Archive | Amerika RSS feed for this section
26.11.2017

Mexická Miami Beach a veľmi dlhá cesta domov


Plážička   |   Také tie kriedou písané hipster kaviarničky, podstatná je však tá ľavá spodná časť 😉

Cancún je od Playa del Carmen len hodina cesty, ale kým sa budeme môcť ubytovať, máme štyri hodiny času, takže na pol ceste sme sa zastavili v mini dedinke s plážou. Celkom málo ľudí, pekné počasie, ideálka ako zabiť pár hodín. A obed v malom hipster podniku, kde konečne niekto vedel perfektne anglicky.


Hotové Miami Beach   |   Infinity bazén #1

Cancún samotný nemá moc čo ponúknuť a tak sme ani neuvažovali, že by sme v ňom bývali. Niekoľko kilometrov od neho sa však nachádza vyše 10 kilometrov dlhá línia hotelov, od lacnejších až po Ritz-Carlton, či Hard Rock hotel. A každý z nich smeruje na východ a má vlastnú pláž. Proste Miami Beach ☀️??. V Ritze však nebývame ?


Infinity bazén #2   |   Kvôli tomuto sme vstávali extra skoro!

Celé poobedie, aj celý nasledujúci deň sme strávili ako sa na Miami Beach patrí – na pláži, v infinity bazéne, opaľovaním, čítaním kníh, popíjaním a sem tam sme aj niečo zjedli. Proste maximálné nič nerobenie. Akurát raz sme sa odhodlali a išli sa do Cancúnu najesť. Aby sa nepovedalo.


Každoranný pohľad 🙂   |   Náhodná umeleckejšia


Po 10 dňoch sme objavili nové servírovanie tequily   |   Pojašené slečny   |   Konečne to “skutočné” Mexiko 😀

Ďalší deň už sa ale trošku viac hýbeme – trajektom si to špacírujeme na neďaleký ostrov Isla Mujeres, kde nás už čaká golfový vozík, s ktorým ideme na obhliadku ostrova. Povráva sa, že na Isla Mujeres je veľa rôznych aktivít (šnorchlovanie, potápanie, sochy pod vodou), ale všetko to zahŕňa peniaze a plavenie sa niekam, tak sme proste skrz na skrz prešli celý ostrov a zalomili to na najkrajšej pláži, čo sme našli. A opäť sa na pár hodín vylemrili chytať rakovinu.


Síce ten vozík nebol v top stave, ale aj tak strašná pohodička na obhliadku ostrova


Nejaký ten útes   |   Nejaká ta selfie s leguánom

Večera ešte na ostrove v lokálnej mexickej reštauračke, lebo keď tam sedia len domáci, nemôže to byť zlé. Týmto sa uzatvára americkejšia časť nášho výletu a celkovo aj samotný výlet.


Naše zázemie na niekoľko hodín   |   Trochu horšie zázemie pre ostatných   |   Šťastná to skupinka #1


Eeeehm, krásna, čistá voda, že?   |   Och, táto mi vyšla!   |   Šťastná to skupinka #2

Ráno o deviatej opúšťame Cancún s tým, že máme 84 hodín, kým odletíme z Mexico City a asi 1700 kilometrov, aby sme sa tam dostali. Cestovať v noci je o držku, takže jednu noc strávime v Meride, druhú v Minatitláne a poslednú už v Mexico City, aby sme mali čas ešte pokúpiť chytače prachu 😉


Miláčik môj   |   The Pyramid

Prvý deň je z celej tejto záverečnej časti najzaujímavejší, lebo v Yucatáne máme po ceste dve celkom pekné zastávky. Prvou je Chichen Itza, majské mesto, s asi najznámejšou mexickou pyramídou. A strašne veľa predajcami suvenírov, ktorí vás lákajú tým, že ich veci sú “Almost free” 😀 S takouto logikou ťažko bojovať.


Nejaké náhodné stavby

Kvôli počasiu sme sa skoro vykašľali na druhú zastávku, Ik Kil, prírodné prepadlisko s extrémne veľa turistami. A to napriek tomu, že v čase, keď sme prišli pršalo, čo vlastne bolo prvý a jediný krát, kedy nám nevyšlo počasie počas celého výletu. Našťastie sa teda onedlho vyčasilo.



Il Kil s do mrte veľa turistami

Ik Kil bol posledná pamätihodná zastávka, odtiaľto už sa proste musíme dostať do Mexico City. A tak sa aj stalo a o dva dni neskôr sme naozaj prišli do mexického hlavného mesta, nakúpili suveníry a dovi dopo. Už len prežiť 14 hodín v lietadle. Mexiko, bolo si krásne.


Naše Airbnb ubytovanie v Meride, vrátane mačičky, teda 6 mačiek a 5 psov 😀

21.11.2017

Palenque, Tulum a Playa del Carmen

Nie úplne šťastne sme cestu do Palenque zvolili cez hory, namiesto dlhšej cesty po diaľnici (ale zase o 200km dlhšej) a tak nás čakali 4 hodiny nonstop serpentín v kopcoch. Cesta to bolo krásna, ale ideálna na zgrcanie sa (prežili sme to, len len 😀 ).


Hory krásne, ale odtiaľ potiaľ s tým, ako dlho sa cez ne ide   |   Z troch výškových kilometrov až k moru


Raňajky víťazov!   |   Náš eskort, like a boss

Diaľnica a hlavné spoje sú relatívne udržiavané, ale stačí z nich zísť (alebo proste zrazu pekná cesta skončí) a už to je pokus omyl, či netrafíte dieru, v ktorej necháte nápravu. Počas dažďa alebo šera je to o to adrenalínovejšie. A aby toho nebolo málo, mimo hlavných spojov je toľko spomaľovačov (a takých intenzívnych), že väčšia rýchlosť vás poriadne vytrestá.


Nočné Palenque   |   Netuším či Miss, alebo nominantka na starostku mesta, ale ľudia povzbudzovali jak diví

V Palenque sme len jednu noc a aj to len na prespatie, lebo v samotnom meste dokopy nič nie je. Akurát už je o dosť turistickejšie než Oaxaca. Kúsok za mestom sa ale schované v džungli nachádza starobylé Mayské mesto. Tam sme si to namierili hneď ráno a po dvoch hodinách vandrovania sa opäť vydávame na dlhšiu, skoro 9 hodinovú cestu do Playa del Carmen.



Palenque

Celé východné pobrežie je magnet na turistov, obzvlášť Američanov, takže všetko čo mohlo ísť hore, išlo hore – ceny, kvalita ciest, znalosť angličtiny, počet medzinárodných reťazcov (každá značka tu má predajňu, čo vás len napadne, Haagen-Dazs hneď štyri).


Raňajky v posteli (áno, spal som na gauči)   |   Raňajky na streche (áno, máme aj terasu na streche)

V Playa del Carmen bývame hneď pri 5th Avenue, ktorú jeden známy popísal ako ulica pre vyfetovaných turistov, a nebol úplne ďaleko od pravdy. S Mexikom to nemá moc spoločné. Drahé obchody, reštaurácie, milión turistov, pouliční zabávači, taká Amerika. Ale máme to kúsok na pláž a máme celý apartmán pre seba a ešte aj celkom lacno, takže si úplne nemôžeme sťažovať.


Grand Cenote

Hneď ráno (rozumej o 11 pred obedom) sa vyberáme na juh od Playa del Carmen, niekoľko desiatok kilometrov do mestečka Tulum. Cestu lemujú obrovské vstupné brány do rezortov a rôznych zábavných parkov, pripravené vás ošklbať o peniaze. Ale my sme sa zastavili až v Grand Cenote, relatívne malom areáli so sladkovodnou jaskyňou, na také to chillové kúpanie a potápanie (samozrejme sme ale nemali okuliare a šnorchel, takže žiadne potápanie) a vlastne nič nerobenie.


Zvieratká v Grand Cenote


Lásočky, ktoré by som mohol jesť od rána do večera

Po výbornom obede, s obsluhou lepšou ako v drahom Criollo, sa konečne dostávame do ruin mesta Tulum, tesne pred zatváračkou. Len sme to tak z rýchlika prebehli, ale na peknú pláž, ktorá je súčasťou ruin, už sme sa nedostali 🙁 . Našťastie tu žijú strašne zlaté zvieratká (Coati), takže výlet spoko.


Coati – ultra zlaté zvieratko, ktoré u nás nenájdete


Ruiny mayského mesta Tulum


Selfie time

Celý druhý deň v Playa del Carmen by sa dal označiť ako typické plážové dovolenkovanie. Zaplatíte za lehátko, kúpite si Margaritu a chytáte rakovinu. A tak sme sa držali tohto plánu, ale aspoň sa konečne blížim ku koncu rozčítanej knihy! V tomto meste sa aj tak nič moc iné nedá robiť.


Margarita!


Na pláži v Playa del Carmen


Koriander na kilá tu fičí   |   Pivo robí ľudí šťastnými


Señorita   |   Úplne bežné bozkávanie koňa   |   Señor


Vidíte tam tú Titanic pózu? A žiarlivú Evitu?   |   Silno pekná pláž, kam sme sa už ale kvôli pokročilému času nedostali 🙁


Holky sa nám zaľubili

17.11.2017

Oaxaca – ríša mezcalu

V Mexico City už nás ráno na letisku čaká Subaru XV, dvojlitrová štvorkolka, o ktorej by ste si mysleli, že by mohla mať nejaký výkon. Ale už na prvom kopci sme zistili ako strašne lenivé auto sme dostali. Ešteže Mexikánci sú zvyknutí chodiť po odstavnom pruhu a tak sa dá obiehať aj keď ide auto oproti. A roadtrip sa predsa dá ísť aj na Trabante, so Subaru sme to vyhrali ?


Náš lenivý tátoš   |   Tá vpravo, z ktorej sa trochu dymí, je Popocatépetl 🙂

Mini poznámečka ku kradnutiu kariet – keď Vám niekto skopíruje údaje k platobnej karte, stále máte šancu, že vám nič moc bez PINu nevyberie. Mexikánci toto vyriešili bravúrne, na diaľničnom mýte, keď platíte kartou, PIN nezadávate, ale ho proste nadiktujete týpkovi a on si ho sám zadá 😀 Kradnutie kariet nikdy nebolo jednoduchšie.


Selfie tak niekde na ceste   |   Do Oaxaca s trochu prevýšením

Cesta do Oaxaca trvala nejakých 6 hodín, ale väčšinu po diaľnici, takže celkom pohodička. Dokonca sme išli okolo stále aktívnej sopky Popocatépetl, ale na tú sa bližšie pozrieme až po ceste naspäť. Ubytovaní sme cez Airbnb, kúsok od centra u tety, ktorá nevie ani slovíčko anglicky (ostatne ako väčšina ľudí v Mexiku, tu sa fakt oplatí vedieť španielsky, ináč ruky nohy), ale za to je asi alchymistka, lebo má záhradu plnú všemožných rastlín a neváhala sa nám s nimi pochváliť.


Kostolík a streedfoodík

Keďže sa nachádzame v oblasti, kde viacmenej vznikol a vyrába sa mezcal, precestovaný deň končíme pri fľaške cervezy, poháriku mezcalu a všemožných jedlách. A vandrovaním po nočnej Oaxace.


Ďalší kostolík a poriadna nálož žrádla

Ráno nás pred ubytkom čaká Nacho, náš sprievodca na najbližších sedem hodín, s ktorým opúšťame Oaxacu zopár desiatok kilometrov na východ.


Mr. Nacho   |   Miestna príroda, agáve included

Prvá zastávka je výrobňa (?) kobercov, ktorá sa pýši tým, že ako jedny z mála používajú výhradne prírodné farbivá na farbenie merino vlny, z ktorej potom vyrábajú koberce. Týpek, čo nám hovoril o procese výroby počas toho aj naozaj ten koberec vyrábal a teda nečudo, že taký veľký koberec trvá vyrobiť 3-4 mesiace. Silno pracné.


Poctivá ručná práca


Z kaktusu, limetky a niečoho bieleho spravil takéto farby   |   Šťastná Evita s novým kobercom

Pokračujeme ďaleko a vysoko do hôr, ku Hierve el Agua. Nacho, ako silno skúsený sprievodca, nás zobral aj na kratšiu túru, kam ostatní sprievodcovia nechodia a ešte k tomu aj v čase, keď je Hierve relatívne bez turistov, takže ideálne na pekné fotky. Po minitúre máme hoďku na kúpanie v termálnych jazierkách. Problém je, že napriek tomu, že sú termálne, ich teplota je skoro totožná s teplotou okolia. Čo pri 24 stupňov vonku znamenalo, že voda mala 23. Ale čo kvôli fotke nespravíme, že 🙂


Hierve el Agua


Selfie time s Hierve a Mr. Nacho 😀


Tvárime sa spoko, ale úplna pohodička to nebola   |   Na slnku už pohodička ale bola

Na záver sme sa zastavili v mezcalárni, kde nám až prekvapivo rýchlo dokázali povedať, ako sa mezcal vyrába, kým nás postavili pred otvorený bar a vyskúšali sme sedem rôznych mezcalov. A nejaký si aj kúpili.


