Archive | India trip RSS feed for this section
16.10.2016

Vo svete Milionára z chatrče

Po 17 hodinách prevažne spánku v preklimatizovanej lóži, kde som sa musel prikryť všetkým, čo mi dali, sme len s niekoľko minútovým meškaním prišli do Kalyanu. Na 1500km vzdialenosť to nie je zlé, Slovenské dráhy by sa mohli učiť. Kalyan je taká vstupná brána do Mumbaiu, čoho následky som pochopil hneď ako som vystúpil. Vlak s nápisom Mumbai CST, z ktorého ľudia išli povypadať. Na ten sa musím dostať aj ja 🙁


Moje prvé stretnutie s vlakom   |   Ešte som sa mohol hýbať   |   Vzhľadom na to, že som šiel posledný, tak som trčal z vlaku

Za 15 INR som si kúpil lístok, a vzápätí mi doplo, že to vlastne bolo úplne zbytočné, lebo nie je šanca, aby to niekto niekedy kontroloval. Nastúpil som na prvý vlak čo prišiel (chodia celkom často) a stále sa dokázal hýbať. A potom prišla nasledujúca zastávka a to vám ešte len bolo peklo. Ten vlak na niektorých zastávkach vôbec nezastavuje, len spomalí, na niektorých zastane na max. 10 sekúnd. Tzn. výmena ľudí prebieha krute rýchlo. Ľudia dovnútra doslova utekajú, aby dokázali potlačiť všetkých, čo už tam sú ale súčasne aby na druhej strane polka nevypadla. Takto na jednej zastávke nastúpil ďalší zhluk ľudí, že som sa nemohol pohnúť ani len o centimeter a nadýchnuť sa dalo len veľmi povrchne. Som rád, že odtiaľto letím a nejdem vlakom (tým vlakom som ale musel ísť aj tak ešte dvakrát).


Česko kam sa pozreš

Po šiestich dňoch hlavne indickej stravy to začína na mne zanechávať následky, takže od príchodu do Mumbaiu sa už vyhýbam indickej kuchyni a radšej si dám Colu a ovocné freshe. Moja tráviaca sústava mi určite časom poďakuje. A, aj keď to nerád hovorím, Indie mi už celkom stačilo. Už nie som taký optimistický, že sa sem ešte niekedy vrátim.


Na jeden a pol dňa najobľúbenejší obchod, hneď pri hosteli   |   Neprišiel som na to, prečo je English lacnejšie. Lokálna diskriminácia?

Na hosteli som sa stretol s Chrisom a dohodli sa na prehliadke Dharavi slumu – jedného z najväčších slumov na svete, kde sa mimo iné natáčal aj Milionár z chatrče. Náš sprievodca je lokálny obyvateľ, takže nás previedol všetkými zákutiami tohto mesta v meste. Fotenie na väčšine miest bolo zakázané (obyvatelia si to neprajú), ale sem tam nám fotku dovolil.


Vstupná brána do Dharavi   |   Plast na pretriedenie…   |   …a pretrieďovanie

Väčšina obyvateľov normálne platí za energie a nájom, chodí do práce (vrámci slumu) a vedie normálny život. Na rozlohe okolo 2 km2 tu žije skoro milión obyvateľov a je to naozaj poznať. Uličky v obývateľnej časti sú úzke tak akurát na šírku človeka a väčšinu musíte byť zohnutí, aby ste si nebuchli hlavu alebo sa nezamotali do elektrických káblov.


Náš sprievodca   |   Chris, ja a drtiči plastov   |   Z veľkých kusov robia malé, s ktorými sa potom lepšie pracuje

V priemyselnej časti sa maká o 106, recyklujú plasty, kovy, vyrábajú oblečenie, kabelky, kufre, často aj také ktoré bežne nájdete na letiskách. A je to tu úplne bezpečné, ľudia sú milí, zvedaví – žijú si tu svoj vlastný svet.


