Vrak potopenej lode Osterdeich

Dobré ránko zátoka. Nečakane veľa rýb sa plavilo okolo našej lode – čas vytiahnúť udice. Chytili sme presne 0 rýb. Nakrmíli sa, ale aby skákali na udicu, to nie.

Vyplávanie dostala na starosti naša najmladšia pirátka Klaudia. Hneď prvý problém nastal s lanami, v noci sa loď otočila asi 3x okolo bójky a bolo treba skočiť do vody a ručne odmotať laná. Vyplávanie sa ale podarilo.

Si tak plávame, keď tu zrazu ostrov. Ostrov Pohliba (obrázok 4). Väčšina starešiny, ehm dospelákov, mi ten ostrov darovalo takže oddnes som hrdým majiteľom chorvátskeho ostrova Pohliba. Good for me. Zastavili sme sa na chvíľu, okúpali, pošnorchlovali a šli ďalej.

Zo včera sme mali nejaké nevyriešené resty. Navštíviť vojenské bunkre, kde chorváti schovávali svoje ponorky počas Druhej svetovej vojny a pár vojnách po nej. Vybrali sme si bunker pri mestečku Dragove. Ide o veľkú dieru v hore, hlbokú asi 4m, vysokú asi 8m a dlhú tak 100m. Lietala tam kopa netopierov a objavili sme dokonca tajnú tmavú chodbu. Síce sme nemali svetlo, ale akurát prišli 2 Nemci, s ktorými sme sa rozhodli katakomby prebádať. Prešli sme niekoľko miestností s obrovskými železnými dverami a ukázalo sa, že to je núdzový východ na pobrežie. Ale trochu strašideľné to bolo.

Prvá väčšia chorvátska atrakcia sa začala črtať na horizonte. Vrak potopenej lode Osterdeich, ktorá to v 1983 nezvládla. V okolí vraku bolo množstvo lodí, na vraku celkom hafo ľudí. Časť z lode je nad hladinou, časť pod hladinou, po ktorej sa dá chodiť a zvyšok pre potápačov a freediverov. Skúsil som zúžitkovať svoj freedivingový kurz.

V jednej časti lodi je miestnosť, do ktorej sa dá priplávať dverami a výjsť o 15m ďalej otvorom na palube. No neváhal som dlho a šiel preskúmať vnútro lode. Našiel som radiátor. Ale zážitok to bol úžasný. Ľoď sa každým rokom potápa viac a viac a behom pár rokov bude celá pod vodou, tak ak ju chcete vidieť, neváhajte, nasadnite do auta a šup ho do Chorvátska.

Neďaleko bol maják, kde sme zakotvili a podplatili miestneho starca aby nás pustil pozrieť hore. Výhľad až za horizont. Ako by povedali angličania, breath-taking. A konečne sme našli rozmarín.

Opäť som sa dostal ku kormidlovaniu, tentoraz full-service. Vyplávať, preplávať a zakotviť v mestečku Brgulje. Prvé dve časti v pohode, pri kotvení, resp. bójkovaní prestal fungovať predný manévrovací motor, takže to bolo trošku náročnejšie. Ale dal som to.

Ešte počas kotvenia sme si všimli reštauráciu Janko, neskôr sme zistili, že to je jediná reštaurácia v tomto prístavisku. Namierili sme si to priamo tam, to ešte motor na člne fungoval.

Na večeru som si dal, ako inak, rare steak (dole asi jediný obrázok jedla z celej dovolenky). Tento prekonal aj ten z pred 3 dní. Proste mi doniesli surové mäso, ktoré bolo z vrchu hnedé. Výborné. Za 50 kún predávali tričká reštaurácie Janko, tak som si samozrejme kúpil. A ako odmenu som dostal pivko na účet podniku.

Po ceste domov nám prestal fungovať motor, takže naspäť sme museli pádlovať. Na trikrát. Dal som si ešte jedno nočné kúpanie a šli sme spať. Spoločensky unavení.

Ráno ma zobudilo najprv slnko, potom diskusia ohľadom holenia nôh. Taká typická námorná diskusia. Klasicky plávanie, raňajky. Počas raňajok nás prišli skontrolovať policajti. Stačili im papiere od lode a lodný preukaz kapitána. Všetko bez problémov.

Po raňajkách sme išli na pevninu pozreť oslíkov, ktorých tam chovajú ako my sliepky a zároveň obrovské slané jazero Mir, ktorého teplota bola aspoň 28C, proste brečka. Radosť sa len tak položiť na hladinu a nechať sa unášať vetrom.

Okolo 12 sme vytiahli kotvu a vydali sa ma plavbu. Vyplávanie mal na starosti Denis, čím sme len ukázali dospelákom, že my, mladá generácia, to taky umíme.

Medzi prvou dnešnou zastávkou a štartovacím pointom boli intenzívne školenia na plachtách a čiastočne aj na motori, chopil sa toho hlavne Marek. Išlo mu to pekne od ruky. Keď som sa dostal ku kormidlu ja, tak vietor padol. Sviňa.

Tak intenzívne jeme a pijeme až sme zjedli a vypili niektoré nevyhnutné zásoby. Zacielili sme si to do mesta, kde nám ako na potvoru jedna jachta vyfúkla super parkovacie miesto. Nič to, námornú míľu na sever je ďalšie obetné mestečko. Zakotvili sme a vyslali výsadok na nakúpy. Zvyšok si užíval krásnu čistú vodu.

Začalo sa chystať jedlo, ktoré pracovne nazývam obedovečera a ja som, v celom tešení naň, svojou mladickou nerozvážnosťou skočil šípku do príliš plytkej vody, takže si domov nesiem pamiatku v podobe zopár 10-15cm jaziev.

Ale obedovečera bola výborná.

Keďže náš pôvodný plán, vidieť vojnové bunkre, zlyhal na nedostatku času, snažili sme sa ísť aspoň čo najbližšie k ním, aby sme zajtra mali dobrý štart.

Dostali sme sa do, konečne, zarastenej časti Chorvátska, kde ostrovy neboli jedna obrovská mesačná krajina. Prejavilo sa to aj na faune a flóre – konečne sme videli delfínov. Boli však celkom ďaleko, takže som si s nimi nezaplával. Škoda.

