Archive | Holy trip RSS feed for this section
20.4.2013

Zbohom Izrael

Problémy si ma úspešne nachádzajú. Mierne som zaspal, ale to by ani moc nevadilo, rezervu som mal dobrú. Zo stanice odchádzal vlak 8:45. Prišiel však už 8:36 a tak som nasadol. Až keď som podľa GPS zistil, že sme neodbočili na letisko mi došlo, že to nebol môj vlak. Najbližšia zastávka však bola na dohľad letiska, asi 2 km od neho. Vystúpil som a vydal sa priamo k letisku dúfajúc, že sa tam nejako dostanem pešo.

Ocitol som sa vo vilovej štvrti, asi 200m od letiska. Medzi mnou a letiskom bola rieka, diaľnica a dva ploty. To už mi bolo jasné, že tudy cesta nevede. Ostávali mi asi 2 hodiny do odletu. Zvoním na prvú vilu, či by mi vedeli poradiť ako sa najrýchlejšie dostanem na letisko. Pán sa usmial a povedal mi, že letisko je síce blízko ale dostať sa tam zaberie veľa času. Pýtam sa, či by ma mohol zaviesť, zaplatím mu. Prikývol, ale dodal “No, no, we're rich.” Pozval ma dovnútra na kávu (bola prekvapivo dobrá, na to, že kávu nepijem) a koláčiky, že doraňajkujú a so synom ma zavezú. O chvíľu už sedíme v aute na letisko, na cestu mi dokonca nabalil zopár koláčikov. Cesta zabrala skoro pol hodinu, to by som pešo nedal ani keby chcem. Vysadili ma pred terminálom, poďakoval som a vydal sa hľadať svoju bránu.

Pozrem na hodinky keď tu zrazu žiadne hodinky na ruke nemám. Nike FuelBand som zabudol na hosteli. Šťastena si na mňa dnes posvietila. Volám na hostel a slečna mi hneď oznámila, že ho našli a môžem si ho vyzdvihnúť na recepcii. Let mi odlieta o 1.5 hodinu čo rozhodne nedávam. Mailujem im moju adresu, FuelBand mi zašlú poštou.

Na letiskovej kontrole si na mňa ešte posvietili kvôli šatke na hlavu, ktorú nosia arabi, ktorú som si kúpil v Jordánsku. Musel som čakať na vrchného sekuriťáka, s ktorým som mal najprv klasický rozhovor odkiaľ, kam, prečo, s kým a následne rozhovor o šatke. O šatke! Či to bol darček, či si uvedomujem, čo to pre nich znamená, či som si ju kupoval z náboženských dôvodov… O hodinu už spokojne sedím v lietadle do Budapešti.

Izrael a Jordánsko sú veľmi pekné krajiny. Určite jeden z top výletov aké som absolvoval. Koľko ma ale celý výlet vyšiel? tl;dr 685 eur

Letenka

  • 30 280 Ft
  • pochutiny v lietadle: 15 EUR (dá sa platiť kartou)

Ubytovanie

  • Tel Aviv: 3x NIS 98
  • Jeruzalem: NIS 60
  • Eilat: 3x NIS 120

Jordánsko

  • Tour do Petry + noc v Aqabe: $252 (študentská zľava), v cene je hotel, doprava Eilat => Aqaba => Petra => Eilat, vstup do Petry so sprievodcom (super chalanisko) a večera formou švédskych stolov
  • voda, večera, šatka na hlavu, sprepitné v Petre: 20 JD + $6
  • hraničná daň: NIS 250

Doprava

  • Bratislava <=> Budapešť: 17,50 EUR
  • vlak letisko <=> centrum: 2x NIS 15
  • MHD v Tel Avive: 5x NIS 6
  • bus Tel Aviv <=> Jeruzalem: 2x NIS 18
  • MHD v Jeruzaleme: 2x NIS 7
  • bus Jeruzalem => Eilat: NIS 79
  • bus Eilat => Ein Bokek: NIS 49
  • bus Ein Bokek => Jerusalem: NIS 42

Všetko ostatné

  • okuliare: NIS 30
  • čítačka SD kariet pre iPad: NIS 100
  • krémy: NIS 60
  • pitie: NIS 91
  • jedlo: NIS 179
  • no idea: NIS 20

Všetko spolu

  • 30 280 Ft ~ 101 EUR
  • NIS 1724 ~ 364 EUR
  • 20 JD ~ 22 EUR
  • $258 ~ 198 EUR
  • 685 EUR

Pôvodne to mal byť trip pod 500 EUR, ale vôbec to neľutujem. Práve naopak, bol to jeden z najlepších výletov na akých som bol a dúfam, že sa sem niekedy ešte vrátim. Na sever od Tel Avivu (Bethlehem, Nazareth, Galilea) som sa vôbec nedostal, ani do Ammanu, Petru som videl len z rýchlika, takže stále je čo navštíviť.

