Napravujem neresti z minula, hneď dve mačičky.
Stráviť 17 hodín na BUD letisku sa ukázalo ako nie až také problémové, ako som si predstavoval. Vedľa SkyCourt lounge (a detského kútiku) sú kruhové sedačky usporiadané tak, že v strede tvoria jednu veľkú plochu a ako bonus sú tam 4 zástrčky. Tož som sa tam zvalil, zpočiatku dospať noc, neskôr viacmenej hociakú internetovú činnosť a čítanie. Fakt pohodlné.
Tretí let s WizzAirom a tretí typ lietadla. Som myslel, že majú jeden typ. Letuška ma veľmi potešila, lebo pri každom únikovom východe (kde sú sedačky s väčším priestorom pre nohy, za ktoré sa pripláca) musí niekto sedieť a jeden bol voľný, tak sa ma opýtala, či mi nebude vadiť, ak si tam presadnem. No úplne mi bude trhať žily, že budem sedieť na lepšom mieste. Jediné, čo som musel splniť, bolo naštudovať otváranie núdzových dverí a neotvoriť ich skôr, ako padneme. Job well done!
Tel Aviv
Chvíľu pred nami pristálo iné lietadlo a tak sa na kontrole nahromadilo pomerne dosť ľudí. Kontroly sú tu dôkladnejšie, v ideálnom prípade len zisťujú, čo robíte v Izraeli a pustia vás. Dodatočne sa ma ešte pýtal, či už som tu bol (hlavne, že to videl na monitore) a či mám v Izraeli nejakých známych. Kontroly každopádne zabrali dosť času na to, aby som o pár minút zmeškal vlak do Haifi a musel hodinu a pol čakať na ďalší, s tým, že na hotel prídem po polnoci.
iPhone aj iPad sa automaticky pripojili na wi-fi a až keď prišiel vlak som si spomenul, že Izrael je natoľko super krajina, že vlaky aj busy majú vlastné wi-fi. Radosť cestovať po krajine.
Haifa
Do guest house, kde som ubytovaný som prišiel samozrejme po polnoci a nech pozerám ako pozerám, nikde som nevidel žiadnu recepciu. Zvoním na dvere, ktoré vyzerali, že patrili k domu (nepatrili), nikto neotvára. Vonku celkom zima. Vošiel som do ďalších dverí, kde už boli izby a rozospatý týpek v trenkách na mňa pozerá, “You are very late. Here is key, room 1. You pay me tomorrow.” A pobral sa spať. Aj ja.
V Haife som sa zdržal len doobeda, akurát aby som stihol prejsť Svetové centrum Bahá'í, administratívne centrum náboženstva Bahá'í. Celé centrum patrí pod UNESCO. Súčasťou sú obrovské záhrady, ktoré siahajú až po vrchol pohoria. Je skoro až neuveriteľné, že sa o ne starajú len dobrovoľníci z celého sveta.
Záhrady sú v noci nádherne osvietené a pre verejnosť uzavreté, aby sa nedalo prejisť naskrz. Má minimálne dva vchody – spodný, kde sa dá dostať len na prvú z 19 terás a stredný, kde sa dostanete do obrovskej záhrady a k Svätyni Bába. Celá plocha je “svätá zem”, takže ticho, žiadne jedlo, fajčenie a zbrane (pri vstupe sú prehliadky).
Nad chrámom sú ďalšie, ešte väčšie záhrady (a budovy, kde asi aj niekto o niečom rozhoduje), ale už som nemal čas, takže neviem, či to je aj pre verejnosť otvorené. Na fotkách vyzerajú úžasne. Dostať zdola do stredu sa dá MHDčkou, alebo keď si veríte tak niekoľko stoviek schodov a telo vám poďakuje.
Nazareth
Do Nazarethu chodia každú chvíľu busy. Neviem, či v Nazarethe nie je autobusová stanica, ale zastali sme uprostred ulice pri starom meste a slečna vedľa mi, potom ako vidí, že v kľude sedím, povedala, že to je konečná. Hneď som si kúpil falafel – joj, dobrý fast food je to. A na zapitie fresh z granátových jabĺk. S takouto dvojicou by som vydržal veľmi dlho.
Aj v Nazarethe bývam v Guest house, dokonca v strede Starého mesta. Ale čo to dalo ho nájsť v spleti tých uličiek. Odložil som si batožinu a vydal sa na prehliadku Starého mesta. Na prvý pohľad vyzerá presne ako v Jeruzaleme. Samé trhy. A niekoľko mešít a chrámov. A putovných miest, keby som na rovnakej náboženskej vlne.
Pozrel som len Bielu mešitu a Baziliku Zvestovania, kde (ževraj) Gabriel oznámil Márii, že porodí Ježiša. Mimo tej legendy je tu ale veľa obrazov z rôznych krajín sveta, pričom ten zo Slovenska patrí medzi najväčšie 😉
Odbila 16. hodina a trhy ako keby sa prepadli pod zem. Staré mesto sa vyľudnilo. Na poslednú chvíľu som ešte stihol predajcu jahôd. Po polročnom absťáku sú na nezaplatenie, zlatíčka moje. A pri knihe bodnú.
