Pláž Copacabana

“Cidade Maravilhosa” – oveľa lepšia prezývka.

—

Ešte v São Paule na letisku ma prekvapili 5kg príručnou batožinou. Väčšina ženských kabeliek taký limit nemôže spĺňať. Môj batoh mal 8kg, takže bude cestovať bez môjho dozoru. Samotný let do Ria trval 35 minút, čím si vyslúžil ocenenie najkratší let, akým som kedy letel. Na letisku som ale musel ďalších 45 minút čakať, kým mi donesú batoh, takže až taký krátky v konečnom dôsledku nebol.

—

Za vopred zaplatených R$79 beriem taxík do 25km vzdialeného hostelu Lisetonga. Do konca dňa už viacmenej nič nerobím a tak sme s Jurom, majiteľom hostela, dali krátky pokec. Mimo iné som sa dozvedel, že nedávno prepustili 200 zlodejov a vrahov, lebo už nebolo miesto v polepšovniach. Ale juh Ria je ináč bezpečný 😉 A ešte nezabudol spomenúť veľmi podstatnú vec, že každá pláž má vlastnú dlažbu, takže keď sa ráno zobudíte v piesku, hneď viete kde ste. Praktické.

Pjekný, jedno aj druhé

Spolu s troma Brazílčankami bývame na izbe Bratislava s terasou skoro väčšou ako samotná izba. Nie je lepšieho spánku, ako pri otvorenej terase a zvuku dažďa. Moje plány na zoznámenie stroskotali na mojom konštantnom jetlagu alebo na tom, že sú moc mladé. Naše biorytmy sú posunuté aspoň o 6 hodín. Ja o 21 zaspávam a pred 5 sa sám zobúdzam, oni jednu noc idú spať o druhej, druhú o štvrtej. Za tri dni sme sa skoro ani nevideli. Ale aspoň návrat do Európy bude bezproblémový, časovo to skoro vychádza, že spím ako Európania.

Ráno som sa napriek nechutnému horku odhodlal ísť behať, keď už bývam prakticky na pláži. Ideálne mesto na športovanie. Pláže Copacabana a Leme, ktoré sú spojené, majú skoro 5km, kúsok ďalej je ďalšich 5km pláží (Ipanema a Leblon). Bežcov je tu neúrekom a celkom pravidelne sú postavené rôzne preliezky na cvičenie. A množstvo športovcov (a pekných žien) dokáže namotivovať.

Bicykle

V Riu majú super vychytané požičiavanie bicyklov. Po celom meste sú stojany s bicyklami (celkovo okolo 300, v každom 12 bicyklov). Stačí si nájsť voľný bicykel, v appke zadať číslo stojanu, číslo bicykla a on sa vám odomkne.

Cena je buď R$5 na deň alebo R$10 na mesiac. Viacmenej sú zadarmo. Po odomknutí na ňom môžete hodinu jazdiť, potom ho musíte vrátiť do hociktorého stojana, ináč vám z karty strhnú nejaké penále. Každou prebicyklovanou hodinou musíte 15 minút počkať, kým vám dovolí odomknúť ďalší bicykel. Ja som na ten limit ani raz nenarazil, lebo za 20 minút sa niekam odveziem, tam strávim nejaký čas a pokračujem ďalej na novom bicykli.

Pre cudzinca je teda najväčší problém mať mobilný internet. Bez neho nemáte ako odomknúť bicykel. Nazbieral som všetkú potrebnú vôľu a vydal sa do najbližšieho obchoďáku vybaviť si SIMku. Našiel som operátora, ktorého mám v roamingu, lebo sa mi nechcelo zisťovať, ktorý je najlepší (sú tu celkovo štyri operátori). Hneď ako som povedal prvé anglické slovo tak ma poslal na 4. poschodie, že tam sa so mnou dohovoria. Vyčkal som hodinovú radu a o 30 minút neskôr už som mal funkčnú SIM kartu. Ani to nebolelo. Za R$30, z toho R$20 kredit a denne 10MB zadarmo. Kredit asi ani nevyužijem, lebo na odomykanie bicyklov 10MB bohato stačí.

Keď už máte internet v mobile, doprava po Riu je nádherná. Cyklochodníkov je tu požehnane a relatívne rýchlo sa dokážete dostať viacmenej hocikam. Jediný problém je nájsť voľný bicykel.

—

S praktickým dopravným prostriedkom som sa konečne mohol vybrať mimo Copacabanu. Kým ešte svieti slnko idem na Pão de Açúcar, malý hornatý poloostrov. Lanovkou sa dá vyviesť najskôr na Morro da Urca a odtiaľ ešte vyššie na Sugar Loaf mountain, odkiaľ je nádherný výhľad na obrovské Rio a pri troche šťastia stretnete aj opice. Odporúčam nosiť ISIC so sebou, väčšinou sú 50% zľavy na vstup.

Opica 🙂   |   Na fotke vpravo môžete spozorovať Krista

Ďalšie cestovanie mi nachvíľu prekazili bicykle. Pri jednom stojane sa mi nechcela appka prihlásiť, takže som nemohol bicykel odomknúť. Prišli ku mne tri Brazílčanky (oni snáď chodia vždy v skupinke troch), že či potrebujem pomôcť. Tak som im vysvetlil čo a ako, ponúkli mi svoj telefón nech sa skúsim prihlásiť tam a keď ani to nepomohlo, jedna z nich zavolala na dispečink (?) bicyklov a manuálne ho pre môj účet odomkla. Veľmi ochotné slečny.

Vyrážam ku Kristovi, ale o ňom až nabudúce.

Pohľad na celú Copacabanu

Jedno z letísk je prakticky v meste, takže piloti celkom krkolomne nalietavajú dosť nízko nad mestom

This is how I roll – bez kokosu ani na krok a bicyklom v zápche zásadne pomedzi autá

Pohľad na mesto z Ibirapuera Parku

Aké mesto sa dobrovoľne chce prezývať “Zem mrholenia”? Nemá to šmrnc.

—

11 hodinový let ubehol prekvapivo rýchlo. Polku som prespal, zvyšok pozeral seriály a počúval podcasty. Akurát z jedla mi po pristáni nebolo najlepšie. Ešte v lietadle rozdávali vstupno-výstupnu kartičku (zdrap papiera), ktorý je treba vyplniť, na letisku dostanete razítko a počas celého pobytu by ste ju mali mať zo sebou. Ja ju síce zo sebou nenosím, ale bez nej by mohol byť problém pri odchode z krajiny. Takže nestratiť.
b
Kontrola prebehla bez problémov, akurát bolo milión ľudí predomnou, lebo som dokázal 2x na letisku zablúdiť (skenujem okolie a nikde žiaden Exit. Oni to proste nazvali Way out). A hlavne dostať sa z našej brány ku kontrole trvalo pešo minimálne 15 minút, aj keby neblúdim. Nechutne veľke letisko.

Výhľad na São Paulo z 20. poschodia hotela Pergamon

Pristáli sme na Termináli 3 a keďže ako obvykle hotovosť riešim až na mieste, idem k najbližšiemu bankomatu. Vložím kartu, chvíľu to chrústa a naspäť mi ju vypľuje. Ešte to dva krát skúsim a začínam tušiť nejakú zradu. V Izraeli mi v zmenárni vedeli dať hotovosť priamo z karty, takže vyskúšam aj tu. Neúspešne. Už odchádzam, keď si slečna za okienkom všimla, že mám VISU a vraví, že musím ísť na Terminál 2. WTF? Terminál 3 má bankomaty pre MasterCard a Terminál 2 pre VISA? De sme? Po dlhšej prechádzke teda vyberám R$800 (približne €250, na uľahčenie používam kurz R$3 = €1).

Do centra si kupujem spiatočný lístok za R$84. Blbé je, že je potreba uviesť presný čas (chodí každú pol hodinu). Ako tak čakám na môj spoj, nejde si nevšimnúť pekné ženy. Budem musieť zainvestovať do fejkových Ray-Banov, nech to nie je také okaté.

—

Už po ceste z letiska sa prejavujú neslávne zápchy (rekord z minulého roka je 344km dlhá zápcha naprieč celým mestom) ale stále to do centra trvalo len okolo hodiny. Čo som tak vysledoval, určite sa oplatí zainvestovať do motorky. Tie proste idú po deliacej čiare, takže na 4-prúdovej ceste sú ďalšie 3 prúdy pre motorky.

Taká brazílska Wall Street

São Paulo v bodoch

• angličtina – jazyk, ktorý tu okrem týpka na recepcii nevie absolútne nikto. Bez srandy, za 2 dni som nestretol človeka, ktorý by mi rozumel. Musel som sa naučiť aspoň čísla a “Koľko?” portugálsky, ináč by som si tu ani vodu nekúpil
• semafory – skoro výhradne pre autá, aj na obrovských križovatkách. Chodci semafory nemajú a buď sa rozhodnete podľa semaforov pre autá, ale proste prejdete, keď nič nejde. Pri pamiatkách ale nájdete špeciálne semafory, kde namiesto panáčika je konkrétna pamiatka. Vychytané

• bezpečie – za mňa palec hore. Pár rokov dozadu tu ževraj radikálne znížili kriminalitu a počas dňa som vôbec nemal čo i len náznak pocitu nebezpečia. Slnko zapadlo okolo 18, na hotel som prišiel už za tmy niečo po 19, ale ani za tú hodinu to nebolo nič strašné
• voda – povráva sa, že vo väčšine mesta je pitná, ale na hoteli musí byť aspoň stokrát prefiltrovaná, lebo chutí naozaj hnusne
• jedlo – do 3 vecí som sa na týždeň zaľúbil – kešu džús (som ani nevedel, že existujú kešu jablká), Bolinhos de Bacalhau (zemiakové guličky plnené rybou, 3 za R$2) a čerstvá kokosová šťava (R$5). Všetky tri sa dajú kúpiť na každom rohu. Mimo toho tu fičí ešte pastel, ale ten som zatiaľ neskúšal, fičím na bolinhos

Nosiť kokosový orech je trochu nepraktické a ťažké, ale stojí za to   |   Kešu džús máme na hoteli, takže za ten nevyhadzujem peniaze

Bystré oko spozoruje antibakteriálny gél. To aby ma to tu náhodou neprehnalo

• štvrte – stačí si vyhliadnúť nejakú dlhú ulicu a keď po nej pôjdete ani nie moc dlho, zmení sa na nepoznanie. Takto som sa zrazu ocitol na Paulista Avenue, modernej a rušnej ulici, na nerozoznanie od hociakého veľkomesta. Potom odbočíte a o chvíľu sa opäť ocitnete v “slume”
• autá – mrte moc. Nie nadarmo majú najväčšie zápchy na svete. Na každom kroku tu narazíte na autoopravovňu
• SIM karta – výnimočne som si ju nevybavoval, lebo pre cudzinca je to ževraj celkom dlhý proces, obzvlášť keď predajca pravdepodobne nevie anglicky. To ani ruky a nohy nepomôžu
• špina – napriek tomu, že sem tam voči mne kráčal šváb, celkovo to nie je až také hrozné. Paríž bol miestami špinavší
• parky – pár sa ich tu nájde, najväčší je Ibirapuera Park a tam to teda žije. Normálne brazílsky Central Park – ľudia piknikujú, mrte moc bežcov, fontány, jazerá, múzeum, planetárium, západný svet. Jeden by aj zabudol, že je v južnej Amerike

Miestne trhy, Rua 25 de Março

—

Sečteno podtrženo, Brazília je zatiaľ dobrá. O pár hodín letím do Ria, kde očakávam, že to bude viac turistickejšie, budem bývať na hosteli (v Sau som na hoteli), takže to nebude také samotné potuľovanie po meste (nie, že by mi to vadilo) a hlavne konečne more. Je tu strašne teplo a more už potrebujem k životu.