That's all folks!

 

19.4.2013

More, kde sa nikto nemôže utopiť

Z Petry nás vezú priamo na hranice. Na jordánskej strane všetko dobré, na izraelskej sme prechádzali asi 4 kontrolami a Obama mal asi 10 minútový hovor s mladou pani, pri mne si len do hárku poznačila, že som zo Slovenska. Asi kvôli štatistikám.

Na parkovisku už na nás čakal odvoz. Opäť ten istý pán z Brazílie. Dozvedeli sme sa, že extrémisti zrovna dnes ráno, keď sme boli v Petre vystrelili zo Sinaia 2 rakety na Eilat, nespôsobili ale žiadne škody ani straty na životoch, išlo skôr o varovné výstrely.

Zajtra je môj posledný deň v Izraeli a ešte stále som nebol v Mŕtvom mori. Jasný plán. Ráno idem hneď na stanicu a beriem prvý bus do Ein Bokek, malej hotelovej dedinky pri Mŕtvom mori. Na pláži je pomerne veľa hostí, nájdem si voľné lehátko, otvorím prvé pivo a užívam.

Aj stará mama vám povie, že Mŕtve more je tak slané, že sa budete stále len nadnášať. Ale pokiaľ si to sami nevyskúšate, netušíte aký je to naozaj pocit.

Voda je tak strašne slaná, že som nemal odvahu tam ponoriť hlavu. Keď sa ponoríte, celé telo je zrazu mazľavé, čo je síce príjemný pocit, ale dlhodobo by vám to asi škodilo. Soľ žere vodu z vašej kože. Od toho sú na pláži sprchy so skadkou vodou.

Samozrejme som musel ochutnať ako moc je voda slaná, a je fest slaná. Tak slaná, že po dotyku cítite štipľavú (nie slanú) chuť. Neskôr sa dostaví nahorklá slanosť.

Pláž je piesková, ale v momente ako vojdete do vody, tak kráčate po soli. Po veľkých hrudkách soli. Všetky veci, ktoré sú vo vode, schodíky, slnečník, váčšie kamene, sú “obrastlé” soľou.

Ak neotvoríte oči vo vode, príp. sa nenapijete, čo by vás mohlo natoľko dostať, že by ste to už nerozdýchali, tak mi príde nemožné sa v Mŕtvom mori utopiť. Ak sa postavíte v hlbokej vode, tak voda vás nadnáša tak moc, že prsia máte stále nad vodou. Ponoriť krk v stojacej polohe zaberie nejaké úsilie. Stačí si len lahnúť na chrbát a nechať sa nadnášať.

Podarilo sa mi minúť všetkú hotovosť, než som si uvedomil, že sa nemám ako dostať do Jeruzalema. V Ein Bokek som nenašieľ žiaden bankomat a v autobusoch karty neberú. Šofér bol ale natoľko ochotný, že ma zobral s tým, že v Jeruzaleme si vyberiem peniaze a potom zaplatím. Tak sa aj stalo.

Bus do Tel Avivu odchádzal o 15 minút. Zamieril som si to rovno na ulicu Hayarkon do toho istého hostela. A zaspal.

.

 

18.4.2013

Moderný div sveta

Z Aqaby je to asi 2 hodiny do Petry. Ideme klimatizovaným busom, takže pohodička. Asi v polke cesty máme prestávku na nákup suvenírov (nič som vám ale nekúpil). Vyjdem z busu a ovalí ma 10 stupňov! ZIMA! To som uprostred púšte naozaj nečakal.

Príchod do Petry ma trochu prekvapil. Viacej ako keď som zistil, že sa tu natáčal Indiana Jones. Bolo tu pristavených minimálne 50 busov a ako som sa neskôr dozvedel, Apríl je najnavštevovanejšie obdobie. Takže mrte turistov. Pred vami je asi 700m kamenistá cesta, kým sa dostanete k vstupu do Petry. Môžete si ju skrátiť, čo som aj urobil, na koňoch, ktoré sú v cene lístka. Vyžaduje sa ale sprepitné ~$5 (berú všetky meny) pre týpka, ktorý vám koňa požičia. Kone, ťavy, oslov a vozy môžete využívať naprieč celou Petrou, ale za to už platíte normálnu sumu + sprepitné. Od začiatku cesta len klesá a pokiaľ nechcete platiť Beduínom, tak naspäť pôjdete tou istou cestou, stále do kopca.

