Tag Archives: jachta
25.8.2012

Deň 8 – Nové hobby

Zbohom Chorvátsko

Nasadli sme do auta, naštartoval som a už teraz mi začal chýbať ten húpajúci sa pocit na lodi. Síce ma bude ešte pár dní sprevádzať, kým sa vrátim do normálu, ale už to nie je ono.

Bežné dovolenkovanie už pre mňa prestáva mať význam (okrem spoznávania nových štátov, kde som ešte nebol) a pevne verím, že sa k jachtingu dostanem budúci rok aspoň počas dvoch týždňov.

Keďže je toto posledný príspevok z dovolenky, veľmi rád by som poďakoval nášmu skipperovi Ivanovi, ktorý nás naučil počas jedného týždňa nesmierne veľa užitočných vecí (kormidlovanie, viazanie uzlov, námorná etika, vyťahovanie plachiet, kotvenie…) a ukázal nám, čo to je skutočná dovolenka. Opäť vo mne prebudil moje vodné ja (po 9 rokoch plávania) a už sa neviem dočkať, kedy sa ponorím do hlbín mora znova. Díky Ivan.

Samozrejme treba pochváliť aj celú posádku, bez ktorej by to nebolo ono.

Každá plavba (táto v poradí už 11.) má svoj špecifický názov. Naša plavba sa volá Petróleum lámpa podľa veľmi vydarenej pesničky maďarskej kapely Omega. 6 z 10 ľudí z posádky ju viac než doporučuje, pre správny efekt treba opakovať aspoň dvojciferný počet krát. Nás budila asi každé ráno a pri hociakej, čo i len trochu významnej udalosti (vyplávanie, ukotvenie…), hrala znova.

Čo sa inde nevošlo

  • Keď sme pristáli, oproti nám bola loď, ktorej chýbal sťažeň. V blízkosti Mariny Dalmacija je jeden most, pod ktorý sa nezmestí skoro žiadna plachetnica. Všetci kapitáni pri preberaní lode podpisujú, že pod neho nepôjdu a pri kormidle je dokonca nálepka “No under bridge Ždrelač“. Tá loď urvala sťažeň práve pod týmto mostom.
  • Nesmierne veľa krát nám v aute hrala pesnička Call Me Maybe, možno až nechutne veľa krát
  • Išli sme cez tunel Krpani – tunel tak krpatý, že ani rádio nestihlo vypadnúť a most Trnava
  • Najazdili sme celkovo 1592km na aute a spolu 147 námorných míľ (okolo 270km) na lodi
24.8.2012

Deň 7 – Pasovanie

Budíček 4:15 a 5:00. Prvá skupina dostáva pokyny od skippera na nočnú plavbu. Každý povinne záchrannú vestu a niečo ako karabínu (fakt si nespomínam na názov) harness (na ktorý sa pripojili pásy, ktoré sa karabínami pripínali k lodi), keby náhodou niekto padol cez palubu, aby bol pripútaný, ináč by ho už v tej tme nenašli.

Ja som bol až v druhej skupine, takže som nemal v princípe žiadne povinnosti a len som si užíval východ slnka a miernu zimu. Ale keď sa na nás usmialo slnko, zima išla bokom a vrátil sa hic z posledných šiestich dní.

Keďže je posledný deň plavby, čaká nás už len cesta do prístavu, čo je nejakých 34 námorných míľ.

Prvá prestávka okolo 9 v zátoke pri meste Molat. Výborná hĺbka na potápanie, okolo 9m. Podarilo sa mi dokonca vyloviť škeblu, ale držala ako prikovaná, tak som ju hodil naspäť do vody. Raňajky a pokračujeme v plavbe.

Kormidla sa chopila posledná pirátka, Renáta, ktorá nás doplavila až pri ostrovy Tri sestry. Mini zátoka mala nádych Karibiku, ale len do momentu, pokiaľ som sa hodil do vody. To už dostávala nádych Antarktídy. Ale v takomto horku to je vlastne len dobre.