Farbenie oblečenia…   |   …a následné susšenie   |   Vysušovanie kože (ovčej a kozej prevažne)

Chris o pár hodín odlieta, takže sme ešte “narýchlo” (pol hodina vlakom, Mumbai je obrovský) skočili ku Gateway of India, fotka sem, fotka tam a vrátili sa naspäť na hostel. Tým sa končí moje spoznávanie Mumbaiu (resp. Bombaiu, ako mu miestni stále hovoria), videl som, čo som chcel, aj čo som neplánoval.


Gateway of India   |   Náhodná budova #1   |   Náhodná budova #2

Ráno beriem tuk-tuk na letisko dúfajúc, že moju jedálnu preferenciu, surovú zeleninu, budú v lietadle rešpektovať. Indické jedlo v lietadle by som už nemusel prežiť. So long India, dúfam, že sa tak skoro neuvidíme. A Viedeň, ani nevieš ako moc sa teším na McFlurry a dobre vychladené pivo. Nesklam ma.


Pekné letisko tu majú   |   Hustá premávka na runwayi   |   Tuna súdruh je asi na zlej strane okna

Keďže sme mali hodinové meškanie a len pol hodinu na prestup, nestihol som v Delhi pridať tento príspevok, takže sa ešte pochválim, že let do Viedne bol najviac super, aký som zatiaľ mal. Lietadlo bolo poloprázdne, takže všetky tri sedačky som mal pre seba. Za mnou nikto, takže vyvalený nonstop, Dreamliner má elektrické zásuvky, takže Macbook stále zapnutý a dokonca aj dodržali moje jedálne preferencie. A gin tonic na spravenie žalúdku 😉 Už len dúfam, že ma niekedy zadarmo posunú do business triedy.

Toľko z návštevy Indie, o mesiac Filipíny 🙂


Hlavná stanica v Mumbaii, kde sa odohrávalo La Grande Finale Milionára z chatrče


Kitty-kitty 🙂   |   Najlepšia zastávku akú môžete chcieť

14.10.2016

Kurz varenia po indicky

Napriek tomu, že mám klimatizovanú izbu, v takomto horku som extrémne lenivý. Stačí len myšlienka na to, že by som mal výjsť z izby a radšej spím ďalšie dve hodiny. Takže po solídnych 11 hodinách spánku som sa konečne z tej izby vytrepal. A keďže som zvyšného jeden a pol dňa nič moc nerobil, bude to taký kratší príspevok, ale aspoň nejaké fotky.


Vyjdem z hotel, zase krava 🙁   |   Mrcha jedna, už kradne

Za neuveriteľných 6 korún som si na dve hodiny požičal bicykel, ktorý pravdepodobne zažil aj Ghándího. Smer malý ostrov na juhovýchod od Orchhi, kde by som pri troche šťastia mohol vidieť nejakú tu divočinu. Ale teda okrem mrte opíc, ktoré lemovali celú cestu som nestretol nič 🙁 Ale aspoň viem, že nabudúce je potreba si požičiať motorku, lebo šľapať na takom prvotriednom bicykli do kopca, to nechcete.


Miestne kúpalisko, práčovňa, ihrisko, tobogán…


Že wildlife…   |   …nič okrem týchto som nevidel 🙁   |   Môj tátoš

Na obed sa stretávam so skupinkou 9 ľudí z celého sveta (dokonca Poľka, tak sme skúsili, že ako moc si rozumieme po slovansky – celkom to šlo) a ideme na kurz varenia po indicky. Trochu atypický kurz, kde väčšinu jedál pripravovala šéfová a my sme sa postupne striedali a pomáhali tak rôzne s prípravou. Celkovo nám ukázala 8 jedál, zapísal som štyri strany receptami, tak hádam ich niekedy aj prepíšem do digitálnej podoby 😉 Ale ináč výborné vecičky, hlavne nakouřená raita.