El Rey de Matatlán   |   Selfie musí byť   |   Hafo agáve, z ktorých vzniká tento super mok


La Degu   |   Tie lepšie fľašky 🙂

A tak sme sa pobrali domov, spokojní, unavení, ale stále s dostatočnou energiou na klasickú večernú návštevu podniku so skúškou nejakého nového mezcalu. A tentokrát sme dokonca aj našli celkom zlý, že máte pocit, ako keby pijete lacnejšiu vodku 🙁

Deň druhý sa niesol v znamení gastronómie – pol dňový kurz varenia a večer návšteva jednej z najlepších reštaurácii v Oaxaca.



Tetule na miestnom trhu v Oaxace

Kurz varenia máme u Pilar, šéfkuchárky reštaurácie La Olla, kde sme sa všetci stretli (my, dvaja Američania, dvaja Kanaďania a dvaja Nemci). Nakoľko sa ani nejdem snažiť popisovať čo sme naozaj varili, poviem vám len, že sme začali návštevou miestneho trhu, kde sme nakúpili suroviny. Potom sme sa presunuli k Pilar domov, kde prvá polovica ukuchtila dezert, druhá salsu z mravcov, a potom spoločne hlavné jedlo a nakoniec polievku. Následovala krátka degustácia mezcalu a na záver sme zjedli, čo sme si navarili (a veru celkom to aj ušlo). Ale vzhľadom na suroviny, ktoré sa v každom recepte nachádzajú, dosť možno nič nebudeme schopní doma ukuchtiť 😀 Ale ako zážitkové cestovanie na výbornú.


Tu sme čarovali…   |   …takto krásne oblečení 😀


Výsledky kurzu

Večer končíme v Criollo, reštaurácii s fixným 7-chodovým menu. Také to povyhodenie z kopýtka, ktoré vačšinou praktikujeme až na konci tripu, keď nevieme čo s peniazmi 😀 S pitím to vyšlo na nejakých $1000 (pesos, nie dolárov), ale že by som bol úplne unesený sa nedá povedať. Väčšina chodov bola výborná, ale proste za tú cenu som čakal niečo lepšie, než len prinesenie chodov s popisom, čo vlastne ideme jesť. Ale vyskúšať to bolo treba, nabudúce mi bude stačiť behnúť do Čestru.



Tým sa končí naša návšteva Oaxaca, zajtra nás čaká 12 hodinová cesta na východ do Palenque.



Krásy nočnej Oaxaca (naschvál to neskloňujem, lebo netuším či i alebo y ?)


Miestny makači


Selfie s mega psom a pifkáma


S týmto sme čarovali


Takto sa robí nadymená salsa – zapálite tortilu s chilli zrniečkami a keď zhorí, zmixujete so všetkým ostatným


Náhodné fotečky z kurzu


Degustácia mezcalu   |   Spoločný obed

14.11.2017

Mexico City


Pivo a internet – čo viac treba   |   Banda v rýchlom rýchliku

Vyše jedenásť hodín v lietadle ubehlo prekvapivo rýchlo, ale teda letieť v 747 až taká výhra nie je. Väčšina z nich je vyrobená ešte v minulom storočí (naše v 1989, teda je staršie ako ktokoľvek z nás), takže štandard je trochu niekde inde. A hlavne na zábavnom systéme to bolo poznať. Ale stále lepšie ako hocijaké lowcosty.


Náš mierne starý tátoš, ale stále krásny   |   Let prežitý na víne


Týmto by sa mali ľudia riadiť aj mimo lietadla!   |   Prudko informačná obrazovka, kde sa práve nachádza lietadlo

V Mexico City nás privítala krásna, jeden a pol hodinová fronta na imigračnom, čím by som rád pozdravil všetkých zamestnancov letiska, ktorí práve neboli v práci a všetkých cestujúcich vybavovali štyri prepážky. Naopak, možno by som niektorých zamestnancov polície poslal domov, lebo už z taxíku do hostela sme ich stretli asi milión, pri hosteli, ktorý je kúsok od hlavného námestia sme stretli ďalší milión a podla všetkého ich najbližšie dva týždne stretneme aspoň raz toľko.


Tacos, tacos a ešte raz tacos

Celý prvý deň venujeme spoznávaniu mexickej kultúry, a tým myslím jedla a miestnych trhov. Plus sme prvé dve hodiny strávili hľadaním použiteľnej SIM karty, lebo bez nej je proste všetko ťažšie – hľadanie dobrých podnikov, navigovanie, nasieranie ľudí na Facebooku, ale aj také praktické veci ako riešiť pohyb a limity na karte (lebo nie je úplne bezpečné mať všetky prachy dostupné z bežného účtu, by som vám o tom vedel hovoriť).


Krásne mesto, krásne ulice, krásne autá

Tož sme pochodili trhy, pojedli tacos (veľmi lacné to tu je, zopár desiatok korún), kúpili si “RayBany” za 50 Kč, pojedli tacos, pozreli hromadu nahnutých budov (lebo zemetrasenie), pojedli… tacos, a zakončili to pri pivku a mezcale.


Štýlové RayBany   |   Najmenší McDonalds aký som videl   |   Naša prvá pivná selfie

Na hlavnom námestí sa celý víkend koná nejaký festival, takže sem tam sme započuli mexické vypaľovačky a keď sa zotmelo, celé námestie bolo obkľúčené policajtmi, ako keby tu mali Olympiádu. Dostať sa naň znamenalo prejsť tak 50 metrovou uličkou, ktorú lemovali desiatky policajtov. Ale keďže by som si rád užil ďalšie dva týždne inde ako vo väzení, nemám pre vás žiadnu fotku oných policajtov 🙁


Normálne už štandardy tohoto výletu – tacos, pivo, selfie a mexická vlajka

Po prvom dni som s jedlom nad mieru spokojný aj keby to malo znamenať jesť tacos na raňajky, obed aj večeru. A guacamole ako predjedlo 🙂

Druhý deň v Mexico City opúšťame Mexico City a busom ideme 50 kilometrov na sever do Teotihuacánu. Mimochodom, metro po Mexico City stojí neuveriteľných 6 Kč, hociaký počet zastávok. S takou cenou by som aj po Brne bol ochotný chodiť šalinou.


Pyramída Slnka, a milión turistov na nej


Halooo   |   Selfie time, už si nepočítam koľký   |   Aaa raz, aaa dva

Keďže si na históriu moc nepotrpím, som rád, že ani historici sa nevedia zhodnúť kto a kedy vlastne toto mesto postavil. Ale majú tu dve pekné pyramídy (Slnka a Mesiaca), vyzerá extrémne zachovalo (aj keď už teda bolo renovované) a tak si dávam check za moju prvú navštívenú pyramídu. Len sme teda úplne neodhadli deň návštevy, lebo zrovna dnes mali Mexičania vstup zadarmo a že ich tam bolo! Až tak moc, že sme sa ani nepokúsili ísť na vrchol pyramídy, ale len na prvú plošinu, ináč by sme museli čakať vyše hodiny, a spálil by som sa ešte viac 😀


Pyramída Mesiaca

Po prehliadke sme si, samozrejme, neodpustili tacos s pivkom 🙂 Jediné negatívum, na ktoré som narazil je, že sa začíname pohybovať v miestach, kde je nulový signál. A takých vzhľadom na našu trasu bude asi ešte dosť. Začínam pociťovať život bez internetu, a poviem vám, nie je to pekné 😐


To keby ste nevedeli, s čím si robíme selfie   |   Modelingová kráľovna…   |   …ktorá sa trochu zvrhla

Naspäť v meste nás čaká ešte posledná zastávka – výhliadka na jednej z najvyšších budov v Mexiku. Len len že sme stihli západ slnka, lebo slečna na pokladni nebola z najrýchlejších, ale výhľad na nekonečné Mexico City stál za to.


Zááápad slnka   |   Spoko, že sme ten západ stihli   |   S vetrom o selfie

Deň výnimočné nekončíme s tacos ale s pizzou, na ktorú vám dajú viacmenej čokoľvek – a tak nám dali vyprážané kuracie kúsky s buffalo omáčkou a mleté hovädzie, a bolo to výborné. A vyskúšali sme ďalší mezcal a tequilu a decká, to je úplne niečo iné než v Európe. Chutný, piteľný alkohol, len teda nie na kopanie ale vychutnávanie. Budem musieť rozšíriť zbierku fľašiek doma.


Mezcal, margarita, tequila, doradu to skúšame a všetko tu chutí nádherne, nie jak u nás 🙁


Nočný život v Mexico City

Mexico City, si pekné, chutné a lacné, asi sa niekedy ešte uvidíme 🙂


Nebol by to Flákač, bez týchto miláčikov


Ranná káva == spokojné slečny   |   Nič na tomto obrázku nie je v poriadku   |   Miestne indiánske (?) tance



Architektonické krásy


This is how it’s done   |   Kilo avokáda za 14 Kč, to chceš


Selfie time – pri náhodnej bráne a ešte náhodnejších garážových dverách


Väzeňský Mimoň   |   Trošku plnka, a bolo ešte horšie neskôr   |   Námestičko

10.11.2017

Viva Mexico

Jesenná cestovateľská sezóna v plnom prúde. Po dvoch týždňoch vo Vietname sa na dva a pol týždňa presúvame opäť do teplých krajín – tentoraz na západ do Mexika. A v menšej a úplne inej zostave 😀

Plán ísť do Mexika vznikol ešte minulý rok, čakali sme len na nejaké výhodné letenky. Tie sa objavili v marci a tak za necelých deväť tisíc korún letíme Brusel – Amsterdam – Mexico City – Amsterdam. Do Bruselu a z Amsterdamu sa za pár stovák dostaneme cez Prahu. A ešte chuťovečka, spoj Brusel – Amsterdam ideme vlakom (takým tým 300km/hod vlakom), a keďže je to súčasťou jedného e-ticketu tak naň musíme nastúpiť, ináč by nám prepadli všetky nasledujúce letenky.

Na moje potešenie výlet vymyslel aj organizuje Marek, ktorý už v Mexiku bol, takže máme sprievodcu, plán aj vybavovača väčšiny vecí naokolo. Možno konečne dovolenka, kde si odpočiniem 🙂

Na rozdiel od väčšiny mojich dovoleniek, kde sa presúvam(e) letecky, vlakom či busom, v Mexiku si požičiavame auto a čaká nás roadtrip až na ďaleký východ. Spolu vyše štyri tisíc kilometrov, cez Oaxaca, Palenque, Tulum, Cancún, Meridu a Tabasco. Vnútrozemie, veľké mestá, kurz varenia, pláže, pyramídy a niekoľko veľmi dlhých presunov v aute. Mraky tacos a burritos, litre mezcalu a tequila, plán je jasný.

Cakom prásk 19 dní na cestách, dva skoro 12 hodinové lety v najväčšom Boeingu 747 (Jumbo Jet) a keďže som zabudol spomenúť svoj 100. let (z Prahy do Dubaju na ceste do Vietnamu), tak spomeniem aspoň 111. let z Amstru do Prahy 😉

28.2.2016

Ushuaia

Pôvodne som plánoval dva príspevky, ale internet je tu nechutne pomalý, že som sa ani nesnažil uploadovať fotky. Preto tento príspevok vzniká až na ceste domov. A asi bude trochu dlhší.

V Ushuaii pristávame kúsok pred 17. Veľkosť letiska je porovnateľná s našim brnenským, čiže je pomerne malinké, ale na rozdiel od modernej brnenskej architektúry je celé z dreva. A fakt, že je z vnútra pekné. Počasie je vcelku na hovno, trochu poprchá ale fúka ako zmyslov zbavené. Temer tajfún. Našťastie mám hostel “hneď” pri letisku (30 minút chôdze) a nie až v centre, lebo bankomat na letisku so mnou odmietol spolupracovať, takže som úplne bez hotovosti a musím ísť pešo.


Najjužnejšie letisko na svete

Po vyše 36 hodinách, čo som opustil Prahu, ma nič nelákalo viac, ako dlhá, teplá sprcha. A keďže som si zabudol skoro veškerú kozmetiku, šup do najbližšieho obchodu (ktorý je našťastie len tri domy vedľa).