Práve dnes boli v Petre asi tri autobusy plné stredoškoláčok z Ammanu. Neviem či som tak pekný ako som múdry, alebo charizmu vyžarujem na kilometre, ale s asi 20 mladými Jordánčankami mám fotku v ich mobile. Takto nejak sa musí cítiť Brad Pitt, keď ho sledujú húfy mladých žien. Ego boost!

Historické okienko

Názov Petra pochádza z gréckeho slova “petros” a znamená “skala”. Petra bola hlavné mesto Nabataeanov, arabského kmeňa, ktorý prišiel do južného Jordánska pred viac ako 2200 rokmi. Boli majstri v obchodovaní a diplomacii, na svojich cestách vyberali poplatky, chránili svoje karavany, mali skryté miesta popri cestách so zásobami vody. Výnosy z obchodovania im umožnili rozšíriť svoje kráľovstvo na plochu 6-8x väčšiu ako je dnešné Jordánsko.

To sa samozrejme nepáčilo Rímskej ríši a v roku 106 k nej bolo kráľovstvo pripojené. Spojenie však bolo mierumilovné, Rimania si Nabataeanov vážili a dokonca im pomohli s budovaním ciest. Jediná zmena bola, že dane platili Rimanom.

V Petre je poznať vplyv gréckej, rímskej či egyptskej kultúry. Najznámejší monument, Al-Khazneh (The Treasury), hrobka Nabataeanského kráľa bola inšpirovaná práve gréckou a alexandríjskou kultúrou. Postavili ju v prvom storočí pred Kristom, ešte pred obsadením Rimanmi. Má 30m na šírku. 43m na výšku. Hlbšie v meste sa nachádza tiež divadlo, ktoré veľmi pripomína typické rímske divadlá, napriek tomu, že bolo postavené v prvom storočí nášho letopočtu. Je to kvôli silnejúcemu vplyvu Rímskej ríše zo západu. Na začiatku dokázalo pohltiť 3000 ľudí, neskôr po obsadení Rimanmi bolo rozšírené na kapacitu 7000.

Petra mala veľmi premyslený systém zavlažovania a dodávok vody. Nachádza sa uprostred púšte a bez vody by tu nič neprežilo. Úzke priestory a chodbičky spôsobujú, že ak začne pršať, do 30 minút z toho vznikne povodeň. Nabataeani preto na vrchu vytvorili hrádzu, aby voda nestekala do mesta a ručne prekopali tunel naprieč skalou, kde vodu odvádzali do zásobarne. Tú spolu s vodou z prameňov potom mohli aquaduktom, ktorý sa tiahne od začiatku až po koniec Petry, pohodlne distribuovať.

Napriek tomu, že aj po obsadení Rimanmi dokázala Petra a Nabataeani stále rásť, postupom času jej vplyv slabol a Petra začínala chátrať. Spôsobili to hlavne zmeny obchodných ciest, ktoré už Petrou neprechádzali. Klinec do hrobu zatĺklo zemetrasenie, ktoré síce moc nepoškodilo samotné mesto, ale vodný systém, ktorý sa v tej dobe nedal opraviť. Po 14. storočí bola Petra kompletne opustená a pre Západ úplne neznáma. Znovu ju objavil až v roku 1812 švajčiarský cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt. V 1985 sa Petra dostala na zoznam chránených oblastí UNESCO a v roku 2004 bola vyhlásená ako jeden z moderných siedmich divov sveta.

Koniec historického okienka.

Na preskúmanie celej Petry je potreba asi 3 dni. Za jeden deň prejdete maximálne najzákladnejšiu trasu a skončíte pri Kráľovských hrobách. Odtiaľ je vidieť vládou postavená dedina, kam zadarmo v 70-tych a 80-tych rokoch nasťahovali Beduínov, ktorí obývali priestory Petry. Tým sa z Petry stala turistická atrakcia. Ak nechcete ísť tou istou cestou naspäť, môžete sa na ťavách zviesť do dediny a odtiaľ vás zavezú na začiatok Petry.

My sme mali na Petru len niekoľko hodín, čo je žalostne málo na preskúmanie všetkých monumentov, ktoré Petra ponúka. Určite by som sa sem rád v budúcnosti vrátil na kompletnú tour, tak ak sa niekto budete chystať, dajte mi vedieť.