Každý nováčik na lodi mal pred sebou jedinečnú chvíľu v živote námorníka – pasovanie od skippera. Namiesto čaše vína poldeci tequily, namiesto poklony hodenie do vody a namiesto meča pádlo. A kýbel vody. V opačnom poradí. Ja som dostal hodnotenie Chlastomer, lebo sa mi podarilo prechlastať aj motor na člne 😉 .

Za 6 hodín ma čaká 9 hodinová cesta domov, takže mi ostávalo už len jediné. Ísť si na 3 hodiny pospať, zatiaľčo sa doplavíme do prístavu.

Zobudil ma, ako inak, predný šrób. To zobudí aj mŕtveho piráta hádam. Vyšiel som na palubu a už bolo vidieť ako sa hromada lodí pekne radí za seba a vplávajú do prístavu. Len jedna loď bola trochu iná. Zbrklá. A zrazu rana jak z dela. Naprela to rovno na pevniny 😀 . Pravdepodobne kýľom, ináč by už asi neodplávala preč.

Zacúvali sme si na benzínku doplniť naftu a ona zbrklá loď tam manévruje všeliako, len nie tak ako by mala. Celé zle. Úspešne sme zakotvili, pobalili sa a išli na poslednú večeru pred odchodom. Prebrali sme plavbu, naše najlepšie a najhoršie zážitky, a celkovo pocity. Úžasná dovolenka. Do bežného hotela pri mori ma asi len tak niečo nedostane.

Zaplatili sme, dali zbohom zvyšku posádky, ktorá tu ostáva ešte deň a pobrali sa k autu.

23.8.2012

Deň 6 – Piesok v Chorvátsku

Kúpaníčko a skúška motora. Fungoval jak švajčiarské hodinky. Dlho sme neváhali a vyslali posádku na ranné nakúpy. Cesta tam v pohode, po ceste naspäť v polke skapal motor. Došiel benzín. Ten istý fail sa mi stal hneď dvakrát. Odteraz pozerám benzín aj keď idem len okolo člna.

Dnešok máme naplánovaný taký krátky, oddychový. Jediná zastávka je zatiaľ najstudenšia zátoka na ostrove Ist. Na pobreží bola malá jaskyňka, tak som sa vybral preskúmať. Vyšiel z toho len zárez do hory, žiadna jaskyňa. A ako bonus tam bola veľká hrdzavá mreža.

Včera sa mi ale konečne podarilo vyrovnávať tlak v ušiach pri hlbších ponoroch a dnes som to strúhol hneď na 12m. Happy puppy. Po kurze freedivingu v Brne v 5m bazéne som celkom rád za takýto výkon.

                

Cieľ našej cesty je bielo-piesková pláž, čo je na chorvátske pomery celkom rarita. Zakotvili sme a rozhodli, že tu ostaneme nocovať. Kotvili sme celkom ďaleko od pobrežia, lebo pláž ide hlboko do mora a aj to sme mali len 4m pod loďou.

Večeru som mal na starosti ja so skipperom – ryba a tuniakové steaky s džuveč ryžou (chorvátska špecialita). Sám som si na tom pochutnal.

                

Posádka sa po večeri pustila do chytania rýb a keďže ryby boli nejaké osprostené, tak až päť nám skočilo na udicu. Klaudia ich potom aj tak všetky vypustila, takže na raňajky rybky nebudú.

Na zajtra máme naplánovanú nočnú jazdu, takže spať sme išli relatívne skoro (22-23 podľa chuti).

                

22.8.2012

Deň 5 – Vojnové pozostatky

Vrak potopenej lode Osterdeich

Dobré ránko zátoka. Nečakane veľa rýb sa plavilo okolo našej lode – čas vytiahnúť udice. Chytili sme presne 0 rýb. Nakrmíli sa, ale aby skákali na udicu, to nie.

Vyplávanie dostala na starosti naša najmladšia pirátka Klaudia. Hneď prvý problém nastal s lanami, v noci sa loď otočila asi 3x okolo bójky a bolo treba skočiť do vody a ručne odmotať laná. Vyplávanie sa ale podarilo.