Zvyšok dňa už je viacmenej zabitý, tak si idem aspoň do mesta vybrať nejakú hotovosť (ale keď sa spätne pozerám, skoro vždy sa dalo platiť kartou). A ako sa tak blížim k bankomatu a vyberám kreditku, zisťujem, že nevyberám kreditku. Moja krásna, zelená MasterCard sa nenachádza na svojom obvyklom mieste. A moja Quicksilver Visa Electron je k hovnu, lebo je to Electron a bankomat mi z nej žiadne peniaze nedal. Malinko znepokojený, vymýšľajúc stratégiu prežitia v krajine bez hotovosti s kreditkou, ktorá je k hovnu sa vraciam na hostel, kde som všetko, neúspešne, prevrátil hore nohami. Nič no, vyspím sa na to, možno sa ráno objaví v peňaženke.

Neobjavila.


Panoráma Ushuaii #1

Aby toho nebolo málo, po sto rokoch ma zase dobehla nádcha (a sviňa sa držala až do posledného dňa), ale za to môže určite počasie, resp. to, že som nepočítal, že bude také zlé. Zo všetkého, čo som si zbalil som dokázal na seba dostať tričko, dva tenké svetre a nepremokavú tenkú bundu. Čo nie je bohvie čo, keď sa teploty blížia k nule a fúka šialeno. Takže na tomto som prežil celý pobyt – štyroch nedostatočných vrstvách oblečenia.

Mimochodom, svoju krásnu, zelenú MasterCard som našiel o dva dni neskôr v obchode vedľa hostelu, kde som ju hneď po príchode zabudol. A až o dva dni preto, lebo prvý deň tam bola veľmi milá, mladá argentínčanka, a keď som tam išiel druhý deň, tak tam bol nejaký starší týpek, ktorý mi na otázku “Found green MasterCard?” odpovedal “No, no, no.” A na tretí deň tam našťastie bola opäť mladá slečna, ktorá mi ju vrátila keď ma zbadala.


Panoráma Ushuaii #2

Finančné okienko – pesos, amigos! Neviem, čo to majú štáty za zlozvyk zneužívať znak dolára, ale aj pesos majú skratku $, príp. ARS. Takže 100 ARS = 6 EUR, resp. 6 ARS = 10 Kč.

Ushuaia

Odrážky, okej?

  • Mesto – s okolo 60 tisíc obyvateľmi je Ushuaia pomerne veľké mesto a asi majú v pláne sa rozrastať, lebo celkom sa tu stavia. A majú tu vojenskú námornú základňu. A do mesta sa dá dostať jedinou cestou zo severu, cez kontrolu podobnej colnici. Čo sa nakupovania týka, tak je to celkom jednoduché – v centre je jedna dlhá ulica, na ktorej je všetko. Všade inde je nič. Easy.


Obchodná ulica – všetko tu nájdete


Neaktuálne aj aktuálne lode

  • Cesty – centrum mesta sa nachádza na kopci a čo ma najviac zaujalo je asi nepísané pravidlo, že autá, ktoré idú do/z kopca majú prednosť. Tie čo idú po vrstevnici vždy dávali prednosť a pritom žiadne dopravné značky tam neboli a ani prednosť z prava neplatila. Zaujímavé. Možno je to kvôli zimným obdobiam, kedy zastavenie v kopci môže byť to posledné, čo po ceste na vrchol spravia. Resp. môže byť problém zastaviť.
  • Bankomaty – majú tu ňáku lokálnu banku, ktorá mi ani bohovi nechcela dať peniaze, nech som robil čo som robil. Ale našťastie tu majú HSBC a ešte jednu (si nepamätám) svetovú banku, ktorej nerobilo žiaden problém si zobrať poplatok za výber.


Správne zaparkovaná loď   |   Nesprávne zaparkovaná loď

  • Angličtina – ako, nič moc. Ak viete aspoň trochu španielsky, určite sa lepšie dorozumiete. Ja som to miestami dával doslova rukami nohami, inokedy som tupo prikivoval na čokoľvek, čo mi povedali. Keď som platil a neukázali mi, koľko mám platiť, tak som vytiahol najvyššiu bankovku a sledoval, ako sa budú tváriť, či náhodou ešte neprihodím. Proste angličtina tu nemá moc miesto.
  • SIM karta – zohnať SIM kartu je pôrod. Ani v Buenos Aires (tobôž v Ushuaii) na letisku SIM karty nepredávali. Prešiel som všetkých mobilných operátorov v Ushuaii (Claro, Movistar, Personal) ale nikto z nich nemal Prepaid SIM card. Až som natrafil na nejakého Claro retailera, ktorý mi za $40 predal SIM kartu a potom som sa mohol vrátiť do oficálnej Claro predajne, aby mi dobili kredit za $50. Ale naozaj netuším, koľko stojí internet. Týpek mi vravel, že na päť dní bude $50 stačiť, ale z SMS čo mi prišla som pochopil, že to je 50MB na deň (za neviem akú sumu). To som samozrejme bez problémov preťahal, takže mi prišla SMS, že si to môžem za $5 rozšíriť o ďalších 50MB. A toto som urobil rozhodne viac krát, ako som mal kreditu a popravde aj keď som vyčerpal všetky dáta, internet stále ďalej fungoval. Tak neviem. Možno je nekonečný. Ale rýchlosť možno tak 1Mbit/s.


Miestna architektúra

  • Internet – tragédia. Obrovská. Anti krajina pre digitálnych nomádov. Raz som sa ocitol asi sám na hosteli, tak som skúsil speedtest.net a dostal som sa na download 8Mbit a upload 1Mbit. Ale strašne nestabilný. Napr. keď som nahrával fotky tučniakov na Facebook, tak som si dal budík na 4 hodinu ráno, keď všetci spia a internet ako tak ide a dal som ich nahrávať. O 15 minút sa zobudím aby som zistil, že polovica neprešla, tak som ich dal znova a zase išiel spať. A keď už boli všetky nahrané, tak ďalších 15 minút zabrala editácia popiskov k jednotlivým fotkám. Proste úkon, ktorý v Brne zabere minútu tu trval hodinu.
  • Najjužnejšie mesto – záleží od definície mesta. Trochu južnejšie, na chilskej strane sa totižto nachádza dedinka Puerto Williams s necelými tri tisíc obyvateľmi (a ďalšou vojenskou základňou), ktorá by titul rada prebrala. Ale sami si asi uvedomujú, že na to nemajú populáciu, lebo vo svojich turistických brožúrkach sa častujú ako “the southernmost town in the world”. Nešiel som 14 000 kilometrov, aby som zistil, že Ushuaia nie je najjužnejšie mesto na svete, takže Puerto Williams pre mňa neexistuje.
  • Slnko – toto ma trochu vyviedlo z rovnováhy, lebo slnko tu zapadá skoro až o 21 hodine. Nie, že by to bola celoročná výsada Ushuaie, ale keď sa zotmelo, nečakal som, že už by som mal mať v sebe aspoň jedno pivo (970ml, dobre to tu robia) a pomaly sa ukladať spať.


Východ slnka a ešte aj s dúhou? Môže to byť viac klišé?

Cestovateľské know-how

Každým výletom vylepšujem svoje cestovateľské know-how. Tož tu sú nové prítastky do encyklopédie (ktorá fyzicky neexistuje):

  • Skinners – ideálne botičky do lietadla a na prestupy. V Prahe obuť a v Ushuaii o vyše 30 hodín vyzuť. Pohodlné v lietadle, pohodlné na letisku, skladné. A ešte aj podporujem českú ekonomiku.
  • Tortuga Travel Backpack – stále ma prekvapuje, koľko sa do tohto ruksaku zmestí vecí. Na letisko v Ushuaii som išiel s úplne plným ruksakom a taškou k tomu, ale keď som sa na letisku hodil do pyžamka a obul Skinners, stále som dokázal narvať tenisky a rifle do ruksaku. Dokonalý, keby nie je taký drahý.
  • Smart Battery Case – doteraz som nosil externú baterku, ktorá dokáže nabíjať iPhone hádam aj po celú dobu tripu ale je mrte nepraktická (a váži pol kila). Zato obal s baterkou je presne to, čo som potreboval. A ako správna Apple ovca som musel počkať až kým ho začne predávať Apple a nie Mophie. Na konci dňa baterka vybitá, ale iPhone má stále okolo 20-30%. Výtečne.
  • Airbus A320 – klasiky, ktorými lieta aj Wizz Air, sedadlá 3+3. Ale až na tomto výlete som zažil, že keď som sedel pri okne vpravo, mal som raz sedadlo F a raz sedadlo L. Tá konzistencia.
  • Boeing 787 Dreamliner – dosť pohodlne sa v ňom pracuje na Macbooku a dokonca aj majú zásuvky. A fakt som sa kvalitne vyspal. A úplne najviac sa mi páčia dymové sklá. Až do chvíle pred pristátim máte pocit, že je stále noc, ale to len všetky okná automaticky (dajú sa aj manuálne samozrejme) stmavili, aby navodili pocit noci. Palec hore.


Večera a raňajky, celkom chutné

Národný park Tierra del Fuego

Nejakých 20 kilometrov na západ od Ushuaie sa nachádza národný park Tierra del Fuego, cez ktorý sa (ak máte správne papiere) môžete dostať až do Chile. Má nádherné treky, dlhšie, kratšie, kľudne aj na niekoľko dní. Spiatočný bus stojí $300 a vstup do parku ďalších $170 (platí 48 hodín, ale popravde nikde nás nekontrolovali). Normálna asfaltová cesta skončí ešte v Ushuaii, takže ak by ste sa vybrali pešo do parku, pripravte sa na hromadu prachu od okoloidúcich áut (zažil som po ceste naspäť, lebo som zmeškal svoj bus). Neviem čo za zvery sa tu bežne nachádzajú, ale stretol som líšku (2x tú istú), voľne pasúce sa kone a hromadu vtáctva. A Aziatov. A teplota tu voči Ushuaii ešte trochu klesla, takže namiesto drobného dáždiku padali vločky. Naozaj som podcenil počasie.


Bobria priehrada a bordel, čo po sebe zanechali


Fešanda…


…a fešáci

Tučnáci

Ako najjužnejšie miesto na Zemi, najbližšie k Antarktíde, by sa patrilo, aby mali nejakých tučniakov. A že aj majú. Sami sa k nim nedostanete, ale z Ushuaie vyplaváva niekoľko cestoviek k tučniakom a tuleňom, ale len jedna vás dostane priamo na ostrov, aby ste sa mohli poprechádzať medzi nimi. Cena je $1500, za ktoré sa 2 hodiny veziete busom na východ na ranč El Harberton, kde presadnete na loď a o 10-15 minút už stojíte na ostrove Martillo vedľa malých, zvedavých stvorení. Odporúčam zažiť 😉


Mr. Curious (jeden aj druhý 😉 )


Strážcovia lode   |   Tu sa rodia mladé

Zhrnutie

Päť dní je pomerne dosť na jedno miesto ale nenudil som sa tu. Dokonca som ani nemal čas ísť na trek k ľadovcu. Takže Ushuaiu odporúčam, ak máte radi prírodu, lebo mimo nej tu nie je moc čo robiť (majú veľké kasíno, keby neviete čo z peniazmi). Jediné, čo by vás mohlo odradiť je čas, za ktorý sa sem dostanete. Od príchodu na letisko v Prahe po vystúpenie v Ushuaii ubehlo nejakých 36 hodín. Ale ak budete v Južnej Amerike, odskočte si 😉

Výdaje vyšli na 99.8 EUR na deň (8 a pol dňa), ale výnimočne veľa som minul na vstupné (tučniaci sú drahí) a darčeky.


Povedali All you can eat, tak som jedel, čo to dalo


Mačička musí byť, ale bolo ich tu dosť málo


Skôr to tu ovládali psi, len tak voľne na ulici sa túlali, príp. spali uprostred rušnej ulici


Adekvátna dávka prílohy   |   Regál plný Yerba Mate, pijú to tu non-stop


Železnica na koniec sveta   |   Nádejný fotograf, hneď ako bude vládať tú zrkadlovku vôbec zdvihnúť 😉


Originálne značenie   |   Netrhá vám oči tá typografia?

21.2.2016

Na koniec sveta

Končí sa víkend a mňa čaká zatiaľ najdlhší súvislý let, 9 500 km z Milána do São Paula (a vyzerá to, že novým 787 Dreamlinerom 🙂 ), a taktiež najdlhší celkový let, vyše 14 000 km z Prahy až na samý koniec sveta, do Ushuaie (s prestupom v Miláne, São Paule a Buenos Aires). Ale o 24 hodín by som už hádam mal byť na mieste.

