Týpek na letisku si ani auto nešiel skontrolovať, že “We believe you.” Odovzdali sme kľúčiky, prešli za kontrolu a zistili, že let je o hodinu posunutý. Poteší.

—

Stačí pár dní a stereotypy sa len hrnú.

Malta a autá

• jazdí sa tu vľavo (D’oh!)
• jazdí sa tu flegmaticky. Ale keď sa dostanete na ich vlnu, jazdenie je zábava, lebo je oveľa príjemnejšie, keď nemusíte moc dodržovať predpisy
• absolútne nikto nepoužíva blinkre a keď už áno, asi len omylom doňho ťukli a aj tak idú na opačnú stranu
• skoro žiadna križovatka, ale všade kruháč
• palec hore, že vedia používať viacprúdové kruháče (prvá odbočka – krajný pruh, ďalšia odbočka – vnútorný pruh, je to tak ľahké, ale naši majú niekedy problém v jednoprúdovom kruháči)
• parkovanie je tu asi zadarmo, a nikdy sme nemali problém nájsť miesto na parkovanie. Na druhú stranu, ešte nie je sezóna
• dva krát sme videli, ako to vodič zobral doproti smeru na kruháči, aby si urýchlil cestu
• rýchlosti sú 50 km/h v meste a 80 km/h mimo, ale často sú tu limity okolo 60 km/h takže moc sa nerozbehnete

Malta a architektúra

• všetko je tu ako z piesku a pôsobí über staro
• moderné budovy tu majú asi len fast foodové a brandové predajne a aj tie sú skryté v inej kope piesku
• podľa wikipedie je na Malte 359 kostolov, resp. 1 kostol na 1250 obyvateľov, príp. 1 kostol na kilometer štvorcový – proste je ich tu mraky a všade kam sa pozriete, určite nejakú vežičku uvidíte

Malta a Malťania

• milí ľudia, jeden postarší pán ma pri parkovaní upozornil, že mám vyfučané koleso a ešte mi aj povedal, kde je najbližšia benzínka
• veľa bežcov
• neprišiel som na to, čo tu ľudia robia. Čakajú na sezónu a mimo nej proste válajú šunky?
• veľa turistov, započul som češtinu aj slovenčinu

Malta a čo si nezaslúži vlastný nadpis

• neviem, či to je výsadou Bugibby, ale po pobreží tam bolo hovien a hovien
• ultra veľké kopčeky zmrzliny
• veľa jašteričiek, tie si určite len válajú šunky

Cakom prásk sa mi na Malte páčilo. V lete tu musí byť nechutné horko a hrozne veľa ľudí, ale takto mimo sezónu je tu ideálne. Mimo potápania však nemám dôvod sa sem vrátiť.

—

Celkovo vyšiel výlet ~900 eur (pre 2 osoby). Doprava (letenky, cesta do a z Budapešti, požičanie auta) bola najdrahšia, okolo 450 eur, ubytovanie a jedlo obe okolo 160 eur a zvyšok boli darčeky, vstupenky a rôzne iné hovadiny. Keď sa na to tak pozerám, priemerná cena na deň na osobu mi vychádza skoro stále rovnaká, nech cestujem hocikam.

Nadišiel čas precestovať pamiatky a prastaré mestá ešte prestaršej Malty. Ráno som si na Tripomaticu pripravil plán na poslednú celodennú túru a okolo 10 sme vyrazili.

Prvou zastávkou bolo kedysi hlavné mesto Malty, vyše 6000 rokov stará Mdina. Opevnená je statočne, ale ináč je to pre mňa proste hromada piesku vytvarovaná do mesta. História ma moc nebere. Čo ma ale bralo, bol krásny Fiat s ceduľou “If you like my car, you will definitely like my cuisine.” Super reklama na reštauráciu (ale na nás nefungovala).

Pokračovali sme na juh, za UNESCO pamiatkami Ħaġar Qim a Mnajdra Temples. Na leteckých fotkách vyzerali pekne, ale čo z toho, keď ich zakryli pod obrovskú kupolu? Pozreli sme sa teda na peknú bielu plachtu, krásne vystužené oplotenie a pobrali sa 500m na východ do zátoky Blue Grotto, ktorú sa im našťastie nepodarilo celú zakryť.

Blížil sa čas obeda a že som dobrý plánovač (keď už sa rozhodnem niečo naplánovať), následovala zastávka v rýbarskej dedinke Marsaxlokk na juhovýchode ostrova. V prístave kotvili malebné loďky, pozdĺž prístavu minimálne tucet reštaurácii s rovnakou ponukou. Samozrejme vyhrala reštaurácia s wifi. Vybrali sme si morský mix pre dve osoby, pozostávajúci z rybacej polievky, tuniaka, kreviet, kalamárov, mušlí a pravdepodobne hromady sardiniek. O pár hodín sa táto voľba ukázala ako nie úplne najšťastnejšia.

V pláne už máme len hlavné mesto Vallettu s krátkou zastávkou v malej dedine Santa Lucija. Mimo nádhernej čínskej záhrady tu totižto majú Pacha, hybského zbojníka! Chalan zbojničil aj na Malte.

—

Valletta je ešte väčšia hromada piesku vytvarovaná do mesta než Mdina. Predstavte si, že máte slabý zrak a niekto vám ukáže fotku Valletty. Vy uvidíte béžovu machuľu v strede, bledo modrú hore (obloha) a tmavo modrú dole (more).

Zaparkovať sa nám podarilo pri mestskej bráne a tak sme sa vydali do centra po vlastných. Naplánované sme mali také hitovice, ako:

• Royal Opera House – väčšina budovy neexistuje, teraz je tam umelá podlaha a normálne stoličky, jediné, čo pripomína pôvodnú budovu je časť zrúcaných stĺpov
• Grand Master’s Palace – ten sme skoro prešli, lebo napriek svojmu názvu vôbec nebol Grand a už vôbec nie Master’s
• Toy Museum – najviac som sa naň tešil a mali zavreté
• rôzne záhrady – Malta je taká vyprahlá púšť, že hociaké záhrady väčšinou nevyzerajú bohvie ako
• Fort St. Elmo – tu ma potešili, lebo sa tu konal Malta Design Week s výstavou divných, teda umeleckých výtvorov. A mali aj špeciálne mramorové stojany pre Apple zariadenia 😉

Keď už sme sa vracali k autu, všimol som si, že pri základnej škole bolo pomerne dosť policajtov. Až potom mi trklo, že voľby europoslancov sú v celej EÚ, nie len u nás. No, môj hlas ostane nevypočutý. Hanba mi.

Celkovo Valletta nebola žiadna sláva. Hlavná obchodná ulica pôsobí celkom snobsky, ale ináč je to ako každé iné hlavné mesto. Unavení sme to zalomili a ako sme sa vracali do nášho mestečka, začala pískať rezerva na aute. Nádherne to vyšlo, že sme ani nemuseli tankovať. Na rezevu sa stihneme vrátiť na letisko.

Prvý večer sme sa v meste nachvíľu zastavili pri reklame na výlet na lodi. Hneď sa k nám prihovoril týpek svojou lámanou česko-poľsko-angličtinou a po pár minútach nás prehovoril aby sme si výlet kúpili. Plán sme nemali a na najmenší z troch ostrovov by sme sa aj tak asi nedostali, takže prečo nie.

—

Už ráno, keď sme čakali, kým loď vypláva, mi bolo jasné, že sa dnes spálim. Zase som raz išiel do krajiny, kde peče slnko, bez opaľovacieho krému. A že to ani maminu nenapadlo ma stále prekvapuje. Výlet pozostával z plavby po pobreží, prehliadky niekoľko jaskýň a 4 hodinovej zastávke na ostrove Comino v zátoke Blue Lagoon.

Keď už sme sa konečne dostali do Blue Lagoon, tesne pred zakotvením sme chytili niečo do vrtule motora a tak sme ostali stáť uprostred kotviska. Ako v akčnom filme pre nás prišla ďalšia loď, na ktorú sme museli preskákať.

Prvý pocit z Modrej Lagúny – mega moc ľudí. Ešte ani sezóna nezačala a už si nebolo kde zložiť veci. Voda bola krásna, čistá ale dosť studená a na freediving bolo dno celkom mŕtve. Na Malte je naozaj veľa potápačských miest, ale Blue Lagoon určite nie je jedno z nich.

Poopaľovali a spálili sme sa, zaplávali a pofreedivovali si, dali si domáce pivo Cisk, prešli časť ostrova a pred piatou nás loď zobrala naspäť na hlavný ostrov.

—

Deň 3. Dnes sa ukáže, či prvých 21 km bez nehody bola náhoda, ale som naozaj taký dobrý šofér. V pláne máme prejsť Gozo, druhý najväčší ostrov. Trajekty chodia každých 45 minút, spiatočný lístok pre auto a 2 ľudí je okolo 20 eur.

Prvú časť cesty máme na severe ostrova – 5 a pol tisíc rokov staré sídlo, jaskyňu nymfy Kalypso a pláž. Na moje prekvapenie, najviac ma zaujala pláž. Chrám bol proste kopa kameňov trochu estetickejšie poukladaná na sebe a jaskyňu Kalypso sme popravde ani nenašli. Boli sme na mieste, kde by mala byť, ale po jaskyni ani chýru ani slychu. A to nie je len tak schovať jaskynu pred zrakom turistov. Zato pláž, tá bola fakt super – gýčové obrázky v piesku, fakt výborný hot dog v miestnom stánku, pekný výhľad. Čo viac si priať.