Si tak plávame, keď tu zrazu ostrov. Ostrov Pohliba (obrázok 4). Väčšina starešiny, ehm dospelákov, mi ten ostrov darovalo takže oddnes som hrdým majiteľom chorvátskeho ostrova Pohliba. Good for me. Zastavili sme sa na chvíľu, okúpali, pošnorchlovali a šli ďalej.

                

Zo včera sme mali nejaké nevyriešené resty. Navštíviť vojenské bunkre, kde chorváti schovávali svoje ponorky počas Druhej svetovej vojny a pár vojnách po nej. Vybrali sme si bunker pri mestečku Dragove. Ide o veľkú dieru v hore, hlbokú asi 4m, vysokú asi 8m a dlhú tak 100m. Lietala tam kopa netopierov a objavili sme dokonca tajnú tmavú chodbu. Síce sme nemali svetlo, ale akurát prišli 2 Nemci, s ktorými sme sa rozhodli katakomby prebádať. Prešli sme niekoľko miestností s obrovskými železnými dverami a ukázalo sa, že to je núdzový východ na pobrežie. Ale trochu strašideľné to bolo.

                

Prvá väčšia chorvátska atrakcia sa začala črtať na horizonte. Vrak potopenej lode Osterdeich, ktorá to v 1983 nezvládla. V okolí vraku bolo množstvo lodí, na vraku celkom hafo ľudí. Časť z lode je nad hladinou, časť pod hladinou, po ktorej sa dá chodiť a zvyšok pre potápačov a freediverov. Skúsil som zúžitkovať svoj freedivingový kurz.

V jednej časti lodi je miestnosť, do ktorej sa dá priplávať dverami a výjsť o 15m ďalej otvorom na palube. No neváhal som dlho a šiel preskúmať vnútro lode. Našiel som radiátor. Ale zážitok to bol úžasný. Ľoď sa každým rokom potápa viac a viac a behom pár rokov bude celá pod vodou, tak ak ju chcete vidieť, neváhajte, nasadnite do auta a šup ho do Chorvátska.

                

Neďaleko bol maják, kde sme zakotvili a podplatili miestneho starca aby nás pustil pozrieť hore. Výhľad až za horizont. Ako by povedali angličania, breath-taking. A konečne sme našli rozmarín.

Opäť som sa dostal ku kormidlovaniu, tentoraz full-service. Vyplávať, preplávať a zakotviť v mestečku Brgulje. Prvé dve časti v pohode, pri kotvení, resp. bójkovaní prestal fungovať predný manévrovací motor, takže to bolo trošku náročnejšie. Ale dal som to.

                

Ešte počas kotvenia sme si všimli reštauráciu Janko, neskôr sme zistili, že to je jediná reštaurácia v tomto prístavisku. Namierili sme si to priamo tam, to ešte motor na člne fungoval.

Na večeru som si dal, ako inak, rare steak (dole asi jediný obrázok jedla z celej dovolenky). Tento prekonal aj ten z pred 3 dní. Proste mi doniesli surové mäso, ktoré bolo z vrchu hnedé. Výborné. Za 50 kún predávali tričká reštaurácie Janko, tak som si samozrejme kúpil. A ako odmenu som dostal pivko na účet podniku.

                

Po ceste domov nám prestal fungovať motor, takže naspäť sme museli pádlovať. Na trikrát. Dal som si ešte jedno nočné kúpanie a šli sme spať. Spoločensky unavení.

                

                

                

21.8.2012

Deň 4 – Donkeys

Ráno ma zobudilo najprv slnko, potom diskusia ohľadom holenia nôh. Taká typická námorná diskusia. Klasicky plávanie, raňajky. Počas raňajok nás prišli skontrolovať policajti. Stačili im papiere od lode a lodný preukaz kapitána. Všetko bez problémov.

Po raňajkách sme išli na pevninu pozreť oslíkov, ktorých tam chovajú ako my sliepky a zároveň obrovské slané jazero Mir, ktorého teplota bola aspoň 28C, proste brečka. Radosť sa len tak položiť na hladinu a nechať sa unášať vetrom.

Okolo 12 sme vytiahli kotvu a vydali sa ma plavbu. Vyplávanie mal na starosti Denis, čím sme len ukázali dospelákom, že my, mladá generácia, to taky umíme.

