Zázračné mesto II – po Kristovi

Dobicykloval som až pod Krista, kúpim lístok na zubačku a už som pri turnikete, keď mi slečna oznámila, že ja mám lístok až o dve hodiny. Už viem, prečo písali, aby som si ho kúpil na internete. Zašiel som teda na obed, pozrieť neďaleké námestie a keď som sa vrátil, stále ostávala hodina. Poslušne som si teda sadol a začal počítať ovečky.

Ak ma pamäť neklame, na trati sú vždy tri zubačky, ktoré pendlujú hore dole. Cestu hore si kupujete na konkrétny čas, na cestu dole musíte vystáť radu. Po 20 minútach, keď už sa ocitnete na vrchu, zistíte, že ešte máte pred sebou finálnych 223 schodov.

Našťastie som tu pomerne mimo sezóny, ale aj tak bolo hore dosť ľudí na to, aby som skončil aspoň na tucte cudzích fotkách. Fotkách ľudí, ktorí absolútne nevedia fotiť. Nie, počas dňa blesk telefónu naozaj nespraví rozdiel. Výhľad na mesto je úžasný, v diaľke vidieť štadión Maracanã či vyše 13 km dlhý, osem prúdový most Rio-Niterói. Porobil som teda pár fotiek, 1-2 selfies a šťastný prešťastný sa postavil do rady na zubačku.

Výhľad z Krista na južnú časť Ria

—

Na Riu, resp. južnej turistickej časti, sa mi veľmi páči, ako hornaté a zelené mesto to je. Nachádza sa tu niekoľko kopcov, pralesov či parkov. Je príjemné vidieť v meste toľko zelene. Jeden menej slnečný deň som obetoval práve návšteve parkov a botanickej záhrady. Ono vlastne slnečné dni v Riu som zažil len len prvé dva a posledný, zvyšok týždňa je pod mrakom. To mi ani neuveria, že som bol v trópoch, keď prídem biely ako obvykle.

V botanickej záhrade paradoxne neboli najlepšie kríky, stromy a kvety, ktoré som nikdy nevidel, ale hromada malých opičiek. Opičiek, ktoré vedú nekonečný boj s bambusovým stromom. Za pár minút, čo som sa po vzore National Geographic snažil spraviť dokonalú fotku opičky (neúspešne), dokázali polámať metre bambusu.

A ešte som aj zahliadol mladomanželov.

—

Obvykle cestujem kvantitatívne, tzn. maximálne 2-3 dni na jednom mieste a prejsť čo najviac destinácii. V Riu som celý týždeň, čo má jednu obrovskú výhodu. Stredu pršalo a ako je deň dlhý som nevytiahol päty z hostelu. Raňajky, práca, obed, seriály, pivko, čítanie Becoming Steve Jobs, ďalších pár piviek, už nie úplne sústredená práca a na záver Caipirinha. Za mňa dokonalý deň 😉

Kokosy na pláži

Asi najviac mi bude chýbať pláž. Všetko ostatné je nahraditeľné, ale možnosť si ísť ráno zaplávať do mora, alebo si len tak sadnúť do piesku s kokosom v ruke, to v Brne asi nedám. Možno na Kraváku.

Hostel Lisetonga sa nachádza 600 metrov od najbližšieho dodávateľa čerstvých kokosov, týpka, u ktorého som si kúpil celkovo 16 kokosov. Ďalšia vec, ktorá mi bude chýbať. Kúpiť si kokos a ísť sa prechádzať po pláži (to zo mňa robí perfektného partnera, nie? Prechádzky po pláži). A pekné ženy v plavkách samozrejme (to asi neguje moju perfektnosť).

—

Dnes to je taký kratší príspevok, vôbec sa mi nechce písať, takže aspoň pár fotiek.