Ráno budíček 5:30, dopredu sme boli prichystaní, takže odchod sme mali už o šiestej. Alebo sme si aspoň mysleli. Vychádzali sme z kempu, keď sa nám podarilo vyhodiť dvere z pántov. Ťažká operácia, stratili sme 45 minút a možnosť jednoducho zatvárať zadné vysúvacie dvere. Od dnes sa do auta vchádza cez spoluvodiča.

O hodinu už sme na tureckých hraniciach. Na bulharskej strane skontrolovali diaľničnú známku a mávol rukou. Turci nás potrápili. Na prvej kontrole si nás naoko prezreli a skontrolovali auto a kufor. Druhá pozostávala z dôkladnejšej kontroly pasov. Tretia bola problémová. Pasy a víza prešli v pohode, registrácia auta nie. Týpek za okienkom po nás vyžadoval notársky overené povolenie, že Filip môže šoférovať auto (ktoré nemáme). A bol celkom neoblomný. Našťastie sa po niekoľkých minútach menila služba a týpka vystriedala holka, pre ktorú to nebol žiaden problém a pustila nás. Vydýchli sme si a vydali sa na štvrtú kontrolu, tentoraz batožiny. Nemali sme žiadnu elektroniku, ktorú by si potreboval zapísať, takže nás pustil ďalej. No a posledná, piata kontrola bola opäť kontrola pasov, po ktorej sme sa konečne legálne ocitli v Turecku.

Na prvej pumpe som si kúpil RedBull, pričom vzápätí som zaspal. Taurín na mňa prestal mať hociaké účinky. Neviem si však vynachváliť cestovanie na posteli v aute. Do Istanbulu ideme 250 km po diaľnici, čo pre mňa znamená 3 hodiny ležania, čítania a spania. Ostatní sa na posteľ moc nehrnú, takže ju mám celú pre seba. Krajina je beztak celkom nudná, takto naberá cestovanie autom úplne nový rozmer.

—

Po 4 kolečkách na letisku sa nám podarilo zaparkovať. Zamenili sme eurá za turecké líry a nasadli na metro (skôr nadzemku, keďže pod zemou moc nejde), ktoré nás vyhodilo kúsok od nášho apartmánu. Hneď sme si to namierili k prvej kebabárni, kde chceli 11 TRY (asi 4.3 EUR) za kebab. Pri platení sa ukázalo, že to je za jeden a nie všetkých šesť. Trochu trapas. Bývame v centre starého mesta, v dvojposchodovom bytíku, s dvoma izbami, kuchyňou, kúpeľňou a klímou. Štyri noci za 280 eur je najlepšie, čo sme našli. Na začiatku štrajkoval internet, ale večer už začal fungovať ako hodinky. Fejkové švajčiarské.

Nič moc sme nemali naplánované, takže sme sa prešli po pobreží, pozreli najznámejšie mešity, dali si ďalší kebab (lacnejší a horší) a pre dnes to zalomili. Evke bolo blbo, takže Docent s Mišom išli naspäť na letisko zobrať do auta lieky. A slivovicu, ktorú sme z nepochopiteľných dôvodov zabudli v aute keď sme sa balili. Ranný zdravotný panák musí byť.

—

Po príchode do Istanbulu si v priebehu niekoľko hodín všimnete jednu vec – po celom meste sa v pravidelných intervaloch zo sirén ozýva hatmatilka, ktorá trvá asi 15 minút a je to niečo ako zvolanie k modleniu. A začínajú o 5 ráno. To bol náš prvý budík. Druhý bol o 7 ráno, keď priamo pred nami prišlo nejaké veľké auto, ktoré robilo randál za troch. Ale ani to nám nebránilo spať až do pol desiatej.

Okolo obeda sme sa vydali na prieskum miestneho trhu, ktorý pozostáva zo stoviek (možno tisícok?) obchodníkov, ktorí ponúkajú zhruba všetko. S Docentom sme si na vlastnú kožu skúsili echt zjednávanie, vodnú fajku sme dostali zo 750 na 250 TRY a k nej nám pribalil asi desať ďalších vecí. A ešte sa aj dalo platiť kartou.

Všetci obchodníci majú asi vyštudovanú vysokú školu predávania, lebo skúšajú klasické taktiky ako “Where are you from?”, “How are you?”, začnú vám veci baliť a to ste sa ešte ani nerozhodli, či to naozaj chcete kúpiť. Ale niektorí sú až takí frajeri, že keď im poviete, že ste zo Slovenska, tak na vás začnú hovoriť po slovenky! Dokonca sme tu niekoľko Slovákov a Čechov aj stretli.

Podvečer sme išli pozrieť univerzitu, kam sme sa ale nedostali, ďalšiu mešitu, ktorých je v Istanbule mrte moc a aquadukt, postavený pred skoro 2000 rokmi. Vyskúšali sme rybí kebab, kebab z mäsových guliek, nápoj, pozostávajúci z kyslej kapusty, kyslých uhoriek a ešte kyselšej červenej šťavy z kyslej kapusty a kúpil som si ďalšie fejkové Ray-Bany, s motívom londýnskeho metra, zvnútra červené (nádherné!), za 4 eurá. Tieto už musia vydržať aj koniec sveta.

V noci sa prejavila nevýhoda cestovania v skupine – tak nejak sme sa nedohodli, čo s cestou z Istanbulu, ale to doriešime. Nekoľko dní tu ešte strávime. S Docentom a Mišom sme deň zakončili s pivom, vodnou fajkou a čajom. Do ulíc sme vyšli až po polnoci, práve v čase, keď vychádzajú obchodníci s novým tovarom a pravdepodobne trochu upravenými cenami (menej turistickými). A tiež hromada detí, ktoré hrajú na ulici a žobrú, ale je jasné, že tie peniaze nejdú im. V Istanbule to žije aj o druhej ráno.

Opäť som si kúpil fejkové Ray-Bany, za 8 eur. Posledné z Izraela mi vydržali asi 2 mesiace, do týchto vkladám väčšie nádeje.

Do Bukurešti ideme len kvôli jednému – ešte donedávna najväčšej budove na svete, dnes už, na našu smolu, druhej najväčšej – Parlamentskému palácu. Rumuni ho nemajú moc v láske, tamojší prezident (tak trochu diktátor) kvôli nemu zbúral historické centrum Bukurešti a kým ho postavili minuli naň asi 3 miliardy eur. Zabili ho skôr, než bol dostavaný.

Prvá dnešná exkurzia paláca trvá až dve hodiny, čo by nám značne narušilo plán. Nechali sme si teda zajsť chuť. Palác pôsobí majestátne a mohutne, ale jeho sláva, ak vôbec nejakú mal, je už dávno zašlá. Omietka opadaná, o záhrady sa nestarajú a od postavenia sa mu asi moc pozornosti nevenovalo.

Dedinka Nesebar v Bulharsku je vzdialená asi 350 km. Keď sme vyrazili, uvedomil som si, že namiesto mapy Bulharska som si do navigácie stiahol mapu Bieloruska. Podobné názvy. Pred hranicami sme však stáli na pumpe, aby sme minuli posledné RONy, a našťastie mali aj wifi.

—

Na rumunsko-bulharských hraniciach nás policajt s kávičkou a cigaretkou v ruke flegmaticky poslal ďalej. Kúpili sme si diaľničnú známku a vydali sa k moru. Hneď v prvom meste bolo vidieť životnú úroveň Bulharov – nie moc dobrú. Paneláky ala ghetto, cesty pomerne rozbité (neskôr sa však ustálili na priemernej kvalite), celkovo také zaostalé.

Do Nesebaru ideme bez zastávky. Moja domienka, že priamo v meste nájdeme kemp, sa ukázala ako mylná, ale aspoň sme si z rýchlika pozreli centrum. Ubytovali sme sa v kempe asi 8 km pod Nesebarom, kde skoro vôbec nedbali na hygienu, ale bol lacný, mal more a už sa nám naozaj nechcelo hľadať ďalej.

Zvyšok dňa sme strávili všeobecným nič nerobením, kúpaním sa v mori a na večeru sme mali opäť fazuľu. Kempová idylka.

—

Ráno vyrážame do 100 km vzdialeného Prímorska, jednej z najturistickejších oblastí v regióne. Privítali nás dôsledky krízy – hromada rozostavaných hotelov a budov, ktoré už niekoľko rokov nevideli žiadneho robotníka. Lov po dobrom kempe nás stal asi 2 hodiny, jazdu po lúke, zapadnutie auta na pláži a ukončili sme to v meste Carevo, odkiaľ nás milá pani lámanou slovenčinou poslala naspäť do kempu, kde už sme boli, tentoraz nás však už očakávali.

Hladní, hneď sme sa vybrali hľadať reštauráciu. Na pláži bola asi jediná, ktorá prijímala eurá a karty, takže sme to zalomilli tam. Zuzka si dala rizoto, Evka malé rybičky, Mišo s Docentom krevety, Filip kalamáre a ja som išiel na overenú klasiku – hovädzie rebierka (a boli naozaj výborné). K tomu sme si hromadne dali 3 taniere zemiakov a samozrejme nechýbalo bulharské pivo. Všetko spolu necelých 40 eur.

Zvyšok dňa sme opäť strávili všeobecným nič nerobením (čo už sa len v Bulharsku dá robiť?). Napapaní sme šli hneď do vody, kúpať sa, šnorchlovať, potápať (konečne možnosť trochu si zafreedivovať). Spoločnosť nám robil náš 2 metrový nafukovací krokodíl a hromada skutočných medúz, niektoré veľké aj pol metra. Vyzerali byť neškodné, tak som si s jednou dal high-five.

Polovica výpravy neodolala banánovo-čokoládovým palacinkám, všetci sme potom ešte zdlábli balík špagiet s Morca-Dellou, syrovou omáčkou a tuniakom.