Ďalšou zastávkou je Azurové okno na západ ostrova. Tu sa odohrávala spomínana svadba Daenerys a Khal Drogo z Game of Thrones. Celá plocha je pomerne nebezpečná na nepozorované chodenie, takže počas natáčania tu museli asi vysypať tony piesku. Ale výhľad je nádherný. Nie len pre turistov, ale aj potápačov. Tých tu bolo neúrekom, či už v Blue Hole, alebo Inland sea, čo je zátoka spojená s morou cez úzku štrbinu v skale. Píšem si na zoznam miest, kam sa chcem ešte vrátiť (potápať).

Prehliadku ostrova sme zakončili v hlavnom meste Victoria. Navštívili sme citadelu s výhľadom na celé mesto, starú väznicu, ktorá mala “až” 6 ciel, miestny park s divno pomaľovanými tínedžerkami a Lidl. S extra mizerným výberom. Skoro žiadnu zeleninu tam nemali.

Keď nás trajekt vyhodil na hlavnom ostrove, vydali sme sa do prírodného parku. Pod pojmom prírodný asi mysleli poľnohospodárske polia, lebo nič viac prírodné tu nebolo. Ale nachádza sa tu krásna, malebná dedinka Pepka námorníka! Postavili ju v 1980 keď natáčali film a odvtedy slúži ako zábavný komplex.

Ďalšia stovka kilometrov za nami. Unavení z cestovania v aute (našťastie má klímu) sme zašli na zmrzlinu a zalomili to na byte. Zajtra si podáme hlavný ostrov.

Z pracovného pohľadu som si nemohol vybrať horší čas na dovolenku. Dokončujeme hneď dva projekty, takže asi sa opäť nezaobídem bez pracovných večerov.

Po dlhšej dobe cestujem s rodinou! Teda, len s maminou, ktorej som sľúbil dovolenku za to, že sa mi starala o účtovníctvo. WizzAir mal opäť akciu, aj keď pravdepodobne to je ich business model mávať akcie, takže letíme každý za 80 eur.

—

Ako obvykle som nemal čas si nič poriadne naštudovať, akurát, že Malta je fakt malá, asi ako Praha. Ale to najpodstatnejšie mi neušlo – natáčala sa tu prvá séria Game of Thrones, takže určite pôjdeme pozrieť minimálne lokáciu, kde Daenerys a Khal Drogo mali svadbu.

Ubytovanie som po prvý krát riešil cez Airbnb, lebo na Booking.com bola celkom mizerná ponuka hotelov. Bývame u Malťančana na pobreží mesta Bugibba. Vychádza to lacnejšie ako hotel (160 eur spolu) a máme celý byt pre seba.

Aj napriek tomu, že ma pre vlastnú blbosť v Tel Avive obral RentalCars.com o 200 eur, opäť som si rezervoval auto cez nich. Objednávka je príliš jednoduchá a ceny v pohode, že sa mi nechcelo hľadať lepšiu službu. Takže za 90 eur máme na 5 dní Ford Focus (vrátane pripoistenia a poplatku, že mám pod 25 rokov – 5 eur na deň, džízs). Na Malte sa jazdí vľavo, tak dúfam, že to prvý deň niekde nenaperem.

—

Na budapeštianske letisko ideme na aute. Po odchode z domu a nastavení navigácie sme si uvedomili, že máme len hodinu čas ak pôjde všetko podľa plánov a nebudú žiadne zápchy. Toľko k plánovaniu dopredu. Stratili sme ale len 10 minút v Budapešti, takže let sme stihli. Dlhodobé parkovanie stojí 23 eur za 5 dní.

Pri nastupovaní do lietadla ma WizzAir opäť potešil, bez môjho vedomia som mal letenku s prioritným nastupovaním (mamina nemala, ale nejako sa prepašovala). Možno je automaticky k WIZZ Discount Clubu? Príjemný pocit predbehnúť celú frontu ľudí.

—

Let trval kúsok cez 2 hodiny, ale ubehol fakt veľmi rýchlo. Čo mi ale začína vadiť, je keď ľudia tlieskajú po pristátí lietadla – ako keby to bol nadľudský výkon pre pilotov, ktorí potlesk beztak nepočujú.

Na letisku nás už čakal červený Ford Focus, s volantom na pravej strane. Po necelom kolečku na parkovisku som sa ocitol vo výjazde z parkoviska a nebolo cesty späť – vítal ma vľavo jazdiaci svet. Prvých pár minút mi pravá ruka neustále behala do dverí, kým som sa naučil preraďovať ľavou. Spätné zrkadlo sa vľavo hore objavilo až po štvrť hodine a to, že auto má klímu som si uvedomil až skoro v cieli, keď som zatvoril okno. Ale zvládli sme to – 21 km v krajine vľavo jazdiacich blbcov. Nekecám, nevidel som jeden jediný blinker.

Na byte nás privítal Ron, ukázal nám, čo je v okolí a čo by sme mali na Malte vidieť. Tož, začíname náš 5-dňový výlet po Malte.

Z Čiernej Hory odchádzame až na obed. Filip, Mišo a Zuzka sa doobeda išli kúpať, ja s Docentom a Evkou sme ostali zavretí, zlenivení v klímovanom apartmáne. Na internete. Aspoň som stihol dopísať Flákača, keďže aj tak mám niekoľko dňový sklz.

Dnes máme veľmi smelé plány – Dubrovník v Chorvátsku, Mostar a Sarajevo v Bosne a prespať v Maďarsku, príp. Chorvátsku. Šťastena ale na nás pekne z vysoka srala už od začiatku.

Prvé zdržanie nastalo ešte v Čiernej Hore. Štvorkilometrová kolóna pred čiernohorskými hranicami, cez ktoré nás našťastie bez problémov pustili. Následne polhodinové čakanie na chorvátskej strane, kde sme ale tiež nemali problém.

Do Dubrovníku sme prišli po štvrtej, s asi hodinovým meškaním. Mestečko veľmi pekné (ináč by asi nebolo na zozname UNESCO), ale už po chvíli prechádzania po starých hradbách sme nevedeli čo sa tam dá robiť. Času sme tiež nemali nazvyš, tak sme to zabalili.

Prichádzame k bosnianským hraniciam. Cesta ako k hornej dolnej, lebo ideme cez nepodstatný hraničný prechod. Ako na každých hraniciach aj tu si odfotím tabuľu “Vitajte v Bosne a Herzegovine”. Dostali sme sa na radu keď colník na nás svojou hatmatilkou niečo spustil. Vysvitlo, že chce, aby som zmazal tú fotku. Divné, ale pred jeho očami som ju zmazal. Ďalej chcel zelenú kartu od auta. Keďže poisťovňa urobila chybu v čísle ŠPZ, poslali nám kópiu novej zelenej s tým, že originál nie je potreba (a doteraz to nikomu nevadilo). Colník si ale myslel niečo iné a ako každý správny zkorumpovaný policajt sa ponúkol, že za 50 eur nám vystaví novú zelenú kartu. Nie, že by to bolo možné. Úplatok sme odmietli zaplatiť, poznačili sme si číslo policajta a otočili sa naspäť do Chorvátska. Na chorvátskych hraniciach len čudno pozerali, že sa nejako skoro vraciame.

Pokračujeme po hlavnom ťahu na sever, kde sme úplne bez problémov prešli prvými bosnianskými hranicami, následne opäť chorvátskymi a onedlho sme boli už na tretích bosnianských hraniciach. Mierna kolóna, ale zdržali sme sa len štvrť hodinu. Tentoraz sme mu ukázali skutočnú zelenú kartu, na ktorej ale nesedí ŠPZ (svojim spôsobom neplatná karta) a pustili nás.

Do Mostaru sme prišli už za tmy ale za to s VIP parkovaním priamo pri slávnom Starom moste. Celé jeho okolie je vydláždené lesklými a šmykľavými kameňmi, čo musí byť v zime zábava. Pán nasvetlovač svoju prácu vskutku odflákol (flákač jeden!), lebo z jednej strany je most kvôli silným reflektorom nefotiteľný. Z druhej už to bolo lepšie, ale tuším sme boli na pozemku reštaurácie, lebo čašníci po nás nevraživo pozerali. Chvíľu sme sa ešte prechádzali po šmykľavých uličkách a po prvý krát počas celého výletu išli do McDonaldu (fotka McMenu deťom neprístupná ;-)). Už nám došli fajnové poľské klobásky.

Cesta na sever Bosny (ale 200 km) je z väčšiny samá serpentína. Celú sme ju prešli v skupine štyroch áut – dvaja Bosňania, jeden Rakušan a my. Keď zastali Bosňania, zastali sme aj my. Keď Bosňania blbo odbočili, aj my sme blbo odbočili (a v zápätí sa ako kačičky všetci otočili). Nám to ale plne vyhovovalo, lebo naše svetlá svietili tak na 10 metrov a aj tak sme chodili ako pretekári rally – ostrá vpravo, mierne esíčko, 180 vľavo (ešte že máme GPS). Keď už sme sa dostali na diaľnicu, posledných 50 km Bosny, naši kamaráti nás odbehli a o chvíľu sme boli na diaľnici úplne sami. Okrem jednej samovražednej líšky. Ou, skoro som zabudol, v Bosne horel les.

Plán bol dostať sa až do Maďarska a tam prespať, ale na chorvátske hranice sme sa dostali až po tretej ráno (spánok v Bosne sme vylúčili hneď). Na prvom odpočívadle sme sa na 5 hodín zložili a ráno nás čakalo už len 600 km. Tie sme prešli len s dvoma zastávkami na benzínke za osem a pol hodiny. Náš tátoš rýchlosti nad 85km/h nemá moc rád. Evku sme vyložili prvú, s Docentom sme ostali u nej na super kapustnicu s domácim vínkom a odtiaľ už rovno domov dospať dnešnú polonoc.

