäť na nestihnuteľný prestup. Už už som hľadal niekoho, kto vie plynulo taliansky, lebo vybavovať niečo mailom s Talianmi je opruz, keď mi prišiel ešte jeden mail, kde bolo všetko správne, tak už som radšej nikomu nič nepísal a dúfal, že to tak ostane. Uvidíme na ceste domov.

Aj som si povedal, že cez nie-anglickú verziu si už nikdy nič neobjednám, ale tuším, že ak príde nejaká fajnová ponuka, tak proste neodolám. Mimochodom, spiatočná letenka z Milána do Ushuaie ma vyšla na necelých 300 eur.

—

Plán zatiaľ nijak extra nemám domyslený (nič neobvyklé), ale výnimočné ostanem celých šesť dní na jednom mieste (v Ushuaii), hlavne teda preto, lebo naokolo dokopy nič nie je. Chcel som ísť pozrieť na Falklandy, kým som si neprečital, že z Argentíny je to viacmenej nemožné. Teraz už dáva epizóda Top Gearu väčší zmysel 😀 .

Každopádne, krásna príroda, ľadovce, hádam aj tučniaci, argentínske steaky, hromada najjužnejších vecí na svet, nudiť sa asi nebudem. A keby aj hej, zásobu seriálov a podcastov mám solídnu. Tož o pár dní z konca sveta.

Na toto som čakal. Kraťase, tričko a 23 stupňov. Celý trip som dúfal, že bude takto príjemné, ale až juh Taiwanu mi to splnil. Samozrejme len pokiaľ nezapadlo slnko, potom už to na kraťase moc nebolo.

—

Kaohsiung je naša posledná zastávka, odtiaľto letíme na letisko v Hong Kongu a domov. Je náročné písať denný itinerár formou odstavcov, takže záverečný príspevok bude skôr o fotkách.

Privítanie v Kaohsiung

• Mestské busy – týka sa to celého Taiwanu, nie len Kaohsiungu. Pokiaľ nemáte mestskú kartu, v hotovosti musíte platiť vždy presne (alebo kľudne aj viac), lebo nikto vám nevydá. Ale popravde nikoho asi extra netrápi, či ste naozaj vhodili presnú sumu. V Kaohsiungu som tam vhodil menej a proste sme nastúpili. Asi sa tu dosť hrá na česť.
• Angličtina – na juhu je to tragédia. V busoch vôbec, v malých reštauráciach vôbec, vo väčších to už nejako dáte.

Kaohsiung

• Zemetrasenie – o 4 ráno nás zobudila kývajúca sa budova. Kým som si uvedomil, čo sa vlastne deje (nejaká doba veru prešla) tak zemetrasenie prestalo, ale hotel sa celkom solídne kolísal. Čo som pozeral štatistiky, tak zemetrasenia tu nie sú nijak neobvyklé, akurát takéto silné sú tak raz za 1-2 roky.
• Mačky a psy – tak ako mám vo zvyku všade kam cestujem fotiť kočičky, na Taiwane to jaksi nebolo možné. Jedine, kde nejaké kočky boli bola Taipei Game Show. Ináč sa tu po uliciach motajú len psy. Takže mačky asi končia na tanieri?

Psíci

• ZOO – keď už sme nevedeli, ako zabiť posledný deň na Taiwane, šli sme pozrieť miestny zverinec.

Ja a lemry lemravé

Operenci

Pózerka   |   Rodinka   |   Kleptoman – nejaká pani pred nami sa stala obeťou krádeže

Maco tam mal (asi?) cvičiteľa, tak robil vylomeniny

Cesta domov

Odkedy sme sa dostali na letisko v Kaohsiung až kým som neotvoril dvere bytu v Brne ubehlo 34 hodín. To je celkom dosť na to, že sa len chcete dostať domov. Ale pekné letušky v China a Swiss Airlines sa nám snažili dlhé hodiny v lietadle spríjemniť. A na letisku v Hong Kongu nám ešte aj zaželali šťastný nový rok.

Večera a raňajky od Swissu. Regulérne chutné jedlo.

Zhrnutie

Ďalší trip sa skončil, ďalšie tri krajiny si škrtám z TO VISIT zoznamu. Za 11 dní sme nachodili vyše 150 tisíc krokov, skoro 120 kilometrov. Navštívili sme 6 letísk (PRG, ZRH, HKG, MFM, TPE, KHH), vo vzduchu sme strávili 31 hodín a preleteli vyše 21 tisíc kilometrov. Na letiskách sme strávili skoro 1 deň čakaním. Cestovať na druhú stranu sveta veru zabere trochu času.