Zakotvili sme v zátoke, kde na druhej strane kopca bola aj nejaká civilizácia. Ktorú sme aj tak nenavštívili. Po pár minútach k nám, ako inak, prišiel postarší pán, ktorý vyberal “parkovné”. Približne 3 eurá na osobu. Ale bol fakt milý na rozdiel od predchádzajúcich rangerov v chránených územiach.

Večera bola za nami a pri hudbe môjho playlistu sme diskutovali asi do 23. Aj hviezdy padali. Tentoraz som zaspal v salóniku.

PS: Na poslednej fotke je možno vidieť kvalitnú ilustráciu novely Starec a more.

Tu som lovil rozmarín

Dnes to bol našťastie prirodzený budíček. Raňajky mala na starosti sestra s Klaudiou. Na lodi máme totižto vytvorených päť dvojíc a služby (raňajky, obed, večera) sa pravidelne striedajú.

Nechýbalo ranné kúpanie, dospeláci zatiaľ išli na kávičku a my mladí sme išli na člne do neďalekej zátoky trochu pošnorchlovať. Nesplnil som si všetky povinnosti pri nastupovaní do člnu a tak nám v polke cesty došiel benzín, takže naspäť sme museli pekne pádlovať.

Okolo 11 som dostal možnosť chopiť sa kormidla a vyplávať z prístavu. Raz zo mňa bude pán kapitán. More medzi ostrovmi bolo pokojné, vyhodili sme laná poskákali do vody a nechali sa ťahať loďou. Pri 5 uzloch je dosť náročné sa udržať lana.

Prvá medziprestávka bol útes s kulisami, kde sa natáčali Piráti, v princípe ale nič moc. Keď sme vyplávali, dostal som dôležitú úlohu – naučiť našu najmladšiu námorníčku Klaudiu kormidlovať. Spätne ma kapitán pochválil za dobre odvedenú prácu, Klaudii sa kormidlovanie nesmierne páčilo a z pôvodných 10-15 minút bola za kormidlom až do nasledujúcej zastávky.

Tou bola krásna lagúna na juhu ostrova Dugi Otok. Vyslali ma zohnať rozmarín a celý natešený som sa vrátil so šalviou. Fail. Ale pohľad každopádne stál za to.

Cieľ dnešnej plavby bola zátoka pri slanom jazere Mir, ktorá sa nachádza v prírodnom parku Telašćica. Kormidlovanie som dostal na starosti ja, vrátane kotvenia lode, resp. nasmerovanie lode na bójku. Pekne pomaličky. Za dnes to bolo 19,4 námorných míľ. Nechýbal ani výpaľník, tentoraz to brali podľa počtu osôb. 60 kun na osobu, ale ukecali sme to na 310 kun celkovo.

Igor, jeden zo skúsenejších moreplavcov, oslavoval narodeniny, takže nasledovala večera s vinšovačkou. Večeru mal na starosti Tím 4, čiže Denis a Marek. Kuracie prsíčka s bravčovým soté a ryžou a bohatou oblohou. Plus samozrejme šampanské pre oslávenca. Výborné.

Ubehli dve hodinky a vydali sme sa do reštaurácie na brehu , samozrejme pol hodinu pred záverečnou, ale ešte nám pivko načapovali. A džús Klaudii. Dopili sme, nasadli do člna, štartujeme a nič. Motor skapatý, a po chvíli aj prechlastaný. Poctivo sme si to teda odpádlovali k lodi, za burácajúceho spevu O sole mio, čím sme si dokonalo zabili moment prekvapenia a prepad lode bol vlastne naše fiasko.

Týmto sme ukončili deň číslo 3 a všetci sa pobrali spať, ja tentoraz hore na lodi, čo sa mi o štvrtej ráno vypomstilo, lebo som skoro umrzol.

Lokálna reštaurácia

Mal som krutý budíček. Posteľ mám v prednej časti lodi a keďže som bol posledný spiaci námorník, kapitán sa rozhodol zapnúť predné manévrovacie motory o 7:50. Randál jak sviňa, čo Vám budem hovoriť. Účel to splnilo.

Do minúty od zobudenia som už plával v mori. Dúfam, že raz budem takto môcť vstávať každé ráno. Raňajky nám spravil ocino, chlebíčky so zeleninou. Okolo 10 sme vyplávali. Cieľ dnešného dňa je ostrov Ravni Žakan, vzdielny asi 9 námorných míľ napriamo. My sme tam však napriamo nešli a asi hodinovú prestávku sme mali v zátoke na ostrove Vela Kotula. Naučil som sa tu ako sa kotví loď. A vylovili sme hromadu ulít z ježkov.

Medzi týmito 3 ostrovmi však bola najzaujímavejšia časť – učenie. Viazanie uzlov (už viem viazať fendrový a dračí uzol), naťahovanie plachiet (hlavnú aj genu – prednú), námornický jazyk (hromada terminus technikus) a hlavne kormidlovanie na motori aj plachtách. Silno návykové, to Vám poviem.

Zakotvili sme v zátoke na ostrove Ravni Žakan, ktorá sa nachádza v chránenom území (resp. celý územie naokolo sa v ňom nachádza). Ďalšia lekcia – ukotvenie lode o bójku. Misia splnená na jednotku. Polovicu posádky som vysadil na brehu a vydali sa na blízky vrch na turistiku. Ja som sa vrátil aby som si trochu pošnorchloval.

Po čase sa opäť zastavil týpek kvôli “parkovnému”, tentoraz 400 kún, keďže sme v chránenom území. Hneď za ním prišiel pán z blízkej reštaurácie, či si želáme zarezervovať miesto na večeru. To sme si teda želali.

Okolo 19 sme išli na večeru. Na 3x sme sa otočili na člne, nikomu sa nechcelo plávať. Už po pár minútach som zistil, že Chorváti sú presne ako Španieli – piánko, pohodička, nikam sa neponáhľajú.

Na úvod sme si objednali pitie, ja som skúsil chorvátske pivo, ktoré na moju smolu chutí skoro totožne ako slovenské pivá, čiže žiadna sláva.