Ďalší deň musíme skoro vyraziť do Turecka, takže ešte večer sme si pobalili potrebné veci, lebo auto nechávame na letisku a do mesta pôjdeme metrom. Behli sme ešte na jedno pivko, do toho istého podniku, kde sa ale od obeda drasticky zhoršila obsluha – kým sme si mohli objednať, prešlo asi 20 minút, ďalších 15 trvalo kým nám doniesli, čo sme si objednali a keď sme chceli zaplatiť kartou (ktorou sme platili obed), povedal nám, že sa nedá. Dopili sme a pobrali sa spať.

Moje fejkové Ray-Bany neprežili ani prvých 48 hodín. Zlomený rám sa mi podarilo zalepiť sekundovým lepidlom, ale nabudúce budem kupovať okuliare za najviac 5 eur, vydržia dlhšie.

Ešte sme sa ani nezobudili a už meškáme hodinu. Koho by napadlo, že Rumunsko je v inej časovej zóne. Aby toho nebolo málo, do motora nám zateká a olej s vodou ževraj nie je najlepšia kombinácia na mazanie a chladenie. Docent, Filip a Mišo teda opravovali motor, ja som dopisoval Flákača (keďže do áut sa rozumiem prd. Volant a štyri kolesá? Dostatočná definícia auta) a Evka so Zuzkou balili.

Dnes máme na pláne veci, ktoré na cestovaní fakt nemám rád. Návštevu kráľovského hradu Peles a Draculovho letného sídla, hradu Bran, ktorý ale Dracula ani moc nenavštevoval, takže je to skôr len turistická atrakcia. Zalomíme to na začiatku Bukurešti v príletiskovom hoteli.

Do Branu ideme opäť cez pekné horské serpentíny vo výške asi 1300 m.n.m. Teplota sa zpríjemnila kúsok pod 20°C, vzduch svieži, horský, príroda krásna. Dediny a ľudia pôsobia presne tak, ako si ich väčšina ľudí predstavuje – zaostalo, chudobne, jeden by sa až zamýšľal, z čoho vlastne žijú. Ak nerátam, že každých 200m niekto predáva čučoriedky, černice a maliny. Pri jednej peknej Rumunke sme sa zastavili, ochutnať miestny syr. Za 35 RON sme si kúpili hrudku tvrdého syru, ktorá sa ale ukázala byť bryndzou.

Bran. Zvonku pôsobí pomerne obyčajne, taký malý, obrastený stromami, zvnútra pôsobí chladno a ešte menšie. Chudák Dracula keď bol vyšší ako ja, neustále sa musel zohýbať. Ak to však bolo jeho letné sídlo, asi by som si nesťažoval. Na hrade som si ešte kúpil miestny Merlot, ročník 2007. Draculov nápoj 😉 Mimochodom, vstupné bolo 10 RON pre študentov, 25 RON pre dospelých.

Cesta na hrad Peles sa nám trochu skomplikovala. Naša skratka bola zablokovaná a policajti nás poslali až cez mesto Brasov. Moderné, veľké mesto, dvoj-trojprúdovky, krásne kruháče, typické obchody aké sú aj na Slovensku, semafory s odpočtom (ktoré sú mimochodom aj v iných, menších mestách). Mesto, ktoré akoby ani nepatrilo do Rumunska. Alebo aspoň do obrazu Rumunska pre typického západoeurópana.

Na Peles sme dorazili v hodine dvanástej, päť minút pred poslednou exkurziou. Opäť sme využili náš študentský štatút, za 5 RON skoro ako zadarmo. Ešte pred vstupom pôsobil hrad veľmi luxusne, no keď sme vošli, to vám ešte len bola nádhera. Kráľ mal fakt dobrý vkus. Ak sme chceli fotiť vnútri, bolo potreba zaplatiť 30 RON, čo sa ale nikomu nechcelo, takže mám zvnútra jedinú fotku, po ktorej mi bolo slušne povedané, že buď zaplatím, alebo nebudem fotiť. Hodnota hradu Peles je pravdepodobne nevyčísliteľná, ale v 1914 to bolo v prepočte 200 miliónov dolárov. Sto rokov neskôr, o infláciu navýšené a pohybujeme sa v stovkách miliárd dolárov. To si ani Bill Gates nemôže dovoliť.

Po exkurzii sme ešte skočili na pivko, tentoraz belgickú Stellu Artois. Jej cena, napriek tomu, že je hneď pod hradom, je menšia ako bežne v Brne, naopak cena Staroprameňu je vyššia. Podivný svet.

Odchádzame o 18, čaká nás ešte 120km do nášho hotela pri Bukurešti. Od posledného natankovania máme priemernú spotrebu asi 13 litrov, čo nie je až tak veľa, keďže väčšinu trasy sme strávili na serpentínach v horách. Po ceste na Bukurešť sme si všimli jednu zaujímavú vec. V mestách, v strede cesty stoja na prechodoch policajti. Pravdepodobne preto, lebo tam nie sú semafory a po cestách chodí tak strašne veľa áut, že ľudia by dlhé minúty vôbec nemuseli mať šancu prejsť na druhú stranu. Milé od nich.

V Taxi Ho_steli si spravíme večeru a po niekoľkých partičkách žolíka a melódiach Parov Stelar okolo 1 zaspávame. Zajtra smer Bulharsko.

Vždy, keď niekam cestujem, hodiny pred odchodom netuším, čo so sebou. Toľko vecí mám ešte stihnúť ale len tak sa flákam po dome ako taká mátoha.

Vyrážame okolo 17 z Krakovan, smer Szeget, kde niekde na parkovisku strávime prvú noc. Už v Komárne ale chytáme prvú zápchu, ktorá nás zdržala asi 2 hodiny. Vyskúšali sme však kvality nášho tátoša, keď sme asi 2.5km kolónu predbehli po bočnej poľnej ceste, kde by bežné osobné auto ťažko zaplakalo.

Nebudem vám klamať, cestovanie na posteli je super. Nie je to asi úplne povolené v dopravných predpisoch, ale zadné sklá máme tieňované a prípadne sa zahrabeme karimatkami. Za to pohodlie to stojí a jedinými nevýhodami je brzdenie a hrboly.

Spolu s Mišom, ako správný náhradný šofér a navigátor, sme to okolo 22 zalomili. To keby máme veľký sklz a museli by sme ťahať bez zastavenia. O 2 ráno sme však tesne pred rumunskými hranicami, na odpočívadle TrucksLand, takže na 4 hodiny máme pauzu. Dobrú noc.

—

Budík o šiestej ráno. Slnko už svitá. Raňajky, rýchle informatické kolečko (Facebook, Twitter, RSS, e-mail) vďaka wi-fi v reštaurácií vedľa a fičíme do Rumunska. Na hraniciach nám len skontrolovali pasy a pustili nás.

V Rumunsku sú hneď po príchode vidieť pomerne veľké rozdiely v životnej úrovni. Na jednej strane tú jazdia drahé Mercedesy a Audiny, na druhej staré trabanty a Dacie. Domy sú buď staré, ošarpané, alebo krásne, doslova zámky. Len pre porovnanie, minimálna mzda sa pohybuje pod 100 eur.

Na cestách aj v mestách sa túla pomerne veľké množstvo psov, ale poväčšinu sú neškodné a len by chceli žrať. Ale upozorní vás na to každý sprievodca pre Rumunsko.

Prvá zastávka je historické mestečko Sibiu. Po vystúpení som si uvedomil, že pravú ruku a nohu mám spálenú. To mám z tej pohodičky na sedadle spolujazdca – ruka z okna, noha na spätnom zrkadle. Čo, že šofér nič v spätnom nevidí.

Sibiu je veľmi pekné (aj napriek nasledujúcej fotke 😉 ). Z popisu v sprievodcovi to však vyzerá, že krajšie mesto v Rumunsku už nenájdeme. Takže latka je položená hodne vysoko.

Pôvodný plán dávnejšie bol, že budeme spať v Sibiu. A práve dneska je v centre na námestí ARTmania festival. Toto nám nevyšlo. Pozreli sme si povinné pamiatky v podobe katedrál, starých budov a uličiek a po mojom a Docentovom naliehaní sme si sadli na čapáka. Rumunský Ursus. Doniesla nám ale flaškové. Hneď vedľa boli podniky, kde majú Staroprameň a Plzeň. Svet je malý.

Ešte k tým katedrálam. Pôsobili naozaj honosne – veľké, farebné, zlaté. Hneď ma ale napadol Louis CK a jeho “Of course, but maybe“. Odporúčam pozrieť celé, ale relevantná časť začína na 2:54.

Opúšťame Sibiu a čaká nás prevýšenie 2000m a jedna z najvyššie položených ciest v Rumunsku – Transfăgărășan. Pôvodne postavená na vojenské účely, dnes cesta s úžasným výhľadom a serpentínami, aké na Slovensku asi nemáme. Na Rumunusku sa mi páči, že ľudia môžu len tak stanovať, kde sa im zachce, čo na Transfăgărășan vo veľkom využívali.

Konečná zastávka je dedinka Corbeni, kde bývame v peknom domčeku, spolu s pár ďalšími ľuďmi. Za 9 eur/noc naozaj luxusné. Napriek tomu, že je Corbeni veľké asi ako námestie v Brne, sme naše ubytovanie hľadali asi pol hodinu. Spoločná večera, sprcha a poriadny spánok na zajtrajšie Draculoviny.

Ak nerátam Chorvátsko a Grécko, čo sú pomerne klišé destinácie, tak v juhovýchodnej Európe som ešte nebol. Ale už zajtra sa to zmení :-). S partiou známych (popravde s dvoma som sa ešte nikdy nevidel :D) vyrážame na road trip s hlavnou zastávkou v Istanbule a hromadou menších zastávok naprieč celým Balkánom.

