Archive | Balkán trip RSS feed for this section
23.8.2013

Dlhočízna cesta domov

Balkan-Bosna_16Z Čiernej Hory odchádzame až na obed. Filip, Mišo a Zuzka sa doobeda išli kúpať, ja s Docentom a Evkou sme ostali zavretí, zlenivení v klímovanom apartmáne. Na internete. Aspoň som stihol dopísať Flákača, keďže aj tak mám niekoľko dňový sklz.

Dnes máme veľmi smelé plány – Dubrovník v Chorvátsku, Mostar a Sarajevo v Bosne a prespať v Maďarsku, príp. Chorvátsku. Šťastena ale na nás pekne z vysoka srala už od začiatku.

Prvé zdržanie nastalo ešte v Čiernej Hore. Štvorkilometrová kolóna pred čiernohorskými hranicami, cez ktoré nás našťastie bez problémov pustili. Následne polhodinové čakanie na chorvátskej strane, kde sme ale tiež nemali problém.

Do Dubrovníku sme prišli po štvrtej, s asi hodinovým meškaním. Mestečko veľmi pekné (ináč by asi nebolo na zozname UNESCO), ale už po chvíli prechádzania po starých hradbách sme nevedeli čo sa tam dá robiť. Času sme tiež nemali nazvyš, tak sme to zabalili.

Balkan-Chorvatsko_01 Balkan-Chorvatsko_11

Prichádzame k bosnianským hraniciam. Cesta ako k hornej dolnej, lebo ideme cez nepodstatný hraničný prechod. Ako na každých hraniciach aj tu si odfotím tabuľu “Vitajte v Bosne a Herzegovine”. Dostali sme sa na radu keď colník na nás svojou hatmatilkou niečo spustil. Vysvitlo, že chce, aby som zmazal tú fotku. Divné, ale pred jeho očami som ju zmazal. Ďalej chcel zelenú kartu od auta. Keďže poisťovňa urobila chybu v čísle ŠPZ, poslali nám kópiu novej zelenej s tým, že originál nie je potreba (a doteraz to nikomu nevadilo). Colník si ale myslel niečo iné a ako každý správny zkorumpovaný policajt sa ponúkol, že za 50 eur nám vystaví novú zelenú kartu. Nie, že by to bolo možné. Úplatok sme odmietli zaplatiť, poznačili sme si číslo policajta a otočili sa naspäť do Chorvátska. Na chorvátskych hraniciach len čudno pozerali, že sa nejako skoro vraciame.

Balkan-Chorvatsko_06 Balkan-Chorvatsko_07

Pokračujeme po hlavnom ťahu na sever, kde sme úplne bez problémov prešli prvými bosnianskými hranicami, následne opäť chorvátskymi a onedlho sme boli už na tretích bosnianských hraniciach. Mierna kolóna, ale zdržali sme sa len štvrť hodinu. Tentoraz sme mu ukázali skutočnú zelenú kartu, na ktorej ale nesedí ŠPZ (svojim spôsobom neplatná karta) a pustili nás.

Do Mostaru sme prišli už za tmy ale za to s VIP parkovaním priamo pri slávnom Starom moste. Celé jeho okolie je vydláždené lesklými a šmykľavými kameňmi, čo musí byť v zime zábava. Pán nasvetlovač svoju prácu vskutku odflákol (flákač jeden!), lebo z jednej strany je most kvôli silným reflektorom nefotiteľný. Z druhej už to bolo lepšie, ale tuším sme boli na pozemku reštaurácie, lebo čašníci po nás nevraživo pozerali. Chvíľu sme sa ešte prechádzali po šmykľavých uličkách a po prvý krát počas celého výletu išli do McDonaldu (fotka McMenu deťom neprístupná ;-)). Už nám došli fajnové poľské klobásky.

Balkan-Bosna_01 Balkan-Bosna_20

Cesta na sever Bosny (ale 200 km) je z väčšiny samá serpentína. Celú sme ju prešli v skupine štyroch áut – dvaja Bosňania, jeden Rakušan a my. Keď zastali Bosňania, zastali sme aj my. Keď Bosňania blbo odbočili, aj my sme blbo odbočili (a v zápätí sa ako kačičky všetci otočili). Nám to ale plne vyhovovalo, lebo naše svetlá svietili tak na 10 metrov a aj tak sme chodili ako pretekári rally – ostrá vpravo, mierne esíčko, 180 vľavo (ešte že máme GPS). Keď už sme sa dostali na diaľnicu, posledných 50 km Bosny, naši kamaráti nás odbehli a o chvíľu sme boli na diaľnici úplne sami. Okrem jednej samovražednej líšky. Ou, skoro som zabudol, v Bosne horel les.

Plán bol dostať sa až do Maďarska a tam prespať, ale na chorvátske hranice sme sa dostali až po tretej ráno (spánok v Bosne sme vylúčili hneď). Na prvom odpočívadle sme sa na 5 hodín zložili a ráno nás čakalo už len 600 km. Tie sme prešli len s dvoma zastávkami na benzínke za osem a pol hodiny. Náš tátoš rýchlosti nad 85km/h nemá moc rád. Evku sme vyložili prvú, s Docentom sme ostali u nej na super kapustnicu s domácim vínkom a odtiaľ už rovno domov dospať dnešnú polonoc.

Balkan-Chorvatsko_12 Balkan-Bosna_21

22.8.2013

Čierna Hora

OmrgpLoMyr9v74rZ.jpgBývame asi 300 m od pláže v 3+kk apartmáne. Dve izby s manželskými posteľami, dve pohovky v obývačke, kuchyňa, kúpeľňa. Okolo desiatej ráno sa ideme kúpať na pláž. Ľudí úplne mrte moc, pláž kamenistá (ale to sme čakali, veď sme skoro v Chorvátsku), voda nie úplne teplá – ďalšia turistická destinácia, ktorú si škrtám zo zoznamu.

S Docentom sme išli šnorchlovať k najbližším skalám, ale ani to nestálo za moc, lebo okrem skál na dne nebolo zhola nič. Mŕtvo. Ešte aj morskí ježkovia vyzerali znudeno. Sadli sme si aspoň na čapovaného Nikšička za dve dvacať. A aby toho nebolo málo, aj pivo bolo nejaké slabé. Tu už som ale prižmúril oko, lebo aspoň bolo čapované.