Suroviny na začiatok


The Smasher!   |   Stará mama pomáha   |   Guľaté placky :facepalm:

Nový deň, nová úroveň lenivosti. Vlak do Mumbaiu odchádza o pol štvrtej poobede, takže nemá význam predsa niečo začínať robiť. Čas na seriály 🙂


Lebo čakať v jednom rade je moc západňárske   |   Týchto kamiónov sú tu úplne mraky, často pekne vyzdobené

Na stanicu do Jhansi prichádzam ešte s pol hodinovým predstihom, len aby som zistil, že vlak hodinu mešká. Pekne po indicky sa zložiť na zem a čakať. Zrazu všímam, po koľajách ide krava. Chvíľku na to krava vedľa mňa. Jesus. Tie zvieratá sú možno až moc sväté. Ale vlak našťastie prišiel, uložil som sa tentoraz v o stupeň lepšej triede, takže len 2 lehátka sú nad sebou a pripravil sa na 17 hodinovú cestu smer Mumbai. Dobrú noc.


Krava sem, krava tam


Takto sa umýva stanica, sem tam sa ľudia aj uhnú   |   Kvalitné oplotenie


Welcome balíček vo vlaku – uterák a dve plachty   |   Na toto si holt treba zvyknúť

12.10.2016

Cesta do neznáma

Vo vlaku do Agri sedím vedľa mladého (asi) Japonca. Za celú dobu sme neprehovorili (nie, že by mi to vadilo), ale toho týpka som v Agre náhodne stretol na štyroch rôznych miestach. Svet sa mi snaží asi niečo povedať.

Vlaky sú podľa mňa všetky povinne miestenkové. By ma zaujímalo, ako sa dajú preplniť, ale pri pohľade na niektoré im to ide. Každopádne, vo vlaku do Agri, na to, že trval len necelé dve hodiny, nám páni z Meals on Wheels rozdávali raňajky 🙂 Žiadna sláva, čaj, toasty, niečo vege a citronáda, ale poteší. Prvá skúsenosť s indickým vlakom výborná.


Top-notch raňajky   |   Pohľad z vlaku, keďže dvere sa tu nezatvárajú

V Agre už ma čakal môj kontakt, s tabuľkou s mojím menom. Cítil som sa veľmi dôležito, keďže ma ešte nikto, nikdy, nikde nečakal s tabuľkou 😀 . Normálne, keď napr. pristanem na letisku, tak vidím hafo ľudí s tabuľkami, ale ja vždy len pokračujem ďalej na zastávku MHD 🙁


Selfie s Taj Mahalom   |   Budova na západ od Taj Mahalu   |   Pohľad na juh z Taj Mahalu
Vidíte, ako krásne, organicky budujem klúčové slová? SEO master!

V Agre som len 6 hodín, lebo okrem dvoch pamiatok, Taj Mahal a Agra Fort, tu beztak nič nie je. A 6 hodín bohato stačí. Priznám sa, idem do krajiny s bohatou históriou, mrte chrámami, náboženstvami od výmyslu sveta, ale vo výsledku ma nič z toho až tak nezaujíma. Skôr sledovať ľudí naokolo, podmienky v akých žijú a tak celkovo úplne iný svet. Lenže to nezachytím ani na fotkách, ani na papieri, takže vám ukážem aspoň fotky pamiatok 🙂


Agra Fort – ževraj len 30% celej pevnosti je prístupných verejnosti, ale ako mne to bohato stačilo. Je to obrovské.

Agru, konečne, opúštam o dvoch poobede, smer Jhansi. Tentoraz v typickejšom vlaku, s lehátkami. V jednom kupé je celkovo 8 postelí, 3+3+2 poschodové. Našťastie mi Vicky (majiteľ hotela v Delhi) rezervoval hornú posteľ, takže sa nemusím účastniť rozhovorov dole. Cestovanie po Indii takýmito vlakmi je fakt pohodlné a lacné. Ak zoberiete najnižšiu triedu, bez klimatizácie, tak napr. Delhi => Mumbai, čo trvá skoro celý deň stojí menej ako 10 eur. A každú chvíľu ide okolo predavač s jedlom a nápojmi.


