O 9 odchádzam z hostela. To je doba, kedy som chcel byť už na ceste do Jeruzalema. Končím s plánovaním. Som horší ako product manager, čo sa plánovania týka. Na autobusovej stanici som si uvedomil, že vo foťáku nemám SD kartu. A foťák bez karty je ako Čech bez piva, proste sa to nedá. Rýchlo mávam na bus a naspäť na hostel.
Mávanie na bus. Poviete si, trochu nezvyčajné mávať na MHD, nie? V Tel Avive (a asi aj v Jeruzaleme) funguje armáda mikrobusov (popri MHD), ktoré sú označené presne ako MHD linky, jazdia po tých istých trasách ale zoberú vás hocikde a vysadia vás hocikde. Zamávate, nastúpite, počas jazdy posuniete vodičovi peniaze (neviem či všetci platia NIR 6, alebo to len bola náhoda a môžete zaplatiť koľko chcete) a keď chcete vystúpiť tak sa ozvete. Super biznis, možno by sa to ujalo aj iných veľkých mestách.
Tel Aviv je veľmi krásne mesto. Čisté, moderné, bezpečné, s cyklotrasami. Ani raz sa mi nestalo, že by som cítil čo i len náznak nejakého nebezpečenstva, čo sa o iných mestách vôbec nedá povedať. A to som sa pohyboval všeliakými uličkami. Ľudia sú ochotní, radi pomôžu a väčšina vie veľmi dobre po anglicky.
SD karta sa našla, mrcha zapadla pod madrac. Na izbe mi ešte chalanisko, ktorý dnes v noci prišiel z Jeruzalema, odporúčil lacný hostel priamo pri Damascus Gate, vstupe do Starého Mesta Jeruzalema. O starosť menej. Na stanici som si vybral ďalší obnos pekných farebných izraelských bankoviek a stále sa čudujem, že mi ešte nevolali z banky, či mi niekto neukradol kartu. Nasadám do prvého autobusu na platforme 6, zaplatím okolo 4 eur a už sa vezem.
Je 10:59, autobus zrazu zastal uprostred diaľnice. Vodič niečo povedal (niečo na štýl “נעצור במשך שתי דקות לזכר חיילים שנפלו”.) a väčšina autobusu vystúpila. Ej zle je, ale ostávam sedieť. O minútu už počujem sirény (uprostred diaľnice), všetci ticho, hlavy sklonené. Dvojminútová pamiatka padlých.
—
NIS 6,6 za jednu cestu električkou. Krásou, tichou, modernou. Na odporúčania týpka z Tel Avivu vystupujem pri Damascus Gate a hľadám New Palm Hostel. Priamo zo zastávky na mňa svieti veľký nápis. Už pri vstupe mi je jasné, prečo je taký lacný. Seriózne, v horšom hosteli som ešte nebol. Za NIS 60 na noc sa nemôžem sťažovať. Vyhodím z ruksaku všetko, čoho hodnota je pod 100 eur a odľahčený idem skúmať Staré Mesto. Mimochodom, izby sa ani nedajú zamknúť.
História ma moc nebere, takže úplne ani neviem, čo vlastne v Starom Meste je (don’t judge me!). Ale rozhodne som nečakal, že 80% (!) plochy zaberajú trhy. A nájdete tu doslova všetko – potraviny, zlatníctvo, hračkárstvo, predajňu Adidas, oblečenia a suvenírov jak nasr… čo vás len napadne. V jednom stánku so suvenírmi som dokonca objavil žmurkajúceho Ježiša. Viete, také tie obrázky, na ktoré keď sa pozriete z iného uhla, tak sa zobrazí iný obrázok. No a na tomto bol Ježiš na kríži so zavretými a otvorenými očami. Žmurkal. Sick!
Zvyšných 20% zaberá Western Wall, čo ako mnohí tušíte je stena a Dome of the Rock kam ma ale práve dnes nechceli pustiť. Skúšal som 5 rôznych vchodov, ale vojakovi so samopalom sa neodvráva.
Jeruzalem si odomňa vyslúžil pečiatku FAIL. Novému mestu nedávam žiadnu šancu, aj keď pôsobí veľmi moderne (určite viac ako Brno), NIS 60 beriem ako zlú investíciu (a poučenie) a idem rovno na stanicu. ALE, má to drobnú výhodu, môžem ísť na noc do Ein Gedi pri Mŕtvom mori a zaplávať si do sýtosti. Aspoň sa o hodinu skráti cesta do Eilatu.
—
Na stanici mi milá slečna povedala, že posledný bus do Ein Gedi odišiel pred 15 minútami. Nepoučiteľný, zas som niečo plánoval. Kupujem teda lístok rovno do Eilatu (NIS 79) posledným busom o 10 minút. Štvorhodinová cesta predomnou.
—
Vsuvka na záver. Izraelské ženy sú prekrásne (nemám pre vás fotku 🙁 ). Asi by sa bili so Slovenkami a Poľkami o prvenstvo. A čo je úplne mega, keď žena vojačka, v typickej hnedej uniforme s čiernymi topánkami, má ružový ruksak, ružový telefón a ružový náramok. Štýl.
