Vždy, keď niekam cestujem, hodiny pred odchodom netuším, čo so sebou. Toľko vecí mám ešte stihnúť ale len tak sa flákam po dome ako taká mátoha.
Vyrážame okolo 17 z Krakovan, smer Szeget, kde niekde na parkovisku strávime prvú noc. Už v Komárne ale chytáme prvú zápchu, ktorá nás zdržala asi 2 hodiny. Vyskúšali sme však kvality nášho tátoša, keď sme asi 2.5km kolónu predbehli po bočnej poľnej ceste, kde by bežné osobné auto ťažko zaplakalo.
Nebudem vám klamať, cestovanie na posteli je super. Nie je to asi úplne povolené v dopravných predpisoch, ale zadné sklá máme tieňované a prípadne sa zahrabeme karimatkami. Za to pohodlie to stojí a jedinými nevýhodami je brzdenie a hrboly.
Spolu s Mišom, ako správný náhradný šofér a navigátor, sme to okolo 22 zalomili. To keby máme veľký sklz a museli by sme ťahať bez zastavenia. O 2 ráno sme však tesne pred rumunskými hranicami, na odpočívadle TrucksLand, takže na 4 hodiny máme pauzu. Dobrú noc.
—
Budík o šiestej ráno. Slnko už svitá. Raňajky, rýchle informatické kolečko (Facebook, Twitter, RSS, e-mail) vďaka wi-fi v reštaurácií vedľa a fičíme do Rumunska. Na hraniciach nám len skontrolovali pasy a pustili nás.
V Rumunsku sú hneď po príchode vidieť pomerne veľké rozdiely v životnej úrovni. Na jednej strane tú jazdia drahé Mercedesy a Audiny, na druhej staré trabanty a Dacie. Domy sú buď staré, ošarpané, alebo krásne, doslova zámky. Len pre porovnanie, minimálna mzda sa pohybuje pod 100 eur.
Na cestách aj v mestách sa túla pomerne veľké množstvo psov, ale poväčšinu sú neškodné a len by chceli žrať. Ale upozorní vás na to každý sprievodca pre Rumunsko.
Prvá zastávka je historické mestečko Sibiu. Po vystúpení som si uvedomil, že pravú ruku a nohu mám spálenú. To mám z tej pohodičky na sedadle spolujazdca – ruka z okna, noha na spätnom zrkadle. Čo, že šofér nič v spätnom nevidí.
Sibiu je veľmi pekné (aj napriek nasledujúcej fotke 😉 ). Z popisu v sprievodcovi to však vyzerá, že krajšie mesto v Rumunsku už nenájdeme. Takže latka je položená hodne vysoko.
Pôvodný plán dávnejšie bol, že budeme spať v Sibiu. A práve dneska je v centre na námestí ARTmania festival. Toto nám nevyšlo. Pozreli sme si povinné pamiatky v podobe katedrál, starých budov a uličiek a po mojom a Docentovom naliehaní sme si sadli na čapáka. Rumunský Ursus. Doniesla nám ale flaškové. Hneď vedľa boli podniky, kde majú Staroprameň a Plzeň. Svet je malý.
Ešte k tým katedrálam. Pôsobili naozaj honosne – veľké, farebné, zlaté. Hneď ma ale napadol Louis CK a jeho “Of course, but maybe“. Odporúčam pozrieť celé, ale relevantná časť začína na 2:54.
Opúšťame Sibiu a čaká nás prevýšenie 2000m a jedna z najvyššie položených ciest v Rumunsku – Transfăgărășan. Pôvodne postavená na vojenské účely, dnes cesta s úžasným výhľadom a serpentínami, aké na Slovensku asi nemáme. Na Rumunusku sa mi páči, že ľudia môžu len tak stanovať, kde sa im zachce, čo na Transfăgărășan vo veľkom využívali.
Konečná zastávka je dedinka Corbeni, kde bývame v peknom domčeku, spolu s pár ďalšími ľuďmi. Za 9 eur/noc naozaj luxusné. Napriek tomu, že je Corbeni veľké asi ako námestie v Brne, sme naše ubytovanie hľadali asi pol hodinu. Spoločná večera, sprcha a poriadny spánok na zajtrajšie Draculoviny.