All you can eat barbeque. To mi veľmi pripomenulo Seoul.   |   Posledné lokálne jedlo

V Hong Kongu a Macau som mobilné data celkom šetril, lebo boli obmedzené, ale na Taiwane som sa neobmedzené data snažil využiť najviac ako to išlo. Pri zapnutom VPN a torrentoch nie je úplne problém preťahať 24 GB.

Rýchlosť, prenos a počasie – skoro dokonalá krajina.

Čo sa jednotlivých krajín týka, Hong Kong jednoznačne doporučujem, hlavne kvôli jedlu. Macau je skôr destinácia, kam sa oplatí ísť pozreť, keď už ste v Hong Kongu, ale ináč ma nijak extra neoslovil (hodnotenie možno upravím, ak by som sa stal milionárom 😉 ). A Taiwan, tam by som sa asi ešte chcel vrátiť. Nie nutne Taipei, ale skôr zvyšok ostrova, pláže a surfovanie na juhu a východe, hikovanie v horách v strede ostrova a trochu ešte pozreť mestá na západe. A požičať si skúter a len tak sa premávať po pobreží.

A výdaje? Očakával som, že sa prehúpnem cez 100 eur na deň, lebo letenky na a z Taiwanu neboli zrovna najlacnejšie, ale vo výsledku je to 100.7 eura na deň, takže konštanta stále drží.

Žeby chybička, China Airlines?   |   V HKG sme naraz pristáli s A380 od Emirátov

Nejaká miestna ľudová asi   |   Ostáva už len Peking, Šanghaj, Tokio a Manila. Tak skúsime o rok.

Bez znalosti miestnych hajzlov to vyzerá, že by ste nemali hádzať odpadky do papuče.

Fízly zarábajú. Hneď tri odťahovky na jednom mieste.

Tak tu určite hrajú Yankees

Obmedzená doprava cez víkend   |   To už snáď každý pochopí

Miestne umenie, všimajte drakovú pýchu 😉

Príprava na nový rok   |   Nočný Kaohsiung

Zastávka Central Park   |   Všesmerové prechody

Prechádzania po železobetónových mestách už máme dosť a tak ráno o 7 nasadáme do vlaku a opúšťame Taipei, smer Hualien. Lístky na vlak sa dajú pohodlne kúpiť na internete a samotný lístok si vyzdvihnete buď na stanici alebo v 7-Eleven a podobných reťazcoch (maximálne 30 minút pred odchodom). Do Hualienu je to kúsok cez 2 hodiny bez zastávky.

Hualien sám o sebe nie je asi ničím zaujímavý, pôsobí na mňa dosť americky – nízke mesto, široké ulice. Ale hodinu cesty autobusom sa nachádza národný park Taroko, kam máme namierené. Pokiaľ nemáte v pláne si zaplatiť celodennú tour, tak od 7 do 15 ide každú hodinu autobus z Hualienu do Taroka. Naspäť ide posledný o 17, preto ak sme chceli pochodiť čo najviac parku, museli sme Taipei opustiť relatívne skoro.

Hlavák   |   Náhodná hualienská ulica

Do Taroka sa dostávame až po 11, takže máme okolo päť hodín, aby sme stihli posledný autobus. Ale ako som sa dočítal, šoféri nie sú moc dochvíľni, takže na zastávku prídu ±15 minút od písaného času.

—

Čo zo začiatku vyzerala ako príjemná, trochu-do-kopca túra sa veľmi rýchlo premenilo na stupák jak sviňa. Po skoro 1500 schodov a necelom kilometri sme sa ocitli o 200 metrov vyššie. Chodník síce pokračoval ďalej, ale už len blatový a keďže trochu pršalo, tak sme sa otočili, že zvolíme nejakú ľudskejšiu trasu, kde sme už stretli aj pomerne dosť turistov.

Začalo to tak nevinne…   |   …keď tu zrazu schody. A nechceli skončiť.

Miestny zverinec   |   Tu sme to zabalili, Dali Village už bola moc zablatená

V Taroku je celkovo 9 scénických, prechádzkových chodníkov, 5 náročnejších turistických (ktorý sme išli hneď na začiatku) a 17 horolezeckých, na väčšinu ktorých potrebujete povolenie od správy parku. Nám sa podarilo prejsť jeden turistický a dva prechádzkové hlavne kvôli nedostatku času, ale aj preto, lebo polovica z nich je momentálne zavretá. Asi sa im niekde zosunula pôda (čo je tu bežné), lebo ani autobus nešiel až na konečnú, ale len tak do polky parku.