4OMSAFVMyypcO7PQ.jpg cCIfPAzcHLIDvPyD.jpg

Evka s Mišom išli za 60 eur na parasailing, padák ťahaný motorovým člnom. S pivom v ruke sme ich počkali pod slnečníkom, že ich nafotíme, ale čln ich zobral za priľahlý ostrov, tak sme teda len popíjali. Natáčali ich dve GoPro kamerky a týpek z člnu ich aj fotil, ale za videá a fotky si vypýtali ďalších 40 eur, od čoho ich Docent odhovoril. Ostane viacej na pivo 😉

CK6o8HKGa5ibgnqF.jpg lYbZn76hATdOjv8W.jpg

Obed sme si spravili na apartmáne, obľúbenú fazuľu s chlebom. Po dvoch týždňoch stále mňamka. Poobedná partička žolíka a opäť šli všetci na pláž – hrať žolíka. Ja som si išiel zabehnúť k Starému hradu vo vedľajšom meste Budva, vzdialenému asi 4,5 km. Popri tom som popozeral miestne trhy, spomínaný hrad, mesto a trochu oddýchnutý som sa vrátil.

tZCKMsWiSAsJ5U23.jpg yACcDoeqDtE0ELrq.jpg

Na odporúčania majiteľa apartmánu sme išli na večeru do reštaurácie Traja rybári na morské príšerky. Na skúšku som si dal mušle a síce by som sa z nich nenajedol, boli vynikajúce. Evka so Zuzkou si dali rizoto so sépiou a morskými plodmi, Filip s Mišom grilované kalamáre a Docent žraloka. Každý ochutnal z každého, po slečnách sme dojedali rizoto, takže všetci odchádzali najedení až až. Dorazili sme sa zmrzlinou a smoothies.

db4vkG7vvZogLFUb.jpg vRPoIb1iL18uoiYM.jpg

Pri prechádzke nočným pobrežím sme natrafili na krásnu, živú, španielskú hudbu. Po piatich minútach si ale dali dlhšiu prestávku, smradi, tak sme sa išli ďalej prechádzať. Večer som zakončil opäť s Evkou pozeraním finálnej epizódy Orphan Black. Odporúčam, super seriál.

Nikde som nevidel pivo Čiernu Horu ani černohorský rezeň. Asi český a slovenský výmysel.

AVmWTRr3IbfnJm8N.jpg LZNWC4wONsIdInym.jpg

Nikšičko po prvé a po druhé, fotogenické pivo
TNfkOXFYLvffbc3p.jpg 1DFW5H6BABWFwSbS.jpg

YNJPXSYIYc6rDfiD.jpg qXj8lfVPssDCXbgx.jpg

H5feKJNc7rG33kOG.jpg r0dzxLOvTsg0Krc2.jpg

kHeLvRvGJUS0Sf0y.jpg PgrbzjG2dR5OuzBT.jpg

21.8.2013

Meteorické Albánsko

Ww8I5C9ptME6QvFh.jpgCelý dnešný deň bude venovaný Meteorám a ničnerobeniu. Každý kláštor je jeden deň v týždni zatvorený, takže naslepo ideme k najbližšiemu dúfajúc, že to nebude on. Z nášho kempu sú to asi 2 km, s prevýšením niekoľko stoviek metrov. Prvá zastávka je kláštor Rousanou. Z vonku veľmi pekný, cesta k nemu novo vybudovaná (za peniaze EÚ), ale za vstup 3 eurá by som očakával viac, ako predajňu suvenírov a jednu modlitebňu. Takže celkovo skôr fail. Povedali nám však, že najväčší kláštor, Great Meteoron, je práve dnes zavretý.

Pokračujeme vyššie do hôr na výhliadkovú skalku (alebo skalisko, zaléží odkiaľ sa na ňu pozeráte). Z nej sú vidieť ďalšie tri chrámy. Už tu je však poznať, ako moc zkomercionalizovaná oblasť to je. Hromada turistov, jeden autobus odíde, ďalší vzápätí príde. Vyberáme smer k najväčšiemu kláštoru, napriek tomu, že je zavretý. Hneď vedľa je totižto druhý najväčší.

uPNC72wWxNlKSy6O.jpg

Ako sa blížime ku kláštoru Varlaam, druhému najväčšiemu v oblasti, počet autobusov sa prudko znásobil. Ešte viac komerčné ako tá skalka. Turistov ako zrniek piesku na Sahare, tentoraz už sme s Docentom 3 eurá nezaplatili a počkali pekne v chládočku na ostatných. Stále sa okolo nás pohybovala naozaj pekná grékyňa v dlhých červených šatoch. Asi som už ale chodil do školy keď sa narodila. Južanky sú pekné.

Dva chrámy nám stačili, naspäť sme zvolili “skratku”, ktorú sme tak trochu netrafili. Predierali sme sa húštinami, korytom vyschnutej rieky, pichľavou kosodrevinou a všetkým možným, čo neprípominalo turistický chodníček. Slečny mali radosť. Po polhodine sme sa vytatárili a na ďalšie kláštory zanevreli.

NGPEyAskrYYmRl4K.jpg jW2SM7VRFFepbNRr.jpg

Gréci nám trochu prekazili plány na obed, lebo nikto o druhej poobede nemal rozpálený gril. Čas na grécky šalát. Spoločnosť nám robili tri malé mačičiky, miestna atrakcia pre malé deti a vysokoškolákov. Mierne napapaní sme zvyšok dňa strávili na bazéne, hraním kariet, opaľovaním a hádzaním lopty. A ja písaním Flákača pri pivku. Priamo v kempe je reštaurácia s mini marketom s božím prístupom k obsluhe. Zoberiete si čo chcete a keď odchádzate, poviete mu, čo ste si zobrali a to zaplatíte. Rýchle a efektívne.

O siedmej už sa naplno griluje, tak s Evkou a Docentom sme si sadli na hambáč a kurátko. Bolo to dobré, až na to, že chýbal burger. Proste len mäso s prílohou. Zvyšok tlupy išiel do mesta vybrať peniaze, kde sa aj najedli. Večer sme zakončili opäť pri kartách a pive v miestnej reštaurácii.

osiv0uCPILpK6aIZ.jpg P98zepUbxzHO12Sj.jpg

Ráno skorý budíček, dnes musíme prejsť celé Albánsko a ubytovať sa v Čiernej Hore. Po albánske hranice bola cesta kľukatá, ale ani to nám nebránilo hrať vzadu v aute karty. Aj keď lietali kade tade. Toľko partičiek žolíka, čo sme hrali za posledné dva týždne, som asi v živote nenahral.

