Turecké trable

Ráno budíček 5:30, dopredu sme boli prichystaní, takže odchod sme mali už o šiestej. Alebo sme si aspoň mysleli. Vychádzali sme z kempu, keď sa nám podarilo vyhodiť dvere z pántov. Ťažká operácia, stratili sme 45 minút a možnosť jednoducho zatvárať zadné vysúvacie dvere. Od dnes sa do auta vchádza cez spoluvodiča.

O hodinu už sme na tureckých hraniciach. Na bulharskej strane skontrolovali diaľničnú známku a mávol rukou. Turci nás potrápili. Na prvej kontrole si nás naoko prezreli a skontrolovali auto a kufor. Druhá pozostávala z dôkladnejšej kontroly pasov. Tretia bola problémová. Pasy a víza prešli v pohode, registrácia auta nie. Týpek za okienkom po nás vyžadoval notársky overené povolenie, že Filip môže šoférovať auto (ktoré nemáme). A bol celkom neoblomný. Našťastie sa po niekoľkých minútach menila služba a týpka vystriedala holka, pre ktorú to nebol žiaden problém a pustila nás. Vydýchli sme si a vydali sa na štvrtú kontrolu, tentoraz batožiny. Nemali sme žiadnu elektroniku, ktorú by si potreboval zapísať, takže nás pustil ďalej. No a posledná, piata kontrola bola opäť kontrola pasov, po ktorej sme sa konečne legálne ocitli v Turecku.

Na prvej pumpe som si kúpil RedBull, pričom vzápätí som zaspal. Taurín na mňa prestal mať hociaké účinky. Neviem si však vynachváliť cestovanie na posteli v aute. Do Istanbulu ideme 250 km po diaľnici, čo pre mňa znamená 3 hodiny ležania, čítania a spania. Ostatní sa na posteľ moc nehrnú, takže ju mám celú pre seba. Krajina je beztak celkom nudná, takto naberá cestovanie autom úplne nový rozmer.

—

Po 4 kolečkách na letisku sa nám podarilo zaparkovať. Zamenili sme eurá za turecké líry a nasadli na metro (skôr nadzemku, keďže pod zemou moc nejde), ktoré nás vyhodilo kúsok od nášho apartmánu. Hneď sme si to namierili k prvej kebabárni, kde chceli 11 TRY (asi 4.3 EUR) za kebab. Pri platení sa ukázalo, že to je za jeden a nie všetkých šesť. Trochu trapas. Bývame v centre starého mesta, v dvojposchodovom bytíku, s dvoma izbami, kuchyňou, kúpeľňou a klímou. Štyri noci za 280 eur je najlepšie, čo sme našli. Na začiatku štrajkoval internet, ale večer už začal fungovať ako hodinky. Fejkové švajčiarské.

Nič moc sme nemali naplánované, takže sme sa prešli po pobreží, pozreli najznámejšie mešity, dali si ďalší kebab (lacnejší a horší) a pre dnes to zalomili. Evke bolo blbo, takže Docent s Mišom išli naspäť na letisko zobrať do auta lieky. A slivovicu, ktorú sme z nepochopiteľných dôvodov zabudli v aute keď sme sa balili. Ranný zdravotný panák musí byť.

—

Po príchode do Istanbulu si v priebehu niekoľko hodín všimnete jednu vec – po celom meste sa v pravidelných intervaloch zo sirén ozýva hatmatilka, ktorá trvá asi 15 minút a je to niečo ako zvolanie k modleniu. A začínajú o 5 ráno. To bol náš prvý budík. Druhý bol o 7 ráno, keď priamo pred nami prišlo nejaké veľké auto, ktoré robilo randál za troch. Ale ani to nám nebránilo spať až do pol desiatej.

Okolo obeda sme sa vydali na prieskum miestneho trhu, ktorý pozostáva zo stoviek (možno tisícok?) obchodníkov, ktorí ponúkajú zhruba všetko. S Docentom sme si na vlastnú kožu skúsili echt zjednávanie, vodnú fajku sme dostali zo 750 na 250 TRY a k nej nám pribalil asi desať ďalších vecí. A ešte sa aj dalo platiť kartou.

Všetci obchodníci majú asi vyštudovanú vysokú školu predávania, lebo skúšajú klasické taktiky ako “Where are you from?”, “How are you?”, začnú vám veci baliť a to ste sa ešte ani nerozhodli, či to naozaj chcete kúpiť. Ale niektorí sú až takí frajeri, že keď im poviete, že ste zo Slovenska, tak na vás začnú hovoriť po slovenky! Dokonca sme tu niekoľko Slovákov a Čechov aj stretli.

Podvečer sme išli pozrieť univerzitu, kam sme sa ale nedostali, ďalšiu mešitu, ktorých je v Istanbule mrte moc a aquadukt, postavený pred skoro 2000 rokmi. Vyskúšali sme rybí kebab, kebab z mäsových guliek, nápoj, pozostávajúci z kyslej kapusty, kyslých uhoriek a ešte kyselšej červenej šťavy z kyslej kapusty a kúpil som si ďalšie fejkové Ray-Bany, s motívom londýnskeho metra, zvnútra červené (nádherné!), za 4 eurá. Tieto už musia vydržať aj koniec sveta.

V noci sa prejavila nevýhoda cestovania v skupine – tak nejak sme sa nedohodli, čo s cestou z Istanbulu, ale to doriešime. Nekoľko dní tu ešte strávime. S Docentom a Mišom sme deň zakončili s pivom, vodnou fajkou a čajom. Do ulíc sme vyšli až po polnoci, práve v čase, keď vychádzajú obchodníci s novým tovarom a pravdepodobne trochu upravenými cenami (menej turistickými). A tiež hromada detí, ktoré hrajú na ulici a žobrú, ale je jasné, že tie peniaze nejdú im. V Istanbule to žije aj o druhej ráno.