 

17.4.2013

Jordánsko z rýchlika

Spojka nás vyhodí priamo pred našim hotelom. Luxus oproti tomu, kde som doteraz spával. S Obamom sa vydávame preskúmať Aqabu. Na chodníkoch stretávame ťavy, na ceste nadupané mašiny. Veľmi rýchlo sme našli malú reštauráciu, kde sme na hodinu zakotvili a navečerali sa (kto z vás si môže povedať, že večeral s Obamom, ha?). Pýtam sa, či majú nejaké špeciálne pivo, na čo čašník zareagoval len úsmevom a ponúkol mi vodu. Do budúcna by som si mal zistiť aspoň základné fakty krajiny, predtým ako si vypýtam alkohol v krajine, kde ho až tak moc nepodporujú. Zaplatený luxus treba využiť a tak zvyšok večera trávim na hoteli pozeraním amerických filmov a písaním flákača.

Naivne som si myslel, že sa zobudím skoršie a dám si rannú prechádzku mestom. Horko ťažko som stihol raňajky aby som bol 8:30 v hale, kde nás čaká odvoz do Petry. A tí smradi meškali hodinu! Keby viem, tak si aspoň zaplávať idem.

Všimnite si ináč pôdorys Aqaby, mestský architekt si dal záležať.

Informačné okienko

Jordánsko je moja prvá arabská krajina, ktorú som navštívil. Hlavný jazyk je arabčina, ale v kľude sa dohovoríte anglicky. Hlavná mena sú jordánske dináre, ale platiť sa dá viacmenej hocičím, či už izraelskými shekelmi, eurami (1 EUR ~ 0,92 JD) alebo dolármi (1 USD ~ 0,71 JD).

75% krajiny je púšť, kde skoro neprší a na juhu v Aqabe sa v letných dňoch teploty môžu vyšplhať až k 50 stupňom. Všetká zeleň je tu umelo zavlažovaná. Aqaba je tax-free zóna a jediný jordánsky prístav, kde veľa Jordáncov chodí cez víkendy (piatok a sobota) nakupovať.

Jordáncov je 6,5 – 8 miliónov, záleží či rátate aj prisťahovalcov alebo nie. Za posledných pár mesiacov sem zo Sýrie prišlo vyše pol milióna utečencov. Je to asi jediná arabská krajina, ktorá nemá ropu a žije z finančníctva, obchodu, dopravy a turizmu. Ekonomika krajiny je ale silne ovplyvnená situáciou na Blízkom východe.

Jordánsko vzniklo ako Britský protektorát v 1921, ktorému vládla dynastia Hášimovcov (Hashemite) na čele s kráľom Abdullahom. V 1946 si vybojovali nezávislosť od Britov a o 5 rokov neskôr boli oficiálne uznaní ako Jordánske hášimovské kráľovstvo (Hashemite Kingdom of Jordan), skrátene Jordánsko. Na kráľa Abdullaha bol v 1951 spáchaný atentát a k vláde sa dostal jeho syn Talal, ktorý však rok na to odstúpil. Prenechal tak žezlo svojmu synovi, teraz už zosnulému kráľovi Husseinovi, počas ktorého vlády bolo podpísané prímerie s Izraelom (vďaka čomu som sem mohol vycestovať). Hussein v 1999 zomrel na následky choroby a k vláde sa dostal jeho starší syn, terajší kráľ Abdullah II.

 

16.4.2013

Komerčný Eilat

Cesta do Eilatu bola fajn. Klimatizovaný autobus, len 2x nás zastavila vojenská polícia kvôli prehliadke ale ináč je to len rovná cesta (nie diaľnica). Rovná v zmysle bez kopcov. Zákrut je na nej mrte. To však šoférovi nebránilo ísť tak 100 neustále. Jednu zákrutu skoro nedal, ale aspoň nejaké vzrúšo po nudnom Jeruzaleme. V zrkadle ešte vidieť ako sám nad sebou krúti hlavou.

Bam! Paw! Tridsiatkové teploty ma prefackali večer o 21. Na všetkých autobusových staniciach, ktoré patria pod izraelského prepravcu Egged (čo sú v princípe všetky), funguje wifi zadarmo. Takže sa na pár minút zdržím. Hostel som mal dopredu vyhliadnutý ale pred stanicou ma zastavila postaršia pani, či hľadám hostel. Reku áno. A presne ako vás maminky učili, aby ste sa nerozprávali s cudzími ľuďmi a už vôbec nenasadali s nimi do auta, tak presne to som neurobil. Odmenou mi bola súkromná izba s vlastnou kúpeľkou za cenu izby pre 6 v hosteli. Zaspávam pri prvých dvoch dieloch Game of Thrones.

