Celý dnešný deň bude venovaný Meteorám a ničnerobeniu. Každý kláštor je jeden deň v týždni zatvorený, takže naslepo ideme k najbližšiemu dúfajúc, že to nebude on. Z nášho kempu sú to asi 2 km, s prevýšením niekoľko stoviek metrov. Prvá zastávka je kláštor Rousanou. Z vonku veľmi pekný, cesta k nemu novo vybudovaná (za peniaze EÚ), ale za vstup 3 eurá by som očakával viac, ako predajňu suvenírov a jednu modlitebňu. Takže celkovo skôr fail. Povedali nám však, že najväčší kláštor, Great Meteoron, je práve dnes zavretý.
Pokračujeme vyššie do hôr na výhliadkovú skalku (alebo skalisko, zaléží odkiaľ sa na ňu pozeráte). Z nej sú vidieť ďalšie tri chrámy. Už tu je však poznať, ako moc zkomercionalizovaná oblasť to je. Hromada turistov, jeden autobus odíde, ďalší vzápätí príde. Vyberáme smer k najväčšiemu kláštoru, napriek tomu, že je zavretý. Hneď vedľa je totižto druhý najväčší.
Ako sa blížime ku kláštoru Varlaam, druhému najväčšiemu v oblasti, počet autobusov sa prudko znásobil. Ešte viac komerčné ako tá skalka. Turistov ako zrniek piesku na Sahare, tentoraz už sme s Docentom 3 eurá nezaplatili a počkali pekne v chládočku na ostatných. Stále sa okolo nás pohybovala naozaj pekná grékyňa v dlhých červených šatoch. Asi som už ale chodil do školy keď sa narodila. Južanky sú pekné.
Dva chrámy nám stačili, naspäť sme zvolili “skratku”, ktorú sme tak trochu netrafili. Predierali sme sa húštinami, korytom vyschnutej rieky, pichľavou kosodrevinou a všetkým možným, čo neprípominalo turistický chodníček. Slečny mali radosť. Po polhodine sme sa vytatárili a na ďalšie kláštory zanevreli.
Gréci nám trochu prekazili plány na obed, lebo nikto o druhej poobede nemal rozpálený gril. Čas na grécky šalát. Spoločnosť nám robili tri malé mačičiky, miestna atrakcia pre malé deti a vysokoškolákov. Mierne napapaní sme zvyšok dňa strávili na bazéne, hraním kariet, opaľovaním a hádzaním lopty. A ja písaním Flákača pri pivku. Priamo v kempe je reštaurácia s mini marketom s božím prístupom k obsluhe. Zoberiete si čo chcete a keď odchádzate, poviete mu, čo ste si zobrali a to zaplatíte. Rýchle a efektívne.
O siedmej už sa naplno griluje, tak s Evkou a Docentom sme si sadli na hambáč a kurátko. Bolo to dobré, až na to, že chýbal burger. Proste len mäso s prílohou. Zvyšok tlupy išiel do mesta vybrať peniaze, kde sa aj najedli. Večer sme zakončili opäť pri kartách a pive v miestnej reštaurácii.
—
Ráno skorý budíček, dnes musíme prejsť celé Albánsko a ubytovať sa v Čiernej Hore. Po albánske hranice bola cesta kľukatá, ale ani to nám nebránilo hrať vzadu v aute karty. Aj keď lietali kade tade. Toľko partičiek žolíka, čo sme hrali za posledné dva týždne, som asi v živote nenahral.
Na hraniciach z gréckej strany chceli po nás jeden dokument od auta, ktorý ale máme len na USBčku. Colníčka, počítačovo zdatná, zvládla strčiť klúč do počítača, otvoriť si ho a pustila nás ďalej. Škodoradostne sa ešte opýtala, či si myslíme, že nám to v Albánsku prejde. Na albánskej strane si len pozreli pasy, papiere od auta a pustili nás. Už na hraniciach však bolo tušiť, že to bude riť sveta.
A veru aj bola. Životná úroveň hlboko dole, domy polo rozpadnuté, cesty skoro žiadne. A hlavný ťah skrz na skrz Albánskom je taká rozkopaná rovina, sem tam chýba jeden pruh, sem tam aj druhý. Keď na “diaľnici” rozkopú jeden pruh, proste tam dajú zábrany a už je na vás, ako sa dostanete cez ne. Musíte prejsť doproti smeru cez trávu a dúfať, že auto oproti sa vyhne.
Plánovaná zastávka bola mesto Vlore na pobreží, kam sme sa chceli dostať cez hory, ale po pár kilometroch sme to vzdali, lebo cesta pozostávala z kameňov a hliny. A po pravej strane sa lemoval pekný hlboký zraz s nezpevnenou krajnicou. Vrátili sme sa naspäť na hlavný ťah, čo nás stálo asi hodinu.
Na obed sme sa zastavili za mestom Fieri, ktoré vyzerá ako Lunik IX. S 90 tisíc obyvateľmi. V prvej reštaurácii nám nevedeli moc povedať, čo majú, tak ma zobral do kuchyne, kde mi ukázal aké majú mäso. Nezhodli sme sa, tak sme išli o dům dál, kde už mali aj anglické menu a kde sme sa za 45 eur všetci najedli.
Od Čiernej Hory nás delí asi 250 km. Tie už ideme bez prestávky. Na hraniciach nás privítala 45 minútová kolóna a húf čiernejších občanov, ktorí sa nám začali vešať na auto, ponúkať nám svoje deti, niektoré slečny asi aj samé seba, žobrali a jedna vytrvalá holčina sa s nami viezla pomerne dlhú dobu zavesená na dverách. Aj nám zaspievala, ale keď sa Mišo odpásal, že ju vyhodí, rozbehla sa preč. Toľko k albánskym pomerom. Hranice sme prešli bez problémov (Filip síce colníkový tvrdil, že okopírovaný dokument je originál, ale nejak nás pustil) a po zotmení sme už boli v Čiernej Hore.
