Jan 11

Teherán

Víza

Môj plán vyspať sa v lietadle zlyhal na mojej neschopnosti zaspať. To neveští nič dobré na nasledujúcich 19 hodín. Ale aspoň sme úspešne pristáli, niečo po štvrtej ráno. Cez vízovú kontrolu som sa dostal o pol siedmej. Trvalo to dlhšie ako som predpokladal a ešte aj hrozilo, že si vyskúšam rolu Toma Hanksa. Samozrejme mali problém s tým, že som nemal vyplnené meno, telefón a adresu niekoho v Iráne.

Ale našťastie sa tam potuloval Švéd David, ktorý evidentne niekoho v Iráne pozná, lebo som započul ako sa s niekým rozpráva perszky. Tak reku, že či by mi nepomohol, že potrebujem niekoho z Iránu. Tak si opäť zavolali s týpkom a už aj mi vypisoval údaje. Odovzdal som vízový papier a čakal. David mal smolu, lebo už bol v Iráne štyri krát ako študent a teraz keď išiel ako turista tak mu víza nechceli dať. Neskôr, keď už som mal miestne číslo tak sme si písali a po niekoľkých hodinách ich presvedčil, aby mu ich dali. Takže víza v pohode, len to chce byť trpezlivý. Alebo si ich vybavte online. Mimochodom stáli 50 eur + 15 eur povinné poistenie.

Oh, shit! | Su milionář!

Ešte na letisku si zamieňam 150 eur, čo mi vyšlo na niečo cez 6 miliónov rialov. Aké jednoduché stať sa milionárom. Problém bol, že to bol slušný obnos bankoviek (väčšinou to boli 50 000 bankovky), takže zrazu som mal vyše 100 papierov, ktoré sa mi ani nemestili do peňaženky. Tak som si teda peňážky rozdelil po miliónoch a poschovával rôzne po tele, ruksaku a kabáte. Predsa len, každý v Iráne vie, že máte zo sebou veľkú hotovosť, keďže platobné karty tu nefungujú. Odporúčam ladvinku na telo, pod oblečenie (som dostal na Vianoce 🙂 ).

Mimochodom, čo som si pozeral kurz, tak všade píšu, že 1 euro je okolo 33 000 rialov. Na letisku mali kurz 40 000. Takže namiesto 5 mám 6 mega. Nechce sa mi všade písať prepočty na naše peniaze, takže zjednodušene 100 000 rialov je asi 2.5 eura, resp. 70 kč. Ešte zjednodušene, je to tu fakt lacné.

—

Stále na letisku, zistil som, že tu majú na hovno hajzle 🙁 Ako majú ľudia checkovať Facebook a Twitter? To však iránska vláda vyriešila bravúrne, proste zablokovala prístup na polku internetu, vrátane asi každej sociálnej siete. A tak chodia Iránci na hajzel len vykonať čo je treba a nezdržiavajú sa blbosťami.

Plán je, že na IKA letisko, ktoré je tak 30 km od Teheránu pôjde metro. Dokonca v samotnom metre je tá zastávka normálne zaznačená. Realita je však iná a tak beriem taxík na najbližšiu zastávku, asi 20 km od letiska. Za 450 000 rialov (ale 11 eur). Asi ma odrbal, ale bol som tak nevyspatý, že som mu dal aj dýško.

Za 25 000 rialov som si kúpil 4 lístky na metro (platia pokiaľ nevystúpite, prestupovať môžete koľko chcete) a šup ho do centra. Resp. na zastávku, ktorá vyzerá byť v centre, lebo Teherán je veľký ako sviňa. No, pomalšie a preplnenejšie metro som ešte nezažil. V tom mojom stave som mal chuť sa otočiť a ísť na letisko tri dni pozerať seriály.

Prší, založme si ohník na pešej zóne. | Pekná budova, ale nedá sa k nej dostať.

Kríza

Zabudol som spomenúť jednu podstatnú vec – PRŠÍ. Predstavte si, že celý váš výlet je založený na 14 hodinovom flákaní sa po meste, bez internetu (lebo na letisku nebol predajca), bez poňatia čo je kde a ešte ste aj mega ospalý. A, čo som vtedy ešte nevedel, ocitol som sa v starej časti Teheránu, ktorá vyzerá ako typická afgánska pieskova dedina z amerických propagandistických dokumentov. A žiadna globálna spoločnosť tu samozrejme nemá pobočky, takže žiaden Starbucks či McDonald’s. Proste toto je najnepripravenejší trip na aký som išiel. Už som v hlave vymýšľal bulvárne statusy, ako je toto mesto strašne na hovno. Našťastie som mal v iPhone otvorenú wikitravel Teheránu, našiel som najlacnejší hostel (400 000 rialov za noc vo vlastnej izbe) a do tretej poobede zaspal.

