… not so dary. Začalo to pekne. Po prílete ma síce zastavila pekná policajtka, ale iba sme si pokecali a nechala ma ísť. Cez pasovú kontrolu som tiež v pohode prešiel. Povinné pripojenie na wifi (kde funguje všetko okrem mailov) a išiel som hľadať požičovňu áut, kde ma čaká už zaplatené auto. Alebo som si to minimálne myslel.
Všetkým predomnou odovzdal auto no ja som musel ísť na pobočku. To som očakával, mal som doplácať za to, že som mladistvý vodič (hodím si to do životopisu, taký rozruch okolo toho robia). Potvrdenie, vodičák, pas, kreditka (dal som visu electron). Pozerá, spisuje, telefonuje, zachvíľu sa opýta , či mám inú kartu. Dám jej klasickú visu, ale už tuším problémy. O chvíľu mi oznámi, že mi na karte musí zablokovať $1200, čo znie úplne krásne keďže mám limit na karte nastavený hlboko pod danú čiastku. Karta je samozrejme odmietnutá, skúšam ju ešte ukecať, či sa to nedá nejako obísť no bez úspechu.
Zrazu som sa ocitol na letisku, bez plánu B. Hodina už pokročila, ostávalo mi teda jediné. Dostať sa do centra a nájsť ubytovanie. O hodinu a pol neskôr už zaspávam.
—
Slnečné lúče ma zobudili okolo 7 ráno. Prežil som prvú noc. Týpek na recepcii mi do mapky zakreslil oblasti, ktoré by som mal vidieť. Hlad je silný nepriateľ a tak som si to zamieril rovno na trhy. Jahody a 4 dc čerstvo vyšťavených pomarančov. Na to by som si za cenu okolo 3 € vedel zvyknúť.
Doobedie som strávil vandrovaním po meste bez nejakého hlbšieho cieľa. Prešiel som všetko, čo som mal zaznačené v mapke, prechádzka výborná. Odbila dvanásta. Cez ulicu vidím húf ľudí stojacích pri stánku, ktorý by mladý Slovák zreferoval ako “kebab do ruky”. Nedostatok mäsa v mojom krvnom obehu je znateľný, tak som sa pridal k stádu. Prišla na mňa rada, pozerám, to budú asi mäsové guličky, zaujímavý štýl. Prikyvujem na cibuľu, zaplatím a zahryznem sa. ŽIADNE MÄSO! Falafel mi dali, Izraelčania zákerní. S chuťou ale mierne sklamaný som ho dojedol a vydal sa opäť na trhy.
Ovocia mám v sebe dosť, hľadám niečo špeciálne. Na plnej čiare víťazí jedlo, ktoré vôbec netuším čo je. A dokonca ani predavač mi to nevedel vysvetliť svojou lámanou izrangličtinou. Je to ale charakter, ponúkol mi 3 rôzne kúsky na ochutnávku. Jasná kúpa za 6 eur a mám čo večerať a raňajkovať.
O druhej sa rútim na hotel, mierne spálený, s krásnym obrysom okuliarov na tvári. Tie som si mimochodom kúpil ako prvú vec na trhoch za 6 eur. Fejkove Ray-Bany. Spolubývajúci mal našťastie opalovací krém, ktorý ma teda vôbec nenapadlo zobrať.
Prechádzaním sa po meste zistíte zvyklosti obyvateľov. Ja som zistil následovné: veľa psíčkarov, veľa bežcov, veľa cyklistov (Tel Aviv je na nich pripravený) a veľa slúchatok. So všetkými sa zosobňujem, tri môžem zopakovať, ale len dve sú zadarmo. Tenisky, kraťasy, sluchátka do uší a šup ho na maratón. 6,5 kilometrový.
Pri mori. To mi veľmi u nás chýba. Len tak si ľahnúť na pláž, čítať si, neskôr si ísť zaplávať. Presne tak som strávil zvyšok dňa. Pohodička.
—
Izraelčania majú dnes a zajtra špeciálne dni (to som vychytal). Dnes je Pamätný deň, kedy si uctievajú pamiatku padlých vojakov a policajtov. Mimo iné to znamená, že o 19 zavrú všetky obchody a o 20 na minútu pustia po celej krajine sirény. Na Rabin Square je veľká ceremónia (policajti všetkých pri vstupe do areálu prehľadávali) a mali by tam aj vystúpiť hudobníci, ale po 40 minútach príhovorov som to zabalil. Aj tak im nerozumiem ani slovo. Zajtra ceremónie pokračujú aj s dvojminútovou sirénou. Večer sa k tomu na 24 hodín pridá oslava Dňa nezávislosti (Will Smith v hlavnej úlohe), čo je v preklade, podľa týpka na recepcii, jedna obrovská párty. Naprieč krajinou. To by som mal byť už v Jeruzaleme a očakávam minimálne prelet stíhačiek a ohňostroj. A pivo. Ak bude internet, bude aj pokračovanie tejto love story.