Letenky som prvý krát kupoval cez nie anglickú mutáciu predajcu (eDreams.it), čo sa ukázalo ako nie najlepší nápad. Pred Vianocami mi prišiel talianský email, že mi zmenili jeden z letov a tým pádom nestíham jeden z prestupov. Tak som im (anglicky) písal, že nestíham spoj a nech s tým niečo spravia. Odpísali zase taliansky, takže sme viedli takúto taliansko-anglickú konverzáciu, počas ktorej mi postupne chodili maily, ako sa mi menia lety, raz k dobrému, neskôr opäť na nestihnuteľný prestup. Už už som hľadal niekoho, kto vie plynulo taliansky, lebo vybavovať niečo mailom s Talianmi je opruz, keď mi prišiel ešte jeden mail, kde bolo všetko správne, tak už som radšej nikomu nič nepísal a dúfal, že to tak ostane. Uvidíme na ceste domov.

Aj som si povedal, že cez nie-anglickú verziu si už nikdy nič neobjednám, ale tuším, že ak príde nejaká fajnová ponuka, tak proste neodolám. Mimochodom, spiatočná letenka z Milána do Ushuaie ma vyšla na necelých 300 eur.

Plán zatiaľ nijak extra nemám domyslený (nič neobvyklé), ale výnimočné ostanem celých šesť dní na jednom mieste (v Ushuaii), hlavne teda preto, lebo naokolo dokopy nič nie je. Chcel som ísť pozrieť na Falklandy, kým som si neprečital, že z Argentíny je to viacmenej nemožné. Teraz už dáva epizóda Top Gearu väčší zmysel 😀 .

Každopádne, krásna príroda, ľadovce, hádam aj tučniaci, argentínske steaky, hromada najjužnejších vecí na svet, nudiť sa asi nebudem. A keby aj hej, zásobu seriálov a podcastov mám solídnu. Tož o pár dní z konca sveta.

29.4.2015

Čo som sa naučil o Riu

Pôvodne som mal v pláne napísať príspevok Brazílske know-how, ale po prejdení turistickej časti São Paula a Rio de Janeira neviete o Brazílii o moc viac, ako keby ste tu vôbec neboli. Preto len takto lokálne.

brazil-1
Havaianas, dostupné v každej drogérii/lekárni

Havaianas

Skoro vždy, keď niekam letím, si neuvedomujem kam letím a nijak tomu neprispôsobujem oblečenie. A vždy ma to po prílete prekvapí. 100% ľudí tu nosí Havaianas nezávisle na počasí. A ja som si zbalil sedem ponožiek, pričom by mi stačili dvoje – jedny na prílet, druhé na odlet.

Havaianas sú veľmi praktické, ak trafíte svoju veľkosť. Mne sa to poradilo až na tretí krát. Najskôr som kúpil moc veľké z čoho som mal po prvom dni pľuzgiere a tak som proste chodil bosý. Potom som kúpil moc malé a bez pomoci rúk som sa do nich neobul. Do tretice sa mi to už podarilo a naša láska začala prekvitať. Nosiť ich môžete úplne všade – na hosteli, do mesta, na pláž, na túru či do reštaurácie. Videl som dokonca odvážlivcov, čo s nimi behali.

Čo ma privádza k počasiu. Na začiatku mi to horko naozaj vadilo, ale postupom času som si naň zvykol. Je úplne jedno aké je počasie, ak si oblečiete tričko, kraťase a Havaianas neurobíte zle. A ak máte Raid proti komárom (čo ja som nemal a aj tak vyzerám), spať sa dá vždy pri otvorenom okne. Sem tam spŕchne a to sa potom spí ako v raji. Aspoň teda na jeseň. V lete tu je ešte o 5-10 stupňov viacej a to neviem, či by som si zvykol.

brazil-1
Cyklochodníky, poprepletané celým mestom

Doprava

Za celú dobu v Brazílii som ani raz nepoužil miestnu MHD. V São Paule som chodil všade pešo, Rio má výborne vyriešené požičiavanie bicyklov a viacmenej všade sa dá na ňom dostať. Celkovo som nabicykloval vyše 80 kilometrov.

Čo som ale na autobusoch vypozoroval je, že nestoja na červenú. Bežné autá a taxíky zastavia, ale keď ide autobus a nikto práve nie je na prechode, tak proste prejde, červená nečervená. Možno takto bojujú proti meškaniu?

Ešte k nepoužívaniu MHD – pozdĺž pláží vedie trojprúdová cesta, ktorá je vždy počas víkendov a sviatkov zavretá pre autá. Počas môjho pobytu v Riu musel byť každý druhý deň sviatok, lebo skoro stále bola zavretá. Každopádne, výborná vec na korčuľovanie, bicyklovanie alebo len prechádzanie.

Bezpečnosť a platenie

Keď sa budete chystať do Brazílie, viacmenej všade vám budú hovoriť, že si treba dávať veľký pozor na cenné veci, nechodiť po zotmení sám a celkovo, že to nie je úplne bezpečná krajina. Za celý týždeň som nemal žiaden pocit nebezpečia. Turistické oblasti v Riu aj São Paule sú bezpečné ako hociaké iné európske veľkomesto. S blížiacimi sa olympijskými hrami v meste radikálne znížili kriminalitu a je to naozaj poznať. Takže stačí používať hlavu, neísť o polnoci do tmavej uličky a všetko bude v poriadku.

Keď som na letisku v São Paule narazil na bankomaty, ktoré nebrali VISA karty, prišlo mi to trochu divné. Ale ako som postupom času platieval kartou, často sa stalo, že mali dostupné vždy dva terminály. A často mi v jednom kartu nezobralo, ale v druhom už áno. Prípadne treba kartu vyskúšať niekoľkokrát a ono sa to poddá a platba prejde. Takže s platením kartou som v konečnom dôsledku nemal žiaden problém. Street food, trhy, kokosy, ovocie, džúsy a podobné plážové veci kartou samozrejme nezaplatíte, ale v obchodoch, reštauráciach to nebol problém.

Jediný “negatívny” zážitok pri platení som mal posledný deň, keď som na Copacabane kupoval suveníry a týpek vedľa si pravdepodobne všimol, že som mal ešte celkom veľa hotovosti a asi 50 metrov sa mi snažil niečo predať (asi drogy). Stačí si ho nevšímať a zachvíľu ho to prejde.


Pláže Ipanema a Leblon

Výletík sa skončil a na stenu mi pribudli dve nové bodky. Do São Paula ma viacmenej nič neťahá naspäť, ale do Ria sa určite chcem ešte vrátiť. Len tak nič nerobiť, každý deň jesť nejaké nové ovocie (majú tu toľko druhov ovocia, o akých ste v živote nepočuli), surfovať na vlnách. Super mesto.


Je na čase ísť pozrieť východnú Áziu

25.4.2015

Zázračné mesto II – po Kristovi

Dobicykloval som až pod Krista, kúpim lístok na zubačku a už som pri turnikete, keď mi slečna oznámila, že ja mám lístok až o dve hodiny. Už viem, prečo písali, aby som si ho kúpil na internete. Zašiel som teda na obed, pozrieť neďaleké námestie a keď som sa vrátil, stále ostávala hodina. Poslušne som si teda sadol a začal počítať ovečky.

Ak ma pamäť neklame, na trati sú vždy tri zubačky, ktoré pendlujú hore dole. Cestu hore si kupujete na konkrétny čas, na cestu dole musíte vystáť radu. Po 20 minútach, keď už sa ocitnete na vrchu, zistíte, že ešte máte pred sebou finálnych 223 schodov.

Našťastie som tu pomerne mimo sezóny, ale aj tak bolo hore dosť ľudí na to, aby som skončil aspoň na tucte cudzích fotkách. Fotkách ľudí, ktorí absolútne nevedia fotiť. Nie, počas dňa blesk telefónu naozaj nespraví rozdiel. Výhľad na mesto je úžasný, v diaľke vidieť štadión Maracanã či vyše 13 km dlhý, osem prúdový most Rio-Niterói. Porobil som teda pár fotiek, 1-2 selfies a šťastný prešťastný sa postavil do rady na zubačku.


Výhľad z Krista na južnú časť Ria

Na Riu, resp. južnej turistickej časti, sa mi veľmi páči, ako hornaté a zelené mesto to je. Nachádza sa tu niekoľko kopcov, pralesov či parkov. Je príjemné vidieť v meste toľko zelene. Jeden menej slnečný deň som obetoval práve návšteve parkov a botanickej záhrady. Ono vlastne slnečné dni v Riu som zažil len len prvé dva a posledný, zvyšok týždňa je pod mrakom. To mi ani neuveria, že som bol v trópoch, keď prídem biely ako obvykle.

V botanickej záhrade paradoxne neboli najlepšie kríky, stromy a kvety, ktoré som nikdy nevidel, ale hromada malých opičiek. Opičiek, ktoré vedú nekonečný boj s bambusovým stromom. Za pár minút, čo som sa po vzore National Geographic snažil spraviť dokonalú fotku opičky (neúspešne), dokázali polámať metre bambusu.

A ešte som aj zahliadol mladomanželov.

Obvykle cestujem kvantitatívne, tzn. maximálne 2-3 dni na jednom mieste a prejsť čo najviac destinácii. V Riu som celý týždeň, čo má jednu obrovskú výhodu. Stredu pršalo a ako je deň dlhý som nevytiahol päty z hostelu. Raňajky, práca, obed, seriály, pivko, čítanie Becoming Steve Jobs, ďalších pár piviek, už nie úplne sústredená práca a na záver Caipirinha. Za mňa dokonalý deň 😉

Kokosy na pláži

Asi najviac mi bude chýbať pláž. Všetko ostatné je nahraditeľné, ale možnosť si ísť ráno zaplávať do mora, alebo si len tak sadnúť do piesku s kokosom v ruke, to v Brne asi nedám. Možno na Kraváku.

Hostel Lisetonga sa nachádza 600 metrov od najbližšieho dodávateľa čerstvých kokosov, týpka, u ktorého som si kúpil celkovo 16 kokosov. Ďalšia vec, ktorá mi bude chýbať. Kúpiť si kokos a ísť sa prechádzať po pláži (to zo mňa robí perfektného partnera, nie? Prechádzky po pláži). A pekné ženy v plavkách samozrejme (to asi neguje moju perfektnosť).

Dnes to je taký kratší príspevok, vôbec sa mi nechce písať, takže aspoň pár fotiek.


Podoba, eh?


Vľavo vidieť štadión Maracanã, v diaľke most Rio-Niterói


Copacabana uzavretá pre dopravu


Večerná pláž


Domáce zvieratká na hosteli


Schody Selarón   |   V pozadí miestna katedrála


Pláž Ipanema

22.4.2015

Zázračné mesto I – pred Kristom


Pláž Copacabana

“Cidade Maravilhosa” – oveľa lepšia prezývka.

Ešte v São Paule na letisku ma prekvapili 5kg príručnou batožinou. Väčšina ženských kabeliek taký limit nemôže spĺňať. Môj batoh mal 8kg, takže bude cestovať bez môjho dozoru. Samotný let do Ria trval 35 minút, čím si vyslúžil ocenenie najkratší let, akým som kedy letel. Na letisku som ale musel ďalších 45 minút čakať, kým mi donesú batoh, takže až taký krátky v konečnom dôsledku nebol.

Za vopred zaplatených R$79 beriem taxík do 25km vzdialeného hostelu Lisetonga. Do konca dňa už viacmenej nič nerobím a tak sme s Jurom, majiteľom hostela, dali krátky pokec. Mimo iné som sa dozvedel, že nedávno prepustili 200 zlodejov a vrahov, lebo už nebolo miesto v polepšovniach. Ale juh Ria je ináč bezpečný 😉 A ešte nezabudol spomenúť veľmi podstatnú vec, že každá pláž má vlastnú dlažbu, takže keď sa ráno zobudíte v piesku, hneď viete kde ste. Praktické.


Pjekný, jedno aj druhé

Spolu s troma Brazílčankami bývame na izbe Bratislava s terasou skoro väčšou ako samotná izba. Nie je lepšieho spánku, ako pri otvorenej terase a zvuku dažďa. Moje plány na zoznámenie stroskotali na mojom konštantnom jetlagu alebo na tom, že sú moc mladé. Naše biorytmy sú posunuté aspoň o 6 hodín. Ja o 21 zaspávam a pred 5 sa sám zobúdzam, oni jednu noc idú spať o druhej, druhú o štvrtej. Za tri dni sme sa skoro ani nevideli. Ale aspoň návrat do Európy bude bezproblémový, časovo to skoro vychádza, že spím ako Európania.

