Cesta z Larnaci ubehla veľmi rýchlo, je to len 50km na sever. Hotel mám 2km z hlavnej stanice, ktorá je v centre mesta, takže trochu sa nachodím nasledujúce 2 dni. Ubytovaný som v hoteli Asty, ktorý, napriek tomu, že má len 2 hviezdičky môže smelo súperiť s niektorými 4 hviezdičkovými hotelmi. Raňajky, celodenný snack a nápoje, posilovňa, knižnica, veľké izby s terasou a bar (ten už v cene nie je 🙂 ). Ak mi nevyjde zajtrajší plán, tak tu strávim asi celý deň.
Nicosia / Lefkosa
Podľa rôznych cestovateľských príručiek tu viacmenej nič nie je. A naozaj. Z hotela som sa vybral naspäť do opevneného, hviezdicovo tvarovaného centra, kde som sa len tak bezcieľne prechádzal, až kým som nenarazil na hranice zo Severocyperskou tureckou republikou, ktorú ale okrem Turecka nikto neuznáva (teoreticky to však je moja 39. krajina). Žiadne blokády, len kontrola pasov a vybavenie víz na 24 hodín, ktoré som si musel sám vypísať (preto ten škrabopis). Keby ich stratím, naspäť by ma už nemuseli pustiť (takže som ten zdrap papiera strážil ako oko v hlave).
Info okienko – Nicosia je posledné rozdelené hlavné mesto na svete. Po turecky sa Nicosia povie Lefkosa, čo by nejednému cestovateľovi ušetrilo hromadu času, kým by si uvedomil, že sa jedná o to isté mesto a nie len nejakú štvrť. Rozdelené je Zelenou Líniou, ktorá ale vôbec nie je zelená. Popravde tam žiadna línia na zemi nebola, akurát výstražné tabule OSN.
Dve veci mi hneď udreli do očí – ľudia sú znateľne iní. Hneď sa vo vás aktivuje pud sebazáchovy, všímate si ako si všímajú vás, držíte sa hlavných ulíc a každú chvíľu kontrolujete, či tam ten čím ďalej, tým cennejší papierik stále je. Druhá vec je, že na každom kroku je vidieť veľké, modré, vysvietené logo Efes. Znalý z minuloročnej návštevy Istanbulu som dlho neváhal a na jedného ležáka sa zastavil. Priemerne dobré pivo, čo sa o českom Zlatoprameni, ktorý pod Efes patrí, rozhodne nedá povedat. Oficiálne sa tu platí tureckými lírami, ale v kľude zoberú aj eurá. Aspoň som si nemusel nič zamienať.
Strávil som tu asi 2 hodiny, zbežne sa poprechádzal po centre, našiel o 2 pamiatky viacej ako v južnej Nicosii (kde ich je približne 0) a pred zotmením sa radšej vrátil na priateľskejšiu časť. Keďže tu nieje čo vidieť, tak som sa vrátil na hotel nič nerobiť.
“Zajtrajší plán”
Hotel v Nicosii mám na dve noci, takže celý deň môžem stráviť niekde bez ruksaku. To som chcel využiť a ísť na túru do Troodos – najväčšie cyperské pohorie s niekoľkými turistickými cestami. Vyhliadnutú som mal Kalidónsku cestičku, ktorá je zakončená krásnym vodopádom a odkiaľ je to kúsok na najvyššiu horu Olympus.
Problém je sa tam dostať. Autobus do hôr ide iba z Limassolu a Nicosie a iba raz denne. Žiaden autobusový web tieto spoje nepozná, na TripAdvisore síce píšu, že existujú, ale časy sa líšia a miesto odchodu nie je spomenuté a na oficiálnom webe pohoria Troodos je spomenutý čas aj miesto (hlavná stanica), ktoré sa ale nezhoduje s nikoho skúsenosťami. Ale veď risknem to a budem veriť oficialitám.
Budíček pred 6 na dovolenke je ako za trest. Ani raňajky ešte nie sú. Prídem na stanicu s miernym predstihom a čakám do 6:45. Autobus nikde. Čakám, čakám, 7:00, autobus stále nikde. Hladný a nevyspatý sa vraciam do hotela. Najesť sa a ísť spať. Dnešný deň strávim presne tak, ako som plánoval celú dovolenku – čítaním a pozeraním videí v posteli, vo vani a na terase. Vonku je príjemne, slnečno, bezoblačne, v bare robia koktaily, takže až také zlé to zase nie je. A do hôr sa pokúsim dostať o dva dni, keď budem v Limassole.
Poobede som si dal ešte 10 km prechádzku mestom, kde ako sa potvrdilo, tiež nič k videniu nie je (ani len k prezidentskému palácu sa nedá dostať), takže som si kúpil pol litrovú, jahodovú zmrzlinu Häagen-Dazs, v ktorej budem utápať žiaľ nad týmto mestom (jk).