Na hraniciach z gréckej strany chceli po nás jeden dokument od auta, ktorý ale máme len na USBčku. Colníčka, počítačovo zdatná, zvládla strčiť klúč do počítača, otvoriť si ho a pustila nás ďalej. Škodoradostne sa ešte opýtala, či si myslíme, že nám to v Albánsku prejde. Na albánskej strane si len pozreli pasy, papiere od auta a pustili nás. Už na hraniciach však bolo tušiť, že to bude riť sveta.

ja2QKIadHCSBuClT.jpg bvHLLwizBb9cvDHD.jpg

A veru aj bola. Životná úroveň hlboko dole, domy polo rozpadnuté, cesty skoro žiadne. A hlavný ťah skrz na skrz Albánskom je taká rozkopaná rovina, sem tam chýba jeden pruh, sem tam aj druhý. Keď na “diaľnici” rozkopú jeden pruh, proste tam dajú zábrany a už je na vás, ako sa dostanete cez ne. Musíte prejsť doproti smeru cez trávu a dúfať, že auto oproti sa vyhne.

Plánovaná zastávka bola mesto Vlore na pobreží, kam sme sa chceli dostať cez hory, ale po pár kilometroch sme to vzdali, lebo cesta pozostávala z kameňov a hliny. A po pravej strane sa lemoval pekný hlboký zraz s nezpevnenou krajnicou. Vrátili sme sa naspäť na hlavný ťah, čo nás stálo asi hodinu.

kS8Bq7z7w4XQbob0.jpg yWAPSce6K3APJSd9.jpg

Na obed sme sa zastavili za mestom Fieri, ktoré vyzerá ako Lunik IX. S 90 tisíc obyvateľmi. V prvej reštaurácii nám nevedeli moc povedať, čo majú, tak ma zobral do kuchyne, kde mi ukázal aké majú mäso. Nezhodli sme sa, tak sme išli o dům dál, kde už mali aj anglické menu a kde sme sa za 45 eur všetci najedli.

awevMswrOO179N1e.jpg fD0NpFvm3qaOYann.jpg

Od Čiernej Hory nás delí asi 250 km. Tie už ideme bez prestávky. Na hraniciach nás privítala 45 minútová kolóna a húf čiernejších občanov, ktorí sa nám začali vešať na auto, ponúkať nám svoje deti, niektoré slečny asi aj samé seba, žobrali a jedna vytrvalá holčina sa s nami viezla pomerne dlhú dobu zavesená na dverách. Aj nám zaspievala, ale keď sa Mišo odpásal, že ju vyhodí, rozbehla sa preč. Toľko k albánskym pomerom. Hranice sme prešli bez problémov (Filip síce colníkový tvrdil, že okopírovaný dokument je originál, ale nejak nás pustil) a po zotmení sme už boli v Čiernej Hore.

k2dCDzfQ780QiVT9.jpg hOCVZdIn4Ncy7BaH.jpg

oWBcjO2HEr8DHyAc.jpg iMb2FtK8yjkX2q5i.jpg

yQhPkKUhobUxNdp1.jpg Z6dSARqbjIFGi15i.jpg

2BMRNCyznwgFmFmj.jpg hazmRcgvwi2j0rfl.jpg

20.8.2013

Krajina vzrastajúcich dlhov

6IIskU4nPh07NzP2.jpgKľúče nechávame na stolíku, zatvárame dvere a po štyroch dňoch opúšťame tureckú metropolu. Tátoša sme si na letisku našli, za posledné toliare nakúpili chleba a vodu a vyrážame do Grécka.

Do Meteory je to na jeden záťah ďaleko, takže prvú noc strávime v kempe, pri meste Kavala. Je to asi 400 km po diaľnici a chceme sa ešte okúpať v mori, takže ideme bez prestávky. Hranice boli tentoraz bezproblémové, na tureckej strane asi štyri kontroly, potom vojaci tureckej a gréckej armády a následne grécke hranice, kde sme tiež v pohode prešli.

5bRoRuMjVVZ4rl2k.jpg TP3HZ96njrWv29eR.jpg

Do kempu Natura sme prišli okolo štvrtej poobede, ideálny čas, kedy už slnko nepáli, ale stále je dosť teplo. Popravde v Grécku je nechutnejšie teplo ako v Turecku. V kempe je všetko potrebné – elektrika, voda, kuchyňa, internet, mini market a cez cestu je pláž. Roztiahli sme markízu, stolík a stoličky a šup sa kúpať.

Krásna, piesková pláž, voda teplá ako brečka, ale 200 m od pláže je stále po pás vody. Tu by sa Pamela nautekala, keby sa niekto začal topiť. Na večeru sme si opäť dali fazuľu (dve pol kilové piksle), na ktorých mimochodom žijeme väčšinu večerov v kempoch. Večer sme s Evkou zakončili na pláži pri Orphan Black. Vďaka odlivu sa pláž asi ztrojnásobila.

3a67ST9cfbPjVNJS.jpg 52Ve6qlLURmFYmWt.jpg

Budíček! Raňajky, balenie a opúšťame kemp. Potrebujeme vymeniť olej v motori, lebo druhú noc nám doň tak trochu natieklo. Zbehli sme z plánovanej cesty a na druhý pokus našli servis, kde nám olej za 10 eur vymenili. Chudáka mechanika to trochu ošpliechalo.

Ďalšou zastávkou je zrúcanina mesta Philippi, postaveného pred skoro 2400 rokmi. Za dvojeurový vstup to ale moc nestálo. Prašné, pusté, pekný amfiteáter, ináč nič moc. Záhrady pred ním ale boli krásne zelené, zavlažované, mali tu wifi, takže úplna katastrofa to nebola.

eC4K9ipx00nDIRUK.jpg 9Z1pJ3SlUzgxfE86.jpg

Poslednou zastávkou pred kempom v Meteore sú Thessaloniki. Doplnili sme zásoby chleba a vody, pozreli hlavnú pamiatku, Bielu vežu na pobreží, a behom pol hodiny zase pokračovali v ceste. Taký rýchlokurz pamiatkárčenia.

Cestovanie autom vyšším ako 2,2 m po Grécku je pomerne nákladné. Od tureckých hraníc po Meteoru sme prešli cez 6 mýt, na každom 6 eur poplatok. A to bolo tak 600 km diaľníc. Magická šestka.

1rmPgNYitG6gXkkb.jpg POVburdK4pimMW1R.jpg

Po posledných 60 km serpentín sme konečne došli k nášmu cieľu, malej dedinke Kastraki, priamo pod Meteorami. Ubytovali sme sa v kempe (majú tu aj bazén!) a s Evkou, Docentom a Mišom sme sa vydali do vedľajšieho mesta Kalambaka nájsť bankomat. Už sme minuli všetku hotovosť, čo sme mali.