Cestovať v skupine 3+ ľudí je v mojich očiach obrovský opruz. Tentoraz ideme šiesti. Keď idem sám, mám slobodu ísť hocikam, robiť čo chcem, príp. celý deň nerobiť zhola nič. Keby sme dvaja, stále sa vieme ako tak dohodnúť (keď sa nad tým zamýšľam, vo dvojici som tuším ešte necestoval. Nejaký záujemca? Do Afriky?). Všetko nad je hrozné. Už som bol na niekoľkých výletoch vo väčšom počte a ono je to niekedy viac unavujúce ako dovolenkujúce. O 2 týždne možno zmením názor. Možno k horšiemu.

O road tripe do Turecka sme sa začali baviť ešte minulý rok. Kamarát má väčšie auto, ktoré už precestovalo hádam celý svet, a práve ním by sme mali ísť. Nachádza sa tam manželská posteľ aj kuchyňka. Doteraz som ho však nevidel. Ak nerátam stav, v akom bolo približne pred mesiacom. Zajtra to bude pre mňa premiéra, v momente, keď doňho nastúpim a na 2 týždne sa stane naším domovom.

Nie je to úplne klasické autíčko aké vídavate na cestách a čo som sa dopočul ani nie je úplne ľahko šoférovateľné. Čo znie skvelo! Keďže nie som zaškolený, tak to vyzerá na prvý road trip, kde nestrávim 30% času za volantom. Takže bude čas písať Flákača a hádam aj nejakú tu knihu prečítam, keďže posledný rok len klikám na Buy now with 1-Click^® na Amazone ale jaksi tie knihy potom nečítam.

Trip by mal trvať 14-17 dní, ale pár krát budeme bývať v hoteli, takže sa bude dať aj prať. Vidím to na 1 ruksak vecí, to musí stačiť. Dôležitý je iPad a iPhone (a nabíjačky!), zvyšok sa dá kúpiť.

Časovo máme pomerne voľný plán. Jediné, čo nás drží, je rezervovaný hotel v Istanbule, kde strávime 4 noci, ale odtiaľ domov už pôjdeme ako uznáme za vhodné. Na mapke vyššie vidieť väčšinu miest, kde sa chceme zastaviť. Z Grécka na sever ešte sami nevieme kade pôjdeme, ale Albánsku sa asi vyhneme, keďže ľudia sa tam stále ľúbia strielať. Bola by to ale škoda, neviem, kedy sa tam najbližšie dostanem, aby som si ho mohol škrtnúť.

V ho(s)teloch, kde budeme spať, majú väčšinou wi-fi, takže sa budem snažiť priebežne Flákača písať. V kempoch netuším, asi skôr nie. Ak sa po Grécku dlho nebudem ozývať, asi sme išli cez Albánsko a asi sa tam naozaj stále strieľajú. Stay tuned.

Hromada zátiek v miestnom pivovare

Slovami Colina Farrella, “I don’t like Bruges, it’s a shithole. Fuck, man, maybe that’s what Hell is. The entire rest of eternity spent in fucking Bruges.” K tomu sa ale dostanem neskôr.

—

Z Amstru vyrážame letmo po 9. Navigácia to vidí celkom optimisticky na 2,5 hodiny cesty. Pri Antverpách sa ponúkajú dva obchvaty, z východu smerom na Brusel a zo západu smerom na Bruggy. Samozrejme navigácia to vidí na Brusel, ale čert to vem, až tak dlhšie to byť nemôže. V ďalšom meste, Gente, ktorého polohu voči Bruselu sme zistili až neskôr, vidíme značky navigujúce na Expo (v domienke, že sme kúsok od Bruselu). Paráda, po ceste do Brugg stihneme pozrieť aj bruselské Expo. Odbáčam na obrovské parkovisko, ktoré je mŕtve ako Černobyľ, obzeráme sa ale žiadne Expo ani Atomium nevidíme. Po 10 minútach to proste zabalíme, že asi nejaké odľahľejšie parkovisko. Ukázalo sa, že Gent je 50km od Bruselu a to Expo bolo nejaké úplne iné.

Pokračujeme teda do Brugg, keď tu zrazu zápcha. Zápcha, ktorá zozbierala všetku smolu ľudstva a votrela mi ju do ksichtu a ešte si do mňa aj kopla. Trojprúdovka, idem vľavo, hýbu sa všetky ostatné. Dám sa do stredu, hýbu sa zvyšné dva. Idem vpravo… Neskôr sa pruhy zúžili do dvoch a jeden išiel do protismeru, vyberám ten, keďže v druhom sú všetky kamióny. Samozrejme náš každú minútu stál, zatiaľ čo kamióny si išli krásnych plynulých 70km/hod. Skoro ma porazilo. Hodinu sme tam zabili.

—

Leto je nechutné obdobie na cestovanie po pamiatkách. V Bruggách bolo asi milión turistov. Akože tak veľa, že uličkami sme sa museli niekedy až predierať. Samozrejme väčšina z nich boli Aziati. Oni snáď tam u seba nemajú žiadne pamiatky. A ešte k tomu fúkalo, že by mi ani prípravky od Schwarzkopf nepomohli. Vlasy som mal úplne všade len nie tak, ako by som ich chcel. A k tomu tí turisti. A zima. Bruggy sú našťastie malé, takže povinné kolečko okolo všetkých pamiatok sme prešli relatívne rýchlo. Je však poznať, že Bruggy sú dosť poznačené turizmom. Na námestí som ešte aj slovenčinu začul, 3 tetičky sa dohadovali ako sa odfotiť, alebo tak niečo. Mestečko je to síce malebné, ale že by som bol uchvátený sa nedá povedať. Také to, keď si objednáte rare steak a donesú vám vyprážaný rezeň.

Po následujúcej pol hodine sme konečne našli reštauráciu, kde berú karty a nenechali by sme tam aj zlaté zuby. Jedlo bolo celkom dobré, ale štyria sme tam nechali 100 eur. A to mi prišlo, že sme boli v tej lacnejšej reštaurácii. Napapaní sme si to namierili rovno do miestneho pivovaru na exkurziu, ktorá bola našťastie zakončená aj miestnym pivom Brugse Zot. Ďalší klinček do rakve bružskej popularity však zatĺkli priamo v pivovare, keď po skončení exkurzie bol obchod s Brugse Zot už zavretý, takže žiadne flašky na domov. A to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme šli aj do Belgicka.

Hotel sme mali priamo v centre na námestí, čo ako jedna z mála vecí potešilo. Takticky sme si v Bruggách pozreli film V Bruggách, po ktorom som to rovno zalomil. Ale Colin Farrell celkom vystihol môj dojem o Bruggách. “Bruges is a shithole.” Asi sa tam už nevrátim.

Do Amsterdamu sme prišli kúsok po polnoci, keď už mi začínali klipkať oči za volantom. To som za ním sedel už 11 hodín a prejdených sme mali vyše 1100km. Zaujímavé bolo, že amsterdamský obchvat má v noci, keď je podstatne menej áut, len 80km/h ale cez deň pri plnej premávke 100km/h.

Krásnych 6 hodín spánku, počas ktorých som sa 4x zobudil, ale cítil som sa vyspatý. Raňajky aj obed sú v rámci konferencie, takže sa lúčim so zvyškom a pred 8 vyrážam do centra do Compagnietheater, kde sa CSSday.nl koná.

<IT_okienko>

Nebudem tu popisovať jednotlivé prednášky, ale skôr konferenciu ako celok. Za posledných pár rokov, čo chodievam po konferenciach, ma takto zaujal len Front-Trends 2012. CSSday pritiahol fakt špičkových ľudí z oboru, z ktorých niekoľko sa priamo podieľa na webových štandardoch. Jeden z nich, Tab Atkins, mal prednášku o premenných v CSS, ktorá sama o sebe bola vynikajúca, každopádne diskusia po nej bola asi vrchol konferencie. Tab, ktorý dovolím si tvrdiť rozumie CSSku asi najviac na svete (keďže je tvorca štandardov), s obrovským nadšením vysvetľoval ako veci fungujú, čo za nimi stojí, prečo niektoré feature už dávno nie sú štandardom či jeho plán na tento rok. Proste úžasné. Tab sa tiež zapájal počas celej konferencie, keď nebolo niečo úplne jasné, na všetko mal odpoveď.

Tab Atkins

Divya Manian

Eric A. Meyer

Pevne verím, že si to organizátori rozmyslia a budúci rok opäť konferenciu zorganizujú. Kľudne aj na dva dni. Prvý ročník bol úžasný a napriek tomu, že dve prednášky tam nemali čo robiť (moc začiatočnícke, CSSday má byť pokročilá konferencia), tak ostatné popisovali buď okrajové prípady použitia nejakej technológie alebo technológie budúcnosti.

</IT_okienko>

Po konferencii som našiel zvyšok partie a išli sme hneď do Burger Baru na večeru. Nebudem vám klamať, lepší burger som asi nejedol (ani burger v Bare, který neexistuje sa na tento nechytá). Usmievalo sa v ňom na mňa 200g Kobe hovädzieho pekne zabaleného so zeleninou a žemlou. Nebíčko v papuľke.

Dezert bol na môj vkus mrte sladký ale fantastický – Magnum s príchuťami podľa vlastného výberu v Magnum Pleasure Store. Po vstupe nás privítala veľmi milá slečna, ktorá nám s iPadom v ruke vysvetlila čo sa vlastne bude zachvíľu diať a následne sme si na iPade (príp. na vlastných smartphonoch) vybrali základnú čokoládu (biela, klasická či horká) a poznačili meno. Ešte sme sa s ňou dali do reči ohľadom iOS 7, keďže na ňom postup objednávky nefunguje tak, ako by mal, tak zisťovala, či sa nám páči a ako sa s ním pracuje (je zabugovaný). Super ľudia v celom obchode. Výsledný Magnum si potom môžete nájsť na ich stránke (ktorej URL si nepamätám a Google negoogli).