Výhľad na São Paulo z Edifício Itália, 2. najvyššej budovy v meste

Inšpirácia pre Big Hero 6   |   Praktické telefónne búdky keď prší

Na záver holub s chlpatými nohami

Pod Kristovou pravou pazuchou by som mal bývať

Často keď sa ma niekto spýta prečo letím tam, kam letím, a ja odpoviem, lebo boli lacné letenky, tak nechápu. A ja zase nechápem, čo je na tom k nepochopeniu. Môj cieľ je do konca života precestovať celý svet (možno s výnimkou niektorých afrických krajín a krajín Blízkeho východu). Poradie návštevy je mi úplne ukradnuté. Tak prečo by som mal platiť 600+ EUR za regulérnu letenku, keď je akcia za 200-300 EUR?

Každopádne, deň pred Silvestrom boli lacné letenky 😉 Z Madridu do Sao Paula a naspäť do Berlína s prestupom v Madride. Do Madridu lieta Ryanair z Bratislavy a z Berlína bus alebo vlak. Takže spoje nie sú problém.

Určite chcem návštíviť Rio de Janeiro ale pozeral som, či nenájdem nejakú dobrú multistop letenku Sao Paulo, Rio de Janeiro a hlavné mesto hociktorej krajiny naokolo (Buenos Aires, Montevideo, Asuncion, La Paz alebo Santiago). Našiel som celkom prijateľné ceny (do $300), ale blbé dátumy (vždy bolo jedno z miest menej ako 24 hodín). Potom som trochu pogooglil o konkrétnych mestách a bezpečnosti a vzhľadom na to, že mám zo sebou Macbook tak som si kúpil za 130 EUR spiatočnú letenku do Ria. Rád by som sa s ním aj vrátil.

—

Z Madridu letím dnes o polnoci, ale do Madridu som priletel včera na obed (mimochodom express do centra za 5 EUR). Naozaj sa mi nechcelo prechádzať uličkami Madridu a tak som akurát zašiel do Apple Store pozrieť Apple Watch a nové Macbooky. Ani jedno nemali. Tož teda 20 hodín na hoteli a 9 na letisku 🙂 Madrid je krásny.

—

Plány v Brazílii zatiaľ nemám žiadne, ale aj tých málo, čo mám (letenka do Ria a rezervované hotely v Sau aj Riu) som počas písania tohto článku zmenil. V Riu som 6 nocí a mal som rezervovaný hotel pri Copacabane. Dosť drahý. Ale ako tak brúzdam po nete na letisku, narazil som na článok o Slovákovi, ktorý vlastní pri Copacabane hostel. Znamenie z neba, lebo rezerváciu hotelu môžem ešte 10 hodín bezplatne zrušiť. Slováčisko ma výborné recenzie a ešte aj ušetrím hafo peňazí.

—

Ešte trochu pochválim Iberia aerolínky, s ktorými letím. Na rozdiel od Ryanairu alebo Wizzairu, kde je online check-in možný mesiac pred odletom som u Iberie mohol spraviť check-in až dnes. Čo som myslel, že bude problém, lebo budem musieť vytlačiť boarding pass, ale ukázalo sa, že nemusím. Stačí pekný lístok v iPhone. Je možné, že to takto má väčšina nelowcostových aerolíniek, a len ja som poznačený z cestovania lowcostami.

—

Ozvem sa zo Sao Paula.

Na hostel v Tbilisi prichádzame okolo 1 ráno a slečna na recepcii už evidentne čakala len na nás. Ale sťažovať sa nemohla, písal som jej, že prídeme po polnoci. Obrovská výhoda mať lokálnu SIM kartu s mobilným internetom, hostel sme si rezervovali počas cesty do Tbilisi.

—

Počasie nás ráno naozaj nesklamalo, pršalo presne ako predpovedali. Hneď prvá naplánovana vec bola Mother of Georgia, Kartlis Deda, ale keby viem, že musíme vyšlapať hafo schodov, asi by sme sa na ňu pozreli zo spodu.

Mother of Georgia

Všehovšudy sa v Tbilisi nedá moc na čo pozerať, kostoly, uličky, muzeá a typické “atrakcie”, ktoré upodozrievam, že z celého sveta skutočne nikoho nezaujímajú. Zvolili sme cestu najkratšieho odporu a okolo 14 už sme nemali čo robiť. Vyhladnutí sme našli prvý podnik, ktorý bol otvorený. Veľmi priemerný, takže sme dojedli a presunuli sa do MacLaren’s na írsku kuchyňu a pitku.

Už tam sedíme istú dobu, keď si Johny odbehol a zachvílu vidím Facebook správu, že ostal vymknutý na ženskom záchode 😀 S čašníčkou a ďalšími troma zamestnancami sme ho asi 10 minút odtiaľ dostávali 😀

Gruzínske know-how

Úplne najhlavnejšia vec, pri cestovaní do Gruzínska – prechody pre chodcov tu neznamenajú absolútne nič. Nikto sám od seba nezastaví auto a keď vás náhodou uvidí, ako čakáte na prechode, radšej zatrúbi, aby si bol istý, že ho vidíte a neskočíte mu pod kolesá.

Cenu je dobré si vyjednať dopredu. V našom prípade to bola len cena taxíkov, ale počuli sme o prípadoch, kedy si cenu vyjednávali aj v podniku. Po anglicky tu väčšina ľudí nevie, ale rukami/nohami už sa nejako dorozumiete. Príp. vy po slovensky, oni po rusky.

Moja tradícia fotiť mačky všade. Vpravo je pes, ktorý nás hodnú chvíľu sprevádzal po Tbilisi

Mimo Tbilisi, kde funguje aj normálna MHD, je doprava v Gruzínsku založená na mikrobusoch. Chodia odvšadiaľ všade. V každom meste je 1-2 stanoviská odkiaľ odchádzajú medzimestské linky, po meste si proste zamávate a zastaví vám. Ťažko ale na pohľad povedať kam sa v rámci mesta dostanete a na internete som to nenašiel. V prípade medzimestských spojov sa pripravte na riadnu dávku adrenalínu, lebo šoféri jazdia ako šialení. Ale za výbornú cenu. Cesta z Batumi do Tbilisi, okolo 370km, nás vyšla na 20 GEL (8,5 EUR).

Gruzínsky Orloj, zrovna sme trafili čas, keď to spievalo

Na záver ešte jeden poznatok – Gruzínsko je asi silno veriaca krajina, bo vždy keď Gruzínec prešiel okolo kostola, dva krát sa prežehnal. Či na ulici, alebo na ceste v mikrobuse, ruka mu lietala na všetky smery. Čo by tak robil, keby chodíme stále dokolečka okolo jedného kostola?

A už naozaj posledný poznatok – citrónové chacha. To je to, čo chcete piť, keď Gruzínsko navštívite. Chacha sa dá popísať ako hroznová vodka, ale samotné je to také nijaké. Ale citrónová verzia je naozaj chutná, možno až nebezpečne. Treba skúsiť (a neprehnať to po ceste na letisko) 😉

Miestny “tuning”

Fajnový obed a naša veľkoizba v Tbilisi

Do Batumi prichádzame okolo 11, smer rovno hotel. Má 22 poschodí no na výťahu je len 1 a 2 – tak stlačíme 2 a výťah nás vyvezie na 22. poschodie. Z fotiek to vyzeralo, že má viac ako 6 izieb.

—

Vôbec netušíme, čo je v Batumi k videniu a tak sa po rýchlom prejdení WikiTravel vydávame do mesta. Trochu jet lagnutí.

McDonald’s – futuristický a úplne mimo miestnu architektúru

Batumi vyzerá z pobrežia veľmi pekne, aj keď niektoré budovy majú najlepšie časy za sebou a niektoré naopak ešte len pred sebou. Po niekoľko kilometrovej (romantickej) prechádzke po pobreží sa konečne dostávame k prvým pamiatkám. Samozrejme mimo sezóny je všetko zavreté a na pohľad trochu zaostalé. Ale keďže tu Hilton práve dokončuje nádherný dvojvežový hotel, v sezóne to tu asi naozaj žije.

Na námestí sme objavili (čumením druhým do taniera) príjemnú reštauráciu, kde sme si napriek tomu, že som bol najedený, objednali jedlo pre troch. Ale domáce a podľa foursquare aj výborné 😉 O dve hodiny a 35 GELov menej sme sa nejako dokotúlali na izbu a jetlagnutí na 15 hodín zaspali.

Ráno nás privítalo krásne upršané počasie. Našťastie bolo Kutaisi hrozné a Batumi sme stihli skoro celé prejsť včera. Hlavná disciplína dňa je lanovka na neďalekú 250m vysokú horu. Hore samozrejme hmla hustá ako mlieko, tak sme aspoň posedeli na kávičku a miestne predražené víno, až sa nám vyčasilo.

Alphabet tower s 33 znakmi gruzínskej abecedy

Cestou na hotel sme prešli aj zvyšok pamiatok a pohrávali sa s myšlienkou zobrať nočný vlak do Tbilisi (aj za cenu noci na hoteli, ktorú už sme platili). Na webe gruzínskych železníc sme síce ten spoj nenašli ale veríme TripAdvisoru a za 15 GEL berieme taxík do 5km vzdialeného mestečka Makhinjauri, odkiaľ vlak odchádza.