Vonku peče ale zobúdzam sa aj tak až o pol desiatej. Eilat je relatívne malé mestečko, takže času mám až až. Keďže môj privát nemá internet, tak fičím rovno na stanicu na také to informatické zobudenie. Zrazu ma osloví pán, ktorý z oka vypadol Obamovi (budem ho tak volať lebo jeho skutočné si neviem ani za nič zapamätať). Že či to tu poznám. Dali sme sa do reči, zatiaľ čo nás moja skromná navigácia zavedie do jeho hostela. Vypadlo z neho, že dnes večer ide na 1.5 dňovú tour do Petry, Jordánska. Ay caramba. Hneď si pýtam číslo na danú organizáciu a po skoro 10 minútovom hovore a o $252 ľahší tam máme namierene obaja (ešte sa platí $60 na hraniciach do Jordánska).

Ostáva mi asi 5 hodín na Eilat, potom pre nás príde mikrobus a zobere nás cez hranice do Aqaby, kde strávime noc. Vyhneme sa tak prípadným problémom na hraniciach a ráno môžeme hneď vyraziť do Petry.

Bežím ešte do supermarketu, kde si konečne po troch dňoch, spálený, kupujem opaľovací krém. Moje telo ma začína mať rado, môj nos mi to stále ešte neodpustil.

Eilat je hrozne poznačený turizmom. Ak si odmyslíte okolie pláže, tak je to normálne mesto, kde nie je moc čo vidieť. Ale okolie pláže je tuctovejšie ako Sharm el-Sheikh. Z rádií počuť Rihannu, Guettu a celú popovú scénu, obchody tu majú Armani, Hugo Boss, Guess a iné rich značky. Pobrežie lemujú obrovské hotely, na pláži podávajú krásne nadekorované koktaily.

Krásne to znie, že? 🙂 O pár minút už som v plavkách a mierim si to do Červeného mora. Super pocit si zaplávať v takom horku. Buchnem sa po vačku a za NIS 20 si beriem lehátko priamo pri bare a k tomu za rovnakú pálku ľadový jahodovo-kiwový shake. Taký brain freeze som už dlho nemal. Nenažranec jeden. K tomu som sa začítal do Larsa Keplera a jeho Paganiniho zmluvy, takže pár hodín ubehlo ako voda.

Všetky nepotrebné veci nechávam na priváte, takže do Jordánska idem dosť odľahčený. O 18 nás čaká mikrobus, ktorý ma s Obamom zobere na hranice (skutočný Obama tam bol 3 týždne dozadu). Obama je mimochodom 43 ročný Dominikánec, ktorý podľa pečiatok z pasu precestoval asi celý svet. Na izraelskej strane všetko dobré, zaplatili sme $60 hraničnu daň a dostávame sa do 70m neutrálneho pásma. Cítil som sa ako Bond v Die Another Day pri výmene za Zaa na severokórejskych hraniciach. Za mnou sniper, predomnou netuším kto. Prehliadka batožiny v pohode, pasy relatívne tiež, chceli len vedieť prečo do Jordánska ideme ale menší problém nastal pri poslednej kontrole, ktorá ani neviem, čo vlastne kontrolovala, keďže všetko už som mal potvrdené. Každopádne policajtovi s veľmi dobrou postavou sa niečo na mojom pase nezdalo a asi 5 minút si ho preveroval.

Celý prechod cez hranice bol celkom bezbolestný, ale zaujímava skúsenosť. V EÚ ani neviem, že hranice existujú, tu sa cez ne nemusím dostať. Na parkovisku nás už čakala jordánska spojka (ako z filmu), ktorá nás zaviezla do hotela, kde si nás ráno o 8 vyzdvihnú. Fotky hraníc skúsim cestou naspäť, nechcel som moc provokovať 🙂

 

16.4.2013

Jeruzalemský fail

O 9 odchádzam z hostela. To je doba, kedy som chcel byť už na ceste do Jeruzalema. Končím s plánovaním. Som horší ako product manager, čo sa plánovania týka. Na autobusovej stanici som si uvedomil, že vo foťáku nemám SD kartu. A foťák bez karty je ako Čech bez piva, proste sa to nedá. Rýchlo mávam na bus a naspäť na hostel.

Mávanie na bus. Poviete si, trochu nezvyčajné mávať na MHD, nie? V Tel Avive (a asi aj v Jeruzaleme) funguje armáda mikrobusov (popri MHD), ktoré sú označené presne ako MHD linky, jazdia po tých istých trasách ale zoberú vás hocikde a vysadia vás hocikde. Zamávate, nastúpite, počas jazdy posuniete vodičovi peniaze (neviem či všetci platia NIR 6, alebo to len bola náhoda a môžete zaplatiť koľko chcete) a keď chcete vystúpiť tak sa ozvete. Super biznis, možno by sa to ujalo aj iných veľkých mestách.