Som si lebedil na vrchu   |   Chill v podaní miestnych kozičiek

V Jhansi ma (opäť 🙂 ) čaká pán s tabuľkou. A bol som jediný, ktorý mal tabuľku! Možno preto, lebo je to koniec sveta. Takže sadáme do taxíku, ktorý ma zoberie ešte tak 20km za koniec sveta, kde už to prestáva akokoľvek pripomínať západný svet. Sem tam máme problém vôbec pokračovať v ceste, lebo stádo kráv si zmyslelo, že najlepšie sa leží cez celú cestu. Ale pán taxikár je zručný trúbič (nekecám, on musel trúbiť polovicu cesty), takže kravy sa po chvíli presunuli.


Ochráncovia Taj Mahalu

Mať všetko dopredu vybavené má svoje výhody. Nikomu som nemusel nič platiť, v hoteli ma očakávali, takže som len prišiel a rovno na izbu. Internet je síce na hrane dialupu (7MB fotiek som uploadoval 2 hodiny), ale ináč zvyšok v pohode. Hlavne, že mám klímu na izbe. Dopísať Flákača a dovi dopo spať.

Nejak som neprišiel na to, čo sú typické indické raňajky, tak som si na trhu proste kúpil dva banány a jablko. Na skúšku som im dal 10 INR, že či stačí a týpek vyzeral, že mi nebodaj chce ešte aj vydať. Na to, ako je to strašne lacná krajina, som tu ale už nechal veľa peňazí 🙁


Oslíky vracajúce sa pre cement   |   Tento fešák sa zrazu pri mne objavil odneviemkiaľ   |   Lady Koza

Taxikár trúbič mi dnes bude robiť osobného šoféra, na čo si teda vôbec nesťažujem. Jeho angličtina je síce natoľko zlá, že keď som potreboval, aby ma hodil k bankomatu, musel som zavolať Vickymu, aby mu to preložil 😀 Pozitívna strana je, že som sa s ním viacmenej celú cestu nemusel rozprávať.


Sonagiri, numero uno

Prvá zastávka je Sonagiri, sväté miesto pre vyznávačov džinizmu (obávam sa, že to nemá nič spoločné s džinom z fľaše). Ale ináč je to zoskupenie 77 prevažne bielych chrámov, pri väčšine ktorých sa skupinka Indov vždy zastavila a spievala dovnútra. A vnútri boli sošky, takže usudzujem, že to budú nejakí svätí. Zaujímave ale je, že napriek tomu, ako je to rozlahlé, do celého komplexu vás pustia len na boso. A majú tu oslíkov, ktorí nosia cement na stavbu jedného chrámu 🙂


Sonagiri, numero neviem-ako-sa-povie-dva

Ďalšia zastávka je dedinka Datia, kde sa nachádza obr palác. Pri vstupe som normálne musel vypĺňať meno, národnosť, adresu a dátum, ale neviem si teda predstaviť, že tam chodí veľa cudzincov. Ta dedina je totálny koniec sveta. V celom paláci som bol sám a teda miestami som celkom blúdil, lebo schody medzi jednotlivými poschodiami sú rozmiestnené úplne náhodne. Ale výhľad odtiaľ je pekný.

Ešte k doprave – dá sa vytušiť, že Indovia nie sú úplne sporiadaní šoféri. Ale na to, ako majú dobrú železničnú sieť, cesty ako keby úplne odignorovali. Každú chvíľu obrovská diera na ceste, “diaľnica” je v štýle, že síce tam je oddelená cesta pre každý smer, ale väčšinu funguje len jedna, takže každú chvíľu chodíte zo strany na stranu a diaľnica vlastne prestáva mať zmysel. Nehovoriac o tom, že z času na čas sa proste ide po kameňoch a hline. Ale moje auto to nie je, zaviezlo ma kam bolo treba, takže si vlastne nemám čo sťažovať.


Také normálne prostredie v týchto končinách

A samozrejme všetko je o trúbení. Napr. môj šofér trúbil vždy, keď zbadal auto, keď sme sa k nemu priblížili a keď bolo na našej úrovni. Keď chce obiehať, tak začne trúbiť, aby bolo jasné, že ide a nezastavuje. Kto skôr začne trúbiť, vyhráva, zvyšok sa musí prispôsobiť. Ale hej, funguje to.