S plnými peňaženkami sme si sadli do prvého podniku, odkiaľ nás slušne poslal do podniku vedľa, keď sme mu povedali, že nechceme jesť. Asi by sme im kazili ich ťažko budovaný obraz reštaurácie. O 11 večer. Nakoniec sa to však oplatilo, lebo nás obsluhovala veľmi milá a pekná čašníčka a k pivu sme dostali oriešky, chipsy a pohár vody. Ale stále, tretinka piva stála 3 eurá. Spokojní sme sa vrátili do kempu a zaľahli.

Jl92QWR7mU65XF5d.jpg IY7Hp8kshfKRImg8.jpg

kacuDKWgtAPcz5pq.jpg C1FG63BAn99GjyCX.jpg

18.8.2013

Istanbul – mesto mačiek

hh3WMeJZriYNemRv.jpgNašťastie ich neuctievajú. Tak ako v Rumunsku určite narazíte na túlavého psa, v Istanbule nejde nestretnúť mačku. Je ich tu naozaj veľa a všade.

Tretí deň v Istanbule. Dnes ideme navštíviť ázijský kontinent. Hneď po vylodení nás čaká milé prekvapenie – kebab za euro. Ale nestál za to. Nič moc na tejto strane Istanbulu nie je (okrem veľkého budíku pred prístavom), takže sa len tak vandráme po pobreží a keď nás to po kilometri prešlo, vrátili sme sa po uličkách naspäť k prístavu. Po ceste sme ale objavili Mr. Kebab, kde za v prepočte 1,6 eura mali asi najlepší turecký kebab. A majú štyri pobočky na Slovensku.

4pD9SrN0qmANmZ8s.jpg kl5sBtDH9JXXFczS.jpg

Opúšťame našich východných susedov, pokračujeme na námestie Taksim a Gezi Park. Zmeškali sme možnosť beztrestne si hodiť tehlu do výkladu, žiadne demonštrácie sa už nekonali. Čakal som, že Taksim s Gezi Parkom je naozaj nádherné námestie, ale je to len krivá plocha, v strede jeden malý pomník a celé je to také nijaké. Zlatý Sloboďák v Brne. S Docentom a Evkou sme to na hodinku zalomili v parku na tráve, zvyšok tlupy sa oddelil a šli vlastnou cestou.

Nič nerobenie v parku nás omrzelo. Vydali sme sa na najľudnatejšiu ulicu v okolí – pravdepodobne hlavnú obchodnú. Mrte ľudí, obchody všeho druhu, tentoraz ale oficiálne pobočky, nie fejkoví predajcovia. Ani nie pol hodinu od nič nerobenia sme to na ďalšiu 1 a pol hodinu zalomili v Starbuckse. Hádajte, čo sme asi robili. Starbucks mám ale veľmi rád. Klimatizovaný, chill hudba, pohodlné kreslá, internet a výborná čokoláda. Mať tu Macbook, venujem tu celý deň práci.

WGC91aMcnlxMb5fS.jpg zyu8owuh4pumeqcX.jpg

Slnko nás unavuje ako upírov, nikomu sa už nechce chodiť, ale domov to máme ešte 3 km. Napriek tomu štrikujeme obchodnú zo strany na stranu, pozeráme obchodíky, nakupujeme suveníry. Na olovrant sme si dali kumpir, čo je obrovský zemiak (tak 5x väčší ako bežné slovenské) plnený všetkým, čo aktuálne majú. Posledná zastávka bola v bazare korenín. Veľká hala, kde sa všemožné druhy korenia bijú o váš čuchový zmysel. Maminky budú mať radosť, kúpili sme im balenie 16 druhov korenín, vrátane dvoch druhov šafránu.

Na dnes padla. Internet nám doma prestal fungovať, takže na rad prichádzajú karty a zaspávam pri epizóde Orphan Black.

qXnkd2JSzToQB9oM.jpg GIyznvyE6lX81nFt.jpg

Ráno sa nikto moc nehrnul z postele. Ostatne, komu by sa aj chcelo po 2 celých dňoch flákania sa po meste v tridsiatkových horúčavach. Moja dnešná jediná zastávka je teda staré opevnenie a Belgradská brána. Spoločnosť mi robili Evka s Docentom. Plánovali sme sa k nej zviesť vlakom, keďže zastávka metra v jej blízkosti nie je, ale na druhej stanici sme si uvedomili, že vlak jaksi nejazdí. Ako cenu útechy sme to hneď po tomto zdrvujúcom zistení zalomili v staničnom podniku na jedného čapáka.

Po 2 km na nechutne silnom slnku sme došli k bráne. Zlatá čachtická. Keby viem, že je to až tak obyčajná brána, asi by som si ešte pár pív dal. Vybehli sme na opevnenie, kde nás privítala hromada porozbíjaných fliaš. Obľúbené miesto na chlastanie pre mládež. A nebezpečné, lebo na jednej strane nie je žiadne oplotenie a niekedy ani na druhej.

2Wyd508cF4Caz80F.jpg 6mn86cqdsXsiV76S.jpg

Teraz ma už v Istanbule nedrží nič. Na byte nám prestal fungovať internet, a Flákač sa sám nenapíše, takže som sa usadil v kaviarničke pred mešitou Hagia Sophia. Internet majú, platiť kartou sa dá a čapujú 7 deci. Pár hodín som si tu posedel, ostatní medzičasom išli dovnútra Hagie Sophie. O veľa som ževraj neprišiel.

Posledný večer to s Evkou, Docentom a Mišom zakončujeme opäť na vodnej fajke, v nami overenom podniku. Cestou domov sme objavili úplne mega štvrť s hromadou reštaurácií, hádam aj tisíckou ľudí, živou hudbou, lampiónmi a skvelou atmosférou. To bola naša posledná spomienka na Istanbul, zajtra ráno vyrážame do Grécka.

0eym6Tum247MM2zC.jpg pmstbPVMxdP3XXj5.jpg

RDsY1ayWTRYCE5Fi.jpg uB3dXD8uQ9w3hzcq.jpg

TWvn43psihPnSYNa.jpg MbHOEYoHQdK8tiLQ.jpg

aoxXM0NDwZKEgPra.jpg rGCbXYr5dQ8AuHYs.jpg

UjQntOGQwqhRvqH6.jpg LKc4lOx5pKYtbCyI.jpg

XuoYZYySav3aqeFP.jpg f2oQdG8tLBq33LGf.jpg

15.8.2013

Turecké trable

Ylst8hevXtqCu3Dv.jpgRáno budíček 5:30, dopredu sme boli prichystaní, takže odchod sme mali už o šiestej. Alebo sme si aspoň mysleli. Vychádzali sme z kempu, keď sa nám podarilo vyhodiť dvere z pántov. Ťažká operácia, stratili sme 45 minút a možnosť jednoducho zatvárať zadné vysúvacie dvere. Od dnes sa do auta vchádza cez spoluvodiča.