Bývame asi 300 m od pláže v 3+kk apartmáne. Dve izby s manželskými posteľami, dve pohovky v obývačke, kuchyňa, kúpeľňa. Okolo desiatej ráno sa ideme kúpať na pláž. Ľudí úplne mrte moc, pláž kamenistá (ale to sme čakali, veď sme skoro v Chorvátsku), voda nie úplne teplá – ďalšia turistická destinácia, ktorú si škrtám zo zoznamu.

S Docentom sme išli šnorchlovať k najbližším skalám, ale ani to nestálo za moc, lebo okrem skál na dne nebolo zhola nič. Mŕtvo. Ešte aj morskí ježkovia vyzerali znudeno. Sadli sme si aspoň na čapovaného Nikšička za dve dvacať. A aby toho nebolo málo, aj pivo bolo nejaké slabé. Tu už som ale prižmúril oko, lebo aspoň bolo čapované.

Evka s Mišom išli za 60 eur na parasailing, padák ťahaný motorovým člnom. S pivom v ruke sme ich počkali pod slnečníkom, že ich nafotíme, ale čln ich zobral za priľahlý ostrov, tak sme teda len popíjali. Natáčali ich dve GoPro kamerky a týpek z člnu ich aj fotil, ale za videá a fotky si vypýtali ďalších 40 eur, od čoho ich Docent odhovoril. Ostane viacej na pivo 😉

Obed sme si spravili na apartmáne, obľúbenú fazuľu s chlebom. Po dvoch týždňoch stále mňamka. Poobedná partička žolíka a opäť šli všetci na pláž – hrať žolíka. Ja som si išiel zabehnúť k Starému hradu vo vedľajšom meste Budva, vzdialenému asi 4,5 km. Popri tom som popozeral miestne trhy, spomínaný hrad, mesto a trochu oddýchnutý som sa vrátil.

Na odporúčania majiteľa apartmánu sme išli na večeru do reštaurácie Traja rybári na morské príšerky. Na skúšku som si dal mušle a síce by som sa z nich nenajedol, boli vynikajúce. Evka so Zuzkou si dali rizoto so sépiou a morskými plodmi, Filip s Mišom grilované kalamáre a Docent žraloka. Každý ochutnal z každého, po slečnách sme dojedali rizoto, takže všetci odchádzali najedení až až. Dorazili sme sa zmrzlinou a smoothies.

Pri prechádzke nočným pobrežím sme natrafili na krásnu, živú, španielskú hudbu. Po piatich minútach si ale dali dlhšiu prestávku, smradi, tak sme sa išli ďalej prechádzať. Večer som zakončil opäť s Evkou pozeraním finálnej epizódy Orphan Black. Odporúčam, super seriál.

—

Nikde som nevidel pivo Čiernu Horu ani černohorský rezeň. Asi český a slovenský výmysel.

Nikšičko po prvé a po druhé, fotogenické pivo

Celý dnešný deň bude venovaný Meteorám a ničnerobeniu. Každý kláštor je jeden deň v týždni zatvorený, takže naslepo ideme k najbližšiemu dúfajúc, že to nebude on. Z nášho kempu sú to asi 2 km, s prevýšením niekoľko stoviek metrov. Prvá zastávka je kláštor Rousanou. Z vonku veľmi pekný, cesta k nemu novo vybudovaná (za peniaze EÚ), ale za vstup 3 eurá by som očakával viac, ako predajňu suvenírov a jednu modlitebňu. Takže celkovo skôr fail. Povedali nám však, že najväčší kláštor, Great Meteoron, je práve dnes zavretý.

Pokračujeme vyššie do hôr na výhliadkovú skalku (alebo skalisko, zaléží odkiaľ sa na ňu pozeráte). Z nej sú vidieť ďalšie tri chrámy. Už tu je však poznať, ako moc zkomercionalizovaná oblasť to je. Hromada turistov, jeden autobus odíde, ďalší vzápätí príde. Vyberáme smer k najväčšiemu kláštoru, napriek tomu, že je zavretý. Hneď vedľa je totižto druhý najväčší.

Ako sa blížime ku kláštoru Varlaam, druhému najväčšiemu v oblasti, počet autobusov sa prudko znásobil. Ešte viac komerčné ako tá skalka. Turistov ako zrniek piesku na Sahare, tentoraz už sme s Docentom 3 eurá nezaplatili a počkali pekne v chládočku na ostatných. Stále sa okolo nás pohybovala naozaj pekná grékyňa v dlhých červených šatoch. Asi som už ale chodil do školy keď sa narodila. Južanky sú pekné.

Dva chrámy nám stačili, naspäť sme zvolili “skratku”, ktorú sme tak trochu netrafili. Predierali sme sa húštinami, korytom vyschnutej rieky, pichľavou kosodrevinou a všetkým možným, čo neprípominalo turistický chodníček. Slečny mali radosť. Po polhodine sme sa vytatárili a na ďalšie kláštory zanevreli.

Gréci nám trochu prekazili plány na obed, lebo nikto o druhej poobede nemal rozpálený gril. Čas na grécky šalát. Spoločnosť nám robili tri malé mačičiky, miestna atrakcia pre malé deti a vysokoškolákov. Mierne napapaní sme zvyšok dňa strávili na bazéne, hraním kariet, opaľovaním a hádzaním lopty. A ja písaním Flákača pri pivku. Priamo v kempe je reštaurácia s mini marketom s božím prístupom k obsluhe. Zoberiete si čo chcete a keď odchádzate, poviete mu, čo ste si zobrali a to zaplatíte. Rýchle a efektívne.

O siedmej už sa naplno griluje, tak s Evkou a Docentom sme si sadli na hambáč a kurátko. Bolo to dobré, až na to, že chýbal burger. Proste len mäso s prílohou. Zvyšok tlupy išiel do mesta vybrať peniaze, kde sa aj najedli. Večer sme zakončili opäť pri kartách a pive v miestnej reštaurácii.

—

Ráno skorý budíček, dnes musíme prejsť celé Albánsko a ubytovať sa v Čiernej Hore. Po albánske hranice bola cesta kľukatá, ale ani to nám nebránilo hrať vzadu v aute karty. Aj keď lietali kade tade. Toľko partičiek žolíka, čo sme hrali za posledné dva týždne, som asi v živote nenahral.

Na hraniciach z gréckej strany chceli po nás jeden dokument od auta, ktorý ale máme len na USBčku. Colníčka, počítačovo zdatná, zvládla strčiť klúč do počítača, otvoriť si ho a pustila nás ďalej. Škodoradostne sa ešte opýtala, či si myslíme, že nám to v Albánsku prejde. Na albánskej strane si len pozreli pasy, papiere od auta a pustili nás. Už na hraniciach však bolo tušiť, že to bude riť sveta.

A veru aj bola. Životná úroveň hlboko dole, domy polo rozpadnuté, cesty skoro žiadne. A hlavný ťah skrz na skrz Albánskom je taká rozkopaná rovina, sem tam chýba jeden pruh, sem tam aj druhý. Keď na “diaľnici” rozkopú jeden pruh, proste tam dajú zábrany a už je na vás, ako sa dostanete cez ne. Musíte prejsť doproti smeru cez trávu a dúfať, že auto oproti sa vyhne.

Plánovaná zastávka bola mesto Vlore na pobreží, kam sme sa chceli dostať cez hory, ale po pár kilometroch sme to vzdali, lebo cesta pozostávala z kameňov a hliny. A po pravej strane sa lemoval pekný hlboký zraz s nezpevnenou krajnicou. Vrátili sme sa naspäť na hlavný ťah, čo nás stálo asi hodinu.

Na obed sme sa zastavili za mestom Fieri, ktoré vyzerá ako Lunik IX. S 90 tisíc obyvateľmi. V prvej reštaurácii nám nevedeli moc povedať, čo majú, tak ma zobral do kuchyne, kde mi ukázal aké majú mäso. Nezhodli sme sa, tak sme išli o dům dál, kde už mali aj anglické menu a kde sme sa za 45 eur všetci najedli.

Od Čiernej Hory nás delí asi 250 km. Tie už ideme bez prestávky. Na hraniciach nás privítala 45 minútová kolóna a húf čiernejších občanov, ktorí sa nám začali vešať na auto, ponúkať nám svoje deti, niektoré slečny asi aj samé seba, žobrali a jedna vytrvalá holčina sa s nami viezla pomerne dlhú dobu zavesená na dverách. Aj nám zaspievala, ale keď sa Mišo odpásal, že ju vyhodí, rozbehla sa preč. Toľko k albánskym pomerom. Hranice sme prešli bez problémov (Filip síce colníkový tvrdil, že okopírovaný dokument je originál, ale nejak nás pustil) a po zotmení sme už boli v Čiernej Hore.

Kľúče nechávame na stolíku, zatvárame dvere a po štyroch dňoch opúšťame tureckú metropolu. Tátoša sme si na letisku našli, za posledné toliare nakúpili chleba a vodu a vyrážame do Grécka.

Do Meteory je to na jeden záťah ďaleko, takže prvú noc strávime v kempe, pri meste Kavala. Je to asi 400 km po diaľnici a chceme sa ešte okúpať v mori, takže ideme bez prestávky. Hranice boli tentoraz bezproblémové, na tureckej strane asi štyri kontroly, potom vojaci tureckej a gréckej armády a následne grécke hranice, kde sme tiež v pohode prešli.