Dnes tu bol asi nejaký festival, lebo všetko je zavreté a vo všetkých “dedinách” (zhlukoch domov) od Jhansi až do Orchhi chodil traktor s vlečkou, na ktorej boli naložené repráky a hrala silno ľúbozvučná indická hudba. Chlapi tancovali priamo za ňou, ženy stáli na kraji cesty a pozerali sa (rovnoprávnosť!) a všetci sa ohadzovali farebným bordelom. Pre nás to znamenalo, že sme asi pol hodinu museli ísť za nimi, lebo sa nedali obehnúť. Vtedy som dostal top nápad, že vystúpim a pôjdem si to odfotiť. Čo ale znamenalo hromadu selfies (ani som nevedel, že tie telefóny, čo majú vedia fotiť) a nakoniec som bol podobne farebný ako oni. No, selfies s Jordánčankami boli lepšie 🙁


The Festival

Na záver dňa ešte samotná návšteva chrámu v Orchha, keď už tu bývam, na večeru niečo indické a porúčam sa pozreť zas nejaký seriál.


Orchha poprvé


Orchha podruhé


Orchha potretie a predané!


Ujo od Sonagiri   |   Ako moc rozumné je dať si jogurt a nie-úplne-prepečené-mäso? PS: bolo to výborné


Extrémne fotogenický holub, ktorý premýšľa nad ovládnutím sveta   |   Toto je asi dôvod, prečo všetci trúbia, všade to píšu


Pohľad na oázu uprostred kamennej púšte (možno trochu prehnané, však tam je zeleň všade)

10.10.2016

O zbytočnom plánovaní

Nejaká pani mi obsadila sedadlo pri okne 🙁 To mi pekne začína výlet. Ale nechcelo sa mi to riešiť a ulička tiež nie je najhoršia.

Do Delhi prilietame s ale hodinovým meškaním, ktoré sme stihli nabrať ešte skôr, ako sme sa odlepili od betónu vo Viedni. Po podľa mňa aspoň niekoľkých kilometroch, kým som sa dostal z lietadla k imigračnému som sa oficiálne dostal do Indie prekvapivo rýchlo. Proste si oskenovali otlačky prstov a That’s all folks! Welcome to India. Ani som sa nesnažil o vybavenie SIMky, takže rovno preč z letiska, kde ma prefackalo 37 stupňov a hneď na Airport Express do centra Delhi. Vlaky zatiaľ fajné 😉


Privítanie   |   Imigračné, ktoré by som asi nemal fotiť   |   Celkom moderný express do centra

Keď som po 10 minútach blúdenia konečne vystúpil z metra na správnej strane, privítala ma skutočnejšia India, než naleštené sklenené letisko. Každý sa vám bude snažiť predať všetko a budú vás chcieť všade zaviesť. Samozrejme cudzinecký poplatok included. Takže treba nahodiť poker face a ignorovať úplne všetko doradu. Hociaký očný kontakt pre nich automaticky znamená, že máte záujem o čokoľvek, čo práve ponúkajú.


Bežný život po zotmení   |   Nie je to úplne ako vo filmoch, ale je tam asi viacej ľudí, ako by malo byť

Po pár minútach, hrdý, že som všetkých odignoroval, som sa dostal na hotel a ubytoval. Bolo chvíľu poobede. Ale ak nerátam večeru, na ktorú som vybehol na ulicu, to bolo všetko, čo som pre objavovanie Delhi v ten deň spravil. Je to podobné ako s indickým jedlom – treba na to ísť postupne. Takže som si hodil šlofíka, pozrel nejaký seriál a spravil si plán na zvyšok výletu (zbytočne, lebo o deň neskôr sa všetko zmenilo). Deň 1 v Delhi – úspešne ukončený.


Chicken Curry za 160 INR a Masala Dosa za 60 INR – na michelina to nebude, ale fakt to bolo chuťovo dobré a mega lacné

Finančné okienko – platí sa tu v rupiách, pre zjednodušenie je to tak 1 EUR = 75 INR, resp. 1 Kč = 3 INR.