O hodinu už sme na tureckých hraniciach. Na bulharskej strane skontrolovali diaľničnú známku a mávol rukou. Turci nás potrápili. Na prvej kontrole si nás naoko prezreli a skontrolovali auto a kufor. Druhá pozostávala z dôkladnejšej kontroly pasov. Tretia bola problémová. Pasy a víza prešli v pohode, registrácia auta nie. Týpek za okienkom po nás vyžadoval notársky overené povolenie, že Filip môže šoférovať auto (ktoré nemáme). A bol celkom neoblomný. Našťastie sa po niekoľkých minútach menila služba a týpka vystriedala holka, pre ktorú to nebol žiaden problém a pustila nás. Vydýchli sme si a vydali sa na štvrtú kontrolu, tentoraz batožiny. Nemali sme žiadnu elektroniku, ktorú by si potreboval zapísať, takže nás pustil ďalej. No a posledná, piata kontrola bola opäť kontrola pasov, po ktorej sme sa konečne legálne ocitli v Turecku.

NXqs8Z9nI84WJA6e.jpg dMY14jsk3eJK35Gp.jpg

Na prvej pumpe som si kúpil RedBull, pričom vzápätí som zaspal. Taurín na mňa prestal mať hociaké účinky. Neviem si však vynachváliť cestovanie na posteli v aute. Do Istanbulu ideme 250 km po diaľnici, čo pre mňa znamená 3 hodiny ležania, čítania a spania. Ostatní sa na posteľ moc nehrnú, takže ju mám celú pre seba. Krajina je beztak celkom nudná, takto naberá cestovanie autom úplne nový rozmer.

Po 4 kolečkách na letisku sa nám podarilo zaparkovať. Zamenili sme eurá za turecké líry a nasadli na metro (skôr nadzemku, keďže pod zemou moc nejde), ktoré nás vyhodilo kúsok od nášho apartmánu. Hneď sme si to namierili k prvej kebabárni, kde chceli 11 TRY (asi 4.3 EUR) za kebab. Pri platení sa ukázalo, že to je za jeden a nie všetkých šesť. Trochu trapas. Bývame v centre starého mesta, v dvojposchodovom bytíku, s dvoma izbami, kuchyňou, kúpeľňou a klímou. Štyri noci za 280 eur je najlepšie, čo sme našli. Na začiatku štrajkoval internet, ale večer už začal fungovať ako hodinky. Fejkové švajčiarské.

QxTmlnL5kvNmoyDX.jpg 6N59sHzyy32PDRw7.jpg

Nič moc sme nemali naplánované, takže sme sa prešli po pobreží, pozreli najznámejšie mešity, dali si ďalší kebab (lacnejší a horší) a pre dnes to zalomili. Evke bolo blbo, takže Docent s Mišom išli naspäť na letisko zobrať do auta lieky. A slivovicu, ktorú sme z nepochopiteľných dôvodov zabudli v aute keď sme sa balili. Ranný zdravotný panák musí byť.

Po príchode do Istanbulu si v priebehu niekoľko hodín všimnete jednu vec – po celom meste sa v pravidelných intervaloch zo sirén ozýva hatmatilka, ktorá trvá asi 15 minút a je to niečo ako zvolanie k modleniu. A začínajú o 5 ráno. To bol náš prvý budík. Druhý bol o 7 ráno, keď priamo pred nami prišlo nejaké veľké auto, ktoré robilo randál za troch. Ale ani to nám nebránilo spať až do pol desiatej.

C36Y7hbGCftL8QwE.jpg JPbIC7CnjX45YrqF.jpg

Okolo obeda sme sa vydali na prieskum miestneho trhu, ktorý pozostáva zo stoviek (možno tisícok?) obchodníkov, ktorí ponúkajú zhruba všetko. S Docentom sme si na vlastnú kožu skúsili echt zjednávanie, vodnú fajku sme dostali zo 750 na 250 TRY a k nej nám pribalil asi desať ďalších vecí. A ešte sa aj dalo platiť kartou.

Všetci obchodníci majú asi vyštudovanú vysokú školu predávania, lebo skúšajú klasické taktiky ako “Where are you from?”, “How are you?”, začnú vám veci baliť a to ste sa ešte ani nerozhodli, či to naozaj chcete kúpiť. Ale niektorí sú až takí frajeri, že keď im poviete, že ste zo Slovenska, tak na vás začnú hovoriť po slovenky! Dokonca sme tu niekoľko Slovákov a Čechov aj stretli.

NgJxrIdsF0w4AVox.jpg rAQ0FepPNMODwmRo.jpg

Podvečer sme išli pozrieť univerzitu, kam sme sa ale nedostali, ďalšiu mešitu, ktorých je v Istanbule mrte moc a aquadukt, postavený pred skoro 2000 rokmi. Vyskúšali sme rybí kebab, kebab z mäsových guliek, nápoj, pozostávajúci z kyslej kapusty, kyslých uhoriek a ešte kyselšej červenej šťavy z kyslej kapusty a kúpil som si ďalšie fejkové Ray-Bany, s motívom londýnskeho metra, zvnútra červené (nádherné!), za 4 eurá. Tieto už musia vydržať aj koniec sveta.

V noci sa prejavila nevýhoda cestovania v skupine – tak nejak sme sa nedohodli, čo s cestou z Istanbulu, ale to doriešime. Nekoľko dní tu ešte strávime. S Docentom a Mišom sme deň zakončili s pivom, vodnou fajkou a čajom. Do ulíc sme vyšli až po polnoci, práve v čase, keď vychádzajú obchodníci s novým tovarom a pravdepodobne trochu upravenými cenami (menej turistickými). A tiež hromada detí, ktoré hrajú na ulici a žobrú, ale je jasné, že tie peniaze nejdú im. V Istanbule to žije aj o druhej ráno.

XYpXkS9Ms1I9qm3g.jpg IrgaaBwR7PoQRpIU.jpg

uLGJVFkajgwfHDPj.jpg K9HqMeJy99UVpJwJ.jpg

t5WviuD5PkGSmZTu.jpg 7XgAdpC739OLVhGR.jpg

5aE9FcR1RDFdlDjC.jpg 0Hr5i74ljMxsCdSj.jpg

5JXuSEojWbQYgY0P.jpg M3bHWf3q7w83LOE5.jpg

14.8.2013

Prímorské chvíle

AQ3HdgWTjg1BzWzP.jpgOpäť som si kúpil fejkové Ray-Bany, za 8 eur. Posledné z Izraela mi vydržali asi 2 mesiace, do týchto vkladám väčšie nádeje.