Do kempu Natura sme prišli okolo štvrtej poobede, ideálny čas, kedy už slnko nepáli, ale stále je dosť teplo. Popravde v Grécku je nechutnejšie teplo ako v Turecku. V kempe je všetko potrebné – elektrika, voda, kuchyňa, internet, mini market a cez cestu je pláž. Roztiahli sme markízu, stolík a stoličky a šup sa kúpať.

Krásna, piesková pláž, voda teplá ako brečka, ale 200 m od pláže je stále po pás vody. Tu by sa Pamela nautekala, keby sa niekto začal topiť. Na večeru sme si opäť dali fazuľu (dve pol kilové piksle), na ktorých mimochodom žijeme väčšinu večerov v kempoch. Večer sme s Evkou zakončili na pláži pri Orphan Black. Vďaka odlivu sa pláž asi ztrojnásobila.

—

Budíček! Raňajky, balenie a opúšťame kemp. Potrebujeme vymeniť olej v motori, lebo druhú noc nám doň tak trochu natieklo. Zbehli sme z plánovanej cesty a na druhý pokus našli servis, kde nám olej za 10 eur vymenili. Chudáka mechanika to trochu ošpliechalo.

Ďalšou zastávkou je zrúcanina mesta Philippi, postaveného pred skoro 2400 rokmi. Za dvojeurový vstup to ale moc nestálo. Prašné, pusté, pekný amfiteáter, ináč nič moc. Záhrady pred ním ale boli krásne zelené, zavlažované, mali tu wifi, takže úplna katastrofa to nebola.

Poslednou zastávkou pred kempom v Meteore sú Thessaloniki. Doplnili sme zásoby chleba a vody, pozreli hlavnú pamiatku, Bielu vežu na pobreží, a behom pol hodiny zase pokračovali v ceste. Taký rýchlokurz pamiatkárčenia.

—

Cestovanie autom vyšším ako 2,2 m po Grécku je pomerne nákladné. Od tureckých hraníc po Meteoru sme prešli cez 6 mýt, na každom 6 eur poplatok. A to bolo tak 600 km diaľníc. Magická šestka.

Po posledných 60 km serpentín sme konečne došli k nášmu cieľu, malej dedinke Kastraki, priamo pod Meteorami. Ubytovali sme sa v kempe (majú tu aj bazén!) a s Evkou, Docentom a Mišom sme sa vydali do vedľajšieho mesta Kalambaka nájsť bankomat. Už sme minuli všetku hotovosť, čo sme mali.

S plnými peňaženkami sme si sadli do prvého podniku, odkiaľ nás slušne poslal do podniku vedľa, keď sme mu povedali, že nechceme jesť. Asi by sme im kazili ich ťažko budovaný obraz reštaurácie. O 11 večer. Nakoniec sa to však oplatilo, lebo nás obsluhovala veľmi milá a pekná čašníčka a k pivu sme dostali oriešky, chipsy a pohár vody. Ale stále, tretinka piva stála 3 eurá. Spokojní sme sa vrátili do kempu a zaľahli.

Našťastie ich neuctievajú. Tak ako v Rumunsku určite narazíte na túlavého psa, v Istanbule nejde nestretnúť mačku. Je ich tu naozaj veľa a všade.

—

Tretí deň v Istanbule. Dnes ideme navštíviť ázijský kontinent. Hneď po vylodení nás čaká milé prekvapenie – kebab za euro. Ale nestál za to. Nič moc na tejto strane Istanbulu nie je (okrem veľkého budíku pred prístavom), takže sa len tak vandráme po pobreží a keď nás to po kilometri prešlo, vrátili sme sa po uličkách naspäť k prístavu. Po ceste sme ale objavili Mr. Kebab, kde za v prepočte 1,6 eura mali asi najlepší turecký kebab. A majú štyri pobočky na Slovensku.

Opúšťame našich východných susedov, pokračujeme na námestie Taksim a Gezi Park. Zmeškali sme možnosť beztrestne si hodiť tehlu do výkladu, žiadne demonštrácie sa už nekonali. Čakal som, že Taksim s Gezi Parkom je naozaj nádherné námestie, ale je to len krivá plocha, v strede jeden malý pomník a celé je to také nijaké. Zlatý Sloboďák v Brne. S Docentom a Evkou sme to na hodinku zalomili v parku na tráve, zvyšok tlupy sa oddelil a šli vlastnou cestou.

Nič nerobenie v parku nás omrzelo. Vydali sme sa na najľudnatejšiu ulicu v okolí – pravdepodobne hlavnú obchodnú. Mrte ľudí, obchody všeho druhu, tentoraz ale oficiálne pobočky, nie fejkoví predajcovia. Ani nie pol hodinu od nič nerobenia sme to na ďalšiu 1 a pol hodinu zalomili v Starbuckse. Hádajte, čo sme asi robili. Starbucks mám ale veľmi rád. Klimatizovaný, chill hudba, pohodlné kreslá, internet a výborná čokoláda. Mať tu Macbook, venujem tu celý deň práci.

Slnko nás unavuje ako upírov, nikomu sa už nechce chodiť, ale domov to máme ešte 3 km. Napriek tomu štrikujeme obchodnú zo strany na stranu, pozeráme obchodíky, nakupujeme suveníry. Na olovrant sme si dali kumpir, čo je obrovský zemiak (tak 5x väčší ako bežné slovenské) plnený všetkým, čo aktuálne majú. Posledná zastávka bola v bazare korenín. Veľká hala, kde sa všemožné druhy korenia bijú o váš čuchový zmysel. Maminky budú mať radosť, kúpili sme im balenie 16 druhov korenín, vrátane dvoch druhov šafránu.

Na dnes padla. Internet nám doma prestal fungovať, takže na rad prichádzajú karty a zaspávam pri epizóde Orphan Black.

—

Ráno sa nikto moc nehrnul z postele. Ostatne, komu by sa aj chcelo po 2 celých dňoch flákania sa po meste v tridsiatkových horúčavach. Moja dnešná jediná zastávka je teda staré opevnenie a Belgradská brána. Spoločnosť mi robili Evka s Docentom. Plánovali sme sa k nej zviesť vlakom, keďže zastávka metra v jej blízkosti nie je, ale na druhej stanici sme si uvedomili, že vlak jaksi nejazdí. Ako cenu útechy sme to hneď po tomto zdrvujúcom zistení zalomili v staničnom podniku na jedného čapáka.

Po 2 km na nechutne silnom slnku sme došli k bráne. Zlatá čachtická. Keby viem, že je to až tak obyčajná brána, asi by som si ešte pár pív dal. Vybehli sme na opevnenie, kde nás privítala hromada porozbíjaných fliaš. Obľúbené miesto na chlastanie pre mládež. A nebezpečné, lebo na jednej strane nie je žiadne oplotenie a niekedy ani na druhej.

Teraz ma už v Istanbule nedrží nič. Na byte nám prestal fungovať internet, a Flákač sa sám nenapíše, takže som sa usadil v kaviarničke pred mešitou Hagia Sophia. Internet majú, platiť kartou sa dá a čapujú 7 deci. Pár hodín som si tu posedel, ostatní medzičasom išli dovnútra Hagie Sophie. O veľa som ževraj neprišiel.

Posledný večer to s Evkou, Docentom a Mišom zakončujeme opäť na vodnej fajke, v nami overenom podniku. Cestou domov sme objavili úplne mega štvrť s hromadou reštaurácií, hádam aj tisíckou ľudí, živou hudbou, lampiónmi a skvelou atmosférou. To bola naša posledná spomienka na Istanbul, zajtra ráno vyrážame do Grécka.

Ráno budíček 5:30, dopredu sme boli prichystaní, takže odchod sme mali už o šiestej. Alebo sme si aspoň mysleli. Vychádzali sme z kempu, keď sa nám podarilo vyhodiť dvere z pántov. Ťažká operácia, stratili sme 45 minút a možnosť jednoducho zatvárať zadné vysúvacie dvere. Od dnes sa do auta vchádza cez spoluvodiča.

O hodinu už sme na tureckých hraniciach. Na bulharskej strane skontrolovali diaľničnú známku a mávol rukou. Turci nás potrápili. Na prvej kontrole si nás naoko prezreli a skontrolovali auto a kufor. Druhá pozostávala z dôkladnejšej kontroly pasov. Tretia bola problémová. Pasy a víza prešli v pohode, registrácia auta nie. Týpek za okienkom po nás vyžadoval notársky overené povolenie, že Filip môže šoférovať auto (ktoré nemáme). A bol celkom neoblomný. Našťastie sa po niekoľkých minútach menila služba a týpka vystriedala holka, pre ktorú to nebol žiaden problém a pustila nás. Vydýchli sme si a vydali sa na štvrtú kontrolu, tentoraz batožiny. Nemali sme žiadnu elektroniku, ktorú by si potreboval zapísať, takže nás pustil ďalej. No a posledná, piata kontrola bola opäť kontrola pasov, po ktorej sme sa konečne legálne ocitli v Turecku.

Na prvej pumpe som si kúpil RedBull, pričom vzápätí som zaspal. Taurín na mňa prestal mať hociaké účinky. Neviem si však vynachváliť cestovanie na posteli v aute. Do Istanbulu ideme 250 km po diaľnici, čo pre mňa znamená 3 hodiny ležania, čítania a spania. Ostatní sa na posteľ moc nehrnú, takže ju mám celú pre seba. Krajina je beztak celkom nudná, takto naberá cestovanie autom úplne nový rozmer.