Architektonická všehochuť

Konečne vyspatý, hľadám najbližšieho predajcu simiek, len aby som vzápätí zistil, že internet je cenzúrovaný a hodne pomalý. Ale nič, s čím by si ExpressVPN (na desiaty pokus) neporadilo. Google, Wikipedia, Tripomatic v pohode fungujú, ale keď chcem ísť na Facebook alebo Twitter, tak ma vždy čaká aspoň 15 minútové skúšanie VPNiek, len aby to o hodinu znova vypadlo. Takže cenzúra sa osrať dá, ak ste trpezliví.

Doprava

Veľmi zjednodušene – chodec tu neexistuje. Určite najhoršia akú som kedy zažil. Žiadne auto ani motorka kvôli vám nezastaví, prechody síce nakreslené sú, ale neznamenajú vôbec nič. Mám pocit, že pre motorkárov dokonca neexistujú žiadne pravidlá. Chodia po chodníku, v protismere, na červenú, bez prilby. A ani na chodníku sa necítite, že by ste mali mať prednosť. Ale dá sa na to zvyknúť.

Napríklad ak chcete prejsť cez cestu, najjednoduchšie je počkať na niekoho domáceho a ísť s ním. Ale v princípe platí, že nikdy sa vám nepodarí prejsť cestu na jeden krát. Autá proste nezastavujú. Takže prejdete prvý pruh, stále sa pozeráte proti smeru dopravy, postojíte medzi pruhmi, prejdete ďalší a ďalší a keď náhodou prechádzate jednosmerku, tak pred koncom sa ešte pozrete v smere jazdy, lebo určite tam pôjde nejaký motorkár do protismeru. Easy.

Jediné možnosti ako zabrániť motorkárom, aby išli po chodníkoch

Krásna, organizovaná doprava | Ani v Teheráne nevedia majitelia BMW parkovať

Permanentné rukavičky na motorku, v pánskom a dámskom prevedení. Hit Teheránu!

Štvrte

Samotný Teherán je rozdelený na dve časti – severná a južná. Keď som sa prvý krát ocitol v južnej, mal som pocit, že Irán je sto rokov za opicami. Staré a rozpadnuté domy, špinavé ulice a celkovo proste hrozne vyzerajúce mesto. Riť sveta. Naopak severná časť je pomerne moderná, čistá, pekná, skoro ako hocijaké európske hlavné mesto.

Neviem v akom meste som to už videl, ale aj Teherán je rozdelený na štvrte, resp. ulice, na ktorých sa predáva vždy len jedna vec. Tak napríklad ja bývam na ulici pneumatík. Bridgestone či Michelin na každom kroku. Kúsok ďalej je ulica s hracími konzolami. Toľko Playstationov a Xboxov ste po kope asi nevideli. Ale je to celkom praktické. Ak chcete kúpiť konkrétnu vec, nemusíte ju hľadať po celom meste, stačí nájsť správnu ulicu. Či už je to kniha, hudobný nástroj alebo okuliare. A nekecám, išiel som cez geodetickú uličku. Proste každý si tu nájde to svoje. Ale nenašiel som jediný supermarket alebo obchoďák.

Nejaké tie parky a záhrady

Možno ste spozorovali, že som nenastúpil do žiadneho vlaku. Plán ísť do Isfahánu som zrušil po tom, ako som si uvedomil, že tak nevyspatý, ako som bol po prílete, by som bol aj zvyšok výletu. Už raz som takto cestoval, s plánom nespať v hoteli. Pred 7 rokmi do Paríža. A povedal som si, že už nikdy viac. Asi neschopnosť rezervovať hotel online ma presvedčila, že nespať v hoteli je super nápad. Nie, nie je.

Mám pred sebou posledný deň v Teheráne, zajtra ráno o štyroch mi to letí naspäť. V pláne mám ešte nejaké pamiatky (tie najhlavnejšie popravde), dočítať knihu, navštíviť nechutne veľký bazár a dúfať, že mi dovolia odísť odtiaľto. Takže ešte na jeden príspevok to vyjde. Do skorého videnia.

Zase architektúra