O zbytočnom plánovaní

Nejaká pani mi obsadila sedadlo pri okne 🙁 To mi pekne začína výlet. Ale nechcelo sa mi to riešiť a ulička tiež nie je najhoršia.

—

Do Delhi prilietame s ale hodinovým meškaním, ktoré sme stihli nabrať ešte skôr, ako sme sa odlepili od betónu vo Viedni. Po podľa mňa aspoň niekoľkých kilometroch, kým som sa dostal z lietadla k imigračnému som sa oficiálne dostal do Indie prekvapivo rýchlo. Proste si oskenovali otlačky prstov a That’s all folks! Welcome to India. Ani som sa nesnažil o vybavenie SIMky, takže rovno preč z letiska, kde ma prefackalo 37 stupňov a hneď na Airport Express do centra Delhi. Vlaky zatiaľ fajné 😉

Privítanie | Imigračné, ktoré by som asi nemal fotiť | Celkom moderný express do centra

—

Keď som po 10 minútach blúdenia konečne vystúpil z metra na správnej strane, privítala ma skutočnejšia India, než naleštené sklenené letisko. Každý sa vám bude snažiť predať všetko a budú vás chcieť všade zaviesť. Samozrejme cudzinecký poplatok included. Takže treba nahodiť poker face a ignorovať úplne všetko doradu. Hociaký očný kontakt pre nich automaticky znamená, že máte záujem o čokoľvek, čo práve ponúkajú.

Bežný život po zotmení | Nie je to úplne ako vo filmoch, ale je tam asi viacej ľudí, ako by malo byť

Po pár minútach, hrdý, že som všetkých odignoroval, som sa dostal na hotel a ubytoval. Bolo chvíľu poobede. Ale ak nerátam večeru, na ktorú som vybehol na ulicu, to bolo všetko, čo som pre objavovanie Delhi v ten deň spravil. Je to podobné ako s indickým jedlom – treba na to ísť postupne. Takže som si hodil šlofíka, pozrel nejaký seriál a spravil si plán na zvyšok výletu (zbytočne, lebo o deň neskôr sa všetko zmenilo). Deň 1 v Delhi – úspešne ukončený.

Chicken Curry za 160 INR a Masala Dosa za 60 INR – na michelina to nebude, ale fakt to bolo chuťovo dobré a mega lacné

—

Finančné okienko – platí sa tu v rupiách, pre zjednodušenie je to tak 1 EUR = 75 INR, resp. 1 Kč = 3 INR.

—

Zimu v Indii moc nepoznajú, takže nezávisle na dátume je tu nechutne. Také to počasie, kedy sa vám vôbec nič nechce, ani len vyliezť z postele po 10 hodinách. Ale že som to nejaký cestovateľ, nahodil som oblečenie hodné do nechutného horka (dlhé turistcké nohavice, funkčné tričko, ponožky a Vans), vytrepal sa do toho chaosu, stopol prvú rikšu a pustil sa do zjednávania. Za 600 INR ma týpek vozil nasledujúce 4 hodiny, ani neviem úplne kade, len som mu povedal, že chcem vidieť nejaké pamiatky. Som si istý, že aj tak tú cenu prestrelil, ale na brnenské pomery je to taxík viacmenej zadarmo a nemusel som riešiť, čo chcem vlastne vidieť. Dokonalé.

Bežné zverstvo v meste, psi ležia bárde, kravy sa pohybujú5 bárde, len tie opice sa aspoň držia mimo cesty

Tož som teda videl chrámy, pamiatky, opice, kravy, psov a sporiadanú indickú dopravu (rád by som tu šoféroval – úplne krásne tu funguje, že kto viac trúbi a je prebojný tak sa proste cez tú križovatku dostane prvý). Trikrát týpek zastavil tak náhodne a priniesol mi neidentifikovateľné jedlo. Ani som sa nepýtal, čo to vlastne je a radšej rovno zjedol. A vždy to bolo super, aj keď na pohľad to bolo tak na hrane.

Nejaké tie pamiatky

Port Charlotte

Po ukončení prehliadky nastal čas opäť skúsiť lokálnu kuchyňu. Metódou sedí-tam-nejaký-západňar som vošiel do silno lokálneho podniku a tak nenápadne sa pýtam vedúceho, že kde si môžem sadnúť. Úplne seriózne, na indický spôsob, aj keď mal väčšinu stolov voľných ma posadil k Charlotte, holke, čo prišla hneď predomnou. Tož takto sa pozývajú ženy na večeru 😀 Mega náhoda, Charlotte je zo Škótska z dedinky, cez ktorú sme prechádzali, keď sme šli minulý mesiac na Islay a je pomenovaná podľa dedinky Port Charlotte na Islay. Malý svet.

Nejaké tie staršie pamiatky

Charlotte je v Indii už štvrtýkrát a cestuje ďaleko viac než ja, takže zvyšok večera sme strávili zdieľaním cestovateľského know-how. Nechcel by som teda byť sólo cestovateľkou v krajinách ako je India či Nicaragua. Chlapi sú prasata. Ale poradila mi dobré jedlá, čaje a tak všeobecne tipy na Indiu, takže výborný večer. Ale asi sa sem budem musieť vrátiť, lebo India je obrovská a doslova tu platí iný kraj iný mrav.

—

Ísť do Indie a necestovať vlakom je ako keby ste tu vôbec neboli. Lenže väčšina vlakov je vypredaná dni/týždne dopredu, čo sa úplne nestotožnuje s mojím hurá systémom. A ďalší problém je, že na kúpu lístku na nete je potreba indické telefónne číslo. Dali by sa kúpiť priamo na stanici, ale tam je veľká šanca, že sa na ten vlak proste nedostanem. A toľko času na rozdávanie nemám, hlavne keď vlak Delhi => Mumbai ide skoro celý deň a ja potrebujem po ceste pár zastávok.

Čo ulica dala – nezisťovať a jesť

Je pokročilá nočná hodina, popíjam indickú whisky s majiteľom hotela a riešime, čo budem robiť následujúce dni. Tak mu vravím môj plán (Delhi => Agra => Jaipur => Ahmedabad => Mumbai) ale jeho džob je mimo starania sa o hostí aj organizovanie výletov. A tak mi dal ponuku, že za 25 000 INR (okolo 9000 Kč) mi vybaví komplet všetko (vlaky, taxi, hotely) a budem vidieť lepšiu Indiu, než turistické atrakcie a 14. budem v Mumbaii. A keďže aj tak nič lepšie naplánované asi nemám, tak som na to kývol, dal mu 10 000 INR na ruku, zvyšných 15 000 keď prídem do Orchhi. Zaspávam mierne neistý, na necelé štyri hodiny a o 6 ráno sadám na vlak smer Agra.

Posledná cesta Gándhího