Zbohom Chorvátsko
Nasadli sme do auta, naštartoval som a už teraz mi začal chýbať ten húpajúci sa pocit na lodi. Síce ma bude ešte pár dní sprevádzať, kým sa vrátim do normálu, ale už to nie je ono.
Bežné dovolenkovanie už pre mňa prestáva mať význam (okrem spoznávania nových štátov, kde som ešte nebol) a pevne verím, že sa k jachtingu dostanem budúci rok aspoň počas dvoch týždňov.
Keďže je toto posledný príspevok z dovolenky, veľmi rád by som poďakoval nášmu skipperovi Ivanovi, ktorý nás naučil počas jedného týždňa nesmierne veľa užitočných vecí (kormidlovanie, viazanie uzlov, námorná etika, vyťahovanie plachiet, kotvenie…) a ukázal nám, čo to je skutočná dovolenka. Opäť vo mne prebudil moje vodné ja (po 9 rokoch plávania) a už sa neviem dočkať, kedy sa ponorím do hlbín mora znova. Díky Ivan.
Samozrejme treba pochváliť aj celú posádku, bez ktorej by to nebolo ono.
Každá plavba (táto v poradí už 11.) má svoj špecifický názov. Naša plavba sa volá Petróleum lámpa podľa veľmi vydarenej pesničky maďarskej kapely Omega. 6 z 10 ľudí z posádky ju viac než doporučuje, pre správny efekt treba opakovať aspoň dvojciferný počet krát. Nás budila asi každé ráno a pri hociakej, čo i len trochu významnej udalosti (vyplávanie, ukotvenie…), hrala znova.
Čo sa inde nevošlo
- Keď sme pristáli, oproti nám bola loď, ktorej chýbal sťažeň. V blízkosti Mariny Dalmacija je jeden most, pod ktorý sa nezmestí skoro žiadna plachetnica. Všetci kapitáni pri preberaní lode podpisujú, že pod neho nepôjdu a pri kormidle je dokonca nálepka “No under bridge Ždrelač“. Tá loď urvala sťažeň práve pod týmto mostom.
- Nesmierne veľa krát nám v aute hrala pesnička Call Me Maybe, možno až nechutne veľa krát
- Išli sme cez tunel Krpani – tunel tak krpatý, že ani rádio nestihlo vypadnúť a most Trnava
- Najazdili sme celkovo 1592km na aute a spolu 147 námorných míľ (okolo 270km) na lodi