Hafo veží #1

Na stanici nám tety povedli, že žiaden vlak až do zajtrajšieho rána nejazdí (takže web gruzínskych železníc má predsa len aktuálne informácie o svojich vlakoch). Mierne sklamaní sme vyšli pred stanicu, kde o dve minúty zastavuje mikrobus, týpek sa vykloní z dverí a kričí “Tbilisi!”. Nasadáme do discobusu a máme pred sebou vyše 5 hodinovú cestu.

Hafo veží #2

Miestna kuchyňa a hromada českých pív

Kópia Wall Street býka? Vpravo skoro dokončené Hilton veže

Palác zašlej slávy

“Kvalitné” cesty a nie je to trochu nepraktické?

Wall-E, takto sa neťahá plyn na rozhliadňu

Freedom (to park) square a astrologické hodiny

Viem, že majú iné písmo, ale tie šípky nemôže ani domáci pochopiť

Z dvojhodinového meškania v Brne, kedy už naša veľká rezerva nevyzerala tak veľko, sme nakoniec došli s meškaním 80 minútovým. Žiadne nahánačky, ešte sme skoro 2 hodiny strávili na letisku.

Z nejakého nepodloženého dôvodu som si stále myslel, že dostať sa MHDčkou v Budapešti na letisko je fakt opruz, ale ako sa ukázalo, je to rovnako jednoduché ako v Prahe. Metrom na konečnú a odtiaľ shuttle priamo k terminálu, za 530 HUF. Budapešť sa mi začína veľmi páčit, vzhľadom na to, kam všade sa dá odtiaľto dostať.

—

Nočné lety majú jeden obrovský problém, pokiaľ nie ste ten problém – pripití a hluční Češi a Slováci. My sme narazili na skupinku hneď šiestich, ale keď sa ozvali už štyria cestujúci, z toho jeden im pohrozil, že s jeho kontaktami ich nepustia cez pasovú kontrolu, razom sa ukľudnili. Aj som si pospal.

—

V Kutaisi nás privítalo milión taxikárov, policajtov a SBSka so samopalom. A túlavé psy. Prvé znamenie, že sme neprileteli do turistického raja. Vyberám 400 GEL (~175 EUR, necelých 5 tisíc Kč), čo by mohlo na zvyšok výletu stačiť a rovno berieme za 5 GEL mikrobus do Kutaisi, vzdialenej asi 25km. A nabitú SIM kartu za 11 GEL, čo stačí na 4GB dát (vidíš to T-Mobile? Toto sú data za rozumnú cenu). Vonku bola taká hmla, že šofér mikrobusu si radšej hodil štamprla – asi by bol odvážnejší na ceste.

Tu sa maká 24 hodín denne, 24 dní v týždni

Bus nás vysadil na hlavnom námestí okolo 6 ráno. Po 5 minútach sme mali prejdené celé centrum, po ďalších 10 sme neúspešne ukončili hľadanie ubytovania a tak sme si sadli v parku a čakali kým začne svitať. Keď sa nad tým zamýšľam, tma Kutaisi prospieva, lebo so stúpajúcím slnkom je len vidieť ako moc zle to tam v skutočnosti vyzerá.

Z hlavného námestia väčšina ulíc vyzerá po prvú križovatku celkom obstojne, ale potom je to proste iný svet. Nepopísateľné. V utorok tu ešte strávime deň, takže Kutaisi dostane druhú šancu ukázať svoju krásu ale na teraz odtiaľto prcháme.

—

Za 0,4 GEL berieme miestnu MHD, ktorá funguje asi len vďaka súkromníkom, k jedinému miestu, ktoré aspoň čiastočne pripomína západnú civilizáciu – k McDonaldu. Imaginárny most z tohto bohom zabudnutého mesta na všetky smery Gruzínska, kde to je hádam lepšie. Aj tak nechápem, kto do toho McDonaldu chodí.

Nasadáme do mikrobusu, ktorý nás za 10 GEL zavezie až do Batumi a ja pomaly zaspávam…

Miestne trhy

Poslednú dobu nejak flákam Flákača. Ani z Alghera, ani z Dublinu sa mi písať nechcelo, ale je sobota, 10 hodín ráno a do odchodu autobusu mi ostávajú 3 hodiny. Ideálny čas sa zaviazať na aspoň 3 príspevky z Gruzínska.

—

Letenky ako obvykle boli v akcii a tak ma spiatočný let Budapešť <=> Kutaisi vyšiel na 12 180 HUF, čo je okolo 40 EUR. Už niekoľko krát som si hovoril, že lety z Budapešti nebudem kupovať, lebo je opruz dostať sa na ich letisko, ale vždy podľahnem dobrej cene či destinácii. Moja závislosť.

Prvý krát volím na cestu Brno <=> Budapešť nie vlak, ale autobus so Student Agency, čo vzhľadom na dĺžku asi budem ľutovať. 5+ hodín v autobuse je proste dlho. Na druhú stranu, spiatočný lístok stojí len 22 EUR a SA majú pomerne dobre vybavené busy. Uvidíme.

—

Pri kúpe letenky som plánoval ísť sám (kto už sa nechá nahovoriť na Gruzínsko?), ale jedného večera, pri pivku, som spomínal kamošovi (volajme ho Johny) kam sa chystám a bez váhania si lístok kúpil tiež. Pokročilá nočná hodina v tom možno tiež hrala rolu 🙂

Bežne sa na výlet pripravujem v deň odletu (ak sa vôbec pripravujem) a po pristátí väčšinou ani neviem kam presne idem (pokiaľ nemám rezervovaný hotel, vtedy idem na hotel), ale Johny to mal naplánované už tak týždeň dopredu. O starosť menej.

Z Budapešti do Kutaisi letíme dnes v noci a prilietame kúsok po 4 ráno, takže jet lag nás asi neminie. Z Kutaisi pokračujeme na juhozápad do mesta Batumi, kde máme rezervovaný hotel. Dve noci v Batumi a ideme naspäť do Kutaisi, kde ešte máme v pláne turistiku po horách. A večer presun na letisko, odkiaľ o 5 ráno letíme naspäť do Budapešti. Už sa teším na ďalšiu noc na letisku.

—

Mimo samotného cestovania, ktoré samo o sebe milujem, nezávisle kam idem, sa do Gruzínska teším ešte kvôli jednej veci – konečne môžem vyskúšať Tortuga Travel Backpack. Batoh vytvorený cestovateľmi pre cestovateľov. Praktický pre potreby urban cestovateľov (nie na turistiku po horách) a spĺňa limity pre príručnú batožinu. V prípade Wizz Air ale musíte doplatiť za veľkú príručnú batožinu, alebo byť členom Wizz Privilege Pass (ktorý sa pri pravidelnom cestovaní aj tak oplatí kúpiť).

O dva dni hádam nový článok už z Gruzínska.

Do New Yorku nám ostáva asi 3200 km, tri dni a tri noci. Auto odovzávame štvrtý deň ráno o 9, takže posledná zastávka je čo najbližšie k letisku Newark v New Jersey.

Pozdĺž 3200 km však máme len jedinú podstatnú zastávku, Niagárske vodopády, takže väčšinu času strávime aj tak v aute. Prechádzame cez veľké mestá (Denver, Kansas City, St. Louis, Indianapolis a Pittsburgh), ale v ani jednom nič moc zaujímavé nie je.

V Kansas City, ktorého väčšina sa mimochodom nenachádza v štáte Kansas, spíme cez Airbnb v podzemí rodinného domu o rozlohe skoro 100m², s vlastnou kuchyňou, kúpeľnou a množstvom postelí. A rýchlym internetom. Asi najlepšie Airbnb, aké som zažil. S vlastným vchodom cez garáž sme sa s majiteľmi stretli len keď sme prišli a keď sme odchádzali (veľmi milá rodinka), ináč sme mali úplne súkromie.

—

V Santaquin nám mormonský pár odporúčil pozrieť miestny kaňon a posedieť pri ohni, ktorý je legálne zapalovať v prírode na vyznačených miestach, a tak sa nám to zapáčilo, že sme si za St. Louis spravili opekačku. Klobásky, pivko, pár stupňov nad nulou a následne noc strávená v aute. To už sme si povedali, že viacej zažiť nechceme a tých pár dolárov na hotel obetujeme. Sedan proste nie je najvhodnejšie auto na spánok štyroch osôb.

—

Za celý výlet nám pršalo len raz (a aj to len ráno) a skoro vždy bolo krásne slnečno, ale zrovna keď sme prišli k Niagárskym vodopádom, tak bolo zatiahnuto. Vzhľadom na to, že veľká časť vody odporuje fyzikálnym zákonom a proste ide hore (fyzici, trošku nadhľadu), na fotkách v takomto počasí proste splýva s oblohou a vo výsledku tam moc vidieť nie je, pokiaľ nie ste aspoň taký priemerný fotograf ako ja.

Z americkej strany je vidieť vodopády priamo z vrchu, čo je síce pohľad nádherný, ale viacmenej neodfotiteľný. Z kanadskej sú definitívne fotogenickejšie, ale nechcelo sa nám riešiť víza a vôbec či by bolo jednoduché ísť tam a naspäť.

—

Auto sa nám podarilo vrátiť bez pokuty (aj keď celkom zasvinené), aj napriek tomu, že sme ho kvôli zápche vrátili trochu neskôr. Ale asi to moc neriešia.

Posledné dve noci bývame opäť cez Airbnb, v East Village na Manhattane u týpkov, z ktorých jeden je určite will.i.am. Byt je ultra malý, na to, že v ňom pravdepodobne bývajú traja (striedalo sa tam moc ľudí a fakt neviem, kto z nich tam naozaj býva, istý som si len will.i.am-om) a k nim ešte my štyria. Ale lokácia je super, will.i.am púšťal sakra dobrú hudbu, Whole Foods blízko, takže sme si nesťažovali. A majú prístup na strechu.

Za celé skoro 3 dni v New Yorku si tak uvedomujem, že sme dokopy nič nerobili. Videli sme The Judge a Dracula Untold, boli nespočet krát vo Whole Foods, nakupovali a to je tak všetko. Regulérne flákanie.

—

Z Manhattanu na letisku sa dá dostať dvoma prestupmi, ale už pri prvom, kde končí metro, sme zistili, že musíme zaplatiť ďalších $38 dolárov za lístok na vlak. Pozrel som teda na Uber, a odhadovaná cena $25-$36. Nemá význam ísť MHD, keď taxík nás dovezie priamo pred terminál. Prišla pre nás čierna limuzína, týpek strašne v pohode a nakoniec sme zaplatili $26. Škoda, že u nás sa Uber len ťažko rozšíri.