Následne nám čašník doniesol ukázať ryby, ktoré majú – normálne na tanieri, všetky druhy. To bolo prvý krát, čo som si vyberal rybu podľa toho ako vyzerá. K tomu pre istotu hovädzí steak, rare.

Aj príprava jedla zabrala hodne času, ale mali celkom plno a k tomu chorvátska pohodička. Vlastne na to, že je to reštaurácia na malom ostrove, kam sa dá dostať len súkromnou loďou, tak je pozoruhodné, že tam bolo okolo 40 ľudí. Vedľa nás sedela partička 14 Čechov (pánska jazda – 8 chlapov a 6 detí), ktorý, ako sa neskôr ukázalo, mali veľmi podobnú cestu, lebo sme ich stretávali ešte niekoľko ďalších dní.

Steak som si dal s Marekom napol, bol luxusný. Asi najviac rare aký som kedy mal. V princípe asi 2mm po kraji bol trochu opečený, ináč úplne surový. Rybu sme si rozdelili štyria. Celkom sa im podarila, ale mne chutia všetky ryby rovnako, takže nemôžem úplne hodnotiť. Ako prílohu sme mali šalát a opekané zemiaky.

Čašník bol veľmi sympatický, reštaurácia pekná, zapadne do krajinky a určite odporúčam navštíviť (keď náhodou pôjdete na ľoď do Chorvátska). Na záver sme si ešte dali Rakiju. Bola fakt hnusná a ani radšej nechcem vedieť z čoho ju vypálili. Účet bol celkovo 2500 kún (okolo 340 eur, ceny mali trochu vyššie vzhľadom na lokalitu).

Ostávalo už len preplaviť sa naspäť na loď a zaspať. Naozaj som bol zničený po tomto dni.

Budíček pol hodinu pred polnocou. Celé 2 hodiny spánku pred plánovanou 8 hodinovou cestou do Sukošanu. Rýchlo sa zbaliť, posledné prípravy a hurá na cestu. Celú cestu budem šoférovať ja.

Prvá prestávka bola na rakúskych hraniciach, druhá na slovinských, obe na dotankovanie a kúpenie dialničnej známky. Ku koncu Slovinska prišlo to, čoho sa boja všetci šoféri – zápcha. Zabili sme tu asi dve hodiny.

Na chorvátskych hraniciach nás našťastie nekontrolovali a ešte k tomu nám na mýtnej bráne dali 2 minerálne vody. Milé od nich. Opäť sme sa však nevyhli hodinovej zápche. Hromada Slovákov a Čechov sa vydala k ich moru. Vodiči odchádzajúci z Chorvátska však mali ešte menej šťastia – ich kolóna mala 25km kvôli nehode v horách. Auto sfúklo z cesty.

Do Mariny Dalmacija v Sukošane sme prišli o 3.5 hodiny neskôr oproti pôvodnému plánu, okolo 11:30. Čakala nás tu Pinta, 15,6m dlhá plachetnica Cyclades 50.5. Po nalodení, skontrolovaní všetkého potrebného a základnom školení od nášho kapitána sme konečne vyplávali.

Cieľ pre prvý deň bol ostrov Vrgada. Mala to byť len relaxačná plavba na zoznámenie sa s morom. Po ceste sme mali jednu zastávku na kúpanie, ináč sme tam šli bez prestávky. Úspešne sme zakotvili na bójke, spolu s ďalšími asi 10 loďami. Do pol hodiny k nám prišiel týpek vyberať “parkovné”. 140 kún za noc. Za dnešok sme prešli 16,6 námorných míľ (okolo 31km).

Zaplávali sme si, popotápali a po schálení kapitánom sme zmontovali motorový čln a vydali sa na prieskum blízkej zátoky. Nádherné skúmať ostrovy z mora a nie z pevniny. Medzičasom sa zotmelo a keďže to bola moja prvá jazda na motorovom člne (s plnou zodpovednosťou za cestujúcich) tak sme sa pobrali naspäť na loď.

Na večeru sme mali špagety s tuniakom a zeleninou, k tomu ružové vínko. Výborné. Zaspával som pod čírou oblohou plnou hviezd.

Trochu z budúcnosti, ale aby sme si rozumeli; boli sme rodelení na päť dvojíc, ktoré si striedali službu (raňajky, obed, večera).

Vrtuľáčik

Nadišiel ten smutný deň, kedy musím opustiť Krétu a vrátiť sa do reality. 3 hodiny spánku bolo prekvapivo dostačujúcich, zvyšok bytu ešte spal. Pobalil som sa, rozlúčil sa s Lenkou a Peťom, ktorých som popri balení zobudil a odišiel na autobus na letisko.

Z Heraklia letím do Thessalonik, tam mám 2 hodiny na prestup na let do Budapešti a odtiaľ večer vlak do Brna. Medzitým sa čiastočne budem nudiť, čiastočne dopisovať blog.

Let do Thessalonik bol v pohode, letel som s OlympicAir, malým vrtuľovým triskáčom. Príjemné lietadlo, pekné letušky a aj drobnosť na jedenie. Len prvotný pocit, že vrtule nás udržia vo vzduchu bol divný.

Let do Budapešti už nebol taký príjemný. Predsa len, je to Ryanair. A čo je horšie, let bol plný školákov. Hrôza ich vôbec počúvať. Mladé, drzé stvorenia. Vypol som väčšinu mozgu a snažil sa to prežiť.

V Budapešti na letisku ma už čakal taxík, ktorý ma zobral priamo na vlakovú stanicu, kde ma čakali 3 prekrásne hodiny pred posledným nočným spojom do Brna. Za tú dobu som sa aj skoro naučil hrať s gréckou antistresovou vecičkou, ktorú používajú namiesto fajčenia, a ktorej meno si absolútne nepamätám.

V Brne som na poslednú minútu stihol rozjazd, ktorý bol plný spoločensky unavených študentov a to bolo znamenie, že už som doma.

Týmto som završíl svoj grécky výlet a teším sa, keď sa opäť ukážem na Kréte (dúfam, že za 9 týždňov).

Spíšem ešte zhrnutie a doplním galériu celého tripu, ale to až (po)zajtra.