Miestny maskot?   |   Ako v Indianovi Jonesovi!

Panorámka #1 – trochu kontrastu

Posledným busom sme sa vrátili do Hualienu, konečne ubytovali a na večeru si dali typické taiwanské jedlo – Subway. Tak sme boli zničení, že cieľ bol si čím skôr ľahnúť do postele a zjesť čokoľvek je v dosahu ruky a nie experimentovať s domácou stravou.

Robia poriadky na ceste   |   Posledná zastávka autobusu, Buluowan.

Výhľad z Buluowanu   |   Podozrivo pekná voda

—

Ráno nasadáme opäť na vlak, tentoraz smer Kaohsiung. Na priamy spoj sme nemali šťastie, lístky boli už vypredané, takže sme sa museli uspokojiť s krátkym prestupom v Taitungu. Ak plánujete ísť vlakom po Taiwane dlhšie trasy, kúpte si lístok čim skôr. Deň dopredu už môžu byť všetky miesta vypredané.

Keď sme pristáli v Taipei a celkovo keď sme boli v ňom, nemal som pocit, že by bol Taiwan nejaký moc tropický. Ale keď sme išli vlakom po východnom pobreží, vtedy zbadáte, že Taiwan vyzerá ako džungla. Všetko na okolo zelené, hory až po vrch zarastené stromami, pozdĺž koľají množstvo polí s ryžou, vlhko a upršano.

Rejže, rejže, zase rejže…   |   … a dúha!

A čo sa samotných vlakov týka, záleží, na ktorý nastúpite. My sme išli celkovo troma rôznymi a aj keď neboli extra moderné, všetky boli pohodlné so sklápacími sedačkami a obrovským priestorom na nohy, čo mi príde fakt zbytočné, keď si predstavím, že väčšina taiwanskej populácie je o hlavu menšia. A vlaky chodili na minútu presne (to by na Slovensku neprešlo, ľudia už počítajú s meškaním).

Priestoru na rozdávanie   |   Cielené zneužitie je asi povolené?

No proste, cestovanie vlakom po Taiwane je dosť príjemné. A ak pôjdete z Taitungu do Kaohsiung, počtom tunelov bez problémov prekonajú aj Talianov.

V Hualiene je asi vojenská základňa, lebo tu stále lietali stíhačky

Miestny zverinec #2   |   Začiatok Taroka

Panorámka #2

Kade tade Tarokom

Panorámka #3

Fajnové ovocie aj s vysokohorskou prirážkou   |   I will!

Panorámka #4

Lokální v Taitungu. Mi to z diaľky pripomínalo slovenské vyrezávačky

Panorámka #5

Na medzinárodnom letisku v Taipei pristávame o krásnej druhej hodine rannej. Imigračné ako obvykle v pohode, ostatne, čo by po nás asi tak mohli chcieť. Letisko je hodinu busom do centra a bus odchádza až po 3 ráno, takže namiesto fajného spánku sme si fajnovo počkali hodinu na letisku. Pred piatou ráno sme konečne zaspali.

—

Finančné okienko – platí sa novými taiwanskými dolármi (TWD, resp. čo budete častejšie vídať NT$). Kurz je zhruba NT$100 = 2.5 EUR = 70 Kč. Podobne ako v Hong Kongu, platby kartou versus hotovosť boli tak 50:50. Ale keď sa dalo platiť kartou, tak fungovalo bezkontaktné platenie a myslím, že ani raz som nepodpisoval bloček.

Fakt priestrané a pohodlné busy   |   Ázijská klasika na toaletách

Naše taipeiské plány sa menili ako plynul čas. Pôvodne sme si na Taipei vyhradili viacmenej len jeden deň (až tak veľa pamiatok tu nie je), ale počasie je sviňa a národný park Taroko ďalej ako som si myslel, takže v Taipei ostávame dva celé dni.

Čo sa pamiatok týka, tak je tu samozrejme hromada chrámov a typickej ázijskej architektúry a mimo iné taktiež druhá najvyššia budova na svete – Taipei 101. Kým som si nenaštudoval, prečo sa tak volá, prišlo mi to ako pomenovanie úvodných lekcií na univerzitách, takže som očakával, že sa dozviem niečo nové o Taipei 😀 . A pritom to len znamená počet poschodí. Ale čo som sa naučil je, že keď je zamračené, nemá moc význam ísť na jedny z najvyšších budov sveta. Moc toho neuvidíte.