Späť na hotel. Ako sa približujeme k autu, z diaľky vidím biely papierik za stieračom a kúsok ďalej policajné auto. Ay caramba. Pridám do kroku, nech ich ešte stihem, pozerám pokuta na 58,6 €. Prídem k policajnému autu, že to skúsim uhrať nejako a policajt mi hneď povedal, že to nie je pokuta od nich ale od súkromnej spoločnosti, čo vlastní to parkovisko. Tak zisťujem, že kde to mám zaplatiť, na čo mi povedal, že keďže som zo Slovenska, tak to asi môžem ignorovať, že oni to aj tak asi nebudú mať ako vymáhať. Policajt úplny frajer, poďakujem, vrátim bloček za stierač, nech si myslia, že som tu ešte nebol, keďže tu ešte noc potrebujem parkovať a pokračujeme do hotela.

Toľko z mojej druhej návštevy Amsterdamu. Stále milujem ten pocit prechádzať sa po uličkách Amstru, nasávať atmosféru ( 😀 ) mladého mesta a celkovo takej uvoľnenej atmosféry. Rád by som sem ešte tento rok šiel aspoň na pár dní len tak nič nerobiť a vysedávať po coffee shopoch. Ráno vyrážame do Belgicka, do mestečka Bruggy, takže sa poberám spať.

Autor: Wolfgang Staudt

Cestovanie je nákazlivé. Doma ma príliš veľa vecí nedrží (byť slobodný má veľmi veľa výhod) a pracujem v super firme, ktorá mi takéto výlety umožňuje, takže to veľmi rád využívam. Neubehol ani mesiac od posledného tripu do Svätej zeme a opäť opúšťam hranice Československa. Tentoraz to však bude z časti pracovný trip.

<IT_hovadiny>

Som kóder. Znamená to, že mám na starosti, aby sa webová stránka zobrazovala presne tak, ako ju grafik navrhol. A to je hlavný dôvod mojej návštevy Beneluxu, konkrétne Amsterdamu. Konferencia CSSday.nl. Svojím spôsobom unikátna konferencia, ktorá tu ešte nebola a podľa organizátorov ani nebude. Jediný ročník, na ktorom sa stretnú najznámejšie osobnosti z webového frontu. Tam rozhodne nemôžem chýbať.

</IT_hovadiny>

Ale to väčšinu z vás nezaujíma. Flákač je o cestovaní. Konferencia v Amsterdame je perfektná príležitosť navštíviť okolité krajiny. Zvolal som starú partiu (maminu, sestru a kamaráta kolegu, ktorý je zhodou okolností vo vzťahu s mojou sestrou), s ktorou sme na našej Thálinke precestovali 23 krajín Európy a “nečakane” všetci súhlasili. Thálinka si pripíše ďalšie 3 krajiny na svoje pneumatiky 🙂

Plán je celkom jednoduchý. Keďže ja už som v Amsterdame bol, tak ja strávim celý deň na konferencii, zatiaľ čo zvyšok sa bude kochať krásami najbicyklovejšieho mesta na svete. Dve noci v Amsterdame a vyrážame do Belgicka, malebného mestečka Bruggy, ktoré možno poznáte z filmu V Bruggách (odporúčam). Na záver sa zastavíme v Luxembursku, kde popravde ani neviem kam ideme, lebo som ešte nemal čas pozerať, čo tam vlastne je.

Dalo by sa to nazvať Eurovíkendom. Každému z vás odporúčam si niekedy len tak vyraziť na predĺžený víkend mimo domova. Letenky z Brna, Bratislavy či Prahy bývajú niekedy smiešne lacné, nestrávite víkend zašitý doma a spoznáte nový kus sveta. Do skorého videnia 😉

Problémy si ma úspešne nachádzajú. Mierne som zaspal, ale to by ani moc nevadilo, rezervu som mal dobrú. Zo stanice odchádzal vlak 8:45. Prišiel však už 8:36 a tak som nasadol. Až keď som podľa GPS zistil, že sme neodbočili na letisko mi došlo, že to nebol môj vlak. Najbližšia zastávka však bola na dohľad letiska, asi 2 km od neho. Vystúpil som a vydal sa priamo k letisku dúfajúc, že sa tam nejako dostanem pešo.

Ocitol som sa vo vilovej štvrti, asi 200m od letiska. Medzi mnou a letiskom bola rieka, diaľnica a dva ploty. To už mi bolo jasné, že tudy cesta nevede. Ostávali mi asi 2 hodiny do odletu. Zvoním na prvú vilu, či by mi vedeli poradiť ako sa najrýchlejšie dostanem na letisko. Pán sa usmial a povedal mi, že letisko je síce blízko ale dostať sa tam zaberie veľa času. Pýtam sa, či by ma mohol zaviesť, zaplatím mu. Prikývol, ale dodal “No, no, we're rich.” Pozval ma dovnútra na kávu (bola prekvapivo dobrá, na to, že kávu nepijem) a koláčiky, že doraňajkujú a so synom ma zavezú. O chvíľu už sedíme v aute na letisko, na cestu mi dokonca nabalil zopár koláčikov. Cesta zabrala skoro pol hodinu, to by som pešo nedal ani keby chcem. Vysadili ma pred terminálom, poďakoval som a vydal sa hľadať svoju bránu.

Pozrem na hodinky keď tu zrazu žiadne hodinky na ruke nemám. Nike FuelBand som zabudol na hosteli. Šťastena si na mňa dnes posvietila. Volám na hostel a slečna mi hneď oznámila, že ho našli a môžem si ho vyzdvihnúť na recepcii. Let mi odlieta o 1.5 hodinu čo rozhodne nedávam. Mailujem im moju adresu, FuelBand mi zašlú poštou.

Na letiskovej kontrole si na mňa ešte posvietili kvôli šatke na hlavu, ktorú nosia arabi, ktorú som si kúpil v Jordánsku. Musel som čakať na vrchného sekuriťáka, s ktorým som mal najprv klasický rozhovor odkiaľ, kam, prečo, s kým a následne rozhovor o šatke. O šatke! Či to bol darček, či si uvedomujem, čo to pre nich znamená, či som si ju kupoval z náboženských dôvodov… O hodinu už spokojne sedím v lietadle do Budapešti.

—

Izrael a Jordánsko sú veľmi pekné krajiny. Určite jeden z top výletov aké som absolvoval. Koľko ma ale celý výlet vyšiel? tl;dr 685 eur

Letenka

• 30 280 Ft
• pochutiny v lietadle: 15 EUR (dá sa platiť kartou)

Ubytovanie

• Tel Aviv: 3x NIS 98
• Jeruzalem: NIS 60
• Eilat: 3x NIS 120

Jordánsko

• Tour do Petry + noc v Aqabe: $252 (študentská zľava), v cene je hotel, doprava Eilat => Aqaba => Petra => Eilat, vstup do Petry so sprievodcom (super chalanisko) a večera formou švédskych stolov
• voda, večera, šatka na hlavu, sprepitné v Petre: 20 JD + $6
• hraničná daň: NIS 250

Doprava

• Bratislava <=> Budapešť: 17,50 EUR
• vlak letisko <=> centrum: 2x NIS 15
• MHD v Tel Avive: 5x NIS 6
• bus Tel Aviv <=> Jeruzalem: 2x NIS 18
• MHD v Jeruzaleme: 2x NIS 7
• bus Jeruzalem => Eilat: NIS 79
• bus Eilat => Ein Bokek: NIS 49
• bus Ein Bokek => Jerusalem: NIS 42

Všetko ostatné

• okuliare: NIS 30
• čítačka SD kariet pre iPad: NIS 100
• krémy: NIS 60
• pitie: NIS 91
• jedlo: NIS 179
• no idea: NIS 20

—

Všetko spolu

• 30 280 Ft ~ 101 EUR
• NIS 1724 ~ 364 EUR
• 20 JD ~ 22 EUR
• $258 ~ 198 EUR
• —
• 685 EUR

Pôvodne to mal byť trip pod 500 EUR, ale vôbec to neľutujem. Práve naopak, bol to jeden z najlepších výletov na akých som bol a dúfam, že sa sem niekedy ešte vrátim. Na sever od Tel Avivu (Bethlehem, Nazareth, Galilea) som sa vôbec nedostal, ani do Ammanu, Petru som videl len z rýchlika, takže stále je čo navštíviť.

That's all folks!

Z Petry nás vezú priamo na hranice. Na jordánskej strane všetko dobré, na izraelskej sme prechádzali asi 4 kontrolami a Obama mal asi 10 minútový hovor s mladou pani, pri mne si len do hárku poznačila, že som zo Slovenska. Asi kvôli štatistikám.

Na parkovisku už na nás čakal odvoz. Opäť ten istý pán z Brazílie. Dozvedeli sme sa, že extrémisti zrovna dnes ráno, keď sme boli v Petre vystrelili zo Sinaia 2 rakety na Eilat, nespôsobili ale žiadne škody ani straty na životoch, išlo skôr o varovné výstrely.

Zajtra je môj posledný deň v Izraeli a ešte stále som nebol v Mŕtvom mori. Jasný plán. Ráno idem hneď na stanicu a beriem prvý bus do Ein Bokek, malej hotelovej dedinky pri Mŕtvom mori. Na pláži je pomerne veľa hostí, nájdem si voľné lehátko, otvorím prvé pivo a užívam.

—

Aj stará mama vám povie, že Mŕtve more je tak slané, že sa budete stále len nadnášať. Ale pokiaľ si to sami nevyskúšate, netušíte aký je to naozaj pocit.

Voda je tak strašne slaná, že som nemal odvahu tam ponoriť hlavu. Keď sa ponoríte, celé telo je zrazu mazľavé, čo je síce príjemný pocit, ale dlhodobo by vám to asi škodilo. Soľ žere vodu z vašej kože. Od toho sú na pláži sprchy so skadkou vodou.

Samozrejme som musel ochutnať ako moc je voda slaná, a je fest slaná. Tak slaná, že po dotyku cítite štipľavú (nie slanú) chuť. Neskôr sa dostaví nahorklá slanosť.

Pláž je piesková, ale v momente ako vojdete do vody, tak kráčate po soli. Po veľkých hrudkách soli. Všetky veci, ktoré sú vo vode, schodíky, slnečník, váčšie kamene, sú “obrastlé” soľou.