Do Bukurešti ideme len kvôli jednému – ešte donedávna najväčšej budove na svete, dnes už, na našu smolu, druhej najväčšej – Parlamentskému palácu. Rumuni ho nemajú moc v láske, tamojší prezident (tak trochu diktátor) kvôli nemu zbúral historické centrum Bukurešti a kým ho postavili minuli naň asi 3 miliardy eur. Zabili ho skôr, než bol dostavaný.

Prvá dnešná exkurzia paláca trvá až dve hodiny, čo by nám značne narušilo plán. Nechali sme si teda zajsť chuť. Palác pôsobí majestátne a mohutne, ale jeho sláva, ak vôbec nejakú mal, je už dávno zašlá. Omietka opadaná, o záhrady sa nestarajú a od postavenia sa mu asi moc pozornosti nevenovalo.

0TdusURR2g13DWxg.jpg pL4BLXX1kQkDo2CB.jpg

Dedinka Nesebar v Bulharsku je vzdialená asi 350 km. Keď sme vyrazili, uvedomil som si, že namiesto mapy Bulharska som si do navigácie stiahol mapu Bieloruska. Podobné názvy. Pred hranicami sme však stáli na pumpe, aby sme minuli posledné RONy, a našťastie mali aj wifi.

Na rumunsko-bulharských hraniciach nás policajt s kávičkou a cigaretkou v ruke flegmaticky poslal ďalej. Kúpili sme si diaľničnú známku a vydali sa k moru. Hneď v prvom meste bolo vidieť životnú úroveň Bulharov – nie moc dobrú. Paneláky ala ghetto, cesty pomerne rozbité (neskôr sa však ustálili na priemernej kvalite), celkovo také zaostalé.

lK1fGji7gG4BkJML.jpg lANkuGVzfra5in7p.jpg

Do Nesebaru ideme bez zastávky. Moja domienka, že priamo v meste nájdeme kemp, sa ukázala ako mylná, ale aspoň sme si z rýchlika pozreli centrum. Ubytovali sme sa v kempe asi 8 km pod Nesebarom, kde skoro vôbec nedbali na hygienu, ale bol lacný, mal more a už sa nám naozaj nechcelo hľadať ďalej.

Zvyšok dňa sme strávili všeobecným nič nerobením, kúpaním sa v mori a na večeru sme mali opäť fazuľu. Kempová idylka.

kSFc88sCT6PFQp41.jpg s15gvjk0ZBuMhEwH.jpg

Ráno vyrážame do 100 km vzdialeného Prímorska, jednej z najturistickejších oblastí v regióne. Privítali nás dôsledky krízy – hromada rozostavaných hotelov a budov, ktoré už niekoľko rokov nevideli žiadneho robotníka. Lov po dobrom kempe nás stal asi 2 hodiny, jazdu po lúke, zapadnutie auta na pláži a ukončili sme to v meste Carevo, odkiaľ nás milá pani lámanou slovenčinou poslala naspäť do kempu, kde už sme boli, tentoraz nás však už očakávali.

Hladní, hneď sme sa vybrali hľadať reštauráciu. Na pláži bola asi jediná, ktorá prijímala eurá a karty, takže sme to zalomilli tam. Zuzka si dala rizoto, Evka malé rybičky, Mišo s Docentom krevety, Filip kalamáre a ja som išiel na overenú klasiku – hovädzie rebierka (a boli naozaj výborné). K tomu sme si hromadne dali 3 taniere zemiakov a samozrejme nechýbalo bulharské pivo. Všetko spolu necelých 40 eur.

43cEjrMxFfqR9jJd.jpg 6O4tBlkFpdwSPzwL.jpg

Zvyšok dňa sme opäť strávili všeobecným nič nerobením (čo už sa len v Bulharsku dá robiť?). Napapaní sme šli hneď do vody, kúpať sa, šnorchlovať, potápať (konečne možnosť trochu si zafreedivovať). Spoločnosť nám robil náš 2 metrový nafukovací krokodíl a hromada skutočných medúz, niektoré veľké aj pol metra. Vyzerali byť neškodné, tak som si s jednou dal high-five.

Polovica výpravy neodolala banánovo-čokoládovým palacinkám, všetci sme potom ešte zdlábli balík špagiet s Morca-Dellou, syrovou omáčkou a tuniakom.

7lAHqO7Uvshw7ykx.jpg dmM3vkfrzUg7B6ia.jpg

Ďalší deň musíme skoro vyraziť do Turecka, takže ešte večer sme si pobalili potrebné veci, lebo auto nechávame na letisku a do mesta pôjdeme metrom. Behli sme ešte na jedno pivko, do toho istého podniku, kde sa ale od obeda drasticky zhoršila obsluha – kým sme si mohli objednať, prešlo asi 20 minút, ďalších 15 trvalo kým nám doniesli, čo sme si objednali a keď sme chceli zaplatiť kartou (ktorou sme platili obed), povedal nám, že sa nedá. Dopili sme a pobrali sa spať.

Moje fejkové Ray-Bany neprežili ani prvých 48 hodín. Zlomený rám sa mi podarilo zalepiť sekundovým lepidlom, ale nabudúce budem kupovať okuliare za najviac 5 eur, vydržia dlhšie.

vkzLHd176Ti436H6.jpg YzxFEG4UI7AqRRM6.jpg 3MZSHcPSnuKxHrQj.jpg 5dff6K84NEaNvvJF.jpg 3ucbcdEqszuuJltd.jpg 4aDSghzm9xDoPH1p.jpg

11.8.2013

Transylvánska prechádzka

WB6e5sAd9poy5ftd.jpgEšte sme sa ani nezobudili a už meškáme hodinu. Koho by napadlo, že Rumunsko je v inej časovej zóne. Aby toho nebolo málo, do motora nám zateká a olej s vodou ževraj nie je najlepšia kombinácia na mazanie a chladenie. Docent, Filip a Mišo teda opravovali motor, ja som dopisoval Flákača (keďže do áut sa rozumiem prd. Volant a štyri kolesá? Dostatočná definícia auta) a Evka so Zuzkou balili.

