Oct 12

Cesta do neznáma

by in India trip

Vo vlaku do Agri sedím vedľa mladého (asi) Japonca. Za celú dobu sme neprehovorili (nie, že by mi to vadilo), ale toho týpka som v Agre náhodne stretol na štyroch rôznych miestach. Svet sa mi snaží asi niečo povedať.

Vlaky sú podľa mňa všetky povinne miestenkové. By ma zaujímalo, ako sa dajú preplniť, ale pri pohľade na niektoré im to ide. Každopádne, vo vlaku do Agri, na to, že trval len necelé dve hodiny, nám páni z Meals on Wheels rozdávali raňajky 🙂 Žiadna sláva, čaj, toasty, niečo vege a citronáda, ale poteší. Prvá skúsenosť s indickým vlakom výborná.


Top-notch raňajky   |   Pohľad z vlaku, keďže dvere sa tu nezatvárajú

V Agre už ma čakal môj kontakt, s tabuľkou s mojím menom. Cítil som sa veľmi dôležito, keďže ma ešte nikto, nikdy, nikde nečakal s tabuľkou 😀 . Normálne, keď napr. pristanem na letisku, tak vidím hafo ľudí s tabuľkami, ale ja vždy len pokračujem ďalej na zastávku MHD 🙁


Selfie s Taj Mahalom   |   Budova na západ od Taj Mahalu   |   Pohľad na juh z Taj Mahalu
Vidíte, ako krásne, organicky budujem klúčové slová? SEO master!

V Agre som len 6 hodín, lebo okrem dvoch pamiatok, Taj Mahal a Agra Fort, tu beztak nič nie je. A 6 hodín bohato stačí. Priznám sa, idem do krajiny s bohatou históriou, mrte chrámami, náboženstvami od výmyslu sveta, ale vo výsledku ma nič z toho až tak nezaujíma. Skôr sledovať ľudí naokolo, podmienky v akých žijú a tak celkovo úplne iný svet. Lenže to nezachytím ani na fotkách, ani na papieri, takže vám ukážem aspoň fotky pamiatok 🙂


Agra Fort – ževraj len 30% celej pevnosti je prístupných verejnosti, ale ako mne to bohato stačilo. Je to obrovské.

Agru, konečne, opúštam o dvoch poobede, smer Jhansi. Tentoraz v typickejšom vlaku, s lehátkami. V jednom kupé je celkovo 8 postelí, 3+3+2 poschodové. Našťastie mi Vicky (majiteľ hotela v Delhi) rezervoval hornú posteľ, takže sa nemusím účastniť rozhovorov dole. Cestovanie po Indii takýmito vlakmi je fakt pohodlné a lacné. Ak zoberiete najnižšiu triedu, bez klimatizácie, tak napr. Delhi => Mumbai, čo trvá skoro celý deň stojí menej ako 10 eur. A každú chvíľu ide okolo predavač s jedlom a nápojmi.


Som si lebedil na vrchu   |   Chill v podaní miestnych kozičiek

V Jhansi ma (opäť 🙂 ) čaká pán s tabuľkou. A bol som jediný, ktorý mal tabuľku! Možno preto, lebo je to koniec sveta. Takže sadáme do taxíku, ktorý ma zoberie ešte tak 20km za koniec sveta, kde už to prestáva akokoľvek pripomínať západný svet. Sem tam máme problém vôbec pokračovať v ceste, lebo stádo kráv si zmyslelo, že najlepšie sa leží cez celú cestu. Ale pán taxikár je zručný trúbič (nekecám, on musel trúbiť polovicu cesty), takže kravy sa po chvíli presunuli.


Ochráncovia Taj Mahalu

Mať všetko dopredu vybavené má svoje výhody. Nikomu som nemusel nič platiť, v hoteli ma očakávali, takže som len prišiel a rovno na izbu. Internet je síce na hrane dialupu (7MB fotiek som uploadoval 2 hodiny), ale ináč zvyšok v pohode. Hlavne, že mám klímu na izbe. Dopísať Flákača a dovi dopo spať.

