Opäť som si kúpil fejkové Ray-Bany, za 8 eur. Posledné z Izraela mi vydržali asi 2 mesiace, do týchto vkladám väčšie nádeje.
Do Bukurešti ideme len kvôli jednému – ešte donedávna najväčšej budove na svete, dnes už, na našu smolu, druhej najväčšej – Parlamentskému palácu. Rumuni ho nemajú moc v láske, tamojší prezident (tak trochu diktátor) kvôli nemu zbúral historické centrum Bukurešti a kým ho postavili minuli naň asi 3 miliardy eur. Zabili ho skôr, než bol dostavaný.
Prvá dnešná exkurzia paláca trvá až dve hodiny, čo by nám značne narušilo plán. Nechali sme si teda zajsť chuť. Palác pôsobí majestátne a mohutne, ale jeho sláva, ak vôbec nejakú mal, je už dávno zašlá. Omietka opadaná, o záhrady sa nestarajú a od postavenia sa mu asi moc pozornosti nevenovalo.
Dedinka Nesebar v Bulharsku je vzdialená asi 350 km. Keď sme vyrazili, uvedomil som si, že namiesto mapy Bulharska som si do navigácie stiahol mapu Bieloruska. Podobné názvy. Pred hranicami sme však stáli na pumpe, aby sme minuli posledné RONy, a našťastie mali aj wifi.
—
Na rumunsko-bulharských hraniciach nás policajt s kávičkou a cigaretkou v ruke flegmaticky poslal ďalej. Kúpili sme si diaľničnú známku a vydali sa k moru. Hneď v prvom meste bolo vidieť životnú úroveň Bulharov – nie moc dobrú. Paneláky ala ghetto, cesty pomerne rozbité (neskôr sa však ustálili na priemernej kvalite), celkovo také zaostalé.
Do Nesebaru ideme bez zastávky. Moja domienka, že priamo v meste nájdeme kemp, sa ukázala ako mylná, ale aspoň sme si z rýchlika pozreli centrum. Ubytovali sme sa v kempe asi 8 km pod Nesebarom, kde skoro vôbec nedbali na hygienu, ale bol lacný, mal more a už sa nám naozaj nechcelo hľadať ďalej.
Zvyšok dňa sme strávili všeobecným nič nerobením, kúpaním sa v mori a na večeru sme mali opäť fazuľu. Kempová idylka.
—
Ráno vyrážame do 100 km vzdialeného Prímorska, jednej z najturistickejších oblastí v regióne. Privítali nás dôsledky krízy – hromada rozostavaných hotelov a budov, ktoré už niekoľko rokov nevideli žiadneho robotníka. Lov po dobrom kempe nás stal asi 2 hodiny, jazdu po lúke, zapadnutie auta na pláži a ukončili sme to v meste Carevo, odkiaľ nás milá pani lámanou slovenčinou poslala naspäť do kempu, kde už sme boli, tentoraz nás však už očakávali.
Hladní, hneď sme sa vybrali hľadať reštauráciu. Na pláži bola asi jediná, ktorá prijímala eurá a karty, takže sme to zalomilli tam. Zuzka si dala rizoto, Evka malé rybičky, Mišo s Docentom krevety, Filip kalamáre a ja som išiel na overenú klasiku – hovädzie rebierka (a boli naozaj výborné). K tomu sme si hromadne dali 3 taniere zemiakov a samozrejme nechýbalo bulharské pivo. Všetko spolu necelých 40 eur.
Zvyšok dňa sme opäť strávili všeobecným nič nerobením (čo už sa len v Bulharsku dá robiť?). Napapaní sme šli hneď do vody, kúpať sa, šnorchlovať, potápať (konečne možnosť trochu si zafreedivovať). Spoločnosť nám robil náš 2 metrový nafukovací krokodíl a hromada skutočných medúz, niektoré veľké aj pol metra. Vyzerali byť neškodné, tak som si s jednou dal high-five.
Polovica výpravy neodolala banánovo-čokoládovým palacinkám, všetci sme potom ešte zdlábli balík špagiet s Morca-Dellou, syrovou omáčkou a tuniakom.
Ďalší deň musíme skoro vyraziť do Turecka, takže ešte večer sme si pobalili potrebné veci, lebo auto nechávame na letisku a do mesta pôjdeme metrom. Behli sme ešte na jedno pivko, do toho istého podniku, kde sa ale od obeda drasticky zhoršila obsluha – kým sme si mohli objednať, prešlo asi 20 minút, ďalších 15 trvalo kým nám doniesli, čo sme si objednali a keď sme chceli zaplatiť kartou (ktorou sme platili obed), povedal nám, že sa nedá. Dopili sme a pobrali sa spať.
Moje fejkové Ray-Bany neprežili ani prvých 48 hodín. Zlomený rám sa mi podarilo zalepiť sekundovým lepidlom, ale nabudúce budem kupovať okuliare za najviac 5 eur, vydržia dlhšie.