                

Medzi prvou dnešnou zastávkou a štartovacím pointom boli intenzívne školenia na plachtách a čiastočne aj na motori, chopil sa toho hlavne Marek. Išlo mu to pekne od ruky. Keď som sa dostal ku kormidlu ja, tak vietor padol. Sviňa.

Tak intenzívne jeme a pijeme až sme zjedli a vypili niektoré nevyhnutné zásoby. Zacielili sme si to do mesta, kde nám ako na potvoru jedna jachta vyfúkla super parkovacie miesto. Nič to, námornú míľu na sever je ďalšie obetné mestečko. Zakotvili sme a vyslali výsadok na nakúpy. Zvyšok si užíval krásnu čistú vodu.

                

Začalo sa chystať jedlo, ktoré pracovne nazývam obedovečera a ja som, v celom tešení naň, svojou mladickou nerozvážnosťou skočil šípku do príliš plytkej vody, takže si domov nesiem pamiatku v podobe zopár 10-15cm jaziev.

Ale obedovečera bola výborná.

                

Keďže náš pôvodný plán, vidieť vojnové bunkre, zlyhal na nedostatku času, snažili sme sa ísť aspoň čo najbližšie k ním, aby sme zajtra mali dobrý štart.

Dostali sme sa do, konečne, zarastenej časti Chorvátska, kde ostrovy neboli jedna obrovská mesačná krajina. Prejavilo sa to aj na faune a flóre – konečne sme videli delfínov. Boli však celkom ďaleko, takže som si s nimi nezaplával. Škoda.

               

Zakotvili sme v zátoke, kde na druhej strane kopca bola aj nejaká civilizácia. Ktorú sme aj tak nenavštívili. Po pár minútach k nám, ako inak, prišiel postarší pán, ktorý vyberal “parkovné”. Približne 3 eurá na osobu. Ale bol fakt milý na rozdiel od predchádzajúcich rangerov v chránených územiach.

Večera bola za nami a pri hudbe môjho playlistu sme diskutovali asi do 23. Aj hviezdy padali. Tentoraz som zaspal v salóniku.

PS: Na poslednej fotke je možno vidieť kvalitnú ilustráciu novely Starec a more.

                

                

20.8.2012

Deň 3 – Kormidelník od kosti

Tu som lovil rozmarín

Dnes to bol našťastie prirodzený budíček. Raňajky mala na starosti sestra s Klaudiou. Na lodi máme totižto vytvorených päť dvojíc a služby (raňajky, obed, večera) sa pravidelne striedajú.

Nechýbalo ranné kúpanie, dospeláci zatiaľ išli na kávičku a my mladí sme išli na člne do neďalekej zátoky trochu pošnorchlovať. Nesplnil som si všetky povinnosti pri nastupovaní do člnu a tak nám v polke cesty došiel benzín, takže naspäť sme museli pekne pádlovať.

Okolo 11 som dostal možnosť chopiť sa kormidla a vyplávať z prístavu. Raz zo mňa bude pán kapitán. More medzi ostrovmi bolo pokojné, vyhodili sme laná poskákali do vody a nechali sa ťahať loďou. Pri 5 uzloch je dosť náročné sa udržať lana.

                

Prvá medziprestávka bol útes s kulisami, kde sa natáčali Piráti, v princípe ale nič moc. Keď sme vyplávali, dostal som dôležitú úlohu – naučiť našu najmladšiu námorníčku Klaudiu kormidlovať. Spätne ma kapitán pochválil za dobre odvedenú prácu, Klaudii sa kormidlovanie nesmierne páčilo a z pôvodných 10-15 minút bola za kormidlom až do nasledujúcej zastávky.

Tou bola krásna lagúna na juhu ostrova Dugi Otok. Vyslali ma zohnať rozmarín a celý natešený som sa vrátil so šalviou. Fail. Ale pohľad každopádne stál za to.