Taipei 101 v oblakoch   |   Normálne by to bol výhľad na nezaplatenie, tentoraz to bolo na MasterCard

Koncertná hala   |   Nejaký ten pamätný oblúk

Jedna z posledných veží bývalého opevnenia   |   Konfuciov chrám

Za dva dni sme pochodili čo sa dalo a pojedli hromadu ázijských jedál. Asi si viem predstaviť tu byť ešte pár dní, pozrieť ZOO, ísť hikovať či kúpať sa v horúcich prameňoch, ale mimo to asi len jesť a spať. Na tretí deň opúšťame Taipei, smer Hualien.

Taipeiské know-how

• Metro – asi tušíte. Proste to majú premakané. Ale úplne, že TOP vec sú prestupné stanice. Vlaky tej istej linky sú priamo nad sebou a keď vystúpite z jednej linky aby ste prestúpili na druhú, je veľká šanca, že vlak je priamo oproti vám. Podľa mňa majú štatistiky, na ktorý smer ľudia prestupujú a ten vlak prichádza na to isté podlažie, aby väčšina ľudí nemusela ísť o poschodie nižšie/vyššie. Takže žiadne 5 minútové prestupy ako v Prahe, vystúpim, prejdem 10 metrov a nastúpim. Dokonca väčšinou sa nám stalo, že vlaky prichádzali do stanice v rovnaký čas. Európa sa má čo učiť.

Prestupná stanica   |   Mapa metra s cenami

Jednorázový lístok na metro   |   Suicide-friendlier zábrany

• Angličtina – 50:50, že sa s vami niekto dohovorí anglicky. Skôr sa dorozumiete rukami, nohami. A v prípade taxikárov pokiaľ nemáte adresu hotela napísanú čínskymi znakmi, tak vás ani nezoberie, lebo nebude vedieť kam. My sme sa museli spokojiť s najbližšou zastávkou metra (o 4 ráno nič nejazdí), lebo to bolo jediné, čo pochopil.
• Ľudia – na druhú stranu, keď už natrafíte na niekoho, s kým sa dorozumiete, určite bude ochotný vám pomôcť hociako bude vedieť. Nám napr. pán zo 7-eleven pomáhal nájsť náš hotel. Alebo keď sme nemali drobné do autobusu, tak ľudia v autobuse nám lístky proste zaplatili.

Malí demonštranti   |   Ten teda má gule

• Internety – Taiwan je krajina pre digitálnych nomádov. Úplne, že jednoznačne. Za NT$300 na 5 dní neobmedzené data. Na mesiac za NT$1000. Ale podstatné je, že sú to skutočne neobmedzené dáta a skutočne rýchly 4G internet. V dobe písania článku, po 3 dňoch na Taiwane mám preťahaných skoro 20GB a rýchlosť je v desiatkách Mbit/s. Prosím prosím, toto chcem u nás.
• Taipei Game Show 2016 – škoda, že sme (náhodou) trafili až posledný deň. Firmy ako Sony, Ubisoft a vlastne všetci veľkí hráči hráčskeho priemyslu ukazovali svoje najnovšie vychytávky a hry. A samozrejme nechýbal ani cosplay. Pekná podívaná na slečny.

Taipei Game Show 2016

• Skútre – všade kam sa pozriete. Ale aj mesto je na to prispôsobené. Na semaforoch majú skútristi prednosť, dokonca vyhradené miesto majú pred aj za prechodom. A viem si predstaviť, že na skútri by sa dal Taipei celkom pohodlne prejsť.

Armádka skútrov   |   Dole hlavou, ale ináč je to skútrista

Večeraaa

Držať sa pravidla, kde je rada, tam dobre varia

Týpek tu musel stáť nelegálne, lebo sa furt obzeral. Ale kuchtí fajnovo   |   Hotpot – donesú polosurové, a ono sa to už dovarí na stole

Chiang Kai-shek, prvý prezident   |   Ani sa nehne

Sloboďák

Svätyňa mučeníkov. Ale hajzli zavreli minútu (doslova) pred tým, ako sme prišli.

The Grand Hotel   |   Na rozdiel od “výhercu” Nikon sútaže, ja som to lietadlo nephotoshopoval.

Vnútri Konfuciovho chrámu

Pamätník pána prezidenta

Nočný Taipei

Križovatka dokríža pre školákov   |   Kabát a žabky s 10 cm podrážkou *sigh*

Vyššie to už nešlo   |   Bezpečnosť pri práci, žabky included