—

Po 4 kolečkách na letisku sa nám podarilo zaparkovať. Zamenili sme eurá za turecké líry a nasadli na metro (skôr nadzemku, keďže pod zemou moc nejde), ktoré nás vyhodilo kúsok od nášho apartmánu. Hneď sme si to namierili k prvej kebabárni, kde chceli 11 TRY (asi 4.3 EUR) za kebab. Pri platení sa ukázalo, že to je za jeden a nie všetkých šesť. Trochu trapas. Bývame v centre starého mesta, v dvojposchodovom bytíku, s dvoma izbami, kuchyňou, kúpeľňou a klímou. Štyri noci za 280 eur je najlepšie, čo sme našli. Na začiatku štrajkoval internet, ale večer už začal fungovať ako hodinky. Fejkové švajčiarské.

Nič moc sme nemali naplánované, takže sme sa prešli po pobreží, pozreli najznámejšie mešity, dali si ďalší kebab (lacnejší a horší) a pre dnes to zalomili. Evke bolo blbo, takže Docent s Mišom išli naspäť na letisko zobrať do auta lieky. A slivovicu, ktorú sme z nepochopiteľných dôvodov zabudli v aute keď sme sa balili. Ranný zdravotný panák musí byť.

—

Po príchode do Istanbulu si v priebehu niekoľko hodín všimnete jednu vec – po celom meste sa v pravidelných intervaloch zo sirén ozýva hatmatilka, ktorá trvá asi 15 minút a je to niečo ako zvolanie k modleniu. A začínajú o 5 ráno. To bol náš prvý budík. Druhý bol o 7 ráno, keď priamo pred nami prišlo nejaké veľké auto, ktoré robilo randál za troch. Ale ani to nám nebránilo spať až do pol desiatej.

Okolo obeda sme sa vydali na prieskum miestneho trhu, ktorý pozostáva zo stoviek (možno tisícok?) obchodníkov, ktorí ponúkajú zhruba všetko. S Docentom sme si na vlastnú kožu skúsili echt zjednávanie, vodnú fajku sme dostali zo 750 na 250 TRY a k nej nám pribalil asi desať ďalších vecí. A ešte sa aj dalo platiť kartou.

Všetci obchodníci majú asi vyštudovanú vysokú školu predávania, lebo skúšajú klasické taktiky ako “Where are you from?”, “How are you?”, začnú vám veci baliť a to ste sa ešte ani nerozhodli, či to naozaj chcete kúpiť. Ale niektorí sú až takí frajeri, že keď im poviete, že ste zo Slovenska, tak na vás začnú hovoriť po slovenky! Dokonca sme tu niekoľko Slovákov a Čechov aj stretli.

Podvečer sme išli pozrieť univerzitu, kam sme sa ale nedostali, ďalšiu mešitu, ktorých je v Istanbule mrte moc a aquadukt, postavený pred skoro 2000 rokmi. Vyskúšali sme rybí kebab, kebab z mäsových guliek, nápoj, pozostávajúci z kyslej kapusty, kyslých uhoriek a ešte kyselšej červenej šťavy z kyslej kapusty a kúpil som si ďalšie fejkové Ray-Bany, s motívom londýnskeho metra, zvnútra červené (nádherné!), za 4 eurá. Tieto už musia vydržať aj koniec sveta.

V noci sa prejavila nevýhoda cestovania v skupine – tak nejak sme sa nedohodli, čo s cestou z Istanbulu, ale to doriešime. Nekoľko dní tu ešte strávime. S Docentom a Mišom sme deň zakončili s pivom, vodnou fajkou a čajom. Do ulíc sme vyšli až po polnoci, práve v čase, keď vychádzajú obchodníci s novým tovarom a pravdepodobne trochu upravenými cenami (menej turistickými). A tiež hromada detí, ktoré hrajú na ulici a žobrú, ale je jasné, že tie peniaze nejdú im. V Istanbule to žije aj o druhej ráno.

Opäť som si kúpil fejkové Ray-Bany, za 8 eur. Posledné z Izraela mi vydržali asi 2 mesiace, do týchto vkladám väčšie nádeje.

Do Bukurešti ideme len kvôli jednému – ešte donedávna najväčšej budove na svete, dnes už, na našu smolu, druhej najväčšej – Parlamentskému palácu. Rumuni ho nemajú moc v láske, tamojší prezident (tak trochu diktátor) kvôli nemu zbúral historické centrum Bukurešti a kým ho postavili minuli naň asi 3 miliardy eur. Zabili ho skôr, než bol dostavaný.

Prvá dnešná exkurzia paláca trvá až dve hodiny, čo by nám značne narušilo plán. Nechali sme si teda zajsť chuť. Palác pôsobí majestátne a mohutne, ale jeho sláva, ak vôbec nejakú mal, je už dávno zašlá. Omietka opadaná, o záhrady sa nestarajú a od postavenia sa mu asi moc pozornosti nevenovalo.

Dedinka Nesebar v Bulharsku je vzdialená asi 350 km. Keď sme vyrazili, uvedomil som si, že namiesto mapy Bulharska som si do navigácie stiahol mapu Bieloruska. Podobné názvy. Pred hranicami sme však stáli na pumpe, aby sme minuli posledné RONy, a našťastie mali aj wifi.

—

Na rumunsko-bulharských hraniciach nás policajt s kávičkou a cigaretkou v ruke flegmaticky poslal ďalej. Kúpili sme si diaľničnú známku a vydali sa k moru. Hneď v prvom meste bolo vidieť životnú úroveň Bulharov – nie moc dobrú. Paneláky ala ghetto, cesty pomerne rozbité (neskôr sa však ustálili na priemernej kvalite), celkovo také zaostalé.

Do Nesebaru ideme bez zastávky. Moja domienka, že priamo v meste nájdeme kemp, sa ukázala ako mylná, ale aspoň sme si z rýchlika pozreli centrum. Ubytovali sme sa v kempe asi 8 km pod Nesebarom, kde skoro vôbec nedbali na hygienu, ale bol lacný, mal more a už sa nám naozaj nechcelo hľadať ďalej.

Zvyšok dňa sme strávili všeobecným nič nerobením, kúpaním sa v mori a na večeru sme mali opäť fazuľu. Kempová idylka.

—

Ráno vyrážame do 100 km vzdialeného Prímorska, jednej z najturistickejších oblastí v regióne. Privítali nás dôsledky krízy – hromada rozostavaných hotelov a budov, ktoré už niekoľko rokov nevideli žiadneho robotníka. Lov po dobrom kempe nás stal asi 2 hodiny, jazdu po lúke, zapadnutie auta na pláži a ukončili sme to v meste Carevo, odkiaľ nás milá pani lámanou slovenčinou poslala naspäť do kempu, kde už sme boli, tentoraz nás však už očakávali.

Hladní, hneď sme sa vybrali hľadať reštauráciu. Na pláži bola asi jediná, ktorá prijímala eurá a karty, takže sme to zalomilli tam. Zuzka si dala rizoto, Evka malé rybičky, Mišo s Docentom krevety, Filip kalamáre a ja som išiel na overenú klasiku – hovädzie rebierka (a boli naozaj výborné). K tomu sme si hromadne dali 3 taniere zemiakov a samozrejme nechýbalo bulharské pivo. Všetko spolu necelých 40 eur.

Zvyšok dňa sme opäť strávili všeobecným nič nerobením (čo už sa len v Bulharsku dá robiť?). Napapaní sme šli hneď do vody, kúpať sa, šnorchlovať, potápať (konečne možnosť trochu si zafreedivovať). Spoločnosť nám robil náš 2 metrový nafukovací krokodíl a hromada skutočných medúz, niektoré veľké aj pol metra. Vyzerali byť neškodné, tak som si s jednou dal high-five.

Polovica výpravy neodolala banánovo-čokoládovým palacinkám, všetci sme potom ešte zdlábli balík špagiet s Morca-Dellou, syrovou omáčkou a tuniakom.

Ďalší deň musíme skoro vyraziť do Turecka, takže ešte večer sme si pobalili potrebné veci, lebo auto nechávame na letisku a do mesta pôjdeme metrom. Behli sme ešte na jedno pivko, do toho istého podniku, kde sa ale od obeda drasticky zhoršila obsluha – kým sme si mohli objednať, prešlo asi 20 minút, ďalších 15 trvalo kým nám doniesli, čo sme si objednali a keď sme chceli zaplatiť kartou (ktorou sme platili obed), povedal nám, že sa nedá. Dopili sme a pobrali sa spať.

Moje fejkové Ray-Bany neprežili ani prvých 48 hodín. Zlomený rám sa mi podarilo zalepiť sekundovým lepidlom, ale nabudúce budem kupovať okuliare za najviac 5 eur, vydržia dlhšie.

Ešte sme sa ani nezobudili a už meškáme hodinu. Koho by napadlo, že Rumunsko je v inej časovej zóne. Aby toho nebolo málo, do motora nám zateká a olej s vodou ževraj nie je najlepšia kombinácia na mazanie a chladenie. Docent, Filip a Mišo teda opravovali motor, ja som dopisoval Flákača (keďže do áut sa rozumiem prd. Volant a štyri kolesá? Dostatočná definícia auta) a Evka so Zuzkou balili.

Dnes máme na pláne veci, ktoré na cestovaní fakt nemám rád. Návštevu kráľovského hradu Peles a Draculovho letného sídla, hradu Bran, ktorý ale Dracula ani moc nenavštevoval, takže je to skôr len turistická atrakcia. Zalomíme to na začiatku Bukurešti v príletiskovom hoteli.