Grécke poznatky #4 – Heraklion

• na autobus musíte zamávať, ináč nezastaví
• na zastávkach nie je nikde rozpis čo kam kedy chodí, Gréci sa asi rodia s cestovným poriadkom v hlave
• nastupuje sa prednými dverami a vodič Vám lístok odtrhne, takže jedna polovica ostane Vám, druhá ostane vodičovi
• autobusy nechodia moc na čas, kľudne sa môže stať, že budete čakať 45 minút na autobus, ktorý by mal chodiť každých 10 minút
• všetci tu žijú siga siga štýlom – tzv. pohodička, nikam sa neponáhľajú, nič moc neriešia
• nevidel som jediných policajtov

3 Španielky - Alba, Irene a Luz

Úžasný deň. Ostal som nakoniec na Kréte o deň dlhšie, lebo je tu neskutočne dobre. V júny idem určite ešte raz. Mal som kúpený let z Atén do Thessalonik a hotel v Thessalonikách ale obe mi prepadli. 90 EUR v cajku.

Zobudil som sa o 12, byt prázdny. Všetci spolubývajúci boli v škole. Opäť super raňajky, trochu som poupratoval kuchyňu a pustil sa do dopĺňania chýbajúcich príspevkov na blog. Zabralo mi to celých 9 hodín a ani som nedopísal všetky. Zajtra dokončím.

Na 22:30 sme naplánovali moju rozlúčkovú párty, nakoniec z toho vznikla párty interkontinentálna. Ľudí došlo požehnane, konkrétne:

• 3 Slováci a 1 Slovenka
• 1 Čech a 2 Češky
• 1 Poliak a 3 Polky
• Brazílčan
• Rakušan
• 4 Gréci
• 3 Španielky

Španieli chodia na párty väčšinou až po polnoci a ani dnes to nebola výnimka. Prišli okolo 1. Párty trvala do 6 rána, z čoho mi ostávali 3 hodiny spánku aby som stihol lietadlo. Stihol som ho.

PS: to víno bolo nadmiernu hnusné. Našli sa však aj takí (ehm ehm, Grék), ktorým chutilo.

Dali by ste si, čo?

Tak som sa tešil na poriadny spánok, ale čo by to bolo za trip, kde sa riadne vyspím. 6 hodín s teplotou stačí, budík 7:30, rýchle raňajky, žiadna sprcha a o 8 vyrážame na juhovýchodné pobrežie. Raňajky boli mimochodom veľmi dobré, cereálie s jogurtom a medom.

Alba sa už nemohla zúčastniť druhého tripu, tak ju nahradila poľka Ola a maďar Gúz.

Náš pôvodný cieľ bola Palm Beach, ale tá je na najseverovýchodnejšom bode Kréty a cesta by zabrala 3-4 hodiny, takže sme sa rozhodli pre pláž na južnom pobreží, ktorú nám poradili domáci.

Prvá zastávka na ceste bola Agios Nicolaos, kde sme, opäť, nakúpili ryby na gril a potrebné ingrediencie. Pochodili sme centrum a pokračovali v ceste.

Náš cieľ bola nakoniec súkromná lagúna, odrezaná od sveta medzi dedinami Lagkada a Kalo Nero. Prekrásne, ťažko slovami opísateľné. Piesok, voda, súkromie, výhľad … úžasné. Plávanie a potápanie som samozrejme nevynechal, po včerajšku som sa radšej aj natrel opalovacím krémom. Tentoraz sme mali kurzy nemčiny, ale naučil som sa zhruba to, čo za 2 roky v škole – nič.

Grilovanie začalo, po minulom pokuse poučení sme vytvorili vzdušnú bariéru a zvolili pomalšiu ale kvalitnejšiu variantu grilovania. Ako inak, ryby boli výborné. Ta sme nejakí kuchári, ne? Jamie Oliver by nám závidel.

Ešte pred západom sme sa vybrali do Ienapetra na večeru a partičku backgammonu. Backgammon vynašli v Grécku, preto je veľmi pravdepodobné, že v podniku majú hracie plochy. Chipsy, arašídy, zelenina a minerálky sú pozornosť podniku. Niečo také si na Slovensku viem predstaviť po zaplatení aspoň 5 EUR.

Cesta domov bola rýchla. V Herakliu sme upratali auto, zahladili najviditeľnejšie stopy po našom výlete. Pred spánkom nechýbala mini párty s prezentáciou fotiek a gréckym domácim, rakiou, veľmi podobnou slivovici. Po ňom už spánku nebránilo nič, sám sa dokonca pýtal.

Po ceste na Elafonisi sme kúpili domáce červené víno, aby sme mali čo popíjať (teda väčšina okrem mňa, keďže som vodič) ku grilovaným rybám, ktoré sa na pláži chystáme ukuchtiť. Cesta bola, ako som už spomínal, kľukatá, dlhá, ideálna na vybláznenie.

Už z diaľky bolo vidieť, že sa oplatilo ísť na samý koniec Kréty. Biely a ružový piesok, krištáľovo čistá voda, nádherné počasie. Vybalili sme potrebné veci, našli vhodné miesto na grilovanie a … išli sa kúpať 🙂 Teplá voda, bol by hriech sa tam nehodiť.

Pustili sme sa do grilovania. Vietor sa plážou preháňal celkom rýchlo, takže ryby mali špeciálnu prísadu – piesok. Malaka style. Boli výborné. Aj grilovaná zelenina a chleba. Popíjalo sa pivo, víno sme nakoniec nechali na zajtra. Dúfame, že sa dovtedy nepokazí.

Včerajší západ slnka sme tesne zmeškali, preto sme si ten dnešný chceli naplno vychutnať. Vydali sme sa pár kilometrov na sever a založili poriadnu vatru. Strávili sme hodinu pri ohni sledovaním západu slnka. Perfektne strávený čas.

Ostávalo nám jediné – dostať sa domov do Heraklia, čo je necelých 200km. Po ceste sme sa ešte zastavili v Chanii na gyros a odtiaľ bez zastávky domov. Po ceste sme mali kurz španielčiny s Albou aj keď neboli to zrovna moc užitočné frázy. I keď, ako sa to vezme 🙂

Rýchly spánok a zajtra o 8 pokračujeme na juhovýchodné pobrežie.

