Dobré ránko zátoka. Nečakane veľa rýb sa plavilo okolo našej lode – čas vytiahnúť udice. Chytili sme presne 0 rýb. Nakrmíli sa, ale aby skákali na udicu, to nie.
Vyplávanie dostala na starosti naša najmladšia pirátka Klaudia. Hneď prvý problém nastal s lanami, v noci sa loď otočila asi 3x okolo bójky a bolo treba skočiť do vody a ručne odmotať laná. Vyplávanie sa ale podarilo.
Si tak plávame, keď tu zrazu ostrov. Ostrov Pohliba (obrázok 4). Väčšina starešiny, ehm dospelákov, mi ten ostrov darovalo takže oddnes som hrdým majiteľom chorvátskeho ostrova Pohliba. Good for me. Zastavili sme sa na chvíľu, okúpali, pošnorchlovali a šli ďalej.
Zo včera sme mali nejaké nevyriešené resty. Navštíviť vojenské bunkre, kde chorváti schovávali svoje ponorky počas Druhej svetovej vojny a pár vojnách po nej. Vybrali sme si bunker pri mestečku Dragove. Ide o veľkú dieru v hore, hlbokú asi 4m, vysokú asi 8m a dlhú tak 100m. Lietala tam kopa netopierov a objavili sme dokonca tajnú tmavú chodbu. Síce sme nemali svetlo, ale akurát prišli 2 Nemci, s ktorými sme sa rozhodli katakomby prebádať. Prešli sme niekoľko miestností s obrovskými železnými dverami a ukázalo sa, že to je núdzový východ na pobrežie. Ale trochu strašideľné to bolo.
Prvá väčšia chorvátska atrakcia sa začala črtať na horizonte. Vrak potopenej lode Osterdeich, ktorá to v 1983 nezvládla. V okolí vraku bolo množstvo lodí, na vraku celkom hafo ľudí. Časť z lode je nad hladinou, časť pod hladinou, po ktorej sa dá chodiť a zvyšok pre potápačov a freediverov. Skúsil som zúžitkovať svoj freedivingový kurz.
V jednej časti lodi je miestnosť, do ktorej sa dá priplávať dverami a výjsť o 15m ďalej otvorom na palube. No neváhal som dlho a šiel preskúmať vnútro lode. Našiel som radiátor. Ale zážitok to bol úžasný. Ľoď sa každým rokom potápa viac a viac a behom pár rokov bude celá pod vodou, tak ak ju chcete vidieť, neváhajte, nasadnite do auta a šup ho do Chorvátska.
Neďaleko bol maják, kde sme zakotvili a podplatili miestneho starca aby nás pustil pozrieť hore. Výhľad až za horizont. Ako by povedali angličania, breath-taking. A konečne sme našli rozmarín.
Opäť som sa dostal ku kormidlovaniu, tentoraz full-service. Vyplávať, preplávať a zakotviť v mestečku Brgulje. Prvé dve časti v pohode, pri kotvení, resp. bójkovaní prestal fungovať predný manévrovací motor, takže to bolo trošku náročnejšie. Ale dal som to.
Ešte počas kotvenia sme si všimli reštauráciu Janko, neskôr sme zistili, že to je jediná reštaurácia v tomto prístavisku. Namierili sme si to priamo tam, to ešte motor na člne fungoval.
Na večeru som si dal, ako inak, rare steak (dole asi jediný obrázok jedla z celej dovolenky). Tento prekonal aj ten z pred 3 dní. Proste mi doniesli surové mäso, ktoré bolo z vrchu hnedé. Výborné. Za 50 kún predávali tričká reštaurácie Janko, tak som si samozrejme kúpil. A ako odmenu som dostal pivko na účet podniku.
Po ceste domov nám prestal fungovať motor, takže naspäť sme museli pádlovať. Na trikrát. Dal som si ešte jedno nočné kúpanie a šli sme spať. Spoločensky unavení.