Ak neotvoríte oči vo vode, príp. sa nenapijete, čo by vás mohlo natoľko dostať, že by ste to už nerozdýchali, tak mi príde nemožné sa v Mŕtvom mori utopiť. Ak sa postavíte v hlbokej vode, tak voda vás nadnáša tak moc, že prsia máte stále nad vodou. Ponoriť krk v stojacej polohe zaberie nejaké úsilie. Stačí si len lahnúť na chrbát a nechať sa nadnášať.

—

Podarilo sa mi minúť všetkú hotovosť, než som si uvedomil, že sa nemám ako dostať do Jeruzalema. V Ein Bokek som nenašieľ žiaden bankomat a v autobusoch karty neberú. Šofér bol ale natoľko ochotný, že ma zobral s tým, že v Jeruzaleme si vyberiem peniaze a potom zaplatím. Tak sa aj stalo.

Bus do Tel Avivu odchádzal o 15 minút. Zamieril som si to rovno na ulicu Hayarkon do toho istého hostela. A zaspal.

.

Z Aqaby je to asi 2 hodiny do Petry. Ideme klimatizovaným busom, takže pohodička. Asi v polke cesty máme prestávku na nákup suvenírov (nič som vám ale nekúpil). Vyjdem z busu a ovalí ma 10 stupňov! ZIMA! To som uprostred púšte naozaj nečakal.

Príchod do Petry ma trochu prekvapil. Viacej ako keď som zistil, že sa tu natáčal Indiana Jones. Bolo tu pristavených minimálne 50 busov a ako som sa neskôr dozvedel, Apríl je najnavštevovanejšie obdobie. Takže mrte turistov. Pred vami je asi 700m kamenistá cesta, kým sa dostanete k vstupu do Petry. Môžete si ju skrátiť, čo som aj urobil, na koňoch, ktoré sú v cene lístka. Vyžaduje sa ale sprepitné ~$5 (berú všetky meny) pre týpka, ktorý vám koňa požičia. Kone, ťavy, oslov a vozy môžete využívať naprieč celou Petrou, ale za to už platíte normálnu sumu + sprepitné. Od začiatku cesta len klesá a pokiaľ nechcete platiť Beduínom, tak naspäť pôjdete tou istou cestou, stále do kopca.

Práve dnes boli v Petre asi tri autobusy plné stredoškoláčok z Ammanu. Neviem či som tak pekný ako som múdry, alebo charizmu vyžarujem na kilometre, ale s asi 20 mladými Jordánčankami mám fotku v ich mobile. Takto nejak sa musí cítiť Brad Pitt, keď ho sledujú húfy mladých žien. Ego boost!

Historické okienko

Názov Petra pochádza z gréckeho slova “petros” a znamená “skala”. Petra bola hlavné mesto Nabataeanov, arabského kmeňa, ktorý prišiel do južného Jordánska pred viac ako 2200 rokmi. Boli majstri v obchodovaní a diplomacii, na svojich cestách vyberali poplatky, chránili svoje karavany, mali skryté miesta popri cestách so zásobami vody. Výnosy z obchodovania im umožnili rozšíriť svoje kráľovstvo na plochu 6-8x väčšiu ako je dnešné Jordánsko.

To sa samozrejme nepáčilo Rímskej ríši a v roku 106 k nej bolo kráľovstvo pripojené. Spojenie však bolo mierumilovné, Rimania si Nabataeanov vážili a dokonca im pomohli s budovaním ciest. Jediná zmena bola, že dane platili Rimanom.

V Petre je poznať vplyv gréckej, rímskej či egyptskej kultúry. Najznámejší monument, Al-Khazneh (The Treasury), hrobka Nabataeanského kráľa bola inšpirovaná práve gréckou a alexandríjskou kultúrou. Postavili ju v prvom storočí pred Kristom, ešte pred obsadením Rimanmi. Má 30m na šírku. 43m na výšku. Hlbšie v meste sa nachádza tiež divadlo, ktoré veľmi pripomína typické rímske divadlá, napriek tomu, že bolo postavené v prvom storočí nášho letopočtu. Je to kvôli silnejúcemu vplyvu Rímskej ríše zo západu. Na začiatku dokázalo pohltiť 3000 ľudí, neskôr po obsadení Rimanmi bolo rozšírené na kapacitu 7000.

Petra mala veľmi premyslený systém zavlažovania a dodávok vody. Nachádza sa uprostred púšte a bez vody by tu nič neprežilo. Úzke priestory a chodbičky spôsobujú, že ak začne pršať, do 30 minút z toho vznikne povodeň. Nabataeani preto na vrchu vytvorili hrádzu, aby voda nestekala do mesta a ručne prekopali tunel naprieč skalou, kde vodu odvádzali do zásobarne. Tú spolu s vodou z prameňov potom mohli aquaduktom, ktorý sa tiahne od začiatku až po koniec Petry, pohodlne distribuovať.

Napriek tomu, že aj po obsadení Rimanmi dokázala Petra a Nabataeani stále rásť, postupom času jej vplyv slabol a Petra začínala chátrať. Spôsobili to hlavne zmeny obchodných ciest, ktoré už Petrou neprechádzali. Klinec do hrobu zatĺklo zemetrasenie, ktoré síce moc nepoškodilo samotné mesto, ale vodný systém, ktorý sa v tej dobe nedal opraviť. Po 14. storočí bola Petra kompletne opustená a pre Západ úplne neznáma. Znovu ju objavil až v roku 1812 švajčiarský cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt. V 1985 sa Petra dostala na zoznam chránených oblastí UNESCO a v roku 2004 bola vyhlásená ako jeden z moderných siedmich divov sveta.

Koniec historického okienka.

Na preskúmanie celej Petry je potreba asi 3 dni. Za jeden deň prejdete maximálne najzákladnejšiu trasu a skončíte pri Kráľovských hrobách. Odtiaľ je vidieť vládou postavená dedina, kam zadarmo v 70-tych a 80-tych rokoch nasťahovali Beduínov, ktorí obývali priestory Petry. Tým sa z Petry stala turistická atrakcia. Ak nechcete ísť tou istou cestou naspäť, môžete sa na ťavách zviesť do dediny a odtiaľ vás zavezú na začiatok Petry.

My sme mali na Petru len niekoľko hodín, čo je žalostne málo na preskúmanie všetkých monumentov, ktoré Petra ponúka. Určite by som sa sem rád v budúcnosti vrátil na kompletnú tour, tak ak sa niekto budete chystať, dajte mi vedieť.

Spojka nás vyhodí priamo pred našim hotelom. Luxus oproti tomu, kde som doteraz spával. S Obamom sa vydávame preskúmať Aqabu. Na chodníkoch stretávame ťavy, na ceste nadupané mašiny. Veľmi rýchlo sme našli malú reštauráciu, kde sme na hodinu zakotvili a navečerali sa (kto z vás si môže povedať, že večeral s Obamom, ha?). Pýtam sa, či majú nejaké špeciálne pivo, na čo čašník zareagoval len úsmevom a ponúkol mi vodu. Do budúcna by som si mal zistiť aspoň základné fakty krajiny, predtým ako si vypýtam alkohol v krajine, kde ho až tak moc nepodporujú. Zaplatený luxus treba využiť a tak zvyšok večera trávim na hoteli pozeraním amerických filmov a písaním flákača.

Naivne som si myslel, že sa zobudím skoršie a dám si rannú prechádzku mestom. Horko ťažko som stihol raňajky aby som bol 8:30 v hale, kde nás čaká odvoz do Petry. A tí smradi meškali hodinu! Keby viem, tak si aspoň zaplávať idem.

Všimnite si ináč pôdorys Aqaby, mestský architekt si dal záležať.

Informačné okienko

Jordánsko je moja prvá arabská krajina, ktorú som navštívil. Hlavný jazyk je arabčina, ale v kľude sa dohovoríte anglicky. Hlavná mena sú jordánske dináre, ale platiť sa dá viacmenej hocičím, či už izraelskými shekelmi, eurami (1 EUR ~ 0,92 JD) alebo dolármi (1 USD ~ 0,71 JD).

75% krajiny je púšť, kde skoro neprší a na juhu v Aqabe sa v letných dňoch teploty môžu vyšplhať až k 50 stupňom. Všetká zeleň je tu umelo zavlažovaná. Aqaba je tax-free zóna a jediný jordánsky prístav, kde veľa Jordáncov chodí cez víkendy (piatok a sobota) nakupovať.

Jordáncov je 6,5 – 8 miliónov, záleží či rátate aj prisťahovalcov alebo nie. Za posledných pár mesiacov sem zo Sýrie prišlo vyše pol milióna utečencov. Je to asi jediná arabská krajina, ktorá nemá ropu a žije z finančníctva, obchodu, dopravy a turizmu. Ekonomika krajiny je ale silne ovplyvnená situáciou na Blízkom východe.

Jordánsko vzniklo ako Britský protektorát v 1921, ktorému vládla dynastia Hášimovcov (Hashemite) na čele s kráľom Abdullahom. V 1946 si vybojovali nezávislosť od Britov a o 5 rokov neskôr boli oficiálne uznaní ako Jordánske hášimovské kráľovstvo (Hashemite Kingdom of Jordan), skrátene Jordánsko. Na kráľa Abdullaha bol v 1951 spáchaný atentát a k vláde sa dostal jeho syn Talal, ktorý však rok na to odstúpil. Prenechal tak žezlo svojmu synovi, teraz už zosnulému kráľovi Husseinovi, počas ktorého vlády bolo podpísané prímerie s Izraelom (vďaka čomu som sem mohol vycestovať). Hussein v 1999 zomrel na následky choroby a k vláde sa dostal jeho starší syn, terajší kráľ Abdullah II.

Cesta do Eilatu bola fajn. Klimatizovaný autobus, len 2x nás zastavila vojenská polícia kvôli prehliadke ale ináč je to len rovná cesta (nie diaľnica). Rovná v zmysle bez kopcov. Zákrut je na nej mrte. To však šoférovi nebránilo ísť tak 100 neustále. Jednu zákrutu skoro nedal, ale aspoň nejaké vzrúšo po nudnom Jeruzaleme. V zrkadle ešte vidieť ako sám nad sebou krúti hlavou.

—

Bam! Paw! Tridsiatkové teploty ma prefackali večer o 21. Na všetkých autobusových staniciach, ktoré patria pod izraelského prepravcu Egged (čo sú v princípe všetky), funguje wifi zadarmo. Takže sa na pár minút zdržím. Hostel som mal dopredu vyhliadnutý ale pred stanicou ma zastavila postaršia pani, či hľadám hostel. Reku áno. A presne ako vás maminky učili, aby ste sa nerozprávali s cudzími ľuďmi a už vôbec nenasadali s nimi do auta, tak presne to som neurobil. Odmenou mi bola súkromná izba s vlastnou kúpeľkou za cenu izby pre 6 v hosteli. Zaspávam pri prvých dvoch dieloch Game of Thrones.

Vonku peče ale zobúdzam sa aj tak až o pol desiatej. Eilat je relatívne malé mestečko, takže času mám až až. Keďže môj privát nemá internet, tak fičím rovno na stanicu na také to informatické zobudenie. Zrazu ma osloví pán, ktorý z oka vypadol Obamovi (budem ho tak volať lebo jeho skutočné si neviem ani za nič zapamätať). Že či to tu poznám. Dali sme sa do reči, zatiaľ čo nás moja skromná navigácia zavedie do jeho hostela. Vypadlo z neho, že dnes večer ide na 1.5 dňovú tour do Petry, Jordánska. Ay caramba. Hneď si pýtam číslo na danú organizáciu a po skoro 10 minútovom hovore a o $252 ľahší tam máme namierene obaja (ešte sa platí $60 na hraniciach do Jordánska).

Ostáva mi asi 5 hodín na Eilat, potom pre nás príde mikrobus a zobere nás cez hranice do Aqaby, kde strávime noc. Vyhneme sa tak prípadným problémom na hraniciach a ráno môžeme hneď vyraziť do Petry.

Bežím ešte do supermarketu, kde si konečne po troch dňoch, spálený, kupujem opaľovací krém. Moje telo ma začína mať rado, môj nos mi to stále ešte neodpustil.

—

Eilat je hrozne poznačený turizmom. Ak si odmyslíte okolie pláže, tak je to normálne mesto, kde nie je moc čo vidieť. Ale okolie pláže je tuctovejšie ako Sharm el-Sheikh. Z rádií počuť Rihannu, Guettu a celú popovú scénu, obchody tu majú Armani, Hugo Boss, Guess a iné rich značky. Pobrežie lemujú obrovské hotely, na pláži podávajú krásne nadekorované koktaily.

Krásne to znie, že? 🙂 O pár minút už som v plavkách a mierim si to do Červeného mora. Super pocit si zaplávať v takom horku. Buchnem sa po vačku a za NIS 20 si beriem lehátko priamo pri bare a k tomu za rovnakú pálku ľadový jahodovo-kiwový shake. Taký brain freeze som už dlho nemal. Nenažranec jeden. K tomu som sa začítal do Larsa Keplera a jeho Paganiniho zmluvy, takže pár hodín ubehlo ako voda.

—

Všetky nepotrebné veci nechávam na priváte, takže do Jordánska idem dosť odľahčený. O 18 nás čaká mikrobus, ktorý ma s Obamom zobere na hranice (skutočný Obama tam bol 3 týždne dozadu). Obama je mimochodom 43 ročný Dominikánec, ktorý podľa pečiatok z pasu precestoval asi celý svet. Na izraelskej strane všetko dobré, zaplatili sme $60 hraničnu daň a dostávame sa do 70m neutrálneho pásma. Cítil som sa ako Bond v Die Another Day pri výmene za Zaa na severokórejskych hraniciach. Za mnou sniper, predomnou netuším kto. Prehliadka batožiny v pohode, pasy relatívne tiež, chceli len vedieť prečo do Jordánska ideme ale menší problém nastal pri poslednej kontrole, ktorá ani neviem, čo vlastne kontrolovala, keďže všetko už som mal potvrdené. Každopádne policajtovi s veľmi dobrou postavou sa niečo na mojom pase nezdalo a asi 5 minút si ho preveroval.

Celý prechod cez hranice bol celkom bezbolestný, ale zaujímava skúsenosť. V EÚ ani neviem, že hranice existujú, tu sa cez ne nemusím dostať. Na parkovisku nás už čakala jordánska spojka (ako z filmu), ktorá nás zaviezla do hotela, kde si nás ráno o 8 vyzdvihnú. Fotky hraníc skúsim cestou naspäť, nechcel som moc provokovať 🙂

O 9 odchádzam z hostela. To je doba, kedy som chcel byť už na ceste do Jeruzalema. Končím s plánovaním. Som horší ako product manager, čo sa plánovania týka. Na autobusovej stanici som si uvedomil, že vo foťáku nemám SD kartu. A foťák bez karty je ako Čech bez piva, proste sa to nedá. Rýchlo mávam na bus a naspäť na hostel.

Mávanie na bus. Poviete si, trochu nezvyčajné mávať na MHD, nie? V Tel Avive (a asi aj v Jeruzaleme) funguje armáda mikrobusov (popri MHD), ktoré sú označené presne ako MHD linky, jazdia po tých istých trasách ale zoberú vás hocikde a vysadia vás hocikde. Zamávate, nastúpite, počas jazdy posuniete vodičovi peniaze (neviem či všetci platia NIR 6, alebo to len bola náhoda a môžete zaplatiť koľko chcete) a keď chcete vystúpiť tak sa ozvete. Super biznis, možno by sa to ujalo aj iných veľkých mestách.

Tel Aviv je veľmi krásne mesto. Čisté, moderné, bezpečné, s cyklotrasami. Ani raz sa mi nestalo, že by som cítil čo i len náznak nejakého nebezpečenstva, čo sa o iných mestách vôbec nedá povedať. A to som sa pohyboval všeliakými uličkami. Ľudia sú ochotní, radi pomôžu a väčšina vie veľmi dobre po anglicky.

SD karta sa našla, mrcha zapadla pod madrac. Na izbe mi ešte chalanisko, ktorý dnes v noci prišiel z Jeruzalema, odporúčil lacný hostel priamo pri Damascus Gate, vstupe do Starého Mesta Jeruzalema. O starosť menej. Na stanici som si vybral ďalší obnos pekných farebných izraelských bankoviek a stále sa čudujem, že mi ešte nevolali z banky, či mi niekto neukradol kartu. Nasadám do prvého autobusu na platforme 6, zaplatím okolo 4 eur a už sa vezem.

Je 10:59, autobus zrazu zastal uprostred diaľnice. Vodič niečo povedal (niečo na štýl “נעצור במשך שתי דקות לזכר חיילים שנפלו”.) a väčšina autobusu vystúpila. Ej zle je, ale ostávam sedieť. O minútu už počujem sirény (uprostred diaľnice), všetci ticho, hlavy sklonené. Dvojminútová pamiatka padlých.

—

NIS 6,6 za jednu cestu električkou. Krásou, tichou, modernou. Na odporúčania týpka z Tel Avivu vystupujem pri Damascus Gate a hľadám New Palm Hostel. Priamo zo zastávky na mňa svieti veľký nápis. Už pri vstupe mi je jasné, prečo je taký lacný. Seriózne, v horšom hosteli som ešte nebol. Za NIS 60 na noc sa nemôžem sťažovať. Vyhodím z ruksaku všetko, čoho hodnota je pod 100 eur a odľahčený idem skúmať Staré Mesto. Mimochodom, izby sa ani nedajú zamknúť.

História ma moc nebere, takže úplne ani neviem, čo vlastne v Starom Meste je (don’t judge me!). Ale rozhodne som nečakal, že 80% (!) plochy zaberajú trhy. A nájdete tu doslova všetko – potraviny, zlatníctvo, hračkárstvo, predajňu Adidas, oblečenia a suvenírov jak nasr… čo vás len napadne. V jednom stánku so suvenírmi som dokonca objavil žmurkajúceho Ježiša. Viete, také tie obrázky, na ktoré keď sa pozriete z iného uhla, tak sa zobrazí iný obrázok. No a na tomto bol Ježiš na kríži so zavretými a otvorenými očami. Žmurkal. Sick!

Zvyšných 20% zaberá Western Wall, čo ako mnohí tušíte je stena a Dome of the Rock kam ma ale práve dnes nechceli pustiť. Skúšal som 5 rôznych vchodov, ale vojakovi so samopalom sa neodvráva.

Jeruzalem si odomňa vyslúžil pečiatku FAIL. Novému mestu nedávam žiadnu šancu, aj keď pôsobí veľmi moderne (určite viac ako Brno), NIS 60 beriem ako zlú investíciu (a poučenie) a idem rovno na stanicu. ALE, má to drobnú výhodu, môžem ísť na noc do Ein Gedi pri Mŕtvom mori a zaplávať si do sýtosti. Aspoň sa o hodinu skráti cesta do Eilatu.

—

Na stanici mi milá slečna povedala, že posledný bus do Ein Gedi odišiel pred 15 minútami. Nepoučiteľný, zas som niečo plánoval. Kupujem teda lístok rovno do Eilatu (NIS 79) posledným busom o 10 minút. Štvorhodinová cesta predomnou.

—

Vsuvka na záver. Izraelské ženy sú prekrásne (nemám pre vás fotku 🙁 ). Asi by sa bili so Slovenkami a Poľkami o prvenstvo. A čo je úplne mega, keď žena vojačka, v typickej hnedej uniforme s čiernymi topánkami, má ružový ruksak, ružový telefón a ružový náramok. Štýl.

… not so dary. Začalo to pekne. Po prílete ma síce zastavila pekná policajtka, ale iba sme si pokecali a nechala ma ísť. Cez pasovú kontrolu som tiež v pohode prešiel. Povinné pripojenie na wifi (kde funguje všetko okrem mailov) a išiel som hľadať požičovňu áut, kde ma čaká už zaplatené auto. Alebo som si to minimálne myslel.

Všetkým predomnou odovzdal auto no ja som musel ísť na pobočku. To som očakával, mal som doplácať za to, že som mladistvý vodič (hodím si to do životopisu, taký rozruch okolo toho robia). Potvrdenie, vodičák, pas, kreditka (dal som visu electron). Pozerá, spisuje, telefonuje, zachvíľu sa opýta , či mám inú kartu. Dám jej klasickú visu, ale už tuším problémy. O chvíľu mi oznámi, že mi na karte musí zablokovať $1200, čo znie úplne krásne keďže mám limit na karte nastavený hlboko pod danú čiastku. Karta je samozrejme odmietnutá, skúšam ju ešte ukecať, či sa to nedá nejako obísť no bez úspechu.

Zrazu som sa ocitol na letisku, bez plánu B. Hodina už pokročila, ostávalo mi teda jediné. Dostať sa do centra a nájsť ubytovanie. O hodinu a pol neskôr už zaspávam.

—

Slnečné lúče ma zobudili okolo 7 ráno. Prežil som prvú noc. Týpek na recepcii mi do mapky zakreslil oblasti, ktoré by som mal vidieť. Hlad je silný nepriateľ a tak som si to zamieril rovno na trhy. Jahody a 4 dc čerstvo vyšťavených pomarančov. Na to by som si za cenu okolo 3 € vedel zvyknúť.

Doobedie som strávil vandrovaním po meste bez nejakého hlbšieho cieľa. Prešiel som všetko, čo som mal zaznačené v mapke, prechádzka výborná. Odbila dvanásta. Cez ulicu vidím húf ľudí stojacích pri stánku, ktorý by mladý Slovák zreferoval ako “kebab do ruky”. Nedostatok mäsa v mojom krvnom obehu je znateľný, tak som sa pridal k stádu. Prišla na mňa rada, pozerám, to budú asi mäsové guličky, zaujímavý štýl. Prikyvujem na cibuľu, zaplatím a zahryznem sa. ŽIADNE MÄSO! Falafel mi dali, Izraelčania zákerní. S chuťou ale mierne sklamaný som ho dojedol a vydal sa opäť na trhy.

Ovocia mám v sebe dosť, hľadám niečo špeciálne. Na plnej čiare víťazí jedlo, ktoré vôbec netuším čo je. A dokonca ani predavač mi to nevedel vysvetliť svojou lámanou izrangličtinou. Je to ale charakter, ponúkol mi 3 rôzne kúsky na ochutnávku. Jasná kúpa za 6 eur a mám čo večerať a raňajkovať.

O druhej sa rútim na hotel, mierne spálený, s krásnym obrysom okuliarov na tvári. Tie som si mimochodom kúpil ako prvú vec na trhoch za 6 eur. Fejkove Ray-Bany. Spolubývajúci mal našťastie opalovací krém, ktorý ma teda vôbec nenapadlo zobrať.

Prechádzaním sa po meste zistíte zvyklosti obyvateľov. Ja som zistil následovné: veľa psíčkarov, veľa bežcov, veľa cyklistov (Tel Aviv je na nich pripravený) a veľa slúchatok. So všetkými sa zosobňujem, tri môžem zopakovať, ale len dve sú zadarmo. Tenisky, kraťasy, sluchátka do uší a šup ho na maratón. 6,5 kilometrový.

Pri mori. To mi veľmi u nás chýba. Len tak si ľahnúť na pláž, čítať si, neskôr si ísť zaplávať. Presne tak som strávil zvyšok dňa. Pohodička.

—

Izraelčania majú dnes a zajtra špeciálne dni (to som vychytal). Dnes je Pamätný deň, kedy si uctievajú pamiatku padlých vojakov a policajtov. Mimo iné to znamená, že o 19 zavrú všetky obchody a o 20 na minútu pustia po celej krajine sirény. Na Rabin Square je veľká ceremónia (policajti všetkých pri vstupe do areálu prehľadávali) a mali by tam aj vystúpiť hudobníci, ale po 40 minútach príhovorov som to zabalil. Aj tak im nerozumiem ani slovo. Zajtra ceremónie pokračujú aj s dvojminútovou sirénou. Večer sa k tomu na 24 hodín pridá oslava Dňa nezávislosti (Will Smith v hlavnej úlohe), čo je v preklade, podľa týpka na recepcii, jedna obrovská párty. Naprieč krajinou. To by som mal byť už v Jeruzaleme a očakávam minimálne prelet stíhačiek a ohňostroj. A pivo. Ak bude internet, bude aj pokračovanie tejto love story.

Osem mesiacov nikam necestovať. Chýba mi to. Musím to napraviť. Mesiac do minulosti ponúkal WizzAir letenku do Tel Avivu za 100 eur. Problém však bol odlet z Budapešti. Po posledných skúsenostiach s letom z Budapešti do Thessaloník som si povedal, že už nikdy viac. Jednak samotná cesta do Budapešti nie je najlacnejšia, ale ani cesta na BUD letisko z centra nie je najpriamejšia. MHDčkou to je na dva prestupy, taxi stojí 20 eur (spolu obe cesty), čo sa pri sólo cestovaní rozráta presne medzi jednu osobu. A to je dosť.

Priložíme ešte do kotla, lowcostové lety majú tendenciu lietať buď skoro ráno alebo neskoro večer a dostať sa z/do Budapešti v takýchto časoch je mizéria.

Chuť cestovať je však silná a tak dávam Budapešti ešte jednu šancu. Európu mám z vyše polovice (a po nastávajúcom lete z troch štvrtín) precestovanú a mimo nej som ešte nebol. Perfektná príležitosť.

Problémy s dopravou z centra Budapešti na letisko a spať som vyriešil cez WizzAir transfer bus a dopravu do a z Budapešti za mňa vyriešil WizzAir. Pôvodný odlet som mal pred obedom z BUD a návrat večer o 22 na BUD (čo sú hrozné časy), oba lety však WizzAir posunul na veľmi luxusné – odlet 15:40, návrat 13:50. Žiadne náhlenie, či nočné cestovanie.

Niekedy v tej dobe som začal čítať knihu This book is about travel, ktorá určite trochu zmenila môj pohľad na cestovanie. Tentoraz nemám dopredu zabookovane žiadne ubytovanie ani nemám určenú žiadnu pevnú trasu, či pamiatky, ktoré by som chcel vidieť. Popravde ani moc neviem čo chcem vidieť (okrem Petry). Mám požičané auto (pojazdný hotel) a cieľ prejisť Izrael zo severu na juh a naspäť Jordánsko z juhu na sever. Za predpokladu, že ma pustia cez hranice, ktoré sa dajú spočítať na prstoch 1 ruky aj keď ste vojnový veterán. Je to dokonca jeden z mála tripov, kedy nemám zo sebou Macbook, takže skutočne žiadna práca ale len dovolenka!

—

Rezervácia auta bola celkom priamočiara – nič moc lacné ani moc drahé a ideálne s dobrou poistkou. Môj tátoš na tyždeň bude Hyundai Accent ('or similiar' ako vraví požičovňa). Cena na týždeň s pripojistením bola necelých 190 eur. Neskôr som zistil, že na mieste ešte budem doplácať $10 na deň za to, že mám menej ako 25 rokov. Neveria mi, hyeny. Tým som si ale zaistil dopravu a ubytovanie počas celého tripu. Celkom dobrá cena a absolútna voľnosť pohybu. A rád šoférujem v cudzích krajinách. No a do tretice, vyriešilo to problém s inými zásuvkami pre moje iZariadenia, ktoré budem môcť nabíjať priamo v aute.

Do odletu som už moc vecí neriešil, nechávam tomu voľný priebeh. Každopádne zoznam vecí, ktoré som si zobral:

• iPhone, iPad a Kindle
• sluchátka
• Canon EOS 500D
• peňaženka + pas
• 2x tričko s krátkym rukávom
• kraťasy
• spodné prádlo
• hygienické potreby + malý uterák
• tričko a kraťasy na behanie
• prevodník z auto zástrčky na klasickú zástrčku (tá pohodlnosť!)

a ktoré som potreboval vybaviť:

• medzinárodný vodičský preukaz
• špeciálne krátkodobé cestovné poistenie

No a to je tak všetko. Momentálne sa nachádzam niekde nad územím Maďarska a práve som si uvedomil, že som zabudol jednu dôležitú vec – čitacku SD kariet do iPadu. Pokiaľ nenájdem nejaký Apple Store tak fotky uvidíte až po návrate.

Veľmi sa teším na tento výlet. Bude to nová skúsenosť v krajinách s úplne inou kultúrou voči Európe a s iným prístupom k cestovaniu. This is gonna be legen … wait for it …

Zbohom Chorvátsko

Nasadli sme do auta, naštartoval som a už teraz mi začal chýbať ten húpajúci sa pocit na lodi. Síce ma bude ešte pár dní sprevádzať, kým sa vrátim do normálu, ale už to nie je ono.

Bežné dovolenkovanie už pre mňa prestáva mať význam (okrem spoznávania nových štátov, kde som ešte nebol) a pevne verím, že sa k jachtingu dostanem budúci rok aspoň počas dvoch týždňov.

Keďže je toto posledný príspevok z dovolenky, veľmi rád by som poďakoval nášmu skipperovi Ivanovi, ktorý nás naučil počas jedného týždňa nesmierne veľa užitočných vecí (kormidlovanie, viazanie uzlov, námorná etika, vyťahovanie plachiet, kotvenie…) a ukázal nám, čo to je skutočná dovolenka. Opäť vo mne prebudil moje vodné ja (po 9 rokoch plávania) a už sa neviem dočkať, kedy sa ponorím do hlbín mora znova. Díky Ivan.

Samozrejme treba pochváliť aj celú posádku, bez ktorej by to nebolo ono.

Každá plavba (táto v poradí už 11.) má svoj špecifický názov. Naša plavba sa volá Petróleum lámpa podľa veľmi vydarenej pesničky maďarskej kapely Omega. 6 z 10 ľudí z posádky ju viac než doporučuje, pre správny efekt treba opakovať aspoň dvojciferný počet krát. Nás budila asi každé ráno a pri hociakej, čo i len trochu významnej udalosti (vyplávanie, ukotvenie…), hrala znova.

Čo sa inde nevošlo

• Keď sme pristáli, oproti nám bola loď, ktorej chýbal sťažeň. V blízkosti Mariny Dalmacija je jeden most, pod ktorý sa nezmestí skoro žiadna plachetnica. Všetci kapitáni pri preberaní lode podpisujú, že pod neho nepôjdu a pri kormidle je dokonca nálepka “No under bridge Ždrelač“. Tá loď urvala sťažeň práve pod týmto mostom.
• Nesmierne veľa krát nám v aute hrala pesnička Call Me Maybe, možno až nechutne veľa krát
• Išli sme cez tunel Krpani – tunel tak krpatý, že ani rádio nestihlo vypadnúť a most Trnava
• Najazdili sme celkovo 1592km na aute a spolu 147 námorných míľ (okolo 270km) na lodi

Budíček 4:15 a 5:00. Prvá skupina dostáva pokyny od skippera na nočnú plavbu. Každý povinne záchrannú vestu a niečo ako karabínu (fakt si nespomínam na názov) harness (na ktorý sa pripojili pásy, ktoré sa karabínami pripínali k lodi), keby náhodou niekto padol cez palubu, aby bol pripútaný, ináč by ho už v tej tme nenašli.

Ja som bol až v druhej skupine, takže som nemal v princípe žiadne povinnosti a len som si užíval východ slnka a miernu zimu. Ale keď sa na nás usmialo slnko, zima išla bokom a vrátil sa hic z posledných šiestich dní.

Keďže je posledný deň plavby, čaká nás už len cesta do prístavu, čo je nejakých 34 námorných míľ.

Prvá prestávka okolo 9 v zátoke pri meste Molat. Výborná hĺbka na potápanie, okolo 9m. Podarilo sa mi dokonca vyloviť škeblu, ale držala ako prikovaná, tak som ju hodil naspäť do vody. Raňajky a pokračujeme v plavbe.

Kormidla sa chopila posledná pirátka, Renáta, ktorá nás doplavila až pri ostrovy Tri sestry. Mini zátoka mala nádych Karibiku, ale len do momentu, pokiaľ som sa hodil do vody. To už dostávala nádych Antarktídy. Ale v takomto horku to je vlastne len dobre.

Každý nováčik na lodi mal pred sebou jedinečnú chvíľu v živote námorníka – pasovanie od skippera. Namiesto čaše vína poldeci tequily, namiesto poklony hodenie do vody a namiesto meča pádlo. A kýbel vody. V opačnom poradí. Ja som dostal hodnotenie Chlastomer, lebo sa mi podarilo prechlastať aj motor na člne 😉 .

Za 6 hodín ma čaká 9 hodinová cesta domov, takže mi ostávalo už len jediné. Ísť si na 3 hodiny pospať, zatiaľčo sa doplavíme do prístavu.

Zobudil ma, ako inak, predný šrób. To zobudí aj mŕtveho piráta hádam. Vyšiel som na palubu a už bolo vidieť ako sa hromada lodí pekne radí za seba a vplávajú do prístavu. Len jedna loď bola trochu iná. Zbrklá. A zrazu rana jak z dela. Naprela to rovno na pevniny 😀 . Pravdepodobne kýľom, ináč by už asi neodplávala preč.

Zacúvali sme si na benzínku doplniť naftu a ona zbrklá loď tam manévruje všeliako, len nie tak ako by mala. Celé zle. Úspešne sme zakotvili, pobalili sa a išli na poslednú večeru pred odchodom. Prebrali sme plavbu, naše najlepšie a najhoršie zážitky, a celkovo pocity. Úžasná dovolenka. Do bežného hotela pri mori ma asi len tak niečo nedostane.

Zaplatili sme, dali zbohom zvyšku posádky, ktorá tu ostáva ešte deň a pobrali sa k autu.

Kúpaníčko a skúška motora. Fungoval jak švajčiarské hodinky. Dlho sme neváhali a vyslali posádku na ranné nakúpy. Cesta tam v pohode, po ceste naspäť v polke skapal motor. Došiel benzín. Ten istý fail sa mi stal hneď dvakrát. Odteraz pozerám benzín aj keď idem len okolo člna.

Dnešok máme naplánovaný taký krátky, oddychový. Jediná zastávka je zatiaľ najstudenšia zátoka na ostrove Ist. Na pobreží bola malá jaskyňka, tak som sa vybral preskúmať. Vyšiel z toho len zárez do hory, žiadna jaskyňa. A ako bonus tam bola veľká hrdzavá mreža.

Včera sa mi ale konečne podarilo vyrovnávať tlak v ušiach pri hlbších ponoroch a dnes som to strúhol hneď na 12m. Happy puppy. Po kurze freedivingu v Brne v 5m bazéne som celkom rád za takýto výkon.

Cieľ našej cesty je bielo-piesková pláž, čo je na chorvátske pomery celkom rarita. Zakotvili sme a rozhodli, že tu ostaneme nocovať. Kotvili sme celkom ďaleko od pobrežia, lebo pláž ide hlboko do mora a aj to sme mali len 4m pod loďou.

Večeru som mal na starosti ja so skipperom – ryba a tuniakové steaky s džuveč ryžou (chorvátska špecialita). Sám som si na tom pochutnal.

Posádka sa po večeri pustila do chytania rýb a keďže ryby boli nejaké osprostené, tak až päť nám skočilo na udicu. Klaudia ich potom aj tak všetky vypustila, takže na raňajky rybky nebudú.

Na zajtra máme naplánovanú nočnú jazdu, takže spať sme išli relatívne skoro (22-23 podľa chuti).

Vrak potopenej lode Osterdeich

Dobré ránko zátoka. Nečakane veľa rýb sa plavilo okolo našej lode – čas vytiahnúť udice. Chytili sme presne 0 rýb. Nakrmíli sa, ale aby skákali na udicu, to nie.

Vyplávanie dostala na starosti naša najmladšia pirátka Klaudia. Hneď prvý problém nastal s lanami, v noci sa loď otočila asi 3x okolo bójky a bolo treba skočiť do vody a ručne odmotať laná. Vyplávanie sa ale podarilo.

Si tak plávame, keď tu zrazu ostrov. Ostrov Pohliba (obrázok 4). Väčšina starešiny, ehm dospelákov, mi ten ostrov darovalo takže oddnes som hrdým majiteľom chorvátskeho ostrova Pohliba. Good for me. Zastavili sme sa na chvíľu, okúpali, pošnorchlovali a šli ďalej.

Zo včera sme mali nejaké nevyriešené resty. Navštíviť vojenské bunkre, kde chorváti schovávali svoje ponorky počas Druhej svetovej vojny a pár vojnách po nej. Vybrali sme si bunker pri mestečku Dragove. Ide o veľkú dieru v hore, hlbokú asi 4m, vysokú asi 8m a dlhú tak 100m. Lietala tam kopa netopierov a objavili sme dokonca tajnú tmavú chodbu. Síce sme nemali svetlo, ale akurát prišli 2 Nemci, s ktorými sme sa rozhodli katakomby prebádať. Prešli sme niekoľko miestností s obrovskými železnými dverami a ukázalo sa, že to je núdzový východ na pobrežie. Ale trochu strašideľné to bolo.

Prvá väčšia chorvátska atrakcia sa začala črtať na horizonte. Vrak potopenej lode Osterdeich, ktorá to v 1983 nezvládla. V okolí vraku bolo množstvo lodí, na vraku celkom hafo ľudí. Časť z lode je nad hladinou, časť pod hladinou, po ktorej sa dá chodiť a zvyšok pre potápačov a freediverov. Skúsil som zúžitkovať svoj freedivingový kurz.

V jednej časti lodi je miestnosť, do ktorej sa dá priplávať dverami a výjsť o 15m ďalej otvorom na palube. No neváhal som dlho a šiel preskúmať vnútro lode. Našiel som radiátor. Ale zážitok to bol úžasný. Ľoď sa každým rokom potápa viac a viac a behom pár rokov bude celá pod vodou, tak ak ju chcete vidieť, neváhajte, nasadnite do auta a šup ho do Chorvátska.

Neďaleko bol maják, kde sme zakotvili a podplatili miestneho starca aby nás pustil pozrieť hore. Výhľad až za horizont. Ako by povedali angličania, breath-taking. A konečne sme našli rozmarín.

Opäť som sa dostal ku kormidlovaniu, tentoraz full-service. Vyplávať, preplávať a zakotviť v mestečku Brgulje. Prvé dve časti v pohode, pri kotvení, resp. bójkovaní prestal fungovať predný manévrovací motor, takže to bolo trošku náročnejšie. Ale dal som to.

Ešte počas kotvenia sme si všimli reštauráciu Janko, neskôr sme zistili, že to je jediná reštaurácia v tomto prístavisku. Namierili sme si to priamo tam, to ešte motor na člne fungoval.

Na večeru som si dal, ako inak, rare steak (dole asi jediný obrázok jedla z celej dovolenky). Tento prekonal aj ten z pred 3 dní. Proste mi doniesli surové mäso, ktoré bolo z vrchu hnedé. Výborné. Za 50 kún predávali tričká reštaurácie Janko, tak som si samozrejme kúpil. A ako odmenu som dostal pivko na účet podniku.

Po ceste domov nám prestal fungovať motor, takže naspäť sme museli pádlovať. Na trikrát. Dal som si ešte jedno nočné kúpanie a šli sme spať. Spoločensky unavení.