                

Cieľ dnešnej plavby bola zátoka pri slanom jazere Mir, ktorá sa nachádza v prírodnom parku Telašćica. Kormidlovanie som dostal na starosti ja, vrátane kotvenia lode, resp. nasmerovanie lode na bójku. Pekne pomaličky. Za dnes to bolo 19,4 námorných míľ. Nechýbal ani výpaľník, tentoraz to brali podľa počtu osôb. 60 kun na osobu, ale ukecali sme to na 310 kun celkovo.

Igor, jeden zo skúsenejších moreplavcov, oslavoval narodeniny, takže nasledovala večera s vinšovačkou. Večeru mal na starosti Tím 4, čiže Denis a Marek. Kuracie prsíčka s bravčovým soté a ryžou a bohatou oblohou. Plus samozrejme šampanské pre oslávenca. Výborné.

                

Ubehli dve hodinky a vydali sme sa do reštaurácie na brehu , samozrejme pol hodinu pred záverečnou, ale ešte nám pivko načapovali. A džús Klaudii. Dopili sme, nasadli do člna, štartujeme a nič. Motor skapatý, a po chvíli aj prechlastaný. Poctivo sme si to teda odpádlovali k lodi, za burácajúceho spevu O sole mio, čím sme si dokonalo zabili moment prekvapenia a prepad lode bol vlastne naše fiasko.

Týmto sme ukončili deň číslo 3 a všetci sa pobrali spať, ja tentoraz hore na lodi, čo sa mi o štvrtej ráno vypomstilo, lebo som skoro umrzol.

                

19.8.2012

Deň 2 – Budem kapitánom!

Lokálna reštaurácia

Mal som krutý budíček. Posteľ mám v prednej časti lodi a keďže som bol posledný spiaci námorník, kapitán sa rozhodol zapnúť predné manévrovacie motory o 7:50. Randál jak sviňa, čo Vám budem hovoriť. Účel to splnilo.

Do minúty od zobudenia som už plával v mori. Dúfam, že raz budem takto môcť vstávať každé ráno. Raňajky nám spravil ocino, chlebíčky so zeleninou. Okolo 10 sme vyplávali. Cieľ dnešného dňa je ostrov Ravni Žakan, vzdielny asi 9 námorných míľ napriamo. My sme tam však napriamo nešli a asi hodinovú prestávku sme mali v zátoke na ostrove Vela Kotula. Naučil som sa tu ako sa kotví loď. A vylovili sme hromadu ulít z ježkov.

Medzi týmito 3 ostrovmi však bola najzaujímavejšia časť – učenie. Viazanie uzlov (už viem viazať fendrový a dračí uzol), naťahovanie plachiet (hlavnú aj genu – prednú), námornický jazyk (hromada terminus technikus) a hlavne kormidlovanie na motori aj plachtách. Silno návykové, to Vám poviem.

                

Zakotvili sme v zátoke na ostrove Ravni Žakan, ktorá sa nachádza v chránenom území (resp. celý územie naokolo sa v ňom nachádza). Ďalšia lekcia – ukotvenie lode o bójku. Misia splnená na jednotku. Polovicu posádky som vysadil na brehu a vydali sa na blízky vrch na turistiku. Ja som sa vrátil aby som si trochu pošnorchloval.

Po čase sa opäť zastavil týpek kvôli “parkovnému”, tentoraz 400 kún, keďže sme v chránenom území. Hneď za ním prišiel pán z blízkej reštaurácie, či si želáme zarezervovať miesto na večeru. To sme si teda želali.

                

Okolo 19 sme išli na večeru. Na 3x sme sa otočili na člne, nikomu sa nechcelo plávať. Už po pár minútach som zistil, že Chorváti sú presne ako Španieli – piánko, pohodička, nikam sa neponáhľajú.

Na úvod sme si objednali pitie, ja som skúsil chorvátske pivo, ktoré na moju smolu chutí skoro totožne ako slovenské pivá, čiže žiadna sláva.

Následne nám čašník doniesol ukázať ryby, ktoré majú – normálne na tanieri, všetky druhy. To bolo prvý krát, čo som si vyberal rybu podľa toho ako vyzerá. K tomu pre istotu hovädzí steak, rare.