Na okrasu tu pestujú kel   |   Americká vlajka zložená s Conversiek

—

Odlietame s hodinovým meškaním.

Hlavnú časť, návštevu Yellowstonu, máme za sebou, teraz nás čaká dlhá cesta naspäť. Do Yellowstonu sme išli severom, naspäť volíme južnú cestu cez Salt Lake City, Denver, Kansas City, St. Louis, Indianapolis, Pittsburgh a hore k Niagárskym vodopádom, ktoré sme na začiatku vynechali.

Do Salt Lake City, mesta Mormonov, prichádzame pred obedom. Pri Temple Square, hlavnej Utahskej atrakcii nás zastavujú dve Mormonky, aby nám dali mapu centra, čo navštíviť a viacmenej nás vyspovedali o úplne všetkom. Ale aspoň sme sa dozvedeli, že sa dá zadarmo dostať do budovy mormonského veliteľstva na 26. poschodie, odkiaľ je krásny výhľad na celé Salt Lake City. Ako naschvál, dnes sa tam však koná nejaké stretnutie z celého sveta, takže sa hore nedá dostať. Práve to jedno poschodie potrebujú.

Vo Walmarte sme si skúsili americkú 14 dňovú záruku (vracali sme teplé oblečenie, ktoré nám už je k ničomu) a úplne bez problémov. Bločik, oblečenie, žiadne otázky.

—

Vonku je príjemne teplo tak že by sme sa išli okúpať. Najvhodnejšie miesto by asi bol Anthelope Island, ale už sa nám nechce vraciať na sever, lebo ubytovanie máme v Santaquin, asi hodinu cesty pod Salt Lake City. Skúšame teda ísť po pobreži na juh, ale nič vhodné sme nenašli. Na Google Maps sme našli plážičku pri Utahskom jazere, ale keď sme prišli, jeden by sa aj dovracal ako to tam strašne páchlo. Tak teda žiadne kúpanie.

—

V Santaquin bývame cez Airbnb u páru, ktorý si pred pol rokom kúpil svadobný salón, The Orchard. Priznám sa, po predstavení sa nám hlavou predierali myšlienky, akým spôsobom nás v noci zabijú. Ale za $7,5 na noc si asi nemôžeme sťažovať.

Ukázalo sa však, že obaja sú strašne milí a týpek sa mohol pretrhnúť, aby nám pomohol akokoľvek mohol. Ráno nám dokonca spravil raňajky, počas ktorých hral Elán. V Amerike, Elán. To chceš.

—

Na kúpanie sme sa už pripravili a tak ráno vyrážame k teplému prameňu, asi 150 km pod Santaquin. Drobná zachádzka, ale fakt že sa chceme okúpať. K prameňu vedie 8 km poľná cesta, počas ktorej váhame, či vôbec ideme správne, ale odmenou nám bola 13m hlboká jaskyňa plná teplej vody a troch potápačov, ktorí nám požičali okuliare takže som si mohol aj zafreedivovať. Nič moc k videniu, ale príjemné spestrenie dňa.

—

Pred nami je opäť ďalšia noc v aute, tentoraz sme si veľmi “múdro” zvolili odpočívadlo v horách, kúsok od Aspenu v Colorade. Zaspávame pri jednom stupni nad nulou.

V Salt Lake City sa nachádza FamilySearch, najväčšia organizácia na vyhľadávanie svojich predkov. Na pamiatku nám spravili fotku.

Tu sme sa ráno zobudili, 3200 m.n.m., kosa jak sviňa

Premýšlal som, na koľko príspevkov rozdeliť 4-dňovú návštevu Yellowstonu a nakoniec vznikol tento dlhý foto report. Slovami sa to ťažko popisuje, takže bude veľa fotiek, sem tam nejaký popisok a mapa zvierat, ktoré sme stretli. A odporúčam navštíviť, to chcete vidieť.

Cesty skrz Yellowstone tvoria skoro písmeno H, takže behom štyroch dní navštívime postupne každý cíp.

Mapa

Všetky zvieratá, ktoré sme za štyri dni stretli v Yellowstone. Určite som nejaké zvieratá zabudol označiť, ale väčšina by tam mala byť, stádo alebo skupinka zvierat má tiež len jednu ikonu. Mimo týchto sme stretli niekoľko krkavcov, chipmunkov (Chip a Dale, po slovensky to je proste veverička, ale je pásiková a menšia) a hromadu bežného vtáctva.

Deň 1 – severovýchod

Hneď prvého bizóna, ktorý sa prechádzal po ceste oproti nám sme skoro nevideli, lebo sme všetci pozerali vpravo na prírodu. To sme ešte nevedeli, že bizónov tu budeme vidieť nespočet.

Vraciame sa z jednej výhliadky, bavíme sa a oproti ide rodinka. Keď už je na našej úrovni, pán na nás “Ahoj kluci.” Všade ich stretávame, Čechov.

Záruka videnia medveďa je hromada áut pri ceste a obrovské objektívy. Sami by sme ho asi nezbadali, ale keď sa po ceste ani nedá prejsť, čo ľudia len zastavia auto a vybehnú von, môže to znamenať len jedno. Medveď v dohľade.

Ku koncu dňa sme si zašli na úplne severovýchodný cíp Yellowstonu, na Trout Lake. Privítala nás však tabuľa zakazujúca vstup kvôli veľkému výskytu medveďov. Na druhú stranu sme však vďaka tejto zachádzke objavili obrovské údolie, kde sa pásli stovky bizónov. Pohľad ako z Levieho Kráľa.

Keď sa dobre zahľadíte, tie malé čierne bodky sú stovky bizónov

Ráno a cez deň sme moc zvierat pri ceste nevideli, ale keď sa začalo stmievať, ako by ich k ceste zvolávali. Srnky, jeleňa, medveďa, nádhera.

Bilancia prvého dňa

• Bizón – 22 jednotlivcov, niekoľko stád a obrovské údolie
• Grizzly – 1
• Čierny medveď – 1
• Veverička – 1
• Antilopy – dve stáda
• Jeleň – 5

Deň 2 – severozápad

Tak ako sme včera mali bizóni deň, dnes sme mali deň jelení. Najskôr sme ich vídali jednotlivo a ku koncu dňa obrovské stáda.

Pri Golden Gate, čo je cestička v údolí zlatastej skaly, sa nám opäť podarilo spozorovať (a natočiť) flegmatičnosť bizónov. Proste si tak kráčal po ceste, ignorujúc úplne všetko naokolo.

Včera sme sa od auta moc ďaleko nevzdialili, takže dnes sme sa vydali na túru k Bobriemu jazeru, asi 7 km. TripAdvisor tvrdil, že po ceste môžeme spozorovať bizóny, antilopy, sem tam aj medveďa, ale nám sa pošťastilo len na jedného bizóna. Ale v jazere sa nám ukázali traja bobri, takže až taká marná cesta to nebola.

Bilancia druhého dňa

• Jeleň – 11 jednotlivo a veľké stáda
• Bizón – hafo
• Bobor – 3
• Veverička – 1

Deň 3 – juhozápad

Dnes máme v pláne hlavnú atrakciu Yellowstonu – gejzír Old Faithful. Hneď ráno sme však mali obrovské šťastie a pri ceste sme natrafili na grizzlicu s malým grizzlíčatkom, v istom momente asi 25m od nás (príručka odporúča 100+m). Postupne sa na ceste vytvorila obrovská zápcha, prevážne parkujúcich aziatov a najlepšie bolo, keď sa medvedica otočila smerom k ľuďom ako všetci cúvli. Každopádne, nádherný a asi jedinečný pohľad.

Pri Old Faithful je postavené veľké stredisko a parkovisko pre aspoň tisícku áut. A okolo samotného gejzíru dva rady lavičiek. Asi jediná atrakcia, ktorá je naozaj prispôsobená turistom.

V juhozápadnej časti je síce veľa gejzírov ale oveľa menej zvierat a tak sa vyberáme na 8 km túru k vodopádu Fairy. Prví turisti, ktorých sme stretli? Češi. Ale opäť čo túra, to nové zviera – volavka, ktorá si kráčala po riečke priamo k vodopádu. Modelka.

Keďže sme stretli obrovské množstvo bizónov, jedného by aj zaujímalo, ako chutia. Večer sme naklusali do Three Bear Restaurant, na poriadny bizóní (rare) steak, s fazuľkami. Výborný, ale na slepo by som ho od kravy asi nerozpoznal.

Bilancia tretieho dňa

• Grizzly – 2 (mama a malé)
• Bizón – 2 + stádo
• Labuť – 3
• Chipmunk – 2
• Volavka – 1

Deň 4 – juhovýchod a Grand Teton park

Opúšťame Yellowstone, cez jazernú oblasť na juhovýchode. Prvá zastávka je Yellowstonský Grand Canyon s nádhernými vodopádmi. Radosť do nich padnúť.

Obed máme pri najväčšom jazere, v Lake Village (kde je väčšina vecí zavretá, lebo je po 6. októbri, kedy definitívne končí sezóna). Postupná štrková pláž do ľadového jazera si úplne pýtala kúpanie. A tak som neodolal.

Už sa pomaly blížime k hranici s parkom Grand Teton, keď opäť hromada áut. Jeleň a tri srnky, na dosah ruky, jedna sa kúpe vo vode. Zvieratá sú tu veľmi inteligentné, skoro vždy sa objavia pri odpočívadle, takže vytvorenie zápchy trvá trochu dlhšie. Pokiaľ to teda nie je medveď, vtedy je to okamžité.

Prichádzame do Grand Tetonu, kam nám platí vstupenka z Yellowstonu ($25 na týždeň) ale asi jediná vec k videniu je úchvatný pohľad na jazero s horami v pozadí. Hodiť niečo do seba, s pekným výhľadom predsa lepšie chutí, a poberáme sa ďalej. Opúšťame Grand Teton a prichádzame do krajiny ako stvorenej na horor. 55 míľ ideme absolútne neosvetlenou cestou, bez jedinej benzínky, odpočívadla, civilizácie. Mesiac svieti ako o dušu, akurát, aby sme pred sebou zbadali týpka s motorovou pílou, ktorý sa rozhodol nás zabiť. Tak sme si aspoň tú vyše hodinu cesty predstavovali. Asi 150 míľ od Salt Lake City stojíme na odpočívadle, pripravení na ďalšiu pohodlnú noc.