Ráno som sa napriek nechutnému horku odhodlal ísť behať, keď už bývam prakticky na pláži. Ideálne mesto na športovanie. Pláže Copacabana a Leme, ktoré sú spojené, majú skoro 5km, kúsok ďalej je ďalšich 5km pláží (Ipanema a Leblon). Bežcov je tu neúrekom a celkom pravidelne sú postavené rôzne preliezky na cvičenie. A množstvo športovcov (a pekných žien) dokáže namotivovať.

Bicykle

V Riu majú super vychytané požičiavanie bicyklov. Po celom meste sú stojany s bicyklami (celkovo okolo 300, v každom 12 bicyklov). Stačí si nájsť voľný bicykel, v appke zadať číslo stojanu, číslo bicykla a on sa vám odomkne.

Cena je buď R$5 na deň alebo R$10 na mesiac. Viacmenej sú zadarmo. Po odomknutí na ňom môžete hodinu jazdiť, potom ho musíte vrátiť do hociktorého stojana, ináč vám z karty strhnú nejaké penále. Každou prebicyklovanou hodinou musíte 15 minút počkať, kým vám dovolí odomknúť ďalší bicykel. Ja som na ten limit ani raz nenarazil, lebo za 20 minút sa niekam odveziem, tam strávim nejaký čas a pokračujem ďalej na novom bicykli.


Pre cudzinca je teda najväčší problém mať mobilný internet. Bez neho nemáte ako odomknúť bicykel. Nazbieral som všetkú potrebnú vôľu a vydal sa do najbližšieho obchoďáku vybaviť si SIMku. Našiel som operátora, ktorého mám v roamingu, lebo sa mi nechcelo zisťovať, ktorý je najlepší (sú tu celkovo štyri operátori). Hneď ako som povedal prvé anglické slovo tak ma poslal na 4. poschodie, že tam sa so mnou dohovoria. Vyčkal som hodinovú radu a o 30 minút neskôr už som mal funkčnú SIM kartu. Ani to nebolelo. Za R$30, z toho R$20 kredit a denne 10MB zadarmo. Kredit asi ani nevyužijem, lebo na odomykanie bicyklov 10MB bohato stačí.

Keď už máte internet v mobile, doprava po Riu je nádherná. Cyklochodníkov je tu požehnane a relatívne rýchlo sa dokážete dostať viacmenej hocikam. Jediný problém je nájsť voľný bicykel.

S praktickým dopravným prostriedkom som sa konečne mohol vybrať mimo Copacabanu. Kým ešte svieti slnko idem na Pão de Açúcar, malý hornatý poloostrov. Lanovkou sa dá vyviesť najskôr na Morro da Urca a odtiaľ ešte vyššie na Sugar Loaf mountain, odkiaľ je nádherný výhľad na obrovské Rio a pri troche šťastia stretnete aj opice. Odporúčam nosiť ISIC so sebou, väčšinou sú 50% zľavy na vstup.


Opica 🙂   |   Na fotke vpravo môžete spozorovať Krista

Ďalšie cestovanie mi nachvíľu prekazili bicykle. Pri jednom stojane sa mi nechcela appka prihlásiť, takže som nemohol bicykel odomknúť. Prišli ku mne tri Brazílčanky (oni snáď chodia vždy v skupinke troch), že či potrebujem pomôcť. Tak som im vysvetlil čo a ako, ponúkli mi svoj telefón nech sa skúsim prihlásiť tam a keď ani to nepomohlo, jedna z nich zavolala na dispečink (?) bicyklov a manuálne ho pre môj účet odomkla. Veľmi ochotné slečny.

Vyrážam ku Kristovi, ale o ňom až nabudúce.


Pohľad na celú Copacabanu


Jedno z letísk je prakticky v meste, takže piloti celkom krkolomne nalietavajú dosť nízko nad mestom


This is how I roll – bez kokosu ani na krok a bicyklom v zápche zásadne pomedzi autá

19.4.2015

Terra da Garoa


Pohľad na mesto z Ibirapuera Parku

Aké mesto sa dobrovoľne chce prezývať “Zem mrholenia”? Nemá to šmrnc.

11 hodinový let ubehol prekvapivo rýchlo. Polku som prespal, zvyšok pozeral seriály a počúval podcasty. Akurát z jedla mi po pristáni nebolo najlepšie. Ešte v lietadle rozdávali vstupno-výstupnu kartičku (zdrap papiera), ktorý je treba vyplniť, na letisku dostanete razítko a počas celého pobytu by ste ju mali mať zo sebou. Ja ju síce zo sebou nenosím, ale bez nej by mohol byť problém pri odchode z krajiny. Takže nestratiť.
b
Kontrola prebehla bez problémov, akurát bolo milión ľudí predomnou, lebo som dokázal 2x na letisku zablúdiť (skenujem okolie a nikde žiaden Exit. Oni to proste nazvali Way out). A hlavne dostať sa z našej brány ku kontrole trvalo pešo minimálne 15 minút, aj keby neblúdim. Nechutne veľke letisko.


Výhľad na São Paulo z 20. poschodia hotela Pergamon

Pristáli sme na Termináli 3 a keďže ako obvykle hotovosť riešim až na mieste, idem k najbližšiemu bankomatu. Vložím kartu, chvíľu to chrústa a naspäť mi ju vypľuje. Ešte to dva krát skúsim a začínam tušiť nejakú zradu. V Izraeli mi v zmenárni vedeli dať hotovosť priamo z karty, takže vyskúšam aj tu. Neúspešne. Už odchádzam, keď si slečna za okienkom všimla, že mám VISU a vraví, že musím ísť na Terminál 2. WTF? Terminál 3 má bankomaty pre MasterCard a Terminál 2 pre VISA? De sme? Po dlhšej prechádzke teda vyberám R$800 (približne €250, na uľahčenie používam kurz R$3 = €1).

Do centra si kupujem spiatočný lístok za R$84. Blbé je, že je potreba uviesť presný čas (chodí každú pol hodinu). Ako tak čakám na môj spoj, nejde si nevšimnúť pekné ženy. Budem musieť zainvestovať do fejkových Ray-Banov, nech to nie je také okaté.

Už po ceste z letiska sa prejavujú neslávne zápchy (rekord z minulého roka je 344km dlhá zápcha naprieč celým mestom) ale stále to do centra trvalo len okolo hodiny. Čo som tak vysledoval, určite sa oplatí zainvestovať do motorky. Tie proste idú po deliacej čiare, takže na 4-prúdovej ceste sú ďalšie 3 prúdy pre motorky.


Taká brazílska Wall Street

São Paulo v bodoch

  • angličtina – jazyk, ktorý tu okrem týpka na recepcii nevie absolútne nikto. Bez srandy, za 2 dni som nestretol človeka, ktorý by mi rozumel. Musel som sa naučiť aspoň čísla a “Koľko?” portugálsky, ináč by som si tu ani vodu nekúpil
  • semafory – skoro výhradne pre autá, aj na obrovských križovatkách. Chodci semafory nemajú a buď sa rozhodnete podľa semaforov pre autá, ale proste prejdete, keď nič nejde. Pri pamiatkách ale nájdete špeciálne semafory, kde namiesto panáčika je konkrétna pamiatka. Vychytané

  • bezpečie – za mňa palec hore. Pár rokov dozadu tu ževraj radikálne znížili kriminalitu a počas dňa som vôbec nemal čo i len náznak pocitu nebezpečia. Slnko zapadlo okolo 18, na hotel som prišiel už za tmy niečo po 19, ale ani za tú hodinu to nebolo nič strašné
  • voda – povráva sa, že vo väčšine mesta je pitná, ale na hoteli musí byť aspoň stokrát prefiltrovaná, lebo chutí naozaj hnusne
  • jedlo – do 3 vecí som sa na týždeň zaľúbil – kešu džús (som ani nevedel, že existujú kešu jablká), Bolinhos de Bacalhau (zemiakové guličky plnené rybou, 3 za R$2) a čerstvá kokosová šťava (R$5). Všetky tri sa dajú kúpiť na každom rohu. Mimo toho tu fičí ešte pastel, ale ten som zatiaľ neskúšal, fičím na bolinhos


Nosiť kokosový orech je trochu nepraktické a ťažké, ale stojí za to   |   Kešu džús máme na hoteli, takže za ten nevyhadzujem peniaze


Bystré oko spozoruje antibakteriálny gél. To aby ma to tu náhodou neprehnalo

  • štvrte – stačí si vyhliadnúť nejakú dlhú ulicu a keď po nej pôjdete ani nie moc dlho, zmení sa na nepoznanie. Takto som sa zrazu ocitol na Paulista Avenue, modernej a rušnej ulici, na nerozoznanie od hociakého veľkomesta. Potom odbočíte a o chvíľu sa opäť ocitnete v “slume”
  • autá – mrte moc. Nie nadarmo majú najväčšie zápchy na svete. Na každom kroku tu narazíte na autoopravovňu
  • SIM karta – výnimočne som si ju nevybavoval, lebo pre cudzinca je to ževraj celkom dlhý proces, obzvlášť keď predajca pravdepodobne nevie anglicky. To ani ruky a nohy nepomôžu
  • špina – napriek tomu, že sem tam voči mne kráčal šváb, celkovo to nie je až také hrozné. Paríž bol miestami špinavší
  • parky – pár sa ich tu nájde, najväčší je Ibirapuera Park a tam to teda žije. Normálne brazílsky Central Park – ľudia piknikujú, mrte moc bežcov, fontány, jazerá, múzeum, planetárium, západný svet. Jeden by aj zabudol, že je v južnej Amerike


Miestne trhy, Rua 25 de Março

Sečteno podtrženo, Brazília je zatiaľ dobrá. O pár hodín letím do Ria, kde očakávam, že to bude viac turistickejšie, budem bývať na hosteli (v Sau som na hoteli), takže to nebude také samotné potuľovanie po meste (nie, že by mi to vadilo) a hlavne konečne more. Je tu strašne teplo a more už potrebujem k životu.


Výhľad na São Paulo z Edifício Itália, 2. najvyššej budovy v meste


Inšpirácia pre Big Hero 6   |   Praktické telefónne búdky keď prší


Na záver holub s chlpatými nohami

16.4.2015

Do Južnej Ameriky

Christ_on_Corcovado_mountain
Pod Kristovou pravou pazuchou by som mal bývať

Často keď sa ma niekto spýta prečo letím tam, kam letím, a ja odpoviem, lebo boli lacné letenky, tak nechápu. A ja zase nechápem, čo je na tom k nepochopeniu. Môj cieľ je do konca života precestovať celý svet (možno s výnimkou niektorých afrických krajín a krajín Blízkeho východu). Poradie návštevy je mi úplne ukradnuté. Tak prečo by som mal platiť 600+ EUR za regulérnu letenku, keď je akcia za 200-300 EUR?

Každopádne, deň pred Silvestrom boli lacné letenky 😉 Z Madridu do Sao Paula a naspäť do Berlína s prestupom v Madride. Do Madridu lieta Ryanair z Bratislavy a z Berlína bus alebo vlak. Takže spoje nie sú problém.

Určite chcem návštíviť Rio de Janeiro ale pozeral som, či nenájdem nejakú dobrú multistop letenku Sao Paulo, Rio de Janeiro a hlavné mesto hociktorej krajiny naokolo (Buenos Aires, Montevideo, Asuncion, La Paz alebo Santiago). Našiel som celkom prijateľné ceny (do $300), ale blbé dátumy (vždy bolo jedno z miest menej ako 24 hodín). Potom som trochu pogooglil o konkrétnych mestách a bezpečnosti a vzhľadom na to, že mám zo sebou Macbook tak som si kúpil za 130 EUR spiatočnú letenku do Ria. Rád by som sa s ním aj vrátil.

Z Madridu letím dnes o polnoci, ale do Madridu som priletel včera na obed (mimochodom express do centra za 5 EUR). Naozaj sa mi nechcelo prechádzať uličkami Madridu a tak som akurát zašiel do Apple Store pozrieť Apple Watch a nové Macbooky. Ani jedno nemali. Tož teda 20 hodín na hoteli a 9 na letisku 🙂 Madrid je krásny.

IMG_4909 Plány v Brazílii zatiaľ nemám žiadne, ale aj tých málo, čo mám (letenka do Ria a rezervované hotely v Sau aj Riu) som počas písania tohto článku zmenil. V Riu som 6 nocí a mal som rezervovaný hotel pri Copacabane. Dosť drahý. Ale ako tak brúzdam po nete na letisku, narazil som na článok o Slovákovi, ktorý vlastní pri Copacabane hostel. Znamenie z neba, lebo rezerváciu hotelu môžem ešte 10 hodín bezplatne zrušiť. Slováčisko ma výborné recenzie a ešte aj ušetrím hafo peňazí.

