Cesta do Eilatu bola fajn. Klimatizovaný autobus, len 2x nás zastavila vojenská polícia kvôli prehliadke ale ináč je to len rovná cesta (nie diaľnica). Rovná v zmysle bez kopcov. Zákrut je na nej mrte. To však šoférovi nebránilo ísť tak 100 neustále. Jednu zákrutu skoro nedal, ale aspoň nejaké vzrúšo po nudnom Jeruzaleme. V zrkadle ešte vidieť ako sám nad sebou krúti hlavou.
—
Bam! Paw! Tridsiatkové teploty ma prefackali večer o 21. Na všetkých autobusových staniciach, ktoré patria pod izraelského prepravcu Egged (čo sú v princípe všetky), funguje wifi zadarmo. Takže sa na pár minút zdržím. Hostel som mal dopredu vyhliadnutý ale pred stanicou ma zastavila postaršia pani, či hľadám hostel. Reku áno. A presne ako vás maminky učili, aby ste sa nerozprávali s cudzími ľuďmi a už vôbec nenasadali s nimi do auta, tak presne to som neurobil. Odmenou mi bola súkromná izba s vlastnou kúpeľkou za cenu izby pre 6 v hosteli. Zaspávam pri prvých dvoch dieloch Game of Thrones.
Vonku peče ale zobúdzam sa aj tak až o pol desiatej. Eilat je relatívne malé mestečko, takže času mám až až. Keďže môj privát nemá internet, tak fičím rovno na stanicu na také to informatické zobudenie. Zrazu ma osloví pán, ktorý z oka vypadol Obamovi (budem ho tak volať lebo jeho skutočné si neviem ani za nič zapamätať). Že či to tu poznám. Dali sme sa do reči, zatiaľ čo nás moja skromná navigácia zavedie do jeho hostela. Vypadlo z neho, že dnes večer ide na 1.5 dňovú tour do Petry, Jordánska. Ay caramba. Hneď si pýtam číslo na danú organizáciu a po skoro 10 minútovom hovore a o $252 ľahší tam máme namierene obaja (ešte sa platí $60 na hraniciach do Jordánska).
Ostáva mi asi 5 hodín na Eilat, potom pre nás príde mikrobus a zobere nás cez hranice do Aqaby, kde strávime noc. Vyhneme sa tak prípadným problémom na hraniciach a ráno môžeme hneď vyraziť do Petry.
Bežím ešte do supermarketu, kde si konečne po troch dňoch, spálený, kupujem opaľovací krém. Moje telo ma začína mať rado, môj nos mi to stále ešte neodpustil.
—
Eilat je hrozne poznačený turizmom. Ak si odmyslíte okolie pláže, tak je to normálne mesto, kde nie je moc čo vidieť. Ale okolie pláže je tuctovejšie ako Sharm el-Sheikh. Z rádií počuť Rihannu, Guettu a celú popovú scénu, obchody tu majú Armani, Hugo Boss, Guess a iné rich značky. Pobrežie lemujú obrovské hotely, na pláži podávajú krásne nadekorované koktaily.
Krásne to znie, že? 🙂 O pár minút už som v plavkách a mierim si to do Červeného mora. Super pocit si zaplávať v takom horku. Buchnem sa po vačku a za NIS 20 si beriem lehátko priamo pri bare a k tomu za rovnakú pálku ľadový jahodovo-kiwový shake. Taký brain freeze som už dlho nemal. Nenažranec jeden. K tomu som sa začítal do Larsa Keplera a jeho Paganiniho zmluvy, takže pár hodín ubehlo ako voda.
—
Všetky nepotrebné veci nechávam na priváte, takže do Jordánska idem dosť odľahčený. O 18 nás čaká mikrobus, ktorý ma s Obamom zobere na hranice (skutočný Obama tam bol 3 týždne dozadu). Obama je mimochodom 43 ročný Dominikánec, ktorý podľa pečiatok z pasu precestoval asi celý svet. Na izraelskej strane všetko dobré, zaplatili sme $60 hraničnu daň a dostávame sa do 70m neutrálneho pásma. Cítil som sa ako Bond v Die Another Day pri výmene za Zaa na severokórejskych hraniciach. Za mnou sniper, predomnou netuším kto. Prehliadka batožiny v pohode, pasy relatívne tiež, chceli len vedieť prečo do Jordánska ideme ale menší problém nastal pri poslednej kontrole, ktorá ani neviem, čo vlastne kontrolovala, keďže všetko už som mal potvrdené. Každopádne policajtovi s veľmi dobrou postavou sa niečo na mojom pase nezdalo a asi 5 minút si ho preveroval.
Celý prechod cez hranice bol celkom bezbolestný, ale zaujímava skúsenosť. V EÚ ani neviem, že hranice existujú, tu sa cez ne nemusím dostať. Na parkovisku nás už čakala jordánska spojka (ako z filmu), ktorá nás zaviezla do hotela, kde si nás ráno o 8 vyzdvihnú. Fotky hraníc skúsim cestou naspäť, nechcel som moc provokovať 🙂