Tel Aviv je veľmi krásne mesto. Čisté, moderné, bezpečné, s cyklotrasami. Ani raz sa mi nestalo, že by som cítil čo i len náznak nejakého nebezpečenstva, čo sa o iných mestách vôbec nedá povedať. A to som sa pohyboval všeliakými uličkami. Ľudia sú ochotní, radi pomôžu a väčšina vie veľmi dobre po anglicky.

SD karta sa našla, mrcha zapadla pod madrac. Na izbe mi ešte chalanisko, ktorý dnes v noci prišiel z Jeruzalema, odporúčil lacný hostel priamo pri Damascus Gate, vstupe do Starého Mesta Jeruzalema. O starosť menej. Na stanici som si vybral ďalší obnos pekných farebných izraelských bankoviek a stále sa čudujem, že mi ešte nevolali z banky, či mi niekto neukradol kartu. Nasadám do prvého autobusu na platforme 6, zaplatím okolo 4 eur a už sa vezem.

Je 10:59, autobus zrazu zastal uprostred diaľnice. Vodič niečo povedal (niečo na štýl “נעצור במשך שתי דקות לזכר חיילים שנפלו”.) a väčšina autobusu vystúpila. Ej zle je, ale ostávam sedieť. O minútu už počujem sirény (uprostred diaľnice), všetci ticho, hlavy sklonené. Dvojminútová pamiatka padlých.

NIS 6,6 za jednu cestu električkou. Krásou, tichou, modernou. Na odporúčania týpka z Tel Avivu vystupujem pri Damascus Gate a hľadám New Palm Hostel. Priamo zo zastávky na mňa svieti veľký nápis. Už pri vstupe mi je jasné, prečo je taký lacný. Seriózne, v horšom hosteli som ešte nebol. Za NIS 60 na noc sa nemôžem sťažovať. Vyhodím z ruksaku všetko, čoho hodnota je pod 100 eur a odľahčený idem skúmať Staré Mesto. Mimochodom, izby sa ani nedajú zamknúť.

História ma moc nebere, takže úplne ani neviem, čo vlastne v Starom Meste je (don’t judge me!). Ale rozhodne som nečakal, že 80% (!) plochy zaberajú trhy. A nájdete tu doslova všetko – potraviny, zlatníctvo, hračkárstvo, predajňu Adidas, oblečenia a suvenírov jak nasr… čo vás len napadne. V jednom stánku so suvenírmi som dokonca objavil žmurkajúceho Ježiša. Viete, také tie obrázky, na ktoré keď sa pozriete z iného uhla, tak sa zobrazí iný obrázok. No a na tomto bol Ježiš na kríži so zavretými a otvorenými očami. Žmurkal. Sick!

Zvyšných 20% zaberá Western Wall, čo ako mnohí tušíte je stena a Dome of the Rock kam ma ale práve dnes nechceli pustiť. Skúšal som 5 rôznych vchodov, ale vojakovi so samopalom sa neodvráva.

Jeruzalem si odomňa vyslúžil pečiatku FAIL. Novému mestu nedávam žiadnu šancu, aj keď pôsobí veľmi moderne (určite viac ako Brno), NIS 60 beriem ako zlú investíciu (a poučenie) a idem rovno na stanicu. ALE, má to drobnú výhodu, môžem ísť na noc do Ein Gedi pri Mŕtvom mori a zaplávať si do sýtosti. Aspoň sa o hodinu skráti cesta do Eilatu.

Na stanici mi milá slečna povedala, že posledný bus do Ein Gedi odišiel pred 15 minútami. Nepoučiteľný, zas som niečo plánoval. Kupujem teda lístok rovno do Eilatu (NIS 79) posledným busom o 10 minút. Štvorhodinová cesta predomnou.

Vsuvka na záver. Izraelské ženy sú prekrásne (nemám pre vás fotku 🙁 ). Asi by sa bili so Slovenkami a Poľkami o prvenstvo. A čo je úplne mega, keď žena vojačka, v typickej hnedej uniforme s čiernymi topánkami, má ružový ruksak, ružový telefón a ružový náramok. Štýl.