Dnes máme na pláne veci, ktoré na cestovaní fakt nemám rád. Návštevu kráľovského hradu Peles a Draculovho letného sídla, hradu Bran, ktorý ale Dracula ani moc nenavštevoval, takže je to skôr len turistická atrakcia. Zalomíme to na začiatku Bukurešti v príletiskovom hoteli.

db5VW55ccCP5rF3D.jpg bCiNjtRsXJuolYc7.jpg

Do Branu ideme opäť cez pekné horské serpentíny vo výške asi 1300 m.n.m. Teplota sa zpríjemnila kúsok pod 20°C, vzduch svieži, horský, príroda krásna. Dediny a ľudia pôsobia presne tak, ako si ich väčšina ľudí predstavuje – zaostalo, chudobne, jeden by sa až zamýšľal, z čoho vlastne žijú. Ak nerátam, že každých 200m niekto predáva čučoriedky, černice a maliny. Pri jednej peknej Rumunke sme sa zastavili, ochutnať miestny syr. Za 35 RON sme si kúpili hrudku tvrdého syru, ktorá sa ale ukázala byť bryndzou.

ONHgbeMaP22kn7In.jpg LDzyEyzGNGWiz0ed.jpg

Bran. Zvonku pôsobí pomerne obyčajne, taký malý, obrastený stromami, zvnútra pôsobí chladno a ešte menšie. Chudák Dracula keď bol vyšší ako ja, neustále sa musel zohýbať. Ak to však bolo jeho letné sídlo, asi by som si nesťažoval. Na hrade som si ešte kúpil miestny Merlot, ročník 2007. Draculov nápoj 😉 Mimochodom, vstupné bolo 10 RON pre študentov, 25 RON pre dospelých.

qJsmhU5yCDnulVnj.jpg WCMRO5J12zbzNghY.jpg

Cesta na hrad Peles sa nám trochu skomplikovala. Naša skratka bola zablokovaná a policajti nás poslali až cez mesto Brasov. Moderné, veľké mesto, dvoj-trojprúdovky, krásne kruháče, typické obchody aké sú aj na Slovensku, semafory s odpočtom (ktoré sú mimochodom aj v iných, menších mestách). Mesto, ktoré akoby ani nepatrilo do Rumunska. Alebo aspoň do obrazu Rumunska pre typického západoeurópana.

CSMbqf3H7utSW2dL.jpg qDi8OUJmJI1P6sLZ.jpg

Na Peles sme dorazili v hodine dvanástej, päť minút pred poslednou exkurziou. Opäť sme využili náš študentský štatút, za 5 RON skoro ako zadarmo. Ešte pred vstupom pôsobil hrad veľmi luxusne, no keď sme vošli, to vám ešte len bola nádhera. Kráľ mal fakt dobrý vkus. Ak sme chceli fotiť vnútri, bolo potreba zaplatiť 30 RON, čo sa ale nikomu nechcelo, takže mám zvnútra jedinú fotku, po ktorej mi bolo slušne povedané, že buď zaplatím, alebo nebudem fotiť. Hodnota hradu Peles je pravdepodobne nevyčísliteľná, ale v 1914 to bolo v prepočte 200 miliónov dolárov. Sto rokov neskôr, o infláciu navýšené a pohybujeme sa v stovkách miliárd dolárov. To si ani Bill Gates nemôže dovoliť.

4ufBmWzJfaHVoZt9.jpg 5vHRLlqCZicuBQsb.jpg

Po exkurzii sme ešte skočili na pivko, tentoraz belgickú Stellu Artois. Jej cena, napriek tomu, že je hneď pod hradom, je menšia ako bežne v Brne, naopak cena Staroprameňu je vyššia. Podivný svet.

Odchádzame o 18, čaká nás ešte 120km do nášho hotela pri Bukurešti. Od posledného natankovania máme priemernú spotrebu asi 13 litrov, čo nie je až tak veľa, keďže väčšinu trasy sme strávili na serpentínach v horách. Po ceste na Bukurešť sme si všimli jednu zaujímavú vec. V mestách, v strede cesty stoja na prechodoch policajti. Pravdepodobne preto, lebo tam nie sú semafory a po cestách chodí tak strašne veľa áut, že ľudia by dlhé minúty vôbec nemuseli mať šancu prejsť na druhú stranu. Milé od nich.

fWrjRw9Sqxy04EBD.jpg qdfF33rBhkl2FDcU.jpg

V Taxi Hosteli si spravíme večeru a po niekoľkých partičkách žolíka a melódiach Parov Stelar okolo 1 zaspávame. Zajtra smer Bulharsko.

WaqRpyWVezxnwkJA.jpg 0lWHDSuQmA9v4mRR.jpg

ZRM3XFuOWdA9ehRe.jpg De4D0F1VzTOOrNHk.jpg KaacpLEhpZCZbgNC.jpg woWD0CzTsHBlEroA.jpg

10.8.2013

Bun venit în România

pskLacfle5HiElYd.jpgVždy, keď niekam cestujem, hodiny pred odchodom netuším, čo so sebou. Toľko vecí mám ešte stihnúť ale len tak sa flákam po dome ako taká mátoha.

Vyrážame okolo 17 z Krakovan, smer Szeget, kde niekde na parkovisku strávime prvú noc. Už v Komárne ale chytáme prvú zápchu, ktorá nás zdržala asi 2 hodiny. Vyskúšali sme však kvality nášho tátoša, keď sme asi 2.5km kolónu predbehli po bočnej poľnej ceste, kde by bežné osobné auto ťažko zaplakalo.

Nebudem vám klamať, cestovanie na posteli je super. Nie je to asi úplne povolené v dopravných predpisoch, ale zadné sklá máme tieňované a prípadne sa zahrabeme karimatkami. Za to pohodlie to stojí a jedinými nevýhodami je brzdenie a hrboly.

2FhrAZhqvdkNQO6g.jpg VlzE8ZFpXpcDQPJv.jpg eTTAlEoJ5ZfDurY4.jpg w3Nu9uIF8RgjyKJR.jpg

Spolu s Mišom, ako správný náhradný šofér a navigátor, sme to okolo 22 zalomili. To keby máme veľký sklz a museli by sme ťahať bez zastavenia. O 2 ráno sme však tesne pred rumunskými hranicami, na odpočívadle TrucksLand, takže na 4 hodiny máme pauzu. Dobrú noc.

Budík o šiestej ráno. Slnko už svitá. Raňajky, rýchle informatické kolečko (Facebook, Twitter, RSS, e-mail) vďaka wi-fi v reštaurácií vedľa a fičíme do Rumunska. Na hraniciach nám len skontrolovali pasy a pustili nás.