Malakas

Nočná teplota pod 20°C a pohorie, ktoré bránilo skorým ranným slnečným lúčom, nás bohužiaľ delilo od ideálneho rána na pláži. Stále to však bolo lepšie ráno ako hocikedy na internáte. Zobudili sme sa viacmenej naraz a všetkým sa chcelo robiť zhruba nič.

Slnko sa začalo postupne predierať cez pohorie, čo bolo znamenie, že už je dostatočný čas na ranný beh na pláži a plávanie pri východe slnka. Voda bola vskutku osviežujúca a keď sa slnko ukázalo celé, odhodlali sa aj Peťo a Niko. Slečny také odvážne neboli.

Ešte hodinku sme si užívali prekrásnu pláž, nádherné krištáľovo čisté more a super scenériu, kým sme sa odhodlali opustiť raj a pokračovať v ceste za nasledujúcou z najkrajších pláži.

Ďalšia zastávka je teda pláž Elafonisi na juhozápade Kréty. Po hodine, odkedy sme opustili pláž Ballos sme sa stretli s Poliakmi. Medzizastávkou mal byť maják pri dedinke Limeniskos, ale museli by sme veľmi odbočiť z hlavnej cesty a na diaľku sme ho ani nevideli, tak sme ho škrtli.

Cesta po západnom pobreží Kréty je veľmi zaujímavá. Po celej ceste stretnete asi 10 áut, ináč je to ľudoprázdne. Cesty sú veľmi kľukaté, miestami sa ide po hline, inokedy po krásnej, novej asfaltke. Ideálne na vybláznenie na rýchlom aute, ktorým, bohužiaľ, Fiat Panda nie je.

Čo čumíš?

Opúštame Chaniu, smer Kissamos. Zamierili sme si to na prvú pláž, ktorú sme uvideli a po pár minútach sme hneď aj odišli, lebo tam nebolo moc čo robiť a nepáčila sa nám. Vydali sme sa na pláž Ballos, ktorá patrí medzi najkrajšie pláže na Kréte, hlavne preto, lebo je úplne odrezaná od civilizácie. Niekto do vetru povedal, že za 10 minút sme tam, tak sme teda išli (trvalo to 2 hodiny).

Od Kissamu je Ballos vzdialený asi 15 km. Prvú polovicu sme prešli za pár minút po normálnej ceste. Potom zmizol asfalt, ostala len hlina a pribúdali kamene. Cesta to bola skutočne ako za trest, obzvlášt pre Fiat Panda – neoficiálne sme ho premenovali na Fiat Panda Off-road a dúfame, že to auto prežije a v požičovni si nič nevšimnú. Boli sme však prekvapený, lebo auto to naozaj zvládalo na jedničku pri obstojnej spotrebe.

Civilizácia všade nulová, po ceste sme akurát stretali množstvo oviec a kóz. Po hodine sme dorazili na väčšie parkovisko, odkiaľ sa už nedalo ísť ďalej. Parkoval tam záchranársky jeep a, ako sme neskôr zistili, bol kúsok aj helipad. Šípka tvrdila 20 minút na Ballos pláž, realita však bola dvojnásobná.

Časovo sme sa sekli o hodinu, lebo sme prišli presne pri konci západu slnka a tak sme si ho užili len polovične. Stálo to však za to. Neváhal som a hneď som si išiel pri západe zaplávať. Poliaci sa medzitým otočili, lebo Agnieszka bola nachladnutá a tak išli celú cestu naspäť nájsť hotel.

Na pár minút sa nám podarilo udržať oheň (zapálili sme krík) ale ten po chvíli zhasol a zapalovač prestal fungovať, takže ani to, že sme mali horák, nám nič nepomohlo. Zvyšok noci sme teda boli bez svetla a spoliehali sa na vlastné lovecké gény. A svetlo iPhonu.

Potvrdilo sa, že v takýchto situáciach pomáha alkohol. Párty bola super, nechýbal ani “skinny dipping”, či jedenie hmyzu ala Bear Grylls style. Rozhodne zopakujeme aj nabudúce. Po bližšie neurčenom čase sme všetci zaspali na pláži, jeden vedľa druhého.

Náš tátoš na cesty

Zobudili sme sa na trajekte a … wifi stále nešla. Už som sa zmieril s tým, že na internet sa dostanem asi až doma. Potom si môžete prečítať všetky články naraz. Do Heraklionu sme prišli okolo 6:45, z prístavu sme si zobrali taxík Lenke na byt, lebo sa nám vrcholne nechcelo ísť pešo. Bol to však sakra drahý taxík voči Aténam, lebo za cestu z prístavu do centra chcel 10 EUR, a to je len pár kilometrov.

Požičané autá (Fiat Panda) nám privezú až o pol 10, tak som neváhal a zaľahol, lebo moc som sa na trajekte nevyspal. Ráno som sa zoznámil s Lenkinymi spolubývajúcimi a to bolo asi tak všetko čo som stihol, lebo sme sa celkom ponáhľali.

Na prvú časť road tripu, západnú časť Kréty, máme 2 dni a a ideme 7 študenti:

• slováci – ja, Lenka a Peťo
• poľský pár Karol a Agnieszka
• rakušan Nikolaus – extrémne talentovaný človek, o tom neskôr
• španielka Alba

Prvý cieľ – mesto Chania, vzdialené asi 140 km na západ od Heraklionu. Chania je považovaná za jedno z najkrajších miest Kréty a v minulosti bola jej hlavným mestom. To je teraz Heraklion.

Kréťansky, a vlastne asi všetci grécky vodiči, jazdia dosť divoko. Vôbec nedodržujú predpisy, predbiehanie cez dvojitú plnú je úplne bežné, väčšina ide v odstavnom pruhu, aby nezavadzala tým rýchlejším. No, veľmi rýchlo som si zvykol na takýto štýl jazdy. Tá sloboda na ceste, keď nemusím dodržovať predpisy.

Po ceste sme mali hneď niekoľko zastávok, lebo scenéria je nesmierne krásna a bolo nám ľuto sa na to pozerať len z auta.