 

14.4.2013

Privítanie v Tel Aviv

… not so dary. Začalo to pekne. Po prílete ma síce zastavila pekná policajtka, ale iba sme si pokecali a nechala ma ísť. Cez pasovú kontrolu som tiež v pohode prešiel. Povinné pripojenie na wifi (kde funguje všetko okrem mailov) a išiel som hľadať požičovňu áut, kde ma čaká už zaplatené auto. Alebo som si to minimálne myslel.

Všetkým predomnou odovzdal auto no ja som musel ísť na pobočku. To som očakával, mal som doplácať za to, že som mladistvý vodič (hodím si to do životopisu, taký rozruch okolo toho robia). Potvrdenie, vodičák, pas, kreditka (dal som visu electron). Pozerá, spisuje, telefonuje, zachvíľu sa opýta , či mám inú kartu. Dám jej klasickú visu, ale už tuším problémy. O chvíľu mi oznámi, že mi na karte musí zablokovať $1200, čo znie úplne krásne keďže mám limit na karte nastavený hlboko pod danú čiastku. Karta je samozrejme odmietnutá, skúšam ju ešte ukecať, či sa to nedá nejako obísť no bez úspechu.

Zrazu som sa ocitol na letisku, bez plánu B. Hodina už pokročila, ostávalo mi teda jediné. Dostať sa do centra a nájsť ubytovanie. O hodinu a pol neskôr už zaspávam.

Slnečné lúče ma zobudili okolo 7 ráno. Prežil som prvú noc. Týpek na recepcii mi do mapky zakreslil oblasti, ktoré by som mal vidieť. Hlad je silný nepriateľ a tak som si to zamieril rovno na trhy. Jahody a 4 dc čerstvo vyšťavených pomarančov. Na to by som si za cenu okolo 3 € vedel zvyknúť.

Doobedie som strávil vandrovaním po meste bez nejakého hlbšieho cieľa. Prešiel som všetko, čo som mal zaznačené v mapke, prechádzka výborná. Odbila dvanásta. Cez ulicu vidím húf ľudí stojacích pri stánku, ktorý by mladý Slovák zreferoval ako “kebab do ruky”. Nedostatok mäsa v mojom krvnom obehu je znateľný, tak som sa pridal k stádu. Prišla na mňa rada, pozerám, to budú asi mäsové guličky, zaujímavý štýl. Prikyvujem na cibuľu, zaplatím a zahryznem sa. ŽIADNE MÄSO! Falafel mi dali, Izraelčania zákerní. S chuťou ale mierne sklamaný som ho dojedol a vydal sa opäť na trhy.

Ovocia mám v sebe dosť, hľadám niečo špeciálne. Na plnej čiare víťazí jedlo, ktoré vôbec netuším čo je. A dokonca ani predavač mi to nevedel vysvetliť svojou lámanou izrangličtinou. Je to ale charakter, ponúkol mi 3 rôzne kúsky na ochutnávku. Jasná kúpa za 6 eur a mám čo večerať a raňajkovať.

O druhej sa rútim na hotel, mierne spálený, s krásnym obrysom okuliarov na tvári. Tie som si mimochodom kúpil ako prvú vec na trhoch za 6 eur. Fejkove Ray-Bany. Spolubývajúci mal našťastie opalovací krém, ktorý ma teda vôbec nenapadlo zobrať.

Prechádzaním sa po meste zistíte zvyklosti obyvateľov. Ja som zistil následovné: veľa psíčkarov, veľa bežcov, veľa cyklistov (Tel Aviv je na nich pripravený) a veľa slúchatok. So všetkými sa zosobňujem, tri môžem zopakovať, ale len dve sú zadarmo. Tenisky, kraťasy, sluchátka do uší a šup ho na maratón. 6,5 kilometrový.

Pri mori. To mi veľmi u nás chýba. Len tak si ľahnúť na pláž, čítať si, neskôr si ísť zaplávať. Presne tak som strávil zvyšok dňa. Pohodička.

Izraelčania majú dnes a zajtra špeciálne dni (to som vychytal). Dnes je Pamätný deň, kedy si uctievajú pamiatku padlých vojakov a policajtov. Mimo iné to znamená, že o 19 zavrú všetky obchody a o 20 na minútu pustia po celej krajine sirény. Na Rabin Square je veľká ceremónia (policajti všetkých pri vstupe do areálu prehľadávali) a mali by tam aj vystúpiť hudobníci, ale po 40 minútach príhovorov som to zabalil. Aj tak im nerozumiem ani slovo. Zajtra ceremónie pokračujú aj s dvojminútovou sirénou. Večer sa k tomu na 24 hodín pridá oslava Dňa nezávislosti (Will Smith v hlavnej úlohe), čo je v preklade, podľa týpka na recepcii, jedna obrovská párty. Naprieč krajinou. To by som mal byť už v Jeruzaleme a očakávam minimálne prelet stíhačiek a ohňostroj. A pivo. Ak bude internet, bude aj pokračovanie tejto love story.