2W4PSGFllXM1GDtd.jpg IK41U7sP7XKTEXqK.jpg 7cufkNsGPwa0Pt68.jpg qkn7EGNyvwqzB7Gt.jpg

V Rumunsku sú hneď po príchode vidieť pomerne veľké rozdiely v životnej úrovni. Na jednej strane tú jazdia drahé Mercedesy a Audiny, na druhej staré trabanty a Dacie. Domy sú buď staré, ošarpané, alebo krásne, doslova zámky. Len pre porovnanie, minimálna mzda sa pohybuje pod 100 eur.

Na cestách aj v mestách sa túla pomerne veľké množstvo psov, ale poväčšinu sú neškodné a len by chceli žrať. Ale upozorní vás na to každý sprievodca pre Rumunsko.

Prvá zastávka je historické mestečko Sibiu. Po vystúpení som si uvedomil, že pravú ruku a nohu mám spálenú. To mám z tej pohodičky na sedadle spolujazdca – ruka z okna, noha na spätnom zrkadle. Čo, že šofér nič v spätnom nevidí.

Sibiu je veľmi pekné (aj napriek nasledujúcej fotke 😉 ). Z popisu v sprievodcovi to však vyzerá, že krajšie mesto v Rumunsku už nenájdeme. Takže latka je položená hodne vysoko.

8l1LIhX0snfD2Fs8.jpg Qba6MtxzRctWLCTa.jpg

Pôvodný plán dávnejšie bol, že budeme spať v Sibiu. A práve dneska je v centre na námestí ARTmania festival. Toto nám nevyšlo. Pozreli sme si povinné pamiatky v podobe katedrál, starých budov a uličiek a po mojom a Docentovom naliehaní sme si sadli na čapáka. Rumunský Ursus. Doniesla nám ale flaškové. Hneď vedľa boli podniky, kde majú Staroprameň a Plzeň. Svet je malý.

3jgCaluuiJrnpfNy.jpg OsYuwlNXUA6XnyMl.jpg

Ešte k tým katedrálam. Pôsobili naozaj honosne – veľké, farebné, zlaté. Hneď ma ale napadol Louis CK a jeho “Of course, but maybe“. Odporúčam pozrieť celé, ale relevantná časť začína na 2:54.

Opúšťame Sibiu a čaká nás prevýšenie 2000m a jedna z najvyššie položených ciest v Rumunsku – Transfăgărășan. Pôvodne postavená na vojenské účely, dnes cesta s úžasným výhľadom a serpentínami, aké na Slovensku asi nemáme. Na Rumunusku sa mi páči, že ľudia môžu len tak stanovať, kde sa im zachce, čo na Transfăgărășan vo veľkom využívali.

efxVPD7pPgjPUyPj.jpg WY4TNYrdCVgo82ry.jpg

Konečná zastávka je dedinka Corbeni, kde bývame v peknom domčeku, spolu s pár ďalšími ľuďmi. Za 9 eur/noc naozaj luxusné. Napriek tomu, že je Corbeni veľké asi ako námestie v Brne, sme naše ubytovanie hľadali asi pol hodinu. Spoločná večera, sprcha a poriadny spánok na zajtrajšie Draculoviny.

iuaUPQdgg8A6LMn2.jpg gkkcuQPYypLohkLf.jpg XSMjfcFr2b7NbKJo.jpg IkscE1w9NmOnRcXp.jpg UtWOTZ4czpzOinN1.jpg wcpugiOw1i1hckIa.jpg

8.8.2013

Balkán trip

Ak nerátam Chorvátsko a Grécko, čo sú pomerne klišé destinácie, tak v juhovýchodnej Európe som ešte nebol. Ale už zajtra sa to zmení :-). S partiou známych (popravde s dvoma som sa ešte nikdy nevidel :D) vyrážame na road trip s hlavnou zastávkou v Istanbule a hromadou menších zastávok naprieč celým Balkánom.

mapa

Cestovať v skupine 3+ ľudí je v mojich očiach obrovský opruz. Tentoraz ideme šiesti. Keď idem sám, mám slobodu ísť hocikam, robiť čo chcem, príp. celý deň nerobiť zhola nič. Keby sme dvaja, stále sa vieme ako tak dohodnúť (keď sa nad tým zamýšľam, vo dvojici som tuším ešte necestoval. Nejaký záujemca? Do Afriky?). Všetko nad je hrozné. Už som bol na niekoľkých výletoch vo väčšom počte a ono je to niekedy viac unavujúce ako dovolenkujúce. O 2 týždne možno zmením názor. Možno k horšiemu.

O road tripe do Turecka sme sa začali baviť ešte minulý rok. Kamarát má väčšie auto, ktoré už precestovalo hádam celý svet, a práve ním by sme mali ísť. Nachádza sa tam manželská posteľ aj kuchyňka. Doteraz som ho však nevidel. Ak nerátam stav, v akom bolo približne pred mesiacom. Zajtra to bude pre mňa premiéra, v momente, keď doňho nastúpim a na 2 týždne sa stane naším domovom.

Nie je to úplne klasické autíčko aké vídavate na cestách a čo som sa dopočul ani nie je úplne ľahko šoférovateľné. Čo znie skvelo! Keďže nie som zaškolený, tak to vyzerá na prvý road trip, kde nestrávim 30% času za volantom. Takže bude čas písať Flákača a hádam aj nejakú tu knihu prečítam, keďže posledný rok len klikám na Buy now with 1-Click® na Amazone ale jaksi tie knihy potom nečítam.

Trip by mal trvať 14-17 dní, ale pár krát budeme bývať v hoteli, takže sa bude dať aj prať. Vidím to na 1 ruksak vecí, to musí stačiť. Dôležitý je iPad a iPhone (a nabíjačky!), zvyšok sa dá kúpiť.

Časovo máme pomerne voľný plán. Jediné, čo nás drží, je rezervovaný hotel v Istanbule, kde strávime 4 noci, ale odtiaľ domov už pôjdeme ako uznáme za vhodné. Na mapke vyššie vidieť väčšinu miest, kde sa chceme zastaviť. Z Grécka na sever ešte sami nevieme kade pôjdeme, ale Albánsku sa asi vyhneme, keďže ľudia sa tam stále ľúbia strielať. Bola by to ale škoda, neviem, kedy sa tam najbližšie dostanem, aby som si ho mohol škrtnúť.

V ho(s)teloch, kde budeme spať, majú väčšinou wi-fi, takže sa budem snažiť priebežne Flákača písať. V kempoch netuším, asi skôr nie. Ak sa po Grécku dlho nebudem ozývať, asi sme išli cez Albánsko a asi sa tam naozaj stále strieľajú. Stay tuned.