Zimu v Indii moc nepoznajú, takže nezávisle na dátume je tu nechutne. Také to počasie, kedy sa vám vôbec nič nechce, ani len vyliezť z postele po 10 hodinách. Ale že som to nejaký cestovateľ, nahodil som oblečenie hodné do nechutného horka (dlhé turistcké nohavice, funkčné tričko, ponožky a Vans), vytrepal sa do toho chaosu, stopol prvú rikšu a pustil sa do zjednávania. Za 600 INR ma týpek vozil nasledujúce 4 hodiny, ani neviem úplne kade, len som mu povedal, že chcem vidieť nejaké pamiatky. Som si istý, že aj tak tú cenu prestrelil, ale na brnenské pomery je to taxík viacmenej zadarmo a nemusel som riešiť, čo chcem vlastne vidieť. Dokonalé.


Bežné zverstvo v meste, psi ležia bárde, kravy sa pohybujú5 bárde, len tie opice sa aspoň držia mimo cesty

Tož som teda videl chrámy, pamiatky, opice, kravy, psov a sporiadanú indickú dopravu (rád by som tu šoféroval – úplne krásne tu funguje, že kto viac trúbi a je prebojný tak sa proste cez tú križovatku dostane prvý). Trikrát týpek zastavil tak náhodne a priniesol mi neidentifikovateľné jedlo. Ani som sa nepýtal, čo to vlastne je a radšej rovno zjedol. A vždy to bolo super, aj keď na pohľad to bolo tak na hrane.


Nejaké tie pamiatky

Port Charlotte

Po ukončení prehliadky nastal čas opäť skúsiť lokálnu kuchyňu. Metódou sedí-tam-nejaký-západňar som vošiel do silno lokálneho podniku a tak nenápadne sa pýtam vedúceho, že kde si môžem sadnúť. Úplne seriózne, na indický spôsob, aj keď mal väčšinu stolov voľných ma posadil k Charlotte, holke, čo prišla hneď predomnou. Tož takto sa pozývajú ženy na večeru 😀 Mega náhoda, Charlotte je zo Škótska z dedinky, cez ktorú sme prechádzali, keď sme šli minulý mesiac na Islay a je pomenovaná podľa dedinky Port Charlotte na Islay. Malý svet.


Nejaké tie staršie pamiatky

Charlotte je v Indii už štvrtýkrát a cestuje ďaleko viac než ja, takže zvyšok večera sme strávili zdieľaním cestovateľského know-how. Nechcel by som teda byť sólo cestovateľkou v krajinách ako je India či Nicaragua. Chlapi sú prasata. Ale poradila mi dobré jedlá, čaje a tak všeobecne tipy na Indiu, takže výborný večer. Ale asi sa sem budem musieť vrátiť, lebo India je obrovská a doslova tu platí iný kraj iný mrav.

Ísť do Indie a necestovať vlakom je ako keby ste tu vôbec neboli. Lenže väčšina vlakov je vypredaná dni/týždne dopredu, čo sa úplne nestotožnuje s mojím hurá systémom. A ďalší problém je, že na kúpu lístku na nete je potreba indické telefónne číslo. Dali by sa kúpiť priamo na stanici, ale tam je veľká šanca, že sa na ten vlak proste nedostanem. A toľko času na rozdávanie nemám, hlavne keď vlak Delhi => Mumbai ide skoro celý deň a ja potrebujem po ceste pár zastávok.


Čo ulica dala – nezisťovať a jesť

Je pokročilá nočná hodina, popíjam indickú whisky s majiteľom hotela a riešime, čo budem robiť následujúce dni. Tak mu vravím môj plán (Delhi => Agra => Jaipur => Ahmedabad => Mumbai) ale jeho džob je mimo starania sa o hostí aj organizovanie výletov. A tak mi dal ponuku, že za 25 000 INR (okolo 9000 Kč) mi vybaví komplet všetko (vlaky, taxi, hotely) a budem vidieť lepšiu Indiu, než turistické atrakcie a 14. budem v Mumbaii. A keďže aj tak nič lepšie naplánované asi nemám, tak som na to kývol, dal mu 10 000 INR na ruku, zvyšných 15 000 keď prídem do Orchhi. Zaspávam mierne neistý, na necelé štyri hodiny a o 6 ráno sadám na vlak smer Agra.


