…za 4.5 hodiny. A predsa to bol jeden z rýchlejších prechodov podľa skúseností iných cestovateľov.
—
Amman opúšťam kúsok po 16. hodine, v taxíku, za 20 JOD. Z Ammanu sa dá na hranice, na King Hussein Bridge dostať aj autobusom alebo zdieľaným taxíkom za 5 JOD, ale ja už som nemal moc času trepať sa na druhú stranu Ammanu, odkiaľ autobusy odchádzajú.
Cesta z Ammanu na King Hussein Bridge trvá asi 45 minút, počas ktorých klesnete o 1.2 km a rozhodne to je poznať na ušných bubienkoch. Intenzívnejšie než pri pristávaní či vzlietaní lietadla. Asi v dvoch tretinách cesty pôjdete okolo tabule so značením hladiny mora a ešte ďalších 400m klesnete.
Taxi vás vysadí pri bráne, ktorú stráži niekoľko ozbrojených policajtov. Od tohto momentu ste odkázaní na znalosť arabčiny, hebrejčiny alebo dobrotu ľudí, ktorých tam náhodou stretnete. Na jordánskej strane totižto nemajú žiadne navigačné tabule kam máte ísť, anglicky sú maximálne pomenované niektoré prepážky, ale to vám moc nepomôže, lebo aj tak neviete v akom poradí ich máte navštíviť.
Polopate to funguje asi takto:
- po vstupe do areálu zabočíte doľava, potom zase doľava a o 20m do dverí napravo
- ak tam bude policajt, prejdete cez detektor, ináč proste pôjdete ďalej (ako som šiel ja)
- ak máte batožinu, tuším sa za ňu platí, ale to len tipujem
- podstatné sú teraz okienka 2×2 oproti sebe
- potrebujete zaplatiť výstupnú daň 10 JOD, hneď prvom okienku napravo
- potom podľa nálady coľníkov pri jednom z okienok napíšete na papierik svoje meno, národnosť a číslo pasu
- pas a papierik vám zoberú a pošlú vás čakať na autobus
Nie je úplne príjemné, byť mimo Schengenu bez pasu, ale tak to tam chodí. Keď sa nazbiera dostatok ľudí, aby zaplnili autobus (pešo sa nedá prejsť), pošlú vás kúpiť lístok za 5 JOD a v autobuse potom každému pas vrátia. Mal som šťastie a od vstupu cez bránu až po nástup do autobusu mi to zabralo len 30 minút, lebo autobus už čakal, keď som prišiel.
—
Následuje asi 15 minútová jazda cez No Man’s Land, kde ešte na jordánskej strane policajt všetkým skontroluje, či zaplatili výstupnú daň.
—
Autobus zastaví na druhej strane rieky (je mi záhadou, ako sme mohli ísť až 15 minút), kde nejakí týpci vyhádžu (doslova vyhádžu, ak tam máte sklo, tak máte po skle) všetkú batožinu z autobusu a až potom vám dovolia vystúpiť.
Keď sme vystúpili, bolo predomnou asi 30 ľudí. Behom následujúcej hodiny prišlo ďalších 8 autobusov. Naozaj nezávidím nikomu, kto prišiel po mne, lebo ja som sa dostal na radu až po hodine a 10 minútach. A to len preto, lebo 8 týpkov starajúcich sa o batožinu malo pohodičku a pozeralo sa na nás, ako trpezlivo čakáme, kým prestanú mať pohodičku.
To pracovné nasadenie
Postup na Palestínskej strane bol asi takýto
- po vystúpení z autobusu sa ako prvé zbavíte batožiny (príručná sa neráta, ale aj tak potrebujete nálepku s počtom batožín 0 a čiarovým kódom)
- následuje pomerne detailný rozhovor s coľníčkou, ktorá sa bude pýtať na všetko možné – meno, priezvisko, národnosť, čo tu robím, odkiaľ som priletel, či tu niekoho poznám, kam cestujem…
- …nehovorte, že chcete ísť do pásma Gazy, asi by vás ďalej nepustili. Niektoré mestá v Palestíne sú tiež podozrivé, ale už sa to dá obkecať. Najlepšie, keď im poviete, že idete do Izraela, Jeruzalem alebo Tel Aviv. Za hranicami je beztak úplne jedno kam pôjdete, trébars aj do Gazy
- po rozhovore prichádza na radu kontrola batožiny spojená s ďalšou kontrolou pasu. Týpkovi sa nepáčilo, že som mal pečiatku z Turecka
- po batožine a kontrole pasu následuje ďalšia kontrola pasu so sériou otázok, ktoré ste už niekoľko krát odpovedali. Ak odpoviete správne, dostanete vstupné víza 😉
- ak ste mali batožinu, tak až teraz si ju môžete vyzdvihnúť, ináč len pokračujete ďalej, kde podľa batožinovej nálepky skontrolujú, či môžete ísť ďalej. Ak ste žiadnu nemali, len prejdete. Ak ste nejakú mali, dúfajte, že vo vašej batožine nenašli nič podozrivé
- nečakane následuje ďalšia kontrola pasu a víz
- hooray, vitajte v Palestíne
Batožinová nálepka
Od momentu, kedy som sa dostal k prvému okienku s kontrolou pasu, po privítanie v Palestíne prešlo asi 20 minút. Keď sa dostanete na radu ide to pomerne rýchlo a priamočiaro.
Pred budovou čakajú taxíky a busy. Ja som zobral zdieľaný taxík za 43 NIS, ktorý nás vysadil v starom meste pred Damašskou bránou. Cesta trvá asi 40 minút. Od hraníc do Jeruzalema je prevýšenie tiež 1.2 km, takže si opäť pripravte ušné bubienky.
Na okraji Jeruzalema následuje ďalšia kontrola – tentoraz medzi Palestínou a Izraelom. Podstatné sú hlavne izraelske vstupné víza, bez ktorých vás nepustia. Do nášho malého, 12 miestneho mikrobusu sa nasáčkovali 3 policajti (jedna z nich žena) so samopalmi. Pevne som veril v neporuchovosť izraelských zbraní (alebo bohvie kto im ich dodáva), lebo počas kontroly sa mi celú dobu opierala hlaveň jedného z nich o stehno.
Vstupné víza do Izraela
Po 4 a pol hodinách sa mi podarilo prejsť aj tretím z troch hraničných prechodov medzi Izraelom a Jordánskom. Niekedy nie je úplne jasne, kam treba ísť a čo treba urobiť, ale pokiaľ práve nič nepašujete, na druhú stranu sa dostanete.