Do Branu ideme opäť cez pekné horské serpentíny vo výške asi 1300 m.n.m. Teplota sa zpríjemnila kúsok pod 20°C, vzduch svieži, horský, príroda krásna. Dediny a ľudia pôsobia presne tak, ako si ich väčšina ľudí predstavuje – zaostalo, chudobne, jeden by sa až zamýšľal, z čoho vlastne žijú. Ak nerátam, že každých 200m niekto predáva čučoriedky, černice a maliny. Pri jednej peknej Rumunke sme sa zastavili, ochutnať miestny syr. Za 35 RON sme si kúpili hrudku tvrdého syru, ktorá sa ale ukázala byť bryndzou.

Bran. Zvonku pôsobí pomerne obyčajne, taký malý, obrastený stromami, zvnútra pôsobí chladno a ešte menšie. Chudák Dracula keď bol vyšší ako ja, neustále sa musel zohýbať. Ak to však bolo jeho letné sídlo, asi by som si nesťažoval. Na hrade som si ešte kúpil miestny Merlot, ročník 2007. Draculov nápoj 😉 Mimochodom, vstupné bolo 10 RON pre študentov, 25 RON pre dospelých.

Cesta na hrad Peles sa nám trochu skomplikovala. Naša skratka bola zablokovaná a policajti nás poslali až cez mesto Brasov. Moderné, veľké mesto, dvoj-trojprúdovky, krásne kruháče, typické obchody aké sú aj na Slovensku, semafory s odpočtom (ktoré sú mimochodom aj v iných, menších mestách). Mesto, ktoré akoby ani nepatrilo do Rumunska. Alebo aspoň do obrazu Rumunska pre typického západoeurópana.

Na Peles sme dorazili v hodine dvanástej, päť minút pred poslednou exkurziou. Opäť sme využili náš študentský štatút, za 5 RON skoro ako zadarmo. Ešte pred vstupom pôsobil hrad veľmi luxusne, no keď sme vošli, to vám ešte len bola nádhera. Kráľ mal fakt dobrý vkus. Ak sme chceli fotiť vnútri, bolo potreba zaplatiť 30 RON, čo sa ale nikomu nechcelo, takže mám zvnútra jedinú fotku, po ktorej mi bolo slušne povedané, že buď zaplatím, alebo nebudem fotiť. Hodnota hradu Peles je pravdepodobne nevyčísliteľná, ale v 1914 to bolo v prepočte 200 miliónov dolárov. Sto rokov neskôr, o infláciu navýšené a pohybujeme sa v stovkách miliárd dolárov. To si ani Bill Gates nemôže dovoliť.

Po exkurzii sme ešte skočili na pivko, tentoraz belgickú Stellu Artois. Jej cena, napriek tomu, že je hneď pod hradom, je menšia ako bežne v Brne, naopak cena Staroprameňu je vyššia. Podivný svet.

Odchádzame o 18, čaká nás ešte 120km do nášho hotela pri Bukurešti. Od posledného natankovania máme priemernú spotrebu asi 13 litrov, čo nie je až tak veľa, keďže väčšinu trasy sme strávili na serpentínach v horách. Po ceste na Bukurešť sme si všimli jednu zaujímavú vec. V mestách, v strede cesty stoja na prechodoch policajti. Pravdepodobne preto, lebo tam nie sú semafory a po cestách chodí tak strašne veľa áut, že ľudia by dlhé minúty vôbec nemuseli mať šancu prejsť na druhú stranu. Milé od nich.

V Taxi Ho_steli si spravíme večeru a po niekoľkých partičkách žolíka a melódiach Parov Stelar okolo 1 zaspávame. Zajtra smer Bulharsko.

Vždy, keď niekam cestujem, hodiny pred odchodom netuším, čo so sebou. Toľko vecí mám ešte stihnúť ale len tak sa flákam po dome ako taká mátoha.

Vyrážame okolo 17 z Krakovan, smer Szeget, kde niekde na parkovisku strávime prvú noc. Už v Komárne ale chytáme prvú zápchu, ktorá nás zdržala asi 2 hodiny. Vyskúšali sme však kvality nášho tátoša, keď sme asi 2.5km kolónu predbehli po bočnej poľnej ceste, kde by bežné osobné auto ťažko zaplakalo.

Nebudem vám klamať, cestovanie na posteli je super. Nie je to asi úplne povolené v dopravných predpisoch, ale zadné sklá máme tieňované a prípadne sa zahrabeme karimatkami. Za to pohodlie to stojí a jedinými nevýhodami je brzdenie a hrboly.

Spolu s Mišom, ako správný náhradný šofér a navigátor, sme to okolo 22 zalomili. To keby máme veľký sklz a museli by sme ťahať bez zastavenia. O 2 ráno sme však tesne pred rumunskými hranicami, na odpočívadle TrucksLand, takže na 4 hodiny máme pauzu. Dobrú noc.

—

Budík o šiestej ráno. Slnko už svitá. Raňajky, rýchle informatické kolečko (Facebook, Twitter, RSS, e-mail) vďaka wi-fi v reštaurácií vedľa a fičíme do Rumunska. Na hraniciach nám len skontrolovali pasy a pustili nás.

V Rumunsku sú hneď po príchode vidieť pomerne veľké rozdiely v životnej úrovni. Na jednej strane tú jazdia drahé Mercedesy a Audiny, na druhej staré trabanty a Dacie. Domy sú buď staré, ošarpané, alebo krásne, doslova zámky. Len pre porovnanie, minimálna mzda sa pohybuje pod 100 eur.

Na cestách aj v mestách sa túla pomerne veľké množstvo psov, ale poväčšinu sú neškodné a len by chceli žrať. Ale upozorní vás na to každý sprievodca pre Rumunsko.

Prvá zastávka je historické mestečko Sibiu. Po vystúpení som si uvedomil, že pravú ruku a nohu mám spálenú. To mám z tej pohodičky na sedadle spolujazdca – ruka z okna, noha na spätnom zrkadle. Čo, že šofér nič v spätnom nevidí.

Sibiu je veľmi pekné (aj napriek nasledujúcej fotke 😉 ). Z popisu v sprievodcovi to však vyzerá, že krajšie mesto v Rumunsku už nenájdeme. Takže latka je položená hodne vysoko.

Pôvodný plán dávnejšie bol, že budeme spať v Sibiu. A práve dneska je v centre na námestí ARTmania festival. Toto nám nevyšlo. Pozreli sme si povinné pamiatky v podobe katedrál, starých budov a uličiek a po mojom a Docentovom naliehaní sme si sadli na čapáka. Rumunský Ursus. Doniesla nám ale flaškové. Hneď vedľa boli podniky, kde majú Staroprameň a Plzeň. Svet je malý.

Ešte k tým katedrálam. Pôsobili naozaj honosne – veľké, farebné, zlaté. Hneď ma ale napadol Louis CK a jeho “Of course, but maybe“. Odporúčam pozrieť celé, ale relevantná časť začína na 2:54.

Opúšťame Sibiu a čaká nás prevýšenie 2000m a jedna z najvyššie položených ciest v Rumunsku – Transfăgărășan. Pôvodne postavená na vojenské účely, dnes cesta s úžasným výhľadom a serpentínami, aké na Slovensku asi nemáme. Na Rumunusku sa mi páči, že ľudia môžu len tak stanovať, kde sa im zachce, čo na Transfăgărășan vo veľkom využívali.

Konečná zastávka je dedinka Corbeni, kde bývame v peknom domčeku, spolu s pár ďalšími ľuďmi. Za 9 eur/noc naozaj luxusné. Napriek tomu, že je Corbeni veľké asi ako námestie v Brne, sme naše ubytovanie hľadali asi pol hodinu. Spoločná večera, sprcha a poriadny spánok na zajtrajšie Draculoviny.

Ak nerátam Chorvátsko a Grécko, čo sú pomerne klišé destinácie, tak v juhovýchodnej Európe som ešte nebol. Ale už zajtra sa to zmení :-). S partiou známych (popravde s dvoma som sa ešte nikdy nevidel :D) vyrážame na road trip s hlavnou zastávkou v Istanbule a hromadou menších zastávok naprieč celým Balkánom.

Cestovať v skupine 3+ ľudí je v mojich očiach obrovský opruz. Tentoraz ideme šiesti. Keď idem sám, mám slobodu ísť hocikam, robiť čo chcem, príp. celý deň nerobiť zhola nič. Keby sme dvaja, stále sa vieme ako tak dohodnúť (keď sa nad tým zamýšľam, vo dvojici som tuším ešte necestoval. Nejaký záujemca? Do Afriky?). Všetko nad je hrozné. Už som bol na niekoľkých výletoch vo väčšom počte a ono je to niekedy viac unavujúce ako dovolenkujúce. O 2 týždne možno zmením názor. Možno k horšiemu.

O road tripe do Turecka sme sa začali baviť ešte minulý rok. Kamarát má väčšie auto, ktoré už precestovalo hádam celý svet, a práve ním by sme mali ísť. Nachádza sa tam manželská posteľ aj kuchyňka. Doteraz som ho však nevidel. Ak nerátam stav, v akom bolo približne pred mesiacom. Zajtra to bude pre mňa premiéra, v momente, keď doňho nastúpim a na 2 týždne sa stane naším domovom.

Nie je to úplne klasické autíčko aké vídavate na cestách a čo som sa dopočul ani nie je úplne ľahko šoférovateľné. Čo znie skvelo! Keďže nie som zaškolený, tak to vyzerá na prvý road trip, kde nestrávim 30% času za volantom. Takže bude čas písať Flákača a hádam aj nejakú tu knihu prečítam, keďže posledný rok len klikám na Buy now with 1-Click^® na Amazone ale jaksi tie knihy potom nečítam.