Bilancia štvrtého dňa

• Bizón – 9 + stádo
• Krkavec – 4
• Kačičky – 8
• Labute – 2
• Jeleň – 15

Photos by Zdeněk Lipenský and Ján Mikláš

Z Woodfieldu v Chicagu odchádzame okolo siedmej večer. Dve tisícky kilometrov sa zdá veľa, ale striedame sa všetci za volantom, takže pohoda.

O pol štvrtej ráno sme to zalomili na odpočivadle. Náš luxusný spánok v aute prerušil len kamionista, ktorý pred odchodom nezabudol trochu potúrovať motor. A ešte smrad topánok.

—

Po ceste sme našli rezerváciu amerických bizónov a podľa miestnej pani, ktorá sa nám prihovorila máme šťastie, že ich vôbec vidíme, lebo väčšinou sú schované v chládku stromov ďaleko od plota.

—

Keď sme sa dostali za Fargo, civilizácia sa úplne vytratila. Popri diaľnici dotvárali scenériu nekonečné pláne, po ktorých sa sem tam pásli kravy a kone. O pár hodín pláne vystriedali skalnaté pahorkatiny a neskôr sa opäť vymenili.

—

Druhá (a posledná) zastávka je v Montane, tesne pred mestom Billings, kde máme naplánované nákupy, ale prišli sme až v noci. Montana nás privítala teplotou -6°C a tak spanie v aute pozostávalo z pravidelného budenia čo dve hodiny, aby sme zakúrili v aute. Bola to nádherná noc. To chcete zažiť.

—

Teplota ma presvedčila, že si naozaj chcem kúpiť teplú bundu ale o 8 ráno bol otvorený len Walmart. A že som ju tam aj zohnal, za $52. Čo som v obrovskom nákupnom stredisku nedokázal za 3 hodiny som vo Walmarte stihol za 20 minút.

—

Voláme do firmy, ktorá ma na starosti kabíny v Yellowstone. Škrt cez rozpočet, keď nám pani oznámila, že žiadne voľné okrem drahých nemá. Stanovanie sme kvôli zime (a nášmu pohodliu) zamietli a tak ostával booking.com. Nakoniec bývame v peknom mestečku West Yellowstone, tesne za hranicami parku.

Opäť sa nám nezadarilo, keď sme sa snažili dostať do našej izby. Číslo sedelo, kľúč išiel zastrčiť ale nešiel otočiť. Na informáciach nám povedali, že sme v blbom hoteli.

—

Po dvoch nociach v aute bola horúca sprcha a vodorovná posteľ to jediné, čo sme v ten deň potrebovali. A pivo.

Photos by Zdeněk Lipenský

Ešte v požičovni sme zmenili plán cesty a Niagári nechávame na koniec tripu. Z New Yorku to nie je najbližšie a prišli by sme tam až v noci. Vyrážame do Clevelandu.

Už na prvej zastávke nastali mierne nezhody ohľadom šoférovania (a tým “mierne” mám na mysli, že sme skoro išli požičať druhé auto) ale nič, čo by sme nevyriešili. Zatiaľ.

Prvá skutočná zastávka bol Best Buy, kde sme na radu kamoša kúpili navigáciu, ktorú do 15 dní môžeme vrátiť. Čo mile radi využijeme (požičanie je za $14 na deň). Ani tu ma však nepotešili, iPhony predávajú len s viazanosťou.

—

Stojíme na občerstvenie u Wendy’s, kde som si uvedomil, ako strašne ma sere to americké “How you doing?” pri každej interakcii s hociakým predajcom. V reštaurácii, vo fast-foode, v obchode s oblečením, topánkami, na hajzloch, všade. Úplne prvá vec je obligátna otázka ako sa asi tak mám. U Wendy’s som si to uvedomil, keď sa ma opýtala “How you doing, sir?” a ja som jej na to povedal “Pulled Pork Cheeseburger combo, large”. Chvíľu tak divno pozerala a ja potom tiež keď som si to uvedomil. No proste básnická otázka, ktorú by sa ani nemuseli pýtať.

—

Cesta do Clevelandu je krásna. Stále ideme po diaľnici a všade naokolo pohoria a lesy, ktoré hrajú vo všetkých jesenných farbách. To u nás nemáme.

Do Clevelandu sme prišli až za tmy. Hotel sme po ceste rezervovali cez Hotel Tonight a vďaka voucherom bol skoro zadarmo. Úplne typický (m/h)otel ako z filmov – do každej izby sa vchádza z vonku, dve poschodia, pred každou z nich sa dá zaparkovať. Ale na rozdiel od filmov, kde sú krysy, feťáci a únoscovia, náš bol fakt nádherný a čistý.

Na večeru sme išli do Crocker Park, čo je obrovské nákupné centrum postavené ako malé mestečko. Rozprávkové. Ale dať si o desiatej večer mega kobe burger so caesar šalátom a zapiť to pivom asi nebude úplne najzdravšie. Deal with it future me!

—

Do Chicaga volíme skratku cez Detroit. Vita nás prudko industriálne predmestie. Továrne, kontainery, komíny, zhorené a rozpadnuté budovy, presne ako sa praví v legendách.

Parkujeme priamo v centre, pri budove General Motors, Renaissance Center. Viacmenej netušíme, čo sa tu dá mimo železnej päste (a Kanady, ktorá je na druhej strane rieky) vidieť, ale v procese vysadania z auta sme si uvedomili, že sme od neho stratili papiere. Po prehľadaní auta skrz na skrz sme zašli do najbližšej pobočky Hertz, kde nám na počkanie vytlačili nové. Nabudúce si ušetríme ťažké minúty prehadzovania batožiny.

Obed v Subway a opúšťame toto bohom zabudnuté mesto. Moc sme sa nezdržali. Na záver som pri výjazde z mesta spravil, na môj vkus, menšiu myšičku s autom, čo u zvyšku posádky vyvolalo mierne infarktové stavy. Aspoň stále žiju.

—

Chicago nás privítalo intenzívnou vôňou trávy, ktorá sa vynorila odnikiaľ a tiahla sa s nami pekných pár minút. A to sa nám stalo niekoľkokrát.

Lacné ubytovanie máme u černošky Nonyi, ktorá celý svoj dom premenila na hostel. Typická černošská štvrť, kde z počiatku premýšlate, či vôbec vyjdete z auta. Nonya nás privítala ako bratrancov a sesternice zo štvrtého kolena, keby náhodou príde kontrola. Asi tu majú zakázané takto prenajímať domy.

Počasie nám neskutočne praje, opäť máme krásnu bezoblačnú oblohu. Oproti New Yorku je Chicago neporovnateľne krajšie, mrakodrapy nie sú tak nahustené, Millenium Park je maximálne nádherný, panoráma mesta, minimálne v noci, úchvatná. A nie je také rušné. Je to tu pjekné.

V rámci flákania sa po meste som objavil Apple Store, pred ktorým bol rad ľudí, čo môže znamenať len jedno – majú iPhone 6 na sklade. Čo by som to bol za fanúšika, keby sa do toho radu nepostavím. O chvíľu ku mne príde holka, že o aký iPhone mám záujem. Zo 64GB odomknutých modelov majú už len zlatý, takže ho proste zoberiem. Telefón mi zarezervuje, dá mi kartičku s kódom a teraz už len musím počkať, kým sa na všetkých predomnou uvoľní predajca. O 30 minút už držím iPhone 6 v rukách 🙂

Počas stánia v rade sa zastavila jedna postaršia pani, so striebornými vlasmi a pýta sa ma “Are you still waiting for those phones?” Len prikývnem hlavou a ona na to “Oh my god!” Krútiac hlavou pokračovala vo svojej ceste.

—

Opúšťame Chicago, navigácia ukazuje ďalšiu zastávku o necelých 2000 km – mestečko Billings v Montane. Nevyhneme sa noci v aute.

—

V Yellowstone by malo byť v noci celkom zima, takže prvá medzizastávka je nákupné centrum Woodfield. Je tam milión obchodov, ale dobrú bundu som tam nenašiel. Jediné, čo som si odniesol je zautomatizovaná fráza “Hey, how are you?” a následná ignorácia predajcu. To netrvalo dlho.

Photos by Zdeněk Lipenský

Druhý deň v New Yorku sme začali veľmi lenivo a pred obedom sme sa z domu nedostali. Čo je samozrejme veľmi dobré, lebo prvá zastávka je Whole Foods a moje milované grilované kurča. Dúfam, že spolu strávime ešte niekoľko plodných dní.

—

Na dnes máme kúpené lístky na Top of the Rock počas západu slnka, ale dovtedy to bude len flákačka po Manhattane. Práve v tomto čase je v rámci dvadsiateho výročia Priateľov otvorený Central Perk (kde obsluhuje priamo Gunther!), čo si ale uvedomili aj dva bloky ľudí a tak sme sa len popozerali pred kaviarničkou a pokračujeme ďalej na juh. Šťastie opäť skúsime o dva týždne keď sa vrátime z road tripu.

Dostávame sa do business časti Manhattanu, súdy, právo, Wall Street ale je sobota, takže je to tu ľudoprázdne. Ale ako pjekné.

—

Slnko sa nebezpečne blíži k horizontu a tak stúpame 67 poschodí na vrchol Rockefeller Center, na Top of the Rock. Mrte ľudí (minimálne piati Slováci), ktorí asi podobne ako my čakajú na najlepšie kýčové zábery zapadajúceho slnka z 2. najvyššieho verejného miesta v New Yorku. Aj toto bolo pjekné. Celé je to tu pjekné.

Neuveríte, kam sme išli na večeru a nákupy na zajtrajší deň. Áno, áno, Whole Foods. Ja to tam proste milujem.

—

Autá v Amerike – netuším na čom fičia, ale naprostá väčšina áut v New Yorku (a pravdepodobne teda v USA) je skoro nepočuteľná. Či to je sedan alebo veľké SUV, prejde okolo ako vánok. Ako keby mali všetci elektromotory.

Vpravo je zastávka, kde sme bývali

—

Slnko opäť vyšlo, opäť hic jak u nás v lete. My sme opäť vystúpili na Manhattane, tentoraz na úplnom juhu odkiaľ vyplavávajú ľode na Sochu Slobody. Vstupenky do jej koruny sú až do Novembra vypredané a tak sme sa len prechádzali po ostrove.