Ešte trochu pochválim Iberia aerolínky, s ktorými letím. Na rozdiel od Ryanairu alebo Wizzairu, kde je online check-in možný mesiac pred odletom som u Iberie mohol spraviť check-in až dnes. Čo som myslel, že bude problém, lebo budem musieť vytlačiť boarding pass, ale ukázalo sa, že nemusím. Stačí pekný lístok v iPhone. Je možné, že to takto má väčšina nelowcostových aerolíniek, a len ja som poznačený z cestovania lowcostami.

Ozvem sa zo Sao Paula.

17.10.2014

Posledné dni za veľkou mlákou

Do New Yorku nám ostáva asi 3200 km, tri dni a tri noci. Auto odovzávame štvrtý deň ráno o 9, takže posledná zastávka je čo najbližšie k letisku Newark v New Jersey.

Pozdĺž 3200 km však máme len jedinú podstatnú zastávku, Niagárske vodopády, takže väčšinu času strávime aj tak v aute. Prechádzame cez veľké mestá (Denver, Kansas City, St. Louis, Indianapolis a Pittsburgh), ale v ani jednom nič moc zaujímavé nie je.

V Kansas City, ktorého väčšina sa mimochodom nenachádza v štáte Kansas, spíme cez Airbnb v podzemí rodinného domu o rozlohe skoro 100m2, s vlastnou kuchyňou, kúpeľnou a množstvom postelí. A rýchlym internetom. Asi najlepšie Airbnb, aké som zažil. S vlastným vchodom cez garáž sme sa s majiteľmi stretli len keď sme prišli a keď sme odchádzali (veľmi milá rodinka), ináč sme mali úplne súkromie.

nature-6_01 nature-6_02

V Santaquin nám mormonský pár odporúčil pozrieť miestny kaňon a posedieť pri ohni, ktorý je legálne zapalovať v prírode na vyznačených miestach, a tak sa nám to zapáčilo, že sme si za St. Louis spravili opekačku. Klobásky, pivko, pár stupňov nad nulou a následne noc strávená v aute. To už sme si povedali, že viacej zažiť nechceme a tých pár dolárov na hotel obetujeme. Sedan proste nie je najvhodnejšie auto na spánok štyroch osôb.

nature-6_03

Za celý výlet nám pršalo len raz (a aj to len ráno) a skoro vždy bolo krásne slnečno, ale zrovna keď sme prišli k Niagárskym vodopádom, tak bolo zatiahnuto. Vzhľadom na to, že veľká časť vody odporuje fyzikálnym zákonom a proste ide hore (fyzici, trošku nadhľadu), na fotkách v takomto počasí proste splýva s oblohou a vo výsledku tam moc vidieť nie je, pokiaľ nie ste aspoň taký priemerný fotograf ako ja.

Z americkej strany je vidieť vodopády priamo z vrchu, čo je síce pohľad nádherný, ale viacmenej neodfotiteľný. Z kanadskej sú definitívne fotogenickejšie, ale nechcelo sa nám riešiť víza a vôbec či by bolo jednoduché ísť tam a naspäť.

nature-6_04

Auto sa nám podarilo vrátiť bez pokuty (aj keď celkom zasvinené), aj napriek tomu, že sme ho kvôli zápche vrátili trochu neskôr. Ale asi to moc neriešia.

Posledné dve noci bývame opäť cez Airbnb, v East Village na Manhattane u týpkov, z ktorých jeden je určite will.i.am. Byt je ultra malý, na to, že v ňom pravdepodobne bývajú traja (striedalo sa tam moc ľudí a fakt neviem, kto z nich tam naozaj býva, istý som si len will.i.am-om) a k nim ešte my štyria. Ale lokácia je super, will.i.am púšťal sakra dobrú hudbu, Whole Foods blízko, takže sme si nesťažovali. A majú prístup na strechu.

nature-6_05 nature-6_06

Za celé skoro 3 dni v New Yorku si tak uvedomujem, že sme dokopy nič nerobili. Videli sme The Judge a Dracula Untold, boli nespočet krát vo Whole Foods, nakupovali a to je tak všetko. Regulérne flákanie.

Z Manhattanu na letisku sa dá dostať dvoma prestupmi, ale už pri prvom, kde končí metro, sme zistili, že musíme zaplatiť ďalších $38 dolárov za lístok na vlak. Pozrel som teda na Uber, a odhadovaná cena $25-$36. Nemá význam ísť MHD, keď taxík nás dovezie priamo pred terminál. Prišla pre nás čierna limuzína, týpek strašne v pohode a nakoniec sme zaplatili $26. Škoda, že u nás sa Uber len ťažko rozšíri.

nature-6_07 nature-6_08

Na okrasu tu pestujú kel   |   Americká vlajka zložená s Conversiek

Odlietame s hodinovým meškaním.

nature-6_09

11.10.2014

Vo svete Mormonov

Hlavnú časť, návštevu Yellowstonu, máme za sebou, teraz nás čaká dlhá cesta naspäť. Do Yellowstonu sme išli severom, naspäť volíme južnú cestu cez Salt Lake City, Denver, Kansas City, St. Louis, Indianapolis, Pittsburgh a hore k Niagárskym vodopádom, ktoré sme na začiatku vynechali.

nature-5_01 nature-5_02

Do Salt Lake City, mesta Mormonov, prichádzame pred obedom. Pri Temple Square, hlavnej Utahskej atrakcii nás zastavujú dve Mormonky, aby nám dali mapu centra, čo navštíviť a viacmenej nás vyspovedali o úplne všetkom. Ale aspoň sme sa dozvedeli, že sa dá zadarmo dostať do budovy mormonského veliteľstva na 26. poschodie, odkiaľ je krásny výhľad na celé Salt Lake City. Ako naschvál, dnes sa tam však koná nejaké stretnutie z celého sveta, takže sa hore nedá dostať. Práve to jedno poschodie potrebujú.

nature-5_03 nature-5_04

Vo Walmarte sme si skúsili americkú 14 dňovú záruku (vracali sme teplé oblečenie, ktoré nám už je k ničomu) a úplne bez problémov. Bločik, oblečenie, žiadne otázky.

Vonku je príjemne teplo tak že by sme sa išli okúpať. Najvhodnejšie miesto by asi bol Anthelope Island, ale už sa nám nechce vraciať na sever, lebo ubytovanie máme v Santaquin, asi hodinu cesty pod Salt Lake City. Skúšame teda ísť po pobreži na juh, ale nič vhodné sme nenašli. Na Google Maps sme našli plážičku pri Utahskom jazere, ale keď sme prišli, jeden by sa aj dovracal ako to tam strašne páchlo. Tak teda žiadne kúpanie.

nature-5_05 nature-5_06

V Santaquin bývame cez Airbnb u páru, ktorý si pred pol rokom kúpil svadobný salón, The Orchard. Priznám sa, po predstavení sa nám hlavou predierali myšlienky, akým spôsobom nás v noci zabijú. Ale za $7,5 na noc si asi nemôžeme sťažovať.

Ukázalo sa však, že obaja sú strašne milí a týpek sa mohol pretrhnúť, aby nám pomohol akokoľvek mohol. Ráno nám dokonca spravil raňajky, počas ktorých hral Elán. V Amerike, Elán. To chceš.

nature-5_07

Na kúpanie sme sa už pripravili a tak ráno vyrážame k teplému prameňu, asi 150 km pod Santaquin. Drobná zachádzka, ale fakt že sa chceme okúpať. K prameňu vedie 8 km poľná cesta, počas ktorej váhame, či vôbec ideme správne, ale odmenou nám bola 13m hlboká jaskyňa plná teplej vody a troch potápačov, ktorí nám požičali okuliare takže som si mohol aj zafreedivovať. Nič moc k videniu, ale príjemné spestrenie dňa.

Pred nami je opäť ďalšia noc v aute, tentoraz sme si veľmi “múdro” zvolili odpočívadlo v horách, kúsok od Aspenu v Colorade. Zaspávame pri jednom stupni nad nulou.

nature-5_07 nature-5_08

nature-5_11

V Salt Lake City sa nachádza FamilySearch, najväčšia organizácia na vyhľadávanie svojich predkov. Na pamiatku nám spravili fotku.

nature-5_12

Tu sme sa ráno zobudili, 3200 m.n.m., kosa jak sviňa

7.10.2014

Yellowstonský národný park

Premýšlal som, na koľko príspevkov rozdeliť 4-dňovú návštevu Yellowstonu a nakoniec vznikol tento dlhý foto report. Slovami sa to ťažko popisuje, takže bude veľa fotiek, sem tam nejaký popisok a mapa zvierat, ktoré sme stretli. A odporúčam navštíviť, to chcete vidieť.

Cesty skrz Yellowstone tvoria skoro písmeno H, takže behom štyroch dní navštívime postupne každý cíp.

Mapa

Všetky zvieratá, ktoré sme za štyri dni stretli v Yellowstone. Určite som nejaké zvieratá zabudol označiť, ale väčšina by tam mala byť, stádo alebo skupinka zvierat má tiež len jednu ikonu. Mimo týchto sme stretli niekoľko krkavcov, chipmunkov (Chip a Dale, po slovensky to je proste veverička, ale je pásiková a menšia) a hromadu bežného vtáctva.

Deň 1 – severovýchod

Hneď prvého bizóna, ktorý sa prechádzal po ceste oproti nám sme skoro nevideli, lebo sme všetci pozerali vpravo na prírodu. To sme ešte nevedeli, že bizónov tu budeme vidieť nespočet.

yellowstone-1_01 yellowstone-1_02

yellowstone-1_03 yellowstone-1_04

Vraciame sa z jednej výhliadky, bavíme sa a oproti ide rodinka. Keď už je na našej úrovni, pán na nás “Ahoj kluci.” Všade ich stretávame, Čechov.

yellowstone-1_05

Záruka videnia medveďa je hromada áut pri ceste a obrovské objektívy. Sami by sme ho asi nezbadali, ale keď sa po ceste ani nedá prejsť, čo ľudia len zastavia auto a vybehnú von, môže to znamenať len jedno. Medveď v dohľade.

yellowstone-1_06 yellowstone-1_07

yellowstone-1_08

Ku koncu dňa sme si zašli na úplne severovýchodný cíp Yellowstonu, na Trout Lake. Privítala nás však tabuľa zakazujúca vstup kvôli veľkému výskytu medveďov. Na druhú stranu sme však vďaka tejto zachádzke objavili obrovské údolie, kde sa pásli stovky bizónov. Pohľad ako z Levieho Kráľa.

yellowstone-1_09 yellowstone-1_10

yellowstone-1_11

Keď sa dobre zahľadíte, tie malé čierne bodky sú stovky bizónov

Ráno a cez deň sme moc zvierat pri ceste nevideli, ale keď sa začalo stmievať, ako by ich k ceste zvolávali. Srnky, jeleňa, medveďa, nádhera.

yellowstone-1_12 yellowstone-1_13

Bilancia prvého dňa

  • Bizón – 22 jednotlivcov, niekoľko stád a obrovské údolie
  • Grizzly – 1
  • Čierny medveď – 1
  • Veverička – 1
  • Antilopy – dve stáda
  • Jeleň – 5

yellowstone-1_14 yellowstone-1_15

yellowstone-1_16

Deň 2 – severozápad

Tak ako sme včera mali bizóni deň, dnes sme mali deň jelení. Najskôr sme ich vídali jednotlivo a ku koncu dňa obrovské stáda.

yellowstone-2_02 yellowstone-2_03

yellowstone-2_04 yellowstone-2_05

Pri Golden Gate, čo je cestička v údolí zlatastej skaly, sa nám opäť podarilo spozorovať (a natočiť) flegmatičnosť bizónov. Proste si tak kráčal po ceste, ignorujúc úplne všetko naokolo.

yellowstone-2_06

yellowstone-2_07 yellowstone-2_08

Včera sme sa od auta moc ďaleko nevzdialili, takže dnes sme sa vydali na túru k Bobriemu jazeru, asi 7 km. TripAdvisor tvrdil, že po ceste môžeme spozorovať bizóny, antilopy, sem tam aj medveďa, ale nám sa pošťastilo len na jedného bizóna. Ale v jazere sa nám ukázali traja bobri, takže až taká marná cesta to nebola.