V Chanii sme pochodili centrum, dali si kávičku / čokoládu v Starbuckse (prišli sme zrovna v čase, kedy čašníčku prekvapili jej kolegovia a blahoželali jej k narodeninám), gyros na námestí a pokračovali vo výlete za 3 najkrajšími plážami na Kréte.

Takto blízko sme sa dostali k Acropolu

Po včerajšku sme to ráno nijak nehrotili a o pol jednej sme vyrazili do mesta. Smer kávička. Po hodnej chvíli sme sa konečne dostali k Acropolu, len aby sme zistili, že celý areál je otvorený od 8:30 do 15. Tzn. všetky hlavné aténske pamiatky sme videl len zdiaľky. Lepšie ako klincom do okna.

Vybrali sme sa teda celkom náhodne po otvorených pamiatkách a nakoniec sme toho videli celkom veľa. Nechce sa mi však o tom moc rozpisovať, tak len pár fotiek. Na konci tripu pridám galériu s hafom fotiek.

Začalo sa stmievať, vyhladli sme, tak sme si to zamierili do prvej použiteľnej reštaurácie. Skúsili sme grécke špeciality musaka, falafel a tsatsiky. Z predošlých skúseností sme očakávali väčšie porcie, ale v tom momente sme boli radi za každé jedlo, až som zabudol urobiť fotky.

Blížila sa 21 hodina, kedy nám odchádza trajekt na Krétu, tak sme prvý krát vyskúšali metro. Doteraz sme sa vozili taxíkmi, lebo to je relatívne lacné, obzvlášť keď sme 3. Metro je veľmi pekné, a podobne ako v Prahe je každá zastávka iná.

Cesta na Krétu trvá okolo 9 hodín a trajekty sú dosť luxusné, takže to bude príjemne strávených 9 hodín. Lístok stojí 20 EUR bez miesta na spanie, 39 EUR s lehátkom a okolo 80 EUR s kajutou.

Samozrejme nefungoval internet (ja sa ho asi nedožijem nikdy) ale aspoň sme nemuseli zaplatiť večeru za 25 eur, lebo nefungovali ani platobné terminály. Prešli sme si celú ľod, pozreli nejaké seriály a zaľahli.

Grécke poznatky #3 – Atény

• Atény ma vôbec nezaujali, mesto je celkom špinavé a necítili sme sa tam moc bezpečne
• ľudia sú ochotní, keď sa opýtate na hocičo
• v metre majú mobilný signál
• v Aténach je celkom veľa grafitov, nájdu sa však aj celkom pekné obrázky
• doprava je proste otrasná (na obrázku nižšie je vidieť, ako sa autobus oproti nám snažil prejsť cez ulicu. Osobáky mali problém tade prejsť)

Na letisku som sa stretol s Lenkou, ktorá je na Kréte na Erasme a kam sa zajtra večer chystáme.

Cesta z letiska trvala celkom dlho a autobus nás vyhodil asi 4 km od hotela. Prvý pokus dostať sa tam pešo zlyhal na našej nevôli, ale zhodou okolností išiel v úplne zašitej uličke okolo taxík, tak sme neváhali a zobrali ho. S taxikárom sme sa bavili grécko-taliansko-rusko-francúzsko-anglicky, pochvaľoval si autá Škoda. Celkom vtipný chlapík.

Hotel Areos má síce 3* ale bol oveľa lepší ako 4* v Thessalonikách, zdržali sme sa asi polhodinu a šli sa do mesta najesť. Výborný mix grill s tsatsikami a gréckym šalátom. A Amstel k tomu. Vskutku veľká porcia, až sme sa odtiaľ gúľali.

Nasmerovali sme si to do hotelu Novotel, kde sa konala AIESEC konferencia, aby sme sa stretli s Maťou. To sme ešte netušili, že tam ostaneme aj na párty.

Nikoho moc netrápilo, že tam vlastne nemáme čo robiť. Global village, ako sa párty volala, pozostávala z toho, že ľudia z 55 krajín sveta ponúkajú ostatných svojími národnými špecialitami. Áno, hlavne alkoholom. Priebežne sme sa striedali pri slovenskom stánku a sledovali reakcie ľudí na slivovicu a čerešňovicu. Pochutnávali si 🙂

Výzva je však ísť na svetovú tour, čo som na moje sklamanie nezvládol, ale štátov som prešiel hromadu. O 5 ráno sme sa dostali na náš hotel dúfajúc, že sa ráno zobudíme a stihneme raňajky.

PS: tento príspevok bol napísaný na iPhone a bol testovaný na okoloidúcom psovi.

Včera som bol tak zničený, že som išiel spať už o 20. Zobudil som sa o 9. Luxusných 13 hodín spánku som nemal ani nepamätám. Tajne som dúfal, že wifi na MacBooku začne zázračne fungovať. Nezačala. Hlavne, že na iPhone ide bez problémov.

Sprcha, raňajky, check-out. Išiel som znova na pobrežie, fakt tam je tak dobre. Priebežne kontrolujem free wifi, no po chvíli rezignujem. Wifi je tu síce na kilá, ale všetky šifrované.

Behom 15 minút ma zastavili 4 (!) Jamajčania a začali mi dávať na ruku nejaký náramok. Celú dobu sa oháňali tým, že je to zadarmo, že Jamajčania sú štastný, že mám cool vlasy (dík) a také tie teleshopping bullshity. Keď už som ho mal na ruke a povedal som im, že naozaj nemám žiadnu “cash”, úctivo mi náramok rozviazali a zobrali naspäť. Všetci 4. Náramok “zadarmo”.

Posedel som pri White Tower (wifi v Pizza Hut, samozrejme nešla, Damn you Greece!) a vydal sa na letisko, lebo nič lepšie som na práci aj tak nemal.

Prídem na letisko, FreeInternet. Pripojím sa, 15Mbit/s. Krása. Háčik? Povolený bol len http(s) a mailové protokoly, takže nemôžem nahrať tento blog na web. Tak hádam v Aténach na letisku.