                

Aj príprava jedla zabrala hodne času, ale mali celkom plno a k tomu chorvátska pohodička. Vlastne na to, že je to reštaurácia na malom ostrove, kam sa dá dostať len súkromnou loďou, tak je pozoruhodné, že tam bolo okolo 40 ľudí. Vedľa nás sedela partička 14 Čechov (pánska jazda – 8 chlapov a 6 detí), ktorý, ako sa neskôr ukázalo, mali veľmi podobnú cestu, lebo sme ich stretávali ešte niekoľko ďalších dní.

Steak som si dal s Marekom napol, bol luxusný. Asi najviac rare aký som kedy mal. V princípe asi 2mm po kraji bol trochu opečený, ináč úplne surový. Rybu sme si rozdelili štyria. Celkom sa im podarila, ale mne chutia všetky ryby rovnako, takže nemôžem úplne hodnotiť. Ako prílohu sme mali šalát a opekané zemiaky.

                

Čašník bol veľmi sympatický, reštaurácia pekná, zapadne do krajinky a určite odporúčam navštíviť (keď náhodou pôjdete na ľoď do Chorvátska). Na záver sme si ešte dali Rakiju. Bola fakt hnusná a ani radšej nechcem vedieť z čoho ju vypálili. Účet bol celkovo 2500 kún (okolo 340 eur, ceny mali trochu vyššie vzhľadom na lokalitu).

Ostávalo už len preplaviť sa naspäť na loď a zaspať. Naozaj som bol zničený po tomto dni.

                

                

18.8.2012

Deň 1 – Vyrážame

Budíček pol hodinu pred polnocou. Celé 2 hodiny spánku pred plánovanou 8 hodinovou cestou do Sukošanu. Rýchlo sa zbaliť, posledné prípravy a hurá na cestu. Celú cestu budem šoférovať ja.

Prvá prestávka bola na rakúskych hraniciach, druhá na slovinských, obe na dotankovanie a kúpenie dialničnej známky. Ku koncu Slovinska prišlo to, čoho sa boja všetci šoféri – zápcha. Zabili sme tu asi dve hodiny.

Na chorvátskych hraniciach nás našťastie nekontrolovali a ešte k tomu nám na mýtnej bráne dali 2 minerálne vody. Milé od nich. Opäť sme sa však nevyhli hodinovej zápche. Hromada Slovákov a Čechov sa vydala k ich moru. Vodiči odchádzajúci z Chorvátska však mali ešte menej šťastia – ich kolóna mala 25km kvôli nehode v horách. Auto sfúklo z cesty.

Do Mariny Dalmacija v Sukošane sme prišli o 3.5 hodiny neskôr oproti pôvodnému plánu, okolo 11:30. Čakala nás tu Pinta, 15,6m dlhá plachetnica Cyclades 50.5. Po nalodení, skontrolovaní všetkého potrebného a základnom školení od nášho kapitána sme konečne vyplávali.

Cieľ pre prvý deň bol ostrov Vrgada. Mala to byť len relaxačná plavba na zoznámenie sa s morom. Po ceste sme mali jednu zastávku na kúpanie, ináč sme tam šli bez prestávky. Úspešne sme zakotvili na bójke, spolu s ďalšími asi 10 loďami. Do pol hodiny k nám prišiel týpek vyberať “parkovné”. 140 kún za noc. Za dnešok sme prešli 16,6 námorných míľ (okolo 31km).

Zaplávali sme si, popotápali a po schálení kapitánom sme zmontovali motorový čln a vydali sa na prieskum blízkej zátoky. Nádherné skúmať ostrovy z mora a nie z pevniny. Medzičasom sa zotmelo a keďže to bola moja prvá jazda na motorovom člne (s plnou zodpovednosťou za cestujúcich) tak sme sa pobrali naspäť na loď.

Na večeru sme mali špagety s tuniakom a zeleninou, k tomu ružové vínko. Výborné. Zaspával som pod čírou oblohou plnou hviezd.

Trochu z budúcnosti, ale aby sme si rozumeli; boli sme rodelení na päť dvojíc, ktoré si striedali službu (raňajky, obed, večera).