yellowstone-2_09 yellowstone-2_10

yellowstone-2_11

Bilancia druhého dňa

  • Jeleň – 11 jednotlivo a veľké stáda
  • Bizón – hafo
  • Bobor – 3
  • Veverička – 1

yellowstone-2_12 yellowstone-2_13

yellowstone-2_14 yellowstone-2_15

Deň 3 – juhozápad

Dnes máme v pláne hlavnú atrakciu Yellowstonu – gejzír Old Faithful. Hneď ráno sme však mali obrovské šťastie a pri ceste sme natrafili na grizzlicu s malým grizzlíčatkom, v istom momente asi 25m od nás (príručka odporúča 100+m). Postupne sa na ceste vytvorila obrovská zápcha, prevážne parkujúcich aziatov a najlepšie bolo, keď sa medvedica otočila smerom k ľuďom ako všetci cúvli. Každopádne, nádherný a asi jedinečný pohľad.

yellowstone-3_01

yellowstone-3_06 yellowstone-3_07

Pri Old Faithful je postavené veľké stredisko a parkovisko pre aspoň tisícku áut. A okolo samotného gejzíru dva rady lavičiek. Asi jediná atrakcia, ktorá je naozaj prispôsobená turistom.

yellowstone-3_02

yellowstone-3_04 yellowstone-3_05

V juhozápadnej časti je síce veľa gejzírov ale oveľa menej zvierat a tak sa vyberáme na 8 km túru k vodopádu Fairy. Prví turisti, ktorých sme stretli? Češi. Ale opäť čo túra, to nové zviera – volavka, ktorá si kráčala po riečke priamo k vodopádu. Modelka.

yellowstone-3_03

yellowstone-3_13 yellowstone-3_14

Keďže sme stretli obrovské množstvo bizónov, jedného by aj zaujímalo, ako chutia. Večer sme naklusali do Three Bear Restaurant, na poriadny bizóní (rare) steak, s fazuľkami. Výborný, ale na slepo by som ho od kravy asi nerozpoznal.

yellowstone-3_10 yellowstone-3_11

yellowstone-3_12

Bilancia tretieho dňa

  • Grizzly – 2 (mama a malé)
  • Bizón – 2 + stádo
  • Labuť – 3
  • Chipmunk – 2
  • Volavka – 1

yellowstone-3_08 yellowstone-3_09

yellowstone-3_15 yellowstone-3_16

Deň 4 – juhovýchod a Grand Teton park

Opúšťame Yellowstone, cez jazernú oblasť na juhovýchode. Prvá zastávka je Yellowstonský Grand Canyon s nádhernými vodopádmi. Radosť do nich padnúť.

yellowstone-4_01

yellowstone-4_02 yellowstone-4_03

Obed máme pri najväčšom jazere, v Lake Village (kde je väčšina vecí zavretá, lebo je po 6. októbri, kedy definitívne končí sezóna). Postupná štrková pláž do ľadového jazera si úplne pýtala kúpanie. A tak som neodolal.

yellowstone-4_04

yellowstone-4_05 yellowstone-4_06

Už sa pomaly blížime k hranici s parkom Grand Teton, keď opäť hromada áut. Jeleň a tri srnky, na dosah ruky, jedna sa kúpe vo vode. Zvieratá sú tu veľmi inteligentné, skoro vždy sa objavia pri odpočívadle, takže vytvorenie zápchy trvá trochu dlhšie. Pokiaľ to teda nie je medveď, vtedy je to okamžité.

yellowstone-4_07

yellowstone-4_08 yellowstone-4_09

Prichádzame do Grand Tetonu, kam nám platí vstupenka z Yellowstonu ($25 na týždeň) ale asi jediná vec k videniu je úchvatný pohľad na jazero s horami v pozadí. Hodiť niečo do seba, s pekným výhľadom predsa lepšie chutí, a poberáme sa ďalej. Opúšťame Grand Teton a prichádzame do krajiny ako stvorenej na horor. 55 míľ ideme absolútne neosvetlenou cestou, bez jedinej benzínky, odpočívadla, civilizácie. Mesiac svieti ako o dušu, akurát, aby sme pred sebou zbadali týpka s motorovou pílou, ktorý sa rozhodol nás zabiť. Tak sme si aspoň tú vyše hodinu cesty predstavovali. Asi 150 míľ od Salt Lake City stojíme na odpočívadle, pripravení na ďalšiu pohodlnú noc.

yellowstone-4_10

Bilancia štvrtého dňa

  • Bizón – 9 + stádo
  • Krkavec – 4
  • Kačičky – 8
  • Labute – 2
  • Jeleň – 15

yellowstone-4_11 yellowstone-4_12

yellowstone-4_13

Photos by Zdeněk Lipenský and Ján Mikláš

3.10.2014

Dve časové pásma na zapád

Z Woodfieldu v Chicagu odchádzame okolo siedmej večer. Dve tisícky kilometrov sa zdá veľa, ale striedame sa všetci za volantom, takže pohoda.

nature-4_01

O pol štvrtej ráno sme to zalomili na odpočivadle. Náš luxusný spánok v aute prerušil len kamionista, ktorý pred odchodom nezabudol trochu potúrovať motor. A ešte smrad topánok.

Po ceste sme našli rezerváciu amerických bizónov a podľa miestnej pani, ktorá sa nám prihovorila máme šťastie, že ich vôbec vidíme, lebo väčšinou sú schované v chládku stromov ďaleko od plota.

nature-4_02 nature-4_03

Keď sme sa dostali za Fargo, civilizácia sa úplne vytratila. Popri diaľnici dotvárali scenériu nekonečné pláne, po ktorých sa sem tam pásli kravy a kone. O pár hodín pláne vystriedali skalnaté pahorkatiny a neskôr sa opäť vymenili.

Druhá (a posledná) zastávka je v Montane, tesne pred mestom Billings, kde máme naplánované nákupy, ale prišli sme až v noci. Montana nás privítala teplotou -6°C a tak spanie v aute pozostávalo z pravidelného budenia čo dve hodiny, aby sme zakúrili v aute. Bola to nádherná noc. To chcete zažiť.

nature-4_04 nature-4_05

Teplota ma presvedčila, že si naozaj chcem kúpiť teplú bundu ale o 8 ráno bol otvorený len Walmart. A že som ju tam aj zohnal, za $52. Čo som v obrovskom nákupnom stredisku nedokázal za 3 hodiny som vo Walmarte stihol za 20 minút.

Voláme do firmy, ktorá ma na starosti kabíny v Yellowstone. Škrt cez rozpočet, keď nám pani oznámila, že žiadne voľné okrem drahých nemá. Stanovanie sme kvôli zime (a nášmu pohodliu) zamietli a tak ostával booking.com. Nakoniec bývame v peknom mestečku West Yellowstone, tesne za hranicami parku.

nature-4_06 nature-4_07

Opäť sa nám nezadarilo, keď sme sa snažili dostať do našej izby. Číslo sedelo, kľúč išiel zastrčiť ale nešiel otočiť. Na informáciach nám povedali, že sme v blbom hoteli.

Po dvoch nociach v aute bola horúca sprcha a vodorovná posteľ to jediné, čo sme v ten deň potrebovali. A pivo.

nature-4_08 nature-4_09

Photos by Zdeněk Lipenský

30.9.2014

Čo by kameňom dohodiť do Kanady

Ešte v požičovni sme zmenili plán cesty a Niagári nechávame na koniec tripu. Z New Yorku to nie je najbližšie a prišli by sme tam až v noci. Vyrážame do Clevelandu.

Už na prvej zastávke nastali mierne nezhody ohľadom šoférovania (a tým “mierne” mám na mysli, že sme skoro išli požičať druhé auto) ale nič, čo by sme nevyriešili. Zatiaľ.

nature-3_01 nature-3_02

Prvá skutočná zastávka bol Best Buy, kde sme na radu kamoša kúpili navigáciu, ktorú do 15 dní môžeme vrátiť. Čo mile radi využijeme (požičanie je za $14 na deň). Ani tu ma však nepotešili, iPhony predávajú len s viazanosťou.

Stojíme na občerstvenie u Wendy’s, kde som si uvedomil, ako strašne ma sere to americké “How you doing?” pri každej interakcii s hociakým predajcom. V reštaurácii, vo fast-foode, v obchode s oblečením, topánkami, na hajzloch, všade. Úplne prvá vec je obligátna otázka ako sa asi tak mám. U Wendy’s som si to uvedomil, keď sa ma opýtala “How you doing, sir?” a ja som jej na to povedal “Pulled Pork Cheeseburger combo, large”. Chvíľu tak divno pozerala a ja potom tiež keď som si to uvedomil. No proste básnická otázka, ktorú by sa ani nemuseli pýtať.

nature-3_03 nature-3_04

Cesta do Clevelandu je krásna. Stále ideme po diaľnici a všade naokolo pohoria a lesy, ktoré hrajú vo všetkých jesenných farbách. To u nás nemáme.

Do Clevelandu sme prišli až za tmy. Hotel sme po ceste rezervovali cez Hotel Tonight a vďaka voucherom bol skoro zadarmo. Úplne typický (m/h)otel ako z filmov – do každej izby sa vchádza z vonku, dve poschodia, pred každou z nich sa dá zaparkovať. Ale na rozdiel od filmov, kde sú krysy, feťáci a únoscovia, náš bol fakt nádherný a čistý.

nature-3_05 nature-3_06

Na večeru sme išli do Crocker Park, čo je obrovské nákupné centrum postavené ako malé mestečko. Rozprávkové. Ale dať si o desiatej večer mega kobe burger so caesar šalátom a zapiť to pivom asi nebude úplne najzdravšie. Deal with it future me!

Do Chicaga volíme skratku cez Detroit. Vita nás prudko industriálne predmestie. Továrne, kontainery, komíny, zhorené a rozpadnuté budovy, presne ako sa praví v legendách.

Parkujeme priamo v centre, pri budove General Motors, Renaissance Center. Viacmenej netušíme, čo sa tu dá mimo železnej päste (a Kanady, ktorá je na druhej strane rieky) vidieť, ale v procese vysadania z auta sme si uvedomili, že sme od neho stratili papiere. Po prehľadaní auta skrz na skrz sme zašli do najbližšej pobočky Hertz, kde nám na počkanie vytlačili nové. Nabudúce si ušetríme ťažké minúty prehadzovania batožiny.

nature-3_07 nature-3_08

Obed v Subway a opúšťame toto bohom zabudnuté mesto. Moc sme sa nezdržali. Na záver som pri výjazde z mesta spravil, na môj vkus, menšiu myšičku s autom, čo u zvyšku posádky vyvolalo mierne infarktové stavy. Aspoň stále žiju.

Chicago nás privítalo intenzívnou vôňou trávy, ktorá sa vynorila odnikiaľ a tiahla sa s nami pekných pár minút. A to sa nám stalo niekoľkokrát.

Lacné ubytovanie máme u černošky Nonyi, ktorá celý svoj dom premenila na hostel. Typická černošská štvrť, kde z počiatku premýšlate, či vôbec vyjdete z auta. Nonya nás privítala ako bratrancov a sesternice zo štvrtého kolena, keby náhodou príde kontrola. Asi tu majú zakázané takto prenajímať domy.

nature-3_09 nature-3_10

Počasie nám neskutočne praje, opäť máme krásnu bezoblačnú oblohu. Oproti New Yorku je Chicago neporovnateľne krajšie, mrakodrapy nie sú tak nahustené, Millenium Park je maximálne nádherný, panoráma mesta, minimálne v noci, úchvatná. A nie je také rušné. Je to tu pjekné.

V rámci flákania sa po meste som objavil Apple Store, pred ktorým bol rad ľudí, čo môže znamenať len jedno – majú iPhone 6 na sklade. Čo by som to bol za fanúšika, keby sa do toho radu nepostavím. O chvíľu ku mne príde holka, že o aký iPhone mám záujem. Zo 64GB odomknutých modelov majú už len zlatý, takže ho proste zoberiem. Telefón mi zarezervuje, dá mi kartičku s kódom a teraz už len musím počkať, kým sa na všetkých predomnou uvoľní predajca. O 30 minút už držím iPhone 6 v rukách 🙂

nature-3_11 nature-3_12

Počas stánia v rade sa zastavila jedna postaršia pani, so striebornými vlasmi a pýta sa ma “Are you still waiting for those phones?” Len prikývnem hlavou a ona na to “Oh my god!” Krútiac hlavou pokračovala vo svojej ceste.