Grécke poznatky #2 – Thessaloniki

• majú úžasne dobré a husté jogurty. Také, aké sa vyrábali keď som ešte chodil v plienkach a neriedilo sa všetko vodou
• autobusy odchádzajú s otvorenými dverami, veď oni sa po ceste zavrú
• chodci nemajú problém prechádzať 4-prúdovku mimo prechodov
• vodiči dokázali efektívne zúžiť 4-prúdovku na 2-prúdovku, v istých momentoch dokonca na 1 prúd. To, že popri ceste je všade zákaz zastavenia, im nebránilo vytvoriť parkovisko pozdĺž celej cesty. Miestami dokonca 2 rady

Pracujúca inteligencia.

Pristáli sme. Už na pohľad tu bolo sakra horko, cesta autobusom do centra to len potvrdila (0.8 EUR za lístok, šiel som na čierno, lebo som nemal hotovosť). Bus išiel skoro pol hodinu, medzitým som sa dal do reči s jednym postarším pánom a mladou slečnou. Pán bol z Grécka, ale nie dávno bol na Slovensku v Rajeckých Tepliciach (celkom srandovne to vyslovil :D). Slečna išla na Erasmus (celkom neskoro). Mala na výber Poľsko, Turecko alebo Grécko. Vybrala si Grécko a dokonca ani nechcela ísť do Atén (sú špinavšie, viac ľudí…). Nepochytil som odkiaľ je.

Nevedel som kde mám vystúpiť, lebo ako vždy takéto nedôležité veci zabudnem pozreť. Tu príde na radu iPhone (keby si mám vybrať jedinú vec, ktorú si mám zobrať na dovolenku, je to bezpochýb iPhone). Offline mapa Thessalonik, jedna bodka s pozíciou hotela, druhá bodka moja aktuálna poloha. Keď obe bodky boli veľmi blízko seba, bol čas vystúpiť.

Na hoteli som sa moc nezdržal, lebo v MacBooku mi nechcelo chytiť wifi, tak som išiel hneď do mesta. Vyjdem z hotela a obrovské WTF ma prefackalo. Bežal okolo mňa pes ako z reťaze utrhnutý (doslova, ťahal za sebou reťaz) a za ním jeho majiteľka. A ten pes si to ládoval rovno do križovatky, na moje prekvapenie aj jeho majiteľka. Pes to neustál a zrazilo ho auto. Rana ako z dela, pes sa postaví, majiteľka ho ešte vybije (zrážka s autom nikdy nestačí) a rezkým krokom sa vracajú odkiaľ bežali. Uff. To je privítanie.

Letmo som si pamätal svoj trip na Tripomatic.com (ako inak, zabudol som si ho vytlačiť, ale aj tak som ho ešte celý nedoplánoval) takže som sa vybral náhodným smerom (trafil som 50% pamiatok, like a boss). Počasie je tu úžasné, ani mráčika na oblohe a vyzerá to, že celý týždeň tak bude. To som fakt vychytal.

Musel som porušiť svoju bezhotovostnú dovolenku, lebo som stratil okuliare. Vybral som si teda 20 EUR a kúpil si prvé biele Ray Bany, ktoré som zbadal, za 12 EUR (áno, viem, že sú to fake). A nemôžem si ich vynachváliť. Tí číňania vedia, čo robia.

Vydal som sa teda na pobrežie, slnko tam vyzeralo úžasne. Pobudol som tu asi 2 hodiny, viacmenej nič nerobením. To je také grécke. Ničnerobenie. Do centra sa mi moc nechcelo, takže na spiatočnej ceste som si len kúpil kebab a išiel naspäť na hotel.

PS: Nesťažujte si na cenu benzínu. 95 tu stojí 1.76 EUR, 100 oktánový hneď 1.9 EUR.

Grécke poznatky #1 – Thessaloniki

• grécke ženy sú fakt pekné, ako naozaj, obzvlášt tie mladé
• ľudia majú hrozne na háku, na červenú sa chodí pravidelne (to už naučili aj mňa)
• je tu pomerne veľké množstvo žobrákov, väčšina z nich zmrzačená
• mesto je celkom špinavé a vo všeobecnosti tu je chaos (ale len na prvý pohľad, keď sa tu chvíľu budete pohybovať, tak sa do toho vžijete)
• chaos utícha na pobreží – mladí tu na móle chlastajú (také piešťanské Lido), všetci sa tu prechádzajú, majú pohodičku
• v stredu o 17 hodine boli podniky na pobreží kompletne plné (viď galéria) – nečudo, že Gréci krachujú, však tu nikto okrem barmanov nerobí
• keď pôjdete dostatočne dlho rovno, ocitnete sa v štvrti, v ktorej nechcete byť. Vtedy je najvyšší čas sa otočiť

A je to tu. Ani som nešiel spať a o pol 3 ráno sa vydal na vlakovú stanicu. Prievodca mi ukázal, kde budem spať a opýtal sa ma, či si ráno želám čaj alebo kávu. Čaj samozrejme. Bola to moja prvá skúsenosť s lôžkovým vlakom. A spalo sa v ňom prekvapivo dobre. Sestra mi musela pripomenúť, že to nebola moja prvá cesta lôžkovým vlakom. Aj napriek tomu sa v ňom spalo dobre. Kupé pozostávalo z 2 lôžok, umývadla a skrine, celkom priestranné. A harmonické zvuky vlaku Vás v konečnom dôsledku uspia.

Ráno ma zobudilo slnko, tak som sa dal nejak dokopy, prievodca mi priniesol spomínaný čaj, dopísal som ešte jeden článok a boli sme sa v Budapešti. Ako som spomínal v jednom z predchádzajúcich člankov, po vystúpení z vlaku už vidím ceduľku so svojím menom. Poviem Vám, super pocit, že nemusím hľadať zastávku, kupovať lístok a z maďarských názvov usúdiť, na ktorých 2 zastávkach mám prestúpiť. Takto som sa za 25 minút ocitol na letisku. Až na to, že let mi išiel až za 3.5 hodiny.

Prichádza najdôležitejší letiskový test, ktorý určí ako moc bude v mojich očiach obľubené – test wifi. A BUD obstálo na 1*. Download 9Mbit/s, upload 13Mbit/s. To som mohol prísť aj včera a nenudil by som sa tu. Tak som začal písať tento článok, pozrel kam to vôbec letím, lebo nijak extra som sa nepripravoval a čas tak nejak ubiehal až som započul, aby som sa dostavil ku Gate-u. Zaklapávam MacBook, vyberám iPhone z nabíjačky a idem smerom ku Gate A6.

