Dlhočízna cesta domov
Z Čiernej Hory odchádzame až na obed. Filip, Mišo a Zuzka sa doobeda išli kúpať, ja s Docentom a Evkou sme ostali zavretí, zlenivení v klímovanom apartmáne. Na internete. Aspoň som stihol dopísať Flákača, keďže aj tak mám niekoľko dňový sklz.
Dnes máme veľmi smelé plány – Dubrovník v Chorvátsku, Mostar a Sarajevo v Bosne a prespať v Maďarsku, príp. Chorvátsku. Šťastena ale na nás pekne z vysoka srala už od začiatku.
Prvé zdržanie nastalo ešte v Čiernej Hore. Štvorkilometrová kolóna pred čiernohorskými hranicami, cez ktoré nás našťastie bez problémov pustili. Následne polhodinové čakanie na chorvátskej strane, kde sme ale tiež nemali problém.
Do Dubrovníku sme prišli po štvrtej, s asi hodinovým meškaním. Mestečko veľmi pekné (ináč by asi nebolo na zozname UNESCO), ale už po chvíli prechádzania po starých hradbách sme nevedeli čo sa tam dá robiť. Času sme tiež nemali nazvyš, tak sme to zabalili.
Prichádzame k bosnianským hraniciam. Cesta ako k hornej dolnej, lebo ideme cez nepodstatný hraničný prechod. Ako na každých hraniciach aj tu si odfotím tabuľu “Vitajte v Bosne a Herzegovine”. Dostali sme sa na radu keď colník na nás svojou hatmatilkou niečo spustil. Vysvitlo, že chce, aby som zmazal tú fotku. Divné, ale pred jeho očami som ju zmazal. Ďalej chcel zelenú kartu od auta. Keďže poisťovňa urobila chybu v čísle ŠPZ, poslali nám kópiu novej zelenej s tým, že originál nie je potreba (a doteraz to nikomu nevadilo). Colník si ale myslel niečo iné a ako každý správny zkorumpovaný policajt sa ponúkol, že za 50 eur nám vystaví novú zelenú kartu. Nie, že by to bolo možné. Úplatok sme odmietli zaplatiť, poznačili sme si číslo policajta a otočili sa naspäť do Chorvátska. Na chorvátskych hraniciach len čudno pozerali, že sa nejako skoro vraciame.
Pokračujeme po hlavnom ťahu na sever, kde sme úplne bez problémov prešli prvými bosnianskými hranicami, následne opäť chorvátskymi a onedlho sme boli už na tretích bosnianských hraniciach. Mierna kolóna, ale zdržali sme sa len štvrť hodinu. Tentoraz sme mu ukázali skutočnú zelenú kartu, na ktorej ale nesedí ŠPZ (svojim spôsobom neplatná karta) a pustili nás.
Do Mostaru sme prišli už za tmy ale za to s VIP parkovaním priamo pri slávnom Starom moste. Celé jeho okolie je vydláždené lesklými a šmykľavými kameňmi, čo musí byť v zime zábava. Pán nasvetlovač svoju prácu vskutku odflákol (flákač jeden!), lebo z jednej strany je most kvôli silným reflektorom nefotiteľný. Z druhej už to bolo lepšie, ale tuším sme boli na pozemku reštaurácie, lebo čašníci po nás nevraživo pozerali. Chvíľu sme sa ešte prechádzali po šmykľavých uličkách a po prvý krát počas celého výletu išli do McDonaldu (fotka McMenu deťom neprístupná ;-)). Už nám došli fajnové poľské klobásky.
Cesta na sever Bosny (ale 200 km) je z väčšiny samá serpentína. Celú sme ju prešli v skupine štyroch áut – dvaja Bosňania, jeden Rakušan a my. Keď zastali Bosňania, zastali sme aj my. Keď Bosňania blbo odbočili, aj my sme blbo odbočili (a v zápätí sa ako kačičky všetci otočili). Nám to ale plne vyhovovalo, lebo naše svetlá svietili tak na 10 metrov a aj tak sme chodili ako pretekári rally – ostrá vpravo, mierne esíčko, 180 vľavo (ešte že máme GPS). Keď už sme sa dostali na diaľnicu, posledných 50 km Bosny, naši kamaráti nás odbehli a o chvíľu sme boli na diaľnici úplne sami. Okrem jednej samovražednej líšky. Ou, skoro som zabudol, v Bosne horel les.
Plán bol dostať sa až do Maďarska a tam prespať, ale na chorvátske hranice sme sa dostali až po tretej ráno (spánok v Bosne sme vylúčili hneď). Na prvom odpočívadle sme sa na 5 hodín zložili a ráno nás čakalo už len 600 km. Tie sme prešli len s dvoma zastávkami na benzínke za osem a pol hodiny. Náš tátoš rýchlosti nad 85km/h nemá moc rád. Evku sme vyložili prvú, s Docentom sme ostali u nej na super kapustnicu s domácim vínkom a odtiaľ už rovno domov dospať dnešnú polonoc.