Trip by mal trvať 14-17 dní, ale pár krát budeme bývať v hoteli, takže sa bude dať aj prať. Vidím to na 1 ruksak vecí, to musí stačiť. Dôležitý je iPad a iPhone (a nabíjačky!), zvyšok sa dá kúpiť.

Časovo máme pomerne voľný plán. Jediné, čo nás drží, je rezervovaný hotel v Istanbule, kde strávime 4 noci, ale odtiaľ domov už pôjdeme ako uznáme za vhodné. Na mapke vyššie vidieť väčšinu miest, kde sa chceme zastaviť. Z Grécka na sever ešte sami nevieme kade pôjdeme, ale Albánsku sa asi vyhneme, keďže ľudia sa tam stále ľúbia strielať. Bola by to ale škoda, neviem, kedy sa tam najbližšie dostanem, aby som si ho mohol škrtnúť.

V ho(s)teloch, kde budeme spať, majú väčšinou wi-fi, takže sa budem snažiť priebežne Flákača písať. V kempoch netuším, asi skôr nie. Ak sa po Grécku dlho nebudem ozývať, asi sme išli cez Albánsko a asi sa tam naozaj stále strieľajú. Stay tuned.

Hromada zátiek v miestnom pivovare

Slovami Colina Farrella, “I don’t like Bruges, it’s a shithole. Fuck, man, maybe that’s what Hell is. The entire rest of eternity spent in fucking Bruges.” K tomu sa ale dostanem neskôr.

—

Z Amstru vyrážame letmo po 9. Navigácia to vidí celkom optimisticky na 2,5 hodiny cesty. Pri Antverpách sa ponúkajú dva obchvaty, z východu smerom na Brusel a zo západu smerom na Bruggy. Samozrejme navigácia to vidí na Brusel, ale čert to vem, až tak dlhšie to byť nemôže. V ďalšom meste, Gente, ktorého polohu voči Bruselu sme zistili až neskôr, vidíme značky navigujúce na Expo (v domienke, že sme kúsok od Bruselu). Paráda, po ceste do Brugg stihneme pozrieť aj bruselské Expo. Odbáčam na obrovské parkovisko, ktoré je mŕtve ako Černobyľ, obzeráme sa ale žiadne Expo ani Atomium nevidíme. Po 10 minútach to proste zabalíme, že asi nejaké odľahľejšie parkovisko. Ukázalo sa, že Gent je 50km od Bruselu a to Expo bolo nejaké úplne iné.

Pokračujeme teda do Brugg, keď tu zrazu zápcha. Zápcha, ktorá zozbierala všetku smolu ľudstva a votrela mi ju do ksichtu a ešte si do mňa aj kopla. Trojprúdovka, idem vľavo, hýbu sa všetky ostatné. Dám sa do stredu, hýbu sa zvyšné dva. Idem vpravo… Neskôr sa pruhy zúžili do dvoch a jeden išiel do protismeru, vyberám ten, keďže v druhom sú všetky kamióny. Samozrejme náš každú minútu stál, zatiaľ čo kamióny si išli krásnych plynulých 70km/hod. Skoro ma porazilo. Hodinu sme tam zabili.

—

Leto je nechutné obdobie na cestovanie po pamiatkách. V Bruggách bolo asi milión turistov. Akože tak veľa, že uličkami sme sa museli niekedy až predierať. Samozrejme väčšina z nich boli Aziati. Oni snáď tam u seba nemajú žiadne pamiatky. A ešte k tomu fúkalo, že by mi ani prípravky od Schwarzkopf nepomohli. Vlasy som mal úplne všade len nie tak, ako by som ich chcel. A k tomu tí turisti. A zima. Bruggy sú našťastie malé, takže povinné kolečko okolo všetkých pamiatok sme prešli relatívne rýchlo. Je však poznať, že Bruggy sú dosť poznačené turizmom. Na námestí som ešte aj slovenčinu začul, 3 tetičky sa dohadovali ako sa odfotiť, alebo tak niečo. Mestečko je to síce malebné, ale že by som bol uchvátený sa nedá povedať. Také to, keď si objednáte rare steak a donesú vám vyprážaný rezeň.

Po následujúcej pol hodine sme konečne našli reštauráciu, kde berú karty a nenechali by sme tam aj zlaté zuby. Jedlo bolo celkom dobré, ale štyria sme tam nechali 100 eur. A to mi prišlo, že sme boli v tej lacnejšej reštaurácii. Napapaní sme si to namierili rovno do miestneho pivovaru na exkurziu, ktorá bola našťastie zakončená aj miestnym pivom Brugse Zot. Ďalší klinček do rakve bružskej popularity však zatĺkli priamo v pivovare, keď po skončení exkurzie bol obchod s Brugse Zot už zavretý, takže žiadne flašky na domov. A to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme šli aj do Belgicka.

Hotel sme mali priamo v centre na námestí, čo ako jedna z mála vecí potešilo. Takticky sme si v Bruggách pozreli film V Bruggách, po ktorom som to rovno zalomil. Ale Colin Farrell celkom vystihol môj dojem o Bruggách. “Bruges is a shithole.” Asi sa tam už nevrátim.

Do Amsterdamu sme prišli kúsok po polnoci, keď už mi začínali klipkať oči za volantom. To som za ním sedel už 11 hodín a prejdených sme mali vyše 1100km. Zaujímavé bolo, že amsterdamský obchvat má v noci, keď je podstatne menej áut, len 80km/h ale cez deň pri plnej premávke 100km/h.

Krásnych 6 hodín spánku, počas ktorých som sa 4x zobudil, ale cítil som sa vyspatý. Raňajky aj obed sú v rámci konferencie, takže sa lúčim so zvyškom a pred 8 vyrážam do centra do Compagnietheater, kde sa CSSday.nl koná.

<IT_okienko>

Nebudem tu popisovať jednotlivé prednášky, ale skôr konferenciu ako celok. Za posledných pár rokov, čo chodievam po konferenciach, ma takto zaujal len Front-Trends 2012. CSSday pritiahol fakt špičkových ľudí z oboru, z ktorých niekoľko sa priamo podieľa na webových štandardoch. Jeden z nich, Tab Atkins, mal prednášku o premenných v CSS, ktorá sama o sebe bola vynikajúca, každopádne diskusia po nej bola asi vrchol konferencie. Tab, ktorý dovolím si tvrdiť rozumie CSSku asi najviac na svete (keďže je tvorca štandardov), s obrovským nadšením vysvetľoval ako veci fungujú, čo za nimi stojí, prečo niektoré feature už dávno nie sú štandardom či jeho plán na tento rok. Proste úžasné. Tab sa tiež zapájal počas celej konferencie, keď nebolo niečo úplne jasné, na všetko mal odpoveď.

Tab Atkins

Divya Manian

Eric A. Meyer

Pevne verím, že si to organizátori rozmyslia a budúci rok opäť konferenciu zorganizujú. Kľudne aj na dva dni. Prvý ročník bol úžasný a napriek tomu, že dve prednášky tam nemali čo robiť (moc začiatočnícke, CSSday má byť pokročilá konferencia), tak ostatné popisovali buď okrajové prípady použitia nejakej technológie alebo technológie budúcnosti.

</IT_okienko>

Po konferencii som našiel zvyšok partie a išli sme hneď do Burger Baru na večeru. Nebudem vám klamať, lepší burger som asi nejedol (ani burger v Bare, který neexistuje sa na tento nechytá). Usmievalo sa v ňom na mňa 200g Kobe hovädzieho pekne zabaleného so zeleninou a žemlou. Nebíčko v papuľke.

Dezert bol na môj vkus mrte sladký ale fantastický – Magnum s príchuťami podľa vlastného výberu v Magnum Pleasure Store. Po vstupe nás privítala veľmi milá slečna, ktorá nám s iPadom v ruke vysvetlila čo sa vlastne bude zachvíľu diať a následne sme si na iPade (príp. na vlastných smartphonoch) vybrali základnú čokoládu (biela, klasická či horká) a poznačili meno. Ešte sme sa s ňou dali do reči ohľadom iOS 7, keďže na ňom postup objednávky nefunguje tak, ako by mal, tak zisťovala, či sa nám páči a ako sa s ním pracuje (je zabugovaný). Super ľudia v celom obchode. Výsledný Magnum si potom môžete nájsť na ich stránke (ktorej URL si nepamätám a Google negoogli).

Späť na hotel. Ako sa približujeme k autu, z diaľky vidím biely papierik za stieračom a kúsok ďalej policajné auto. Ay caramba. Pridám do kroku, nech ich ešte stihem, pozerám pokuta na 58,6 €. Prídem k policajnému autu, že to skúsim uhrať nejako a policajt mi hneď povedal, že to nie je pokuta od nich ale od súkromnej spoločnosti, čo vlastní to parkovisko. Tak zisťujem, že kde to mám zaplatiť, na čo mi povedal, že keďže som zo Slovenska, tak to asi môžem ignorovať, že oni to aj tak asi nebudú mať ako vymáhať. Policajt úplny frajer, poďakujem, vrátim bloček za stierač, nech si myslia, že som tu ešte nebol, keďže tu ešte noc potrebujem parkovať a pokračujeme do hotela.

Toľko z mojej druhej návštevy Amsterdamu. Stále milujem ten pocit prechádzať sa po uličkách Amstru, nasávať atmosféru ( 😀 ) mladého mesta a celkovo takej uvoľnenej atmosféry. Rád by som sem ešte tento rok šiel aspoň na pár dní len tak nič nerobiť a vysedávať po coffee shopoch. Ráno vyrážame do Belgicka, do mestečka Bruggy, takže sa poberám spať.