Šikovným manévrom som sa dostal na prvú pozíciu vo fronte (suck it, bitches) a čo čert nechcel za mňou stáli 2 postarší Slováci. Po pár minútach som mal chuť si vystreliť mozog. Jeden bol tak neskutočne ukecaný, ale to čo vravel, boli úplne **** (Mr. Obvious). A ešte si aj myslel, že mu nikto nerozumie, lebo komentoval úplne všetko čo sa dialo okolo neho a každého kto išiel okolo neho. Veľmi dlhých 30 minút môjho života, to Vám poviem.

PS: Prečo Natalie Portman? Lebo na letisku mala super plagát, na ktorý som pozeral hádam aj 15 minút. Až ma nenapadlo ho odfotiť. Preto.

Moja výbava

Na prvom obrázku si môžete pozreť, čo všetko som si zbalil. Chýba tam ešte MacBook. Je to výbava na 8 dní a musí sa to zmestiť do príručnej batožiny.

• 3 tričká, plavky, kraťasy a spodné prádlo (ultra ľahké cestovanie)
• veci na behanie
• 3 nabíjačky (iPhone, MacBook, Sony Ericsson)
• zubná pasta, kefka, deodorant
• veľmi výživné a zdravé jedlo (energy drink je na ráno, na letisku by mi ho zabavili)
• vytlačené letenky
• plavecké okuliare som zabudol doma
• pozorní tam zbadajú Moleskine, ale neverím, že doň napíšem čo i len čiarku

Ako vidno, cestovať sa dá aj veľmi ľahko. Keby som žena, asi by som potreboval 2 kufre.

Vzhľadom na zakúpené letenky a plánovaný trajekt potrebujem celkovo 3 hotely – prvú noc v Thessalonikách, druhú noc v Aténach a poslednú noc opäť v Thessalonikách. Zvyšok prespím buď na trajekte alebo v aute (alebo bárde inde).

Mám veľmi dobré skúsenosti s booking.com preto som ani moc neváhal a rovno hupol tam. Nebudem sa moc rozpisovať nad samotným hľadaním, jediné 2 podmienky boli wifi a raňajky v cene. Nakoniec som skončil s týmito hotelmi:

• 21.3. – Minerva Premier Hotel – 40 EUR/noc
• 22.3. – Hotel Areos – 36 EUR/noc
• 27.3. – Hotel Anessis – 27.50 EUR/noc

Všetky spĺňajú moje jednoduché požiadavky a majú aj celkom dobrú lokáciu. Čo ma trochu prekvapilo je, že všetky hotely, čo som pozeral uvádzajú, že majú zvukotesné izby. To je asi dôvod, prečo sú na tom Gréci tak zle. Nepracujú a len súložia.

Aj tak sa teším hlavne na road trip a spánok na pláži. Len nech je teplo.

Skoro som zabudol na najhlavnejšiu cestu – z tepla intráku na budapeštianske letisko (BUD). Keby dopredu viem, aký je problém sa naň dostať, asi by som na tento trip vôbec nešiel. Ale čo narobiť, keď už som do toho vrazil skoro 200 EUR?

Do Budapešti som nemal na výber, musel som ísť vlakom. Napadol ma ešte Student Agency, ale jazdí len cez deň a buď by som musel prespať v Budapešti alebo by som musel stráviť tak 12 hodín na letisku. Ani jedno nepripadalo v úvahu, aj keď cena bola celkom lákavá. Necelých 24 EUR za spiatočný lístok.

Pokorne som teda išiel na vlakovú stanicu netušiac, koľko môže stáť spiatočný lístok. Do Budapešti ide nočný Eurocity a keďže som nechcel byť na ďalší deň rozbitý ako cigánska hračka, chcel som si zobrať aj lôžko. Cena ma aj napriek tomu prekvapila, v zlom slova zmysle – 68 EUR (52 spiatočný lístok + 16 lôžko). A to mám Junior Rail Plus a In-kartu 25. Čo už, ubytovanie v Budapešti by asi vyšlo celkovo drahšie.

Stále však ostával posledný kúsok skladačky – dostať sa z vlakovej stanice na letisko. Veľmi anti-turistické. Mestská doprava? Na 2 prestupy. V Maďarsku. Metro? Električka? Kdeže. Mám dosť dostať sa v Brne s 2 prestupmi niekam na koniec brnenského sveta, nie to ešte v Maďarsku, kde jediné, čomu rozumiem je … vlastne nič. Po maďarsky neviem zhola nič.

Už som bol zmierený s tým, že pôvodný lacný výlet do Grécka nebude vôbec lacný. Takže prichádza na radu taxi. A s ním aj 40 EUR. Jupííí. Ale budem si aspoň pripadať veľmi dôležito, keď ma bude na stanici a letisku čakať pán s ceduľou s mojím menom. Like a Sir!

Na konci výletu spíšem náklady. Očakávam, že sa dostanem k 400 EURám.

Najlepšia časť celého tripu, na ktorú sa nesmierne teším – Road Trip naprieč celou Krétou. Ak ste čítali pozorne, tak mám na Kréte 2 kamarátov, s ktorými si požičiavame auto a plánujeme na ňom behom 3 dní precestovať celú Krétu. Prejsť tie najkrajšie pláže, sledovať východ a západ slnka a chcel by som tam aj ubehnúť zopár kilometrov. Cesty po obvode majú cez 800km, takže je to také menšie Slovensko.

Samotné požičania auta som nechal na nich, domáci im ževraj odporúčili požičovňu. Čo je však potrebné vedieť predtým, ako sa k takémuto činu odhodláte je, že Kréťania jazdia ako šialení. Červená, stopka, daj prednosť, prechody sú pre nich úplne neznáme pojmy a preto najdôležitejšie, čo si musíte zapamätať je, že si máte požičiať len poistené auto. V prípade nehôd sa nijak moc nepozerá na to kto, alebo ako to spôsobil, stala sa nehoda, niekto to musí zaplatiť. A pri kréťanskej mentalite sa stávaju asi celkom pravidelne.