Nejak som neprišiel na to, čo sú typické indické raňajky, tak som si na trhu proste kúpil dva banány a jablko. Na skúšku som im dal 10 INR, že či stačí a týpek vyzeral, že mi nebodaj chce ešte aj vydať. Na to, ako je to strašne lacná krajina, som tu ale už nechal veľa peňazí 🙁


Oslíky vracajúce sa pre cement   |   Tento fešák sa zrazu pri mne objavil odneviemkiaľ   |   Lady Koza

Taxikár trúbič mi dnes bude robiť osobného šoféra, na čo si teda vôbec nesťažujem. Jeho angličtina je síce natoľko zlá, že keď som potreboval, aby ma hodil k bankomatu, musel som zavolať Vickymu, aby mu to preložil 😀 Pozitívna strana je, že som sa s ním viacmenej celú cestu nemusel rozprávať.


Sonagiri, numero uno

Prvá zastávka je Sonagiri, sväté miesto pre vyznávačov džinizmu (obávam sa, že to nemá nič spoločné s džinom z fľaše). Ale ináč je to zoskupenie 77 prevažne bielych chrámov, pri väčšine ktorých sa skupinka Indov vždy zastavila a spievala dovnútra. A vnútri boli sošky, takže usudzujem, že to budú nejakí svätí. Zaujímave ale je, že napriek tomu, ako je to rozlahlé, do celého komplexu vás pustia len na boso. A majú tu oslíkov, ktorí nosia cement na stavbu jedného chrámu 🙂


Sonagiri, numero neviem-ako-sa-povie-dva

Ďalšia zastávka je dedinka Datia, kde sa nachádza obr palác. Pri vstupe som normálne musel vypĺňať meno, národnosť, adresu a dátum, ale neviem si teda predstaviť, že tam chodí veľa cudzincov. Ta dedina je totálny koniec sveta. V celom paláci som bol sám a teda miestami som celkom blúdil, lebo schody medzi jednotlivými poschodiami sú rozmiestnené úplne náhodne. Ale výhľad odtiaľ je pekný.

Ešte k doprave – dá sa vytušiť, že Indovia nie sú úplne sporiadaní šoféri. Ale na to, ako majú dobrú železničnú sieť, cesty ako keby úplne odignorovali. Každú chvíľu obrovská diera na ceste, “diaľnica” je v štýle, že síce tam je oddelená cesta pre každý smer, ale väčšinu funguje len jedna, takže každú chvíľu chodíte zo strany na stranu a diaľnica vlastne prestáva mať zmysel. Nehovoriac o tom, že z času na čas sa proste ide po kameňoch a hline. Ale moje auto to nie je, zaviezlo ma kam bolo treba, takže si vlastne nemám čo sťažovať.


Také normálne prostredie v týchto končinách

A samozrejme všetko je o trúbení. Napr. môj šofér trúbil vždy, keď zbadal auto, keď sme sa k nemu priblížili a keď bolo na našej úrovni. Keď chce obiehať, tak začne trúbiť, aby bolo jasné, že ide a nezastavuje. Kto skôr začne trúbiť, vyhráva, zvyšok sa musí prispôsobiť. Ale hej, funguje to.

Dnes tu bol asi nejaký festival, lebo všetko je zavreté a vo všetkých “dedinách” (zhlukoch domov) od Jhansi až do Orchhi chodil traktor s vlečkou, na ktorej boli naložené repráky a hrala silno ľúbozvučná indická hudba. Chlapi tancovali priamo za ňou, ženy stáli na kraji cesty a pozerali sa (rovnoprávnosť!) a všetci sa ohadzovali farebným bordelom. Pre nás to znamenalo, že sme asi pol hodinu museli ísť za nimi, lebo sa nedali obehnúť. Vtedy som dostal top nápad, že vystúpim a pôjdem si to odfotiť. Čo ale znamenalo hromadu selfies (ani som nevedel, že tie telefóny, čo majú vedia fotiť) a nakoniec som bol podobne farebný ako oni. No, selfies s Jordánčankami boli lepšie 🙁


The Festival

Na záver dňa ešte samotná návšteva chrámu v Orchha, keď už tu bývam, na večeru niečo indické a porúčam sa pozreť zas nejaký seriál.


Orchha poprvé


Orchha podruhé


Orchha potretie a predané!


Ujo od Sonagiri   |   Ako moc rozumné je dať si jogurt a nie-úplne-prepečené-mäso? PS: bolo to výborné


Extrémne fotogenický holub, ktorý premýšľa nad ovládnutím sveta   |   Toto je asi dôvod, prečo všetci trúbia, všade to píšu


Pohľad na oázu uprostred kamennej púšte (možno trochu prehnané, však tam je zeleň všade)

Tags: ,

Leave a Reply