 

13.4.2013

The Holy Trip

Osem mesiacov nikam necestovať. Chýba mi to. Musím to napraviť. Mesiac do minulosti ponúkal WizzAir letenku do Tel Avivu za 100 eur. Problém však bol odlet z Budapešti. Po posledných skúsenostiach s letom z Budapešti do Thessaloník som si povedal, že už nikdy viac. Jednak samotná cesta do Budapešti nie je najlacnejšia, ale ani cesta na BUD letisko z centra nie je najpriamejšia. MHDčkou to je na dva prestupy, taxi stojí 20 eur (spolu obe cesty), čo sa pri sólo cestovaní rozráta presne medzi jednu osobu. A to je dosť.

Priložíme ešte do kotla, lowcostové lety majú tendenciu lietať buď skoro ráno alebo neskoro večer a dostať sa z/do Budapešti v takýchto časoch je mizéria.

Chuť cestovať je však silná a tak dávam Budapešti ešte jednu šancu. Európu mám z vyše polovice (a po nastávajúcom lete z troch štvrtín) precestovanú a mimo nej som ešte nebol. Perfektná príležitosť.

Problémy s dopravou z centra Budapešti na letisko a spať som vyriešil cez WizzAir transfer bus a dopravu do a z Budapešti za mňa vyriešil WizzAir. Pôvodný odlet som mal pred obedom z BUD a návrat večer o 22 na BUD (čo sú hrozné časy), oba lety však WizzAir posunul na veľmi luxusné – odlet 15:40, návrat 13:50. Žiadne náhlenie, či nočné cestovanie.

Niekedy v tej dobe som začal čítať knihu This book is about travel, ktorá určite trochu zmenila môj pohľad na cestovanie. Tentoraz nemám dopredu zabookovane žiadne ubytovanie ani nemám určenú žiadnu pevnú trasu, či pamiatky, ktoré by som chcel vidieť. Popravde ani moc neviem čo chcem vidieť (okrem Petry). Mám požičané auto (pojazdný hotel) a cieľ prejisť Izrael zo severu na juh a naspäť Jordánsko z juhu na sever. Za predpokladu, že ma pustia cez hranice, ktoré sa dajú spočítať na prstoch 1 ruky aj keď ste vojnový veterán. Je to dokonca jeden z mála tripov, kedy nemám zo sebou Macbook, takže skutočne žiadna práca ale len dovolenka!

Rezervácia auta bola celkom priamočiara – nič moc lacné ani moc drahé a ideálne s dobrou poistkou. Môj tátoš na tyždeň bude Hyundai Accent ('or similiar' ako vraví požičovňa). Cena na týždeň s pripojistením bola necelých 190 eur. Neskôr som zistil, že na mieste ešte budem doplácať $10 na deň za to, že mám menej ako 25 rokov. Neveria mi, hyeny. Tým som si ale zaistil dopravu a ubytovanie počas celého tripu. Celkom dobrá cena a absolútna voľnosť pohybu. A rád šoférujem v cudzích krajinách. No a do tretice, vyriešilo to problém s inými zásuvkami pre moje iZariadenia, ktoré budem môcť nabíjať priamo v aute.

Do odletu som už moc vecí neriešil, nechávam tomu voľný priebeh. Každopádne zoznam vecí, ktoré som si zobral:

  • iPhone, iPad a Kindle
  • sluchátka
  • Canon EOS 500D
  • peňaženka + pas
  • 2x tričko s krátkym rukávom
  • kraťasy
  • spodné prádlo
  • hygienické potreby + malý uterák
  • tričko a kraťasy na behanie
  • prevodník z auto zástrčky na klasickú zástrčku (tá pohodlnosť!)

a ktoré som potreboval vybaviť:

  • medzinárodný vodičský preukaz
  • špeciálne krátkodobé cestovné poistenie

No a to je tak všetko. Momentálne sa nachádzam niekde nad územím Maďarska a práve som si uvedomil, že som zabudol jednu dôležitú vec – čitacku SD kariet do iPadu. Pokiaľ nenájdem nejaký Apple Store tak fotky uvidíte až po návrate.

Veľmi sa teším na tento výlet. Bude to nová skúsenosť v krajinách s úplne inou kultúrou voči Európe a s iným prístupom k cestovaniu. This is gonna be legen … wait for it …