Opúšťame Chicago, navigácia ukazuje ďalšiu zastávku o necelých 2000 km – mestečko Billings v Montane. Nevyhneme sa noci v aute.

nature-3_13 nature-3_14

V Yellowstone by malo byť v noci celkom zima, takže prvá medzizastávka je nákupné centrum Woodfield. Je tam milión obchodov, ale dobrú bundu som tam nenašiel. Jediné, čo som si odniesol je zautomatizovaná fráza “Hey, how are you?” a následná ignorácia predajcu. To netrvalo dlho.

nature-3_15 nature-3_16

Photos by Zdeněk Lipenský

30.9.2014

New York #2

Druhý deň v New Yorku sme začali veľmi lenivo a pred obedom sme sa z domu nedostali. Čo je samozrejme veľmi dobré, lebo prvá zastávka je Whole Foods a moje milované grilované kurča. Dúfam, že spolu strávime ešte niekoľko plodných dní.

Na dnes máme kúpené lístky na Top of the Rock počas západu slnka, ale dovtedy to bude len flákačka po Manhattane. Práve v tomto čase je v rámci dvadsiateho výročia Priateľov otvorený Central Perk (kde obsluhuje priamo Gunther!), čo si ale uvedomili aj dva bloky ľudí a tak sme sa len popozerali pred kaviarničkou a pokračujeme ďalej na juh. Šťastie opäť skúsime o dva týždne keď sa vrátime z road tripu.

nature-2_01 nature-2_02

Dostávame sa do business časti Manhattanu, súdy, právo, Wall Street ale je sobota, takže je to tu ľudoprázdne. Ale ako pjekné.

Slnko sa nebezpečne blíži k horizontu a tak stúpame 67 poschodí na vrchol Rockefeller Center, na Top of the Rock. Mrte ľudí (minimálne piati Slováci), ktorí asi podobne ako my čakajú na najlepšie kýčové zábery zapadajúceho slnka z 2. najvyššieho verejného miesta v New Yorku. Aj toto bolo pjekné. Celé je to tu pjekné.

nature-2_07 nature-2_08

Neuveríte, kam sme išli na večeru a nákupy na zajtrajší deň. Áno, áno, Whole Foods. Ja to tam proste milujem.

Autá v Amerike – netuším na čom fičia, ale naprostá väčšina áut v New Yorku (a pravdepodobne teda v USA) je skoro nepočuteľná. Či to je sedan alebo veľké SUV, prejde okolo ako vánok. Ako keby mali všetci elektromotory.

nature-2_09 nature-2_10

Vpravo je zastávka, kde sme bývali

Slnko opäť vyšlo, opäť hic jak u nás v lete. My sme opäť vystúpili na Manhattane, tentoraz na úplnom juhu odkiaľ vyplavávajú ľode na Sochu Slobody. Vstupenky do jej koruny sú až do Novembra vypredané a tak sme sa len prechádzali po ostrove.

nature-2_11 nature-2_12

Ľoď nás zobrala aj na Ellis Island, cez ktorý museli v minulosti všetci imigranti prejsť. Keby ma zaujíma história, asi by sa mi tu páčilo, ale ináč je to len staršia budova, vhodná na natáčanie hororu z prostredia psychiatrickej liečebne. A tak sa poberáme naspäť na Manhattan.

nature-2_13 nature-2_14

Veľmi krotké čajky

Nákupy si nechávame na posledné dni (aby sme mali čo jesť) ale aj tak sa nevyhneme Mayce’s – “World’s largest store” ako vraví obrovský banner vpredu. Je tak veľký a starý, že podľa poschodí sa dá určovať jeho vek. Od šiesteho sú kraje eskalátorov drevené a od siedmeho dokonca aj samotné schody eskalátoru. Moc ľudí tam asi nechodí.

nature-2_15 nature-2_17

Vľavo je naša denno-denná záchrana, vpravo High Line Park

Na záver sme si dali prechádzku po High Line Park, starej nadzemke, prerobenej na pekný park a zabalili to. New York, vidíme sa o 2 týždne. A zajtra ráno.

nature-2_16 nature-2_18

O deviatej ráno už sme boli v New Jersey na letisku Newark, kde na nás čakalo požičané auto. Je to lacnejšie ako v New Yorku na JFK. Naložíme sa, kolečko po parkovisku na vyskúšanie a keď sme sa dostali k exitu, slečna nám povedala, že sme si zobrali zlé auto 😀 Tak sme sa vrátili a všetko prehádzali do správneho, Chrysleru 200. Road trip začína.

nature-2_03 nature-2_04

Nová dvojička

nature-2_19 nature-2_05

Photos by Zdeněk Lipenský

28.9.2014

New York #1

Nastupujeme do krásneho nového Boeingu a síce nie business trieda, voči low costu je to neporovnateľné. Spoločnosť mi robila 24 ročná texačanka Julie, ktorá sa vracia domov zo štúdií v Izraeli a tripu po Európe.

Počas letu každému rozdávali Customs Declaration Form, bez ktorého by vás do USA nepustili. Vypisoval som ho počas turbulencií, takže sám som mal problém ho po sebe prečítať. Veľa šťastia úradníkom.

Kontrola po pristátí, pri vstupe do USA, prebehla veľmi jednoducho. Spýtali sa ma na dôvod návštevy (turistika) a zobrali si otlačky prstov. A to bolo všetko, žiadne dlhé rozhovory.

nature-1_00

V momente ako sme vyšli mimo letiskovú halu sa na nás vrhli “taxikári”, že nás odvezú hocikam. Chvíľu to vyzeralo, že sa navzájom aj pobijú. Minútu na to prišlo policajné auto a všetci sa zrazu zdekovali. A tak sme si do Brooklynu, kde cez AirBnb bývame prvé štyri noci, zobrali skutočný žltý taxík, 16km za $35. Celkom dobrý deal.

Doma nás privítal nikto. Hostiteľka, černoška Candy, bola aktuálne niekde na párty a tak nás po telefóne navigovala čo kde ako a že zajtra sa uvidíme. Dobrú noc.

Drobný jetlag spôsobil, že o 6 ráno už sme boli hore a bolo na čase uspokojiť štyri hladné krky. Vydávame sa preskúmať okolie, čo znamená nájsť otvorený fast food. Vyhral to (a súčasne aj prehral) McDonalds. Fakt odporné, oproti Európe ako keby úplne iná sieť. A nos mi napovedal, že sa tam niekto povracal. Po ceste domov sme stihli zablúdiť, ale ľudia sú tu naozaj ochotní a radi nám poradili kudy kam.

Ráno sa stretávame s Candy, úplne typická černoška, ako z filmov, ktorá nám dala pár tipov, čo by sme určite mali navštíviť, čo ani nie je potreba a tak nasadáme na metro (2 hodinový lístok za $2.75), smer Manhattan.

nature-1_03 nature-1_05

Počasie nám veľmi praje, celé 3 dni čo sme v New Yorku, je bezoblačno, 27 stupňov. Proste úplne dokonalé počasie. Metrá sú klimatizované, čo vyzerá ako super vec, ale v noci sa ukáže ako úplna blbosť (vonku chladnejšie, v staniciach metra dusno a horko a vlaky extrémne chladné – ideálne na rýmičku).

Vystupujeme pri Empire State Building, kam sme sa ani nepokúšali dostať, a vyrážame smer Central Park. Prechádzame cez Time Square, kde sa práve chystá nejaký koncert, pofotíme sa, popozeráme, ale v princípe nič zaujímavé. Po 7th Avenue sa dostávame až k Central Parku, kde sme objavili najlepší obchod na svete – Whole Foods.

nature-1_06 nature-1_07

Whole Foods – dôvod, prečo by som sa sem presťahoval. Toľko jedla, toľko ovocia, toľko zeleniny. Pravdepodobne tu majú všetku zeleninu a ovocie sveta, nádherne to vyzerá, ešte lepšie to chutí a to grilované kura! Pre Brňákov, je to asi 100x väčšie Sklizeno. Každopádne, nakúpili sme si na obed, našli vhodné miesto v Central Parku a začali hody. Ráno, desiata, obed, olovrant, večera – tak často by som dokázal jesť kurča z Whole Foods, zajedané jahodami, malinami, kiwi, černicami, brusnicami a melónom. Polka kurčaťa, štvrť kila ovocia – necelých $10.

nature-1_08 nature-1_09

Jedným z dôvodov, prečo som sa tešil do NY je samozrejme nový iPhone 6. Blížime sa k 5th Avenue a už z diaľky je vidno ikonickú sklenenú kocku hlavného Apple Store. Zídeme po schodoch do podzemia kde hlava na hlave prezerá všetky Apple produkty. Predriem sa k novým iPhonom a hneď ma ovalí veľkosť iPhonu 6+ – fakt obrovská lopata a nech som čítal hocikoľko článkov a videl nespočet porovnaní, naživo je obrovský. Oveľa väčší, než som si predstavoval. Čím som si definitívne potvrdil, že chcem len “malý” iPhone 6. Zastavujem prvého Génia, ktorý mi potvrdil, čo som čakal – nové iPhony sú vypredané, online sa dá objednať len s viazanosťou a jediný spôsob, ako sa k nemu dostať je ráno vystáť niekoľko hodinovú radu samozrejme bez záruky, že v ten deň nejaké iPhony vôbec prišli. Stále nad tým váham.

nature-1_10 nature-1_11

Luxusný Apple Store vymieňame za najluxusnejšie značky, ktoré lemujú 5th Avenue – Tiffany & Co, Gucci, Prada, Armani. Do väčšiny sme sa ani nepokúšali vstúpiť, lebo fešáci v sakách pri vstupu by nás asi dovnútra ani nepustili. Po ceste sme mali aj Grand Central Station, kde sa mimochodom nachádza aj Apple Store, ale nemal som radosť keď sme ho opúšťali.

nature-1_13 nature-1_14

Deň zakončujeme na večeri v Overlook NYC. Volíme typické americké jedlá – hot wings, wrap, burger a pár pív k tomu. Chlast je tu drahý, hot wings štiplavé až až a ešte aj vek nám stále pri vstupe kontrolujú. Amerika.

nature-1_15 nature-1_16

Photos by Zdeněk Lipenský

25.9.2014

Nature road trip

Konečne letím do Ameriky. Po precestovaní väčšiny Európy sa na USA naozaj teším.

Ako sa na správny road trip patrí, ideme v skupinke štyroch. Nápad vznikol asi pred pol rokom, keď mi kamoš písal, či by som s nimi išiel. Nemám vo zvyku hovoriť nie na takého ponuky a tak sme začali pokukovať po letenkách. O pár týždňov som narazil na letenky od Norwegian Airlines z Londýna za necelých 450 eur a tak sme ich rovno kúpili.

Bonus je, že všetky dlhé lety od Norwegianu sú prevádzkované novým Boeing 787 Dreamliner. Trochu zmena po low costových Airbusoch 320 alebo Boeingoch 737, na ktorých lieta Ryanair, Wizz Air aj easyJet.

Od kúpy letenky ubehlo už niekoľko mesiacov a nadišiel deň odletu. Zbalený do príručnej batožiny som ráno o siedmej opustil Brno.

nature-trip-packed

Až kým sme nestáli v zápche na diaľnici a hrozilo, že ani let do Londýna nestihnem, som si moc neuvedomoval, že niekam letím. Častým cestovaním už sa mi asi vytratil taký túžobný pocit pred každým výletom. Ale verím, že keď pristaneme v New Yorku, tak sa opäť vráti 😉

Všetci štyria sa stretávame na Gatwicku, Marek a Pavlína z Edinburghu, Zdeněk z Brna a ja z Prahy. Nechcelo sa mi podstúpiť cestu z Lutonu/Stanstedu (kam sa lieta aj z Brna) cez celý Londýn a tak som zvolil drahšiu letenku z Prahy ale priamo na Gatwick.

The Plan

Od začiatku sme mali cieľ cesty Yellowstone National Park a toho sa aj držíme. Po prílete ostávame pár dní v New Yorku, odkiaľ ideme na sever k Niagárskym vodopádom, do Detroitu (hádam to nebude konečná zastávka), Chicaga a odtiaľ do Yellowstonu. V ňom strávime necelý týždeň a naspäť ideme trochu južne cez Salt Lake City, St. Louis, Pittsburgh a Philadelphiu (to lick the Liberty Bell!).

nature-trip-map

Celkom nás čakajú tri týždne na cestách, okolo 8000 km. Vo veľkých mestách budeme ubytovanie riešiť cez AirBnb (možno Hotel Tonight), mimo nich máme vyhliadnuté kempy. Všetky svoje nádeje vkladám do počasia, aby v noci nebolo pod nulou. V Billings, kúsok nad Yellowstone, je dnes 33 stupňov a v nedeľu už iba 11. Trochu extrémne počasie.

Ak pôjde všetko podľa plánu a podarí sa mi v New Yorku zohnať prepaid SIMku (a ideálne aj nový iPhone) tak by som chcel Flákača celkom pravidelne písať. A keď nie, tak celkom nepravidelne keď budeme niekde stáť.

So long.