Posledná cesta Gándhího


Gándhího biely dom


Opice tu vládnu   |   Chip a Dale   |   Labute mi nejak nesedia do tejto krajiny, ale očividne tu sú


Som ho zobudil 🙁   |   To takto na kruháči niekto nasype mrte pečiva a holuby tam majú potom hostinu   |   Môj šofér


Sväté to zvieratká


Nejaké tie pamiatky u Gándího


Hádam neodídem bez selfie   |   Krásne jazierko


Tam v pozadí vidno India Gate, medzi len parky

7.10.2016

Do Indie za jedlom

Už to je nejaký čas, kedy som naposledy písal Flákača. Nie, že by som odvtedy nikde nebol, len sa mi nechcelo písať. Takže po vyše siedmych mesiacoch konečne článok 🙂

Opäť do Ázie, tentoraz však do turisticky nie úplne príťažlivej Indie. Aspoň teda keď som sa pýtal ľudí, čo tam boli, tak padali slová ako smetisko, smrad, preľudnené… ale keď ja skutočnú indickú kuchyňu proste musím vyskúšať. Jesť dokola tie brnenské nie je ono.

Letím do New Delhi, odlietam z Mumbaia a medzitým, v asi 1500km pásme sa nachádza Taj Mahal a Jaipur. To sú také štyri záchytné body, ktoré mám v pláne navštíviť, ale mimo toho zatiaľ netuším. Na isto mám vlastne len hotel na dve noci v New Delhi, lebo som kvôli vízam potreboval nejakú indickú adresu.

Letenky som kupoval už v Marci za 7800 Kč, resp. okolo 290 EUR. Mám pocit, že Air India vtedy predstavila novú linku Viedeň <=> New Delhi, preto taká dobrá cena. Čo ma ale najviac teší, že letíme s novým Boeing 787 Dreamliner. Už som s ním letel štyrikrát a to lietadlo je proste boží. A ako obvykle som si naklikal hinduistické jedlo tam a košer naspäť, hlavne teda preto, aby mi ho priviezli ako prvému. A bývajú aj celkom dobré.

Let trvá nejakých 7-8 hodín a je tak nejak ideálne v noci (odlet o 23 z Viedne a prílet po 9 ráno miestneho času), takže je tu potenciál na nulový jetlag a relatívne svieže pristátie v 36 stupňových horúčavach. Na ktoré sa teda teším najmenej.

Letím sám (nič v zlom mojim spolucestovateľom posledné výlety, ale konečne 🙂 sólo cestovanie FTW), takže celá dovolenka je prevážne o jedle, dopozeraniu zameškaných seriálov, dopočúvaniu podcastov, dočítaniu uložených článkov a aspoň jednu knihu by som rád stihol. A keď tam bude použiteľný internet, hádam aj na prácu sa dostane. Proste dovolenka, ako to mám rád. Možno vo výsledku žiadnu pamiatku ani neuvidím 😀

Minulú nedeľu, keď som si klikal jedlo na jednotlivé lety, som si všimol, že je možnosť zadať číslo víz. Až vtedy mi doplo, že do Indie je potreba víza 😀 . Tak som teda hodil “india visa” do Googlu, prvý odkaz na stránku indickej vlády, asi hodinu som to vypĺňal (a ešte som musel booknuť nejaký hotel v New Delhi), zaplatil $50 a dúfal, že som stihol “at least 4 days before your flight” 😀 Ale našťastie hneď druhý deň prišiel email, že mám víza. Čím mám všetko potrebné na vycestovanie – pas, víza a platobnú kartu. Všetko ostatné je postradateľné/kúpiteľné.

Datovú SIMku si tentoraz nebudem kupovať, lebo proces získania je celkom tragický (milión vecí je potreba priniesť, hádam aj rodný list). Takže ak ma internet klamal a SIMku získam ľahko, alebo tam budú použiteľné wifiny, budem sa snažiť Flákača písať. So long.