Ľoď nás zobrala aj na Ellis Island, cez ktorý museli v minulosti všetci imigranti prejsť. Keby ma zaujíma história, asi by sa mi tu páčilo, ale ináč je to len staršia budova, vhodná na natáčanie hororu z prostredia psychiatrickej liečebne. A tak sa poberáme naspäť na Manhattan.

Veľmi krotké čajky

—

Nákupy si nechávame na posledné dni (aby sme mali čo jesť) ale aj tak sa nevyhneme Mayce’s – “World’s largest store” ako vraví obrovský banner vpredu. Je tak veľký a starý, že podľa poschodí sa dá určovať jeho vek. Od šiesteho sú kraje eskalátorov drevené a od siedmeho dokonca aj samotné schody eskalátoru. Moc ľudí tam asi nechodí.

Vľavo je naša denno-denná záchrana, vpravo High Line Park

Na záver sme si dali prechádzku po High Line Park, starej nadzemke, prerobenej na pekný park a zabalili to. New York, vidíme sa o 2 týždne. A zajtra ráno.

—

O deviatej ráno už sme boli v New Jersey na letisku Newark, kde na nás čakalo požičané auto. Je to lacnejšie ako v New Yorku na JFK. Naložíme sa, kolečko po parkovisku na vyskúšanie a keď sme sa dostali k exitu, slečna nám povedala, že sme si zobrali zlé auto 😀 Tak sme sa vrátili a všetko prehádzali do správneho, Chrysleru 200. Road trip začína.

Nová dvojička

Photos by Zdeněk Lipenský

Nastupujeme do krásneho nového Boeingu a síce nie business trieda, voči low costu je to neporovnateľné. Spoločnosť mi robila 24 ročná texačanka Julie, ktorá sa vracia domov zo štúdií v Izraeli a tripu po Európe.

Počas letu každému rozdávali Customs Declaration Form, bez ktorého by vás do USA nepustili. Vypisoval som ho počas turbulencií, takže sám som mal problém ho po sebe prečítať. Veľa šťastia úradníkom.

Kontrola po pristátí, pri vstupe do USA, prebehla veľmi jednoducho. Spýtali sa ma na dôvod návštevy (turistika) a zobrali si otlačky prstov. A to bolo všetko, žiadne dlhé rozhovory.

V momente ako sme vyšli mimo letiskovú halu sa na nás vrhli “taxikári”, že nás odvezú hocikam. Chvíľu to vyzeralo, že sa navzájom aj pobijú. Minútu na to prišlo policajné auto a všetci sa zrazu zdekovali. A tak sme si do Brooklynu, kde cez AirBnb bývame prvé štyri noci, zobrali skutočný žltý taxík, 16km za $35. Celkom dobrý deal.

—

Doma nás privítal nikto. Hostiteľka, černoška Candy, bola aktuálne niekde na párty a tak nás po telefóne navigovala čo kde ako a že zajtra sa uvidíme. Dobrú noc.

—

Drobný jetlag spôsobil, že o 6 ráno už sme boli hore a bolo na čase uspokojiť štyri hladné krky. Vydávame sa preskúmať okolie, čo znamená nájsť otvorený fast food. Vyhral to (a súčasne aj prehral) McDonalds. Fakt odporné, oproti Európe ako keby úplne iná sieť. A nos mi napovedal, že sa tam niekto povracal. Po ceste domov sme stihli zablúdiť, ale ľudia sú tu naozaj ochotní a radi nám poradili kudy kam.

Ráno sa stretávame s Candy, úplne typická černoška, ako z filmov, ktorá nám dala pár tipov, čo by sme určite mali navštíviť, čo ani nie je potreba a tak nasadáme na metro (2 hodinový lístok za $2.75), smer Manhattan.

Počasie nám veľmi praje, celé 3 dni čo sme v New Yorku, je bezoblačno, 27 stupňov. Proste úplne dokonalé počasie. Metrá sú klimatizované, čo vyzerá ako super vec, ale v noci sa ukáže ako úplna blbosť (vonku chladnejšie, v staniciach metra dusno a horko a vlaky extrémne chladné – ideálne na rýmičku).

Vystupujeme pri Empire State Building, kam sme sa ani nepokúšali dostať, a vyrážame smer Central Park. Prechádzame cez Time Square, kde sa práve chystá nejaký koncert, pofotíme sa, popozeráme, ale v princípe nič zaujímavé. Po 7th Avenue sa dostávame až k Central Parku, kde sme objavili najlepší obchod na svete – Whole Foods.

Whole Foods – dôvod, prečo by som sa sem presťahoval. Toľko jedla, toľko ovocia, toľko zeleniny. Pravdepodobne tu majú všetku zeleninu a ovocie sveta, nádherne to vyzerá, ešte lepšie to chutí a to grilované kura! Pre Brňákov, je to asi 100x väčšie Sklizeno. Každopádne, nakúpili sme si na obed, našli vhodné miesto v Central Parku a začali hody. Ráno, desiata, obed, olovrant, večera – tak často by som dokázal jesť kurča z Whole Foods, zajedané jahodami, malinami, kiwi, černicami, brusnicami a melónom. Polka kurčaťa, štvrť kila ovocia – necelých $10.

—

Jedným z dôvodov, prečo som sa tešil do NY je samozrejme nový iPhone 6. Blížime sa k 5th Avenue a už z diaľky je vidno ikonickú sklenenú kocku hlavného Apple Store. Zídeme po schodoch do podzemia kde hlava na hlave prezerá všetky Apple produkty. Predriem sa k novým iPhonom a hneď ma ovalí veľkosť iPhonu 6+ – fakt obrovská lopata a nech som čítal hocikoľko článkov a videl nespočet porovnaní, naživo je obrovský. Oveľa väčší, než som si predstavoval. Čím som si definitívne potvrdil, že chcem len “malý” iPhone 6. Zastavujem prvého Génia, ktorý mi potvrdil, čo som čakal – nové iPhony sú vypredané, online sa dá objednať len s viazanosťou a jediný spôsob, ako sa k nemu dostať je ráno vystáť niekoľko hodinovú radu samozrejme bez záruky, že v ten deň nejaké iPhony vôbec prišli. Stále nad tým váham.

Luxusný Apple Store vymieňame za najluxusnejšie značky, ktoré lemujú 5th Avenue – Tiffany & Co, Gucci, Prada, Armani. Do väčšiny sme sa ani nepokúšali vstúpiť, lebo fešáci v sakách pri vstupu by nás asi dovnútra ani nepustili. Po ceste sme mali aj Grand Central Station, kde sa mimochodom nachádza aj Apple Store, ale nemal som radosť keď sme ho opúšťali.

Deň zakončujeme na večeri v Overlook NYC. Volíme typické americké jedlá – hot wings, wrap, burger a pár pív k tomu. Chlast je tu drahý, hot wings štiplavé až až a ešte aj vek nám stále pri vstupe kontrolujú. Amerika.

Photos by Zdeněk Lipenský

Konečne letím do Ameriky. Po precestovaní väčšiny Európy sa na USA naozaj teším.

Ako sa na správny road trip patrí, ideme v skupinke štyroch. Nápad vznikol asi pred pol rokom, keď mi kamoš písal, či by som s nimi išiel. Nemám vo zvyku hovoriť nie na takého ponuky a tak sme začali pokukovať po letenkách. O pár týždňov som narazil na letenky od Norwegian Airlines z Londýna za necelých 450 eur a tak sme ich rovno kúpili.

Bonus je, že všetky dlhé lety od Norwegianu sú prevádzkované novým Boeing 787 Dreamliner. Trochu zmena po low costových Airbusoch 320 alebo Boeingoch 737, na ktorých lieta Ryanair, Wizz Air aj easyJet.

—

Od kúpy letenky ubehlo už niekoľko mesiacov a nadišiel deň odletu. Zbalený do príručnej batožiny som ráno o siedmej opustil Brno.

Až kým sme nestáli v zápche na diaľnici a hrozilo, že ani let do Londýna nestihnem, som si moc neuvedomoval, že niekam letím. Častým cestovaním už sa mi asi vytratil taký túžobný pocit pred každým výletom. Ale verím, že keď pristaneme v New Yorku, tak sa opäť vráti 😉

Všetci štyria sa stretávame na Gatwicku, Marek a Pavlína z Edinburghu, Zdeněk z Brna a ja z Prahy. Nechcelo sa mi podstúpiť cestu z Lutonu/Stanstedu (kam sa lieta aj z Brna) cez celý Londýn a tak som zvolil drahšiu letenku z Prahy ale priamo na Gatwick.

The Plan

Od začiatku sme mali cieľ cesty Yellowstone National Park a toho sa aj držíme. Po prílete ostávame pár dní v New Yorku, odkiaľ ideme na sever k Niagárskym vodopádom, do Detroitu (hádam to nebude konečná zastávka), Chicaga a odtiaľ do Yellowstonu. V ňom strávime necelý týždeň a naspäť ideme trochu južne cez Salt Lake City, St. Louis, Pittsburgh a Philadelphiu (to lick the Liberty Bell!).

Celkom nás čakajú tri týždne na cestách, okolo 8000 km. Vo veľkých mestách budeme ubytovanie riešiť cez AirBnb (možno Hotel Tonight), mimo nich máme vyhliadnuté kempy. Všetky svoje nádeje vkladám do počasia, aby v noci nebolo pod nulou. V Billings, kúsok nad Yellowstone, je dnes 33 stupňov a v nedeľu už iba 11. Trochu extrémne počasie.

Ak pôjde všetko podľa plánu a podarí sa mi v New Yorku zohnať prepaid SIMku (a ideálne aj nový iPhone) tak by som chcel Flákača celkom pravidelne písať. A keď nie, tak celkom nepravidelne keď budeme niekde stáť.

So long.

Z Čiernej Hory odchádzame až na obed. Filip, Mišo a Zuzka sa doobeda išli kúpať, ja s Docentom a Evkou sme ostali zavretí, zlenivení v klímovanom apartmáne. Na internete. Aspoň som stihol dopísať Flákača, keďže aj tak mám niekoľko dňový sklz.

Dnes máme veľmi smelé plány – Dubrovník v Chorvátsku, Mostar a Sarajevo v Bosne a prespať v Maďarsku, príp. Chorvátsku. Šťastena ale na nás pekne z vysoka srala už od začiatku.

Prvé zdržanie nastalo ešte v Čiernej Hore. Štvorkilometrová kolóna pred čiernohorskými hranicami, cez ktoré nás našťastie bez problémov pustili. Následne polhodinové čakanie na chorvátskej strane, kde sme ale tiež nemali problém.

Do Dubrovníku sme prišli po štvrtej, s asi hodinovým meškaním. Mestečko veľmi pekné (ináč by asi nebolo na zozname UNESCO), ale už po chvíli prechádzania po starých hradbách sme nevedeli čo sa tam dá robiť. Času sme tiež nemali nazvyš, tak sme to zabalili.

Prichádzame k bosnianským hraniciam. Cesta ako k hornej dolnej, lebo ideme cez nepodstatný hraničný prechod. Ako na každých hraniciach aj tu si odfotím tabuľu “Vitajte v Bosne a Herzegovine”. Dostali sme sa na radu keď colník na nás svojou hatmatilkou niečo spustil. Vysvitlo, že chce, aby som zmazal tú fotku. Divné, ale pred jeho očami som ju zmazal. Ďalej chcel zelenú kartu od auta. Keďže poisťovňa urobila chybu v čísle ŠPZ, poslali nám kópiu novej zelenej s tým, že originál nie je potreba (a doteraz to nikomu nevadilo). Colník si ale myslel niečo iné a ako každý správny zkorumpovaný policajt sa ponúkol, že za 50 eur nám vystaví novú zelenú kartu. Nie, že by to bolo možné. Úplatok sme odmietli zaplatiť, poznačili sme si číslo policajta a otočili sa naspäť do Chorvátska. Na chorvátskych hraniciach len čudno pozerali, že sa nejako skoro vraciame.

Pokračujeme po hlavnom ťahu na sever, kde sme úplne bez problémov prešli prvými bosnianskými hranicami, následne opäť chorvátskymi a onedlho sme boli už na tretích bosnianských hraniciach. Mierna kolóna, ale zdržali sme sa len štvrť hodinu. Tentoraz sme mu ukázali skutočnú zelenú kartu, na ktorej ale nesedí ŠPZ (svojim spôsobom neplatná karta) a pustili nás.

Do Mostaru sme prišli už za tmy ale za to s VIP parkovaním priamo pri slávnom Starom moste. Celé jeho okolie je vydláždené lesklými a šmykľavými kameňmi, čo musí byť v zime zábava. Pán nasvetlovač svoju prácu vskutku odflákol (flákač jeden!), lebo z jednej strany je most kvôli silným reflektorom nefotiteľný. Z druhej už to bolo lepšie, ale tuším sme boli na pozemku reštaurácie, lebo čašníci po nás nevraživo pozerali. Chvíľu sme sa ešte prechádzali po šmykľavých uličkách a po prvý krát počas celého výletu išli do McDonaldu (fotka McMenu deťom neprístupná ;-)). Už nám došli fajnové poľské klobásky.

Cesta na sever Bosny (ale 200 km) je z väčšiny samá serpentína. Celú sme ju prešli v skupine štyroch áut – dvaja Bosňania, jeden Rakušan a my. Keď zastali Bosňania, zastali sme aj my. Keď Bosňania blbo odbočili, aj my sme blbo odbočili (a v zápätí sa ako kačičky všetci otočili). Nám to ale plne vyhovovalo, lebo naše svetlá svietili tak na 10 metrov a aj tak sme chodili ako pretekári rally – ostrá vpravo, mierne esíčko, 180 vľavo (ešte že máme GPS). Keď už sme sa dostali na diaľnicu, posledných 50 km Bosny, naši kamaráti nás odbehli a o chvíľu sme boli na diaľnici úplne sami. Okrem jednej samovražednej líšky. Ou, skoro som zabudol, v Bosne horel les.

Plán bol dostať sa až do Maďarska a tam prespať, ale na chorvátske hranice sme sa dostali až po tretej ráno (spánok v Bosne sme vylúčili hneď). Na prvom odpočívadle sme sa na 5 hodín zložili a ráno nás čakalo už len 600 km. Tie sme prešli len s dvoma zastávkami na benzínke za osem a pol hodiny. Náš tátoš rýchlosti nad 85km/h nemá moc rád. Evku sme vyložili prvú, s Docentom sme ostali u nej na super kapustnicu s domácim vínkom a odtiaľ už rovno domov dospať dnešnú polonoc.

Bývame asi 300 m od pláže v 3+kk apartmáne. Dve izby s manželskými posteľami, dve pohovky v obývačke, kuchyňa, kúpeľňa. Okolo desiatej ráno sa ideme kúpať na pláž. Ľudí úplne mrte moc, pláž kamenistá (ale to sme čakali, veď sme skoro v Chorvátsku), voda nie úplne teplá – ďalšia turistická destinácia, ktorú si škrtám zo zoznamu.

S Docentom sme išli šnorchlovať k najbližším skalám, ale ani to nestálo za moc, lebo okrem skál na dne nebolo zhola nič. Mŕtvo. Ešte aj morskí ježkovia vyzerali znudeno. Sadli sme si aspoň na čapovaného Nikšička za dve dvacať. A aby toho nebolo málo, aj pivo bolo nejaké slabé. Tu už som ale prižmúril oko, lebo aspoň bolo čapované.

Evka s Mišom išli za 60 eur na parasailing, padák ťahaný motorovým člnom. S pivom v ruke sme ich počkali pod slnečníkom, že ich nafotíme, ale čln ich zobral za priľahlý ostrov, tak sme teda len popíjali. Natáčali ich dve GoPro kamerky a týpek z člnu ich aj fotil, ale za videá a fotky si vypýtali ďalších 40 eur, od čoho ich Docent odhovoril. Ostane viacej na pivo 😉

Obed sme si spravili na apartmáne, obľúbenú fazuľu s chlebom. Po dvoch týždňoch stále mňamka. Poobedná partička žolíka a opäť šli všetci na pláž – hrať žolíka. Ja som si išiel zabehnúť k Starému hradu vo vedľajšom meste Budva, vzdialenému asi 4,5 km. Popri tom som popozeral miestne trhy, spomínaný hrad, mesto a trochu oddýchnutý som sa vrátil.

Na odporúčania majiteľa apartmánu sme išli na večeru do reštaurácie Traja rybári na morské príšerky. Na skúšku som si dal mušle a síce by som sa z nich nenajedol, boli vynikajúce. Evka so Zuzkou si dali rizoto so sépiou a morskými plodmi, Filip s Mišom grilované kalamáre a Docent žraloka. Každý ochutnal z každého, po slečnách sme dojedali rizoto, takže všetci odchádzali najedení až až. Dorazili sme sa zmrzlinou a smoothies.

Pri prechádzke nočným pobrežím sme natrafili na krásnu, živú, španielskú hudbu. Po piatich minútach si ale dali dlhšiu prestávku, smradi, tak sme sa išli ďalej prechádzať. Večer som zakončil opäť s Evkou pozeraním finálnej epizódy Orphan Black. Odporúčam, super seriál.

—

Nikde som nevidel pivo Čiernu Horu ani černohorský rezeň. Asi český a slovenský výmysel.

Nikšičko po prvé a po druhé, fotogenické pivo

Celý dnešný deň bude venovaný Meteorám a ničnerobeniu. Každý kláštor je jeden deň v týždni zatvorený, takže naslepo ideme k najbližšiemu dúfajúc, že to nebude on. Z nášho kempu sú to asi 2 km, s prevýšením niekoľko stoviek metrov. Prvá zastávka je kláštor Rousanou. Z vonku veľmi pekný, cesta k nemu novo vybudovaná (za peniaze EÚ), ale za vstup 3 eurá by som očakával viac, ako predajňu suvenírov a jednu modlitebňu. Takže celkovo skôr fail. Povedali nám však, že najväčší kláštor, Great Meteoron, je práve dnes zavretý.

Pokračujeme vyššie do hôr na výhliadkovú skalku (alebo skalisko, zaléží odkiaľ sa na ňu pozeráte). Z nej sú vidieť ďalšie tri chrámy. Už tu je však poznať, ako moc zkomercionalizovaná oblasť to je. Hromada turistov, jeden autobus odíde, ďalší vzápätí príde. Vyberáme smer k najväčšiemu kláštoru, napriek tomu, že je zavretý. Hneď vedľa je totižto druhý najväčší.

Ako sa blížime ku kláštoru Varlaam, druhému najväčšiemu v oblasti, počet autobusov sa prudko znásobil. Ešte viac komerčné ako tá skalka. Turistov ako zrniek piesku na Sahare, tentoraz už sme s Docentom 3 eurá nezaplatili a počkali pekne v chládočku na ostatných. Stále sa okolo nás pohybovala naozaj pekná grékyňa v dlhých červených šatoch. Asi som už ale chodil do školy keď sa narodila. Južanky sú pekné.

Dva chrámy nám stačili, naspäť sme zvolili “skratku”, ktorú sme tak trochu netrafili. Predierali sme sa húštinami, korytom vyschnutej rieky, pichľavou kosodrevinou a všetkým možným, čo neprípominalo turistický chodníček. Slečny mali radosť. Po polhodine sme sa vytatárili a na ďalšie kláštory zanevreli.

Gréci nám trochu prekazili plány na obed, lebo nikto o druhej poobede nemal rozpálený gril. Čas na grécky šalát. Spoločnosť nám robili tri malé mačičiky, miestna atrakcia pre malé deti a vysokoškolákov. Mierne napapaní sme zvyšok dňa strávili na bazéne, hraním kariet, opaľovaním a hádzaním lopty. A ja písaním Flákača pri pivku. Priamo v kempe je reštaurácia s mini marketom s božím prístupom k obsluhe. Zoberiete si čo chcete a keď odchádzate, poviete mu, čo ste si zobrali a to zaplatíte. Rýchle a efektívne.

O siedmej už sa naplno griluje, tak s Evkou a Docentom sme si sadli na hambáč a kurátko. Bolo to dobré, až na to, že chýbal burger. Proste len mäso s prílohou. Zvyšok tlupy išiel do mesta vybrať peniaze, kde sa aj najedli. Večer sme zakončili opäť pri kartách a pive v miestnej reštaurácii.

—

Ráno skorý budíček, dnes musíme prejsť celé Albánsko a ubytovať sa v Čiernej Hore. Po albánske hranice bola cesta kľukatá, ale ani to nám nebránilo hrať vzadu v aute karty. Aj keď lietali kade tade. Toľko partičiek žolíka, čo sme hrali za posledné dva týždne, som asi v živote nenahral.

Na hraniciach z gréckej strany chceli po nás jeden dokument od auta, ktorý ale máme len na USBčku. Colníčka, počítačovo zdatná, zvládla strčiť klúč do počítača, otvoriť si ho a pustila nás ďalej. Škodoradostne sa ešte opýtala, či si myslíme, že nám to v Albánsku prejde. Na albánskej strane si len pozreli pasy, papiere od auta a pustili nás. Už na hraniciach však bolo tušiť, že to bude riť sveta.

A veru aj bola. Životná úroveň hlboko dole, domy polo rozpadnuté, cesty skoro žiadne. A hlavný ťah skrz na skrz Albánskom je taká rozkopaná rovina, sem tam chýba jeden pruh, sem tam aj druhý. Keď na “diaľnici” rozkopú jeden pruh, proste tam dajú zábrany a už je na vás, ako sa dostanete cez ne. Musíte prejsť doproti smeru cez trávu a dúfať, že auto oproti sa vyhne.

Plánovaná zastávka bola mesto Vlore na pobreží, kam sme sa chceli dostať cez hory, ale po pár kilometroch sme to vzdali, lebo cesta pozostávala z kameňov a hliny. A po pravej strane sa lemoval pekný hlboký zraz s nezpevnenou krajnicou. Vrátili sme sa naspäť na hlavný ťah, čo nás stálo asi hodinu.

Na obed sme sa zastavili za mestom Fieri, ktoré vyzerá ako Lunik IX. S 90 tisíc obyvateľmi. V prvej reštaurácii nám nevedeli moc povedať, čo majú, tak ma zobral do kuchyne, kde mi ukázal aké majú mäso. Nezhodli sme sa, tak sme išli o dům dál, kde už mali aj anglické menu a kde sme sa za 45 eur všetci najedli.

Od Čiernej Hory nás delí asi 250 km. Tie už ideme bez prestávky. Na hraniciach nás privítala 45 minútová kolóna a húf čiernejších občanov, ktorí sa nám začali vešať na auto, ponúkať nám svoje deti, niektoré slečny asi aj samé seba, žobrali a jedna vytrvalá holčina sa s nami viezla pomerne dlhú dobu zavesená na dverách. Aj nám zaspievala, ale keď sa Mišo odpásal, že ju vyhodí, rozbehla sa preč. Toľko k albánskym pomerom. Hranice sme prešli bez problémov (Filip síce colníkový tvrdil, že okopírovaný dokument je originál, ale nejak nás pustil) a po zotmení sme už boli v Čiernej Hore.

Kľúče nechávame na stolíku, zatvárame dvere a po štyroch dňoch opúšťame tureckú metropolu. Tátoša sme si na letisku našli, za posledné toliare nakúpili chleba a vodu a vyrážame do Grécka.

Do Meteory je to na jeden záťah ďaleko, takže prvú noc strávime v kempe, pri meste Kavala. Je to asi 400 km po diaľnici a chceme sa ešte okúpať v mori, takže ideme bez prestávky. Hranice boli tentoraz bezproblémové, na tureckej strane asi štyri kontroly, potom vojaci tureckej a gréckej armády a následne grécke hranice, kde sme tiež v pohode prešli.

Do kempu Natura sme prišli okolo štvrtej poobede, ideálny čas, kedy už slnko nepáli, ale stále je dosť teplo. Popravde v Grécku je nechutnejšie teplo ako v Turecku. V kempe je všetko potrebné – elektrika, voda, kuchyňa, internet, mini market a cez cestu je pláž. Roztiahli sme markízu, stolík a stoličky a šup sa kúpať.

Krásna, piesková pláž, voda teplá ako brečka, ale 200 m od pláže je stále po pás vody. Tu by sa Pamela nautekala, keby sa niekto začal topiť. Na večeru sme si opäť dali fazuľu (dve pol kilové piksle), na ktorých mimochodom žijeme väčšinu večerov v kempoch. Večer sme s Evkou zakončili na pláži pri Orphan Black. Vďaka odlivu sa pláž asi ztrojnásobila.

—

Budíček! Raňajky, balenie a opúšťame kemp. Potrebujeme vymeniť olej v motori, lebo druhú noc nám doň tak trochu natieklo. Zbehli sme z plánovanej cesty a na druhý pokus našli servis, kde nám olej za 10 eur vymenili. Chudáka mechanika to trochu ošpliechalo.

Ďalšou zastávkou je zrúcanina mesta Philippi, postaveného pred skoro 2400 rokmi. Za dvojeurový vstup to ale moc nestálo. Prašné, pusté, pekný amfiteáter, ináč nič moc. Záhrady pred ním ale boli krásne zelené, zavlažované, mali tu wifi, takže úplna katastrofa to nebola.

Poslednou zastávkou pred kempom v Meteore sú Thessaloniki. Doplnili sme zásoby chleba a vody, pozreli hlavnú pamiatku, Bielu vežu na pobreží, a behom pol hodiny zase pokračovali v ceste. Taký rýchlokurz pamiatkárčenia.

—

Cestovanie autom vyšším ako 2,2 m po Grécku je pomerne nákladné. Od tureckých hraníc po Meteoru sme prešli cez 6 mýt, na každom 6 eur poplatok. A to bolo tak 600 km diaľníc. Magická šestka.

Po posledných 60 km serpentín sme konečne došli k nášmu cieľu, malej dedinke Kastraki, priamo pod Meteorami. Ubytovali sme sa v kempe (majú tu aj bazén!) a s Evkou, Docentom a Mišom sme sa vydali do vedľajšieho mesta Kalambaka nájsť bankomat. Už sme minuli všetku hotovosť, čo sme mali.

S plnými peňaženkami sme si sadli do prvého podniku, odkiaľ nás slušne poslal do podniku vedľa, keď sme mu povedali, že nechceme jesť. Asi by sme im kazili ich ťažko budovaný obraz reštaurácie. O 11 večer. Nakoniec sa to však oplatilo, lebo nás obsluhovala veľmi milá a pekná čašníčka a k pivu sme dostali oriešky, chipsy a pohár vody. Ale stále, tretinka piva stála 3 eurá. Spokojní sme sa vrátili do kempu a zaľahli.

Našťastie ich neuctievajú. Tak ako v Rumunsku určite narazíte na túlavého psa, v Istanbule nejde nestretnúť mačku. Je ich tu naozaj veľa a všade.

—

Tretí deň v Istanbule. Dnes ideme navštíviť ázijský kontinent. Hneď po vylodení nás čaká milé prekvapenie – kebab za euro. Ale nestál za to. Nič moc na tejto strane Istanbulu nie je (okrem veľkého budíku pred prístavom), takže sa len tak vandráme po pobreží a keď nás to po kilometri prešlo, vrátili sme sa po uličkách naspäť k prístavu. Po ceste sme ale objavili Mr. Kebab, kde za v prepočte 1,6 eura mali asi najlepší turecký kebab. A majú štyri pobočky na Slovensku.

Opúšťame našich východných susedov, pokračujeme na námestie Taksim a Gezi Park. Zmeškali sme možnosť beztrestne si hodiť tehlu do výkladu, žiadne demonštrácie sa už nekonali. Čakal som, že Taksim s Gezi Parkom je naozaj nádherné námestie, ale je to len krivá plocha, v strede jeden malý pomník a celé je to také nijaké. Zlatý Sloboďák v Brne. S Docentom a Evkou sme to na hodinku zalomili v parku na tráve, zvyšok tlupy sa oddelil a šli vlastnou cestou.

Nič nerobenie v parku nás omrzelo. Vydali sme sa na najľudnatejšiu ulicu v okolí – pravdepodobne hlavnú obchodnú. Mrte ľudí, obchody všeho druhu, tentoraz ale oficiálne pobočky, nie fejkoví predajcovia. Ani nie pol hodinu od nič nerobenia sme to na ďalšiu 1 a pol hodinu zalomili v Starbuckse. Hádajte, čo sme asi robili. Starbucks mám ale veľmi rád. Klimatizovaný, chill hudba, pohodlné kreslá, internet a výborná čokoláda. Mať tu Macbook, venujem tu celý deň práci.

Slnko nás unavuje ako upírov, nikomu sa už nechce chodiť, ale domov to máme ešte 3 km. Napriek tomu štrikujeme obchodnú zo strany na stranu, pozeráme obchodíky, nakupujeme suveníry. Na olovrant sme si dali kumpir, čo je obrovský zemiak (tak 5x väčší ako bežné slovenské) plnený všetkým, čo aktuálne majú. Posledná zastávka bola v bazare korenín. Veľká hala, kde sa všemožné druhy korenia bijú o váš čuchový zmysel. Maminky budú mať radosť, kúpili sme im balenie 16 druhov korenín, vrátane dvoch druhov šafránu.

Na dnes padla. Internet nám doma prestal fungovať, takže na rad prichádzajú karty a zaspávam pri epizóde Orphan Black.

—

Ráno sa nikto moc nehrnul z postele. Ostatne, komu by sa aj chcelo po 2 celých dňoch flákania sa po meste v tridsiatkových horúčavach. Moja dnešná jediná zastávka je teda staré opevnenie a Belgradská brána. Spoločnosť mi robili Evka s Docentom. Plánovali sme sa k nej zviesť vlakom, keďže zastávka metra v jej blízkosti nie je, ale na druhej stanici sme si uvedomili, že vlak jaksi nejazdí. Ako cenu útechy sme to hneď po tomto zdrvujúcom zistení zalomili v staničnom podniku na jedného čapáka.

Po 2 km na nechutne silnom slnku sme došli k bráne. Zlatá čachtická. Keby viem, že je to až tak obyčajná brána, asi by som si ešte pár pív dal. Vybehli sme na opevnenie, kde nás privítala hromada porozbíjaných fliaš. Obľúbené miesto na chlastanie pre mládež. A nebezpečné, lebo na jednej strane nie je žiadne oplotenie a niekedy ani na druhej.

Teraz ma už v Istanbule nedrží nič. Na byte nám prestal fungovať internet, a Flákač sa sám nenapíše, takže som sa usadil v kaviarničke pred mešitou Hagia Sophia. Internet majú, platiť kartou sa dá a čapujú 7 deci. Pár hodín som si tu posedel, ostatní medzičasom išli dovnútra Hagie Sophie. O veľa som ževraj neprišiel.

Posledný večer to s Evkou, Docentom a Mišom zakončujeme opäť na vodnej fajke, v nami overenom podniku. Cestou domov sme objavili úplne mega štvrť s hromadou reštaurácií, hádam aj tisíckou ľudí, živou hudbou, lampiónmi a skvelou atmosférou. To bola naša posledná spomienka na Istanbul, zajtra ráno vyrážame do Grécka.