Našťastie ich neuctievajú. Tak ako v Rumunsku určite narazíte na túlavého psa, v Istanbule nejde nestretnúť mačku. Je ich tu naozaj veľa a všade.
—
Tretí deň v Istanbule. Dnes ideme navštíviť ázijský kontinent. Hneď po vylodení nás čaká milé prekvapenie – kebab za euro. Ale nestál za to. Nič moc na tejto strane Istanbulu nie je (okrem veľkého budíku pred prístavom), takže sa len tak vandráme po pobreží a keď nás to po kilometri prešlo, vrátili sme sa po uličkách naspäť k prístavu. Po ceste sme ale objavili Mr. Kebab, kde za v prepočte 1,6 eura mali asi najlepší turecký kebab. A majú štyri pobočky na Slovensku.
Opúšťame našich východných susedov, pokračujeme na námestie Taksim a Gezi Park. Zmeškali sme možnosť beztrestne si hodiť tehlu do výkladu, žiadne demonštrácie sa už nekonali. Čakal som, že Taksim s Gezi Parkom je naozaj nádherné námestie, ale je to len krivá plocha, v strede jeden malý pomník a celé je to také nijaké. Zlatý Sloboďák v Brne. S Docentom a Evkou sme to na hodinku zalomili v parku na tráve, zvyšok tlupy sa oddelil a šli vlastnou cestou.
Nič nerobenie v parku nás omrzelo. Vydali sme sa na najľudnatejšiu ulicu v okolí – pravdepodobne hlavnú obchodnú. Mrte ľudí, obchody všeho druhu, tentoraz ale oficiálne pobočky, nie fejkoví predajcovia. Ani nie pol hodinu od nič nerobenia sme to na ďalšiu 1 a pol hodinu zalomili v Starbuckse. Hádajte, čo sme asi robili. Starbucks mám ale veľmi rád. Klimatizovaný, chill hudba, pohodlné kreslá, internet a výborná čokoláda. Mať tu Macbook, venujem tu celý deň práci.
Slnko nás unavuje ako upírov, nikomu sa už nechce chodiť, ale domov to máme ešte 3 km. Napriek tomu štrikujeme obchodnú zo strany na stranu, pozeráme obchodíky, nakupujeme suveníry. Na olovrant sme si dali kumpir, čo je obrovský zemiak (tak 5x väčší ako bežné slovenské) plnený všetkým, čo aktuálne majú. Posledná zastávka bola v bazare korenín. Veľká hala, kde sa všemožné druhy korenia bijú o váš čuchový zmysel. Maminky budú mať radosť, kúpili sme im balenie 16 druhov korenín, vrátane dvoch druhov šafránu.
Na dnes padla. Internet nám doma prestal fungovať, takže na rad prichádzajú karty a zaspávam pri epizóde Orphan Black.
—
Ráno sa nikto moc nehrnul z postele. Ostatne, komu by sa aj chcelo po 2 celých dňoch flákania sa po meste v tridsiatkových horúčavach. Moja dnešná jediná zastávka je teda staré opevnenie a Belgradská brána. Spoločnosť mi robili Evka s Docentom. Plánovali sme sa k nej zviesť vlakom, keďže zastávka metra v jej blízkosti nie je, ale na druhej stanici sme si uvedomili, že vlak jaksi nejazdí. Ako cenu útechy sme to hneď po tomto zdrvujúcom zistení zalomili v staničnom podniku na jedného čapáka.
Po 2 km na nechutne silnom slnku sme došli k bráne. Zlatá čachtická. Keby viem, že je to až tak obyčajná brána, asi by som si ešte pár pív dal. Vybehli sme na opevnenie, kde nás privítala hromada porozbíjaných fliaš. Obľúbené miesto na chlastanie pre mládež. A nebezpečné, lebo na jednej strane nie je žiadne oplotenie a niekedy ani na druhej.
Teraz ma už v Istanbule nedrží nič. Na byte nám prestal fungovať internet, a Flákač sa sám nenapíše, takže som sa usadil v kaviarničke pred mešitou Hagia Sophia. Internet majú, platiť kartou sa dá a čapujú 7 deci. Pár hodín som si tu posedel, ostatní medzičasom išli dovnútra Hagie Sophie. O veľa som ževraj neprišiel.
Posledný večer to s Evkou, Docentom a Mišom zakončujeme opäť na vodnej fajke, v nami overenom podniku. Cestou domov sme objavili úplne mega štvrť s hromadou reštaurácií, hádam aj tisíckou ľudí, živou hudbou, lampiónmi a skvelou atmosférou. To bola naša posledná spomienka na Istanbul, zajtra ráno vyrážame do Grécka.