Autor: Wolfgang Staudt

Cestovanie je nákazlivé. Doma ma príliš veľa vecí nedrží (byť slobodný má veľmi veľa výhod) a pracujem v super firme, ktorá mi takéto výlety umožňuje, takže to veľmi rád využívam. Neubehol ani mesiac od posledného tripu do Svätej zeme a opäť opúšťam hranice Československa. Tentoraz to však bude z časti pracovný trip.

<IT_hovadiny>

Som kóder. Znamená to, že mám na starosti, aby sa webová stránka zobrazovala presne tak, ako ju grafik navrhol. A to je hlavný dôvod mojej návštevy Beneluxu, konkrétne Amsterdamu. Konferencia CSSday.nl. Svojím spôsobom unikátna konferencia, ktorá tu ešte nebola a podľa organizátorov ani nebude. Jediný ročník, na ktorom sa stretnú najznámejšie osobnosti z webového frontu. Tam rozhodne nemôžem chýbať.

</IT_hovadiny>

Ale to väčšinu z vás nezaujíma. Flákač je o cestovaní. Konferencia v Amsterdame je perfektná príležitosť navštíviť okolité krajiny. Zvolal som starú partiu (maminu, sestru a kamaráta kolegu, ktorý je zhodou okolností vo vzťahu s mojou sestrou), s ktorou sme na našej Thálinke precestovali 23 krajín Európy a “nečakane” všetci súhlasili. Thálinka si pripíše ďalšie 3 krajiny na svoje pneumatiky 🙂

Plán je celkom jednoduchý. Keďže ja už som v Amsterdame bol, tak ja strávim celý deň na konferencii, zatiaľ čo zvyšok sa bude kochať krásami najbicyklovejšieho mesta na svete. Dve noci v Amsterdame a vyrážame do Belgicka, malebného mestečka Bruggy, ktoré možno poznáte z filmu V Bruggách (odporúčam). Na záver sa zastavíme v Luxembursku, kde popravde ani neviem kam ideme, lebo som ešte nemal čas pozerať, čo tam vlastne je.

Dalo by sa to nazvať Eurovíkendom. Každému z vás odporúčam si niekedy len tak vyraziť na predĺžený víkend mimo domova. Letenky z Brna, Bratislavy či Prahy bývajú niekedy smiešne lacné, nestrávite víkend zašitý doma a spoznáte nový kus sveta. Do skorého videnia 😉

Zbohom Chorvátsko

Nasadli sme do auta, naštartoval som a už teraz mi začal chýbať ten húpajúci sa pocit na lodi. Síce ma bude ešte pár dní sprevádzať, kým sa vrátim do normálu, ale už to nie je ono.

Bežné dovolenkovanie už pre mňa prestáva mať význam (okrem spoznávania nových štátov, kde som ešte nebol) a pevne verím, že sa k jachtingu dostanem budúci rok aspoň počas dvoch týždňov.

Keďže je toto posledný príspevok z dovolenky, veľmi rád by som poďakoval nášmu skipperovi Ivanovi, ktorý nás naučil počas jedného týždňa nesmierne veľa užitočných vecí (kormidlovanie, viazanie uzlov, námorná etika, vyťahovanie plachiet, kotvenie…) a ukázal nám, čo to je skutočná dovolenka. Opäť vo mne prebudil moje vodné ja (po 9 rokoch plávania) a už sa neviem dočkať, kedy sa ponorím do hlbín mora znova. Díky Ivan.

Samozrejme treba pochváliť aj celú posádku, bez ktorej by to nebolo ono.

Každá plavba (táto v poradí už 11.) má svoj špecifický názov. Naša plavba sa volá Petróleum lámpa podľa veľmi vydarenej pesničky maďarskej kapely Omega. 6 z 10 ľudí z posádky ju viac než doporučuje, pre správny efekt treba opakovať aspoň dvojciferný počet krát. Nás budila asi každé ráno a pri hociakej, čo i len trochu významnej udalosti (vyplávanie, ukotvenie…), hrala znova.

Čo sa inde nevošlo

• Keď sme pristáli, oproti nám bola loď, ktorej chýbal sťažeň. V blízkosti Mariny Dalmacija je jeden most, pod ktorý sa nezmestí skoro žiadna plachetnica. Všetci kapitáni pri preberaní lode podpisujú, že pod neho nepôjdu a pri kormidle je dokonca nálepka “No under bridge Ždrelač“. Tá loď urvala sťažeň práve pod týmto mostom.
• Nesmierne veľa krát nám v aute hrala pesnička Call Me Maybe, možno až nechutne veľa krát
• Išli sme cez tunel Krpani – tunel tak krpatý, že ani rádio nestihlo vypadnúť a most Trnava
• Najazdili sme celkovo 1592km na aute a spolu 147 námorných míľ (okolo 270km) na lodi

Budíček 4:15 a 5:00. Prvá skupina dostáva pokyny od skippera na nočnú plavbu. Každý povinne záchrannú vestu a niečo ako karabínu (fakt si nespomínam na názov) harness (na ktorý sa pripojili pásy, ktoré sa karabínami pripínali k lodi), keby náhodou niekto padol cez palubu, aby bol pripútaný, ináč by ho už v tej tme nenašli.

Ja som bol až v druhej skupine, takže som nemal v princípe žiadne povinnosti a len som si užíval východ slnka a miernu zimu. Ale keď sa na nás usmialo slnko, zima išla bokom a vrátil sa hic z posledných šiestich dní.

Keďže je posledný deň plavby, čaká nás už len cesta do prístavu, čo je nejakých 34 námorných míľ.

Prvá prestávka okolo 9 v zátoke pri meste Molat. Výborná hĺbka na potápanie, okolo 9m. Podarilo sa mi dokonca vyloviť škeblu, ale držala ako prikovaná, tak som ju hodil naspäť do vody. Raňajky a pokračujeme v plavbe.

Kormidla sa chopila posledná pirátka, Renáta, ktorá nás doplavila až pri ostrovy Tri sestry. Mini zátoka mala nádych Karibiku, ale len do momentu, pokiaľ som sa hodil do vody. To už dostávala nádych Antarktídy. Ale v takomto horku to je vlastne len dobre.

Každý nováčik na lodi mal pred sebou jedinečnú chvíľu v živote námorníka – pasovanie od skippera. Namiesto čaše vína poldeci tequily, namiesto poklony hodenie do vody a namiesto meča pádlo. A kýbel vody. V opačnom poradí. Ja som dostal hodnotenie Chlastomer, lebo sa mi podarilo prechlastať aj motor na člne 😉 .

Za 6 hodín ma čaká 9 hodinová cesta domov, takže mi ostávalo už len jediné. Ísť si na 3 hodiny pospať, zatiaľčo sa doplavíme do prístavu.

Zobudil ma, ako inak, predný šrób. To zobudí aj mŕtveho piráta hádam. Vyšiel som na palubu a už bolo vidieť ako sa hromada lodí pekne radí za seba a vplávajú do prístavu. Len jedna loď bola trochu iná. Zbrklá. A zrazu rana jak z dela. Naprela to rovno na pevniny 😀 . Pravdepodobne kýľom, ináč by už asi neodplávala preč.

Zacúvali sme si na benzínku doplniť naftu a ona zbrklá loď tam manévruje všeliako, len nie tak ako by mala. Celé zle. Úspešne sme zakotvili, pobalili sa a išli na poslednú večeru pred odchodom. Prebrali sme plavbu, naše najlepšie a najhoršie zážitky, a celkovo pocity. Úžasná dovolenka. Do bežného hotela pri mori ma asi len tak niečo nedostane.

Zaplatili sme, dali zbohom zvyšku posádky, ktorá tu ostáva ešte deň a pobrali sa k autu.

Kúpaníčko a skúška motora. Fungoval jak švajčiarské hodinky. Dlho sme neváhali a vyslali posádku na ranné nakúpy. Cesta tam v pohode, po ceste naspäť v polke skapal motor. Došiel benzín. Ten istý fail sa mi stal hneď dvakrát. Odteraz pozerám benzín aj keď idem len okolo člna.

Dnešok máme naplánovaný taký krátky, oddychový. Jediná zastávka je zatiaľ najstudenšia zátoka na ostrove Ist. Na pobreží bola malá jaskyňka, tak som sa vybral preskúmať. Vyšiel z toho len zárez do hory, žiadna jaskyňa. A ako bonus tam bola veľká hrdzavá mreža.

Včera sa mi ale konečne podarilo vyrovnávať tlak v ušiach pri hlbších ponoroch a dnes som to strúhol hneď na 12m. Happy puppy. Po kurze freedivingu v Brne v 5m bazéne som celkom rád za takýto výkon.

Cieľ našej cesty je bielo-piesková pláž, čo je na chorvátske pomery celkom rarita. Zakotvili sme a rozhodli, že tu ostaneme nocovať. Kotvili sme celkom ďaleko od pobrežia, lebo pláž ide hlboko do mora a aj to sme mali len 4m pod loďou.

Večeru som mal na starosti ja so skipperom – ryba a tuniakové steaky s džuveč ryžou (chorvátska špecialita). Sám som si na tom pochutnal.

Posádka sa po večeri pustila do chytania rýb a keďže ryby boli nejaké osprostené, tak až päť nám skočilo na udicu. Klaudia ich potom aj tak všetky vypustila, takže na raňajky rybky nebudú.

Na zajtra máme naplánovanú nočnú jazdu, takže spať sme išli relatívne skoro